Aljaška, zasľúbená zem hľadačov zlata, dobrodruhov z románov Jacka Londona. Krajina nekonečných lesov, hôr, ľadovcov a divokej prírody. Muži z Európy sem zvykli prichádzať za rybolovom, prácou v lesoch či vidinou najväčšieho dobrodružstva svojho života. Ako sa žije na Aljaške dnes? Čo láka človeka na mieste, kde leto trvá len niekoľko týždňov a dlhé zimné obdobie preverí odolnosť každého obyvateľa? Čím si Aljaška získala srdce Slovenky Zuzany Schmoyer, ktorá tu žije s manželom a dvoma synmi už takmer šesť rokov? A má Aljaška popri svojej kráse aj tienistú stránku?
1.Keď sa pozrieme na vašu životnú mapu cez mestá – Nová Dubnica, Bratislava, Varšava, Praha, Anchorage – aký príbeh sa za touto cestou skrýva?
Nová Dubnica, moje rodné mesto, je malé, príjemné, zeleňou naplnené mesto na Považí, kam sa vždy s veľkou radosťou vraciam. Obľúbil si ju aj môj manžel. Nakoľko som sa však za štúdiom na vysokej škole vybrala do Bratislavy, začala som si pomaly zvykať na väčšie mesto a možnosti, ktoré poskytuje. Po škole som sa rozhodla tam ostať a zamestnať sa. V prvom zamestnaní som sa zoznámila s mojím manželom. Kariérne možnosti nás najskôr zaviedli do Varšavy. I napriek tomu, že Varšava je skvelé mesto na život, vedeli sme, že to bude pre nás iba prechodná zástavka. V tom čase sme po prvýkrát začali rozmýšľať o tom, že sa presťahujeme do USA. Manžel sa začal rozhliadať po zamestnaní, ale v tom mu prišla zaujímavá ponuka práce z Prahy. Život v Prahe sme si veľmi užívali, tam sa nám narodil aj prvý syn. Práve s jeho príchodom sme si uvedomili, že ho chceme vychovávať v kruhu širšej rodiny. Po zvážení viacerých kritérií sme sa rozhodli skúsiť život na Aljaške v blízkosti manželovej rodiny a priateľov.
2.Aký obraz z prvých dní na Aljaške si dodnes uchovávate vo svojich spomienkach?
Prvé mesiace na Aljaške sme bývali s rodičmi môjho manžela. Je to asi veľmi nevídané, ale nám sa spolu nažívalo tak skvele, že sme všetci plakali, keď sme sa po troch mesiacoch sťahovali do nášho domu. V spomienke na prvé dni vidím seba, ako sa s kočíkom denne doslova brodím v čerstvo napadanom snehu, keďže som bola zvyknutá syna denne na spánok kočíkovať. Čoskoro som však zistila, že to tu nie je bežný zvyk. V uliciach Anchorage som preto pôsobila ako malá rarita (smiech).
3.Manžela ste označili za „Američana z Aljašky“…
Môj manžel je veľmi otvorený človek a veci väčšinou nemá zaškatuľkované. Od detstva zvykol s rodičmi cestovať a rovnako to mal aj v mladosti. Tým si vytvoril široký rozhľad. Aj život v Európe mal na neho významný vplyv, a preto po návrate už necíti také silné prepojenie s typickým životom na Aljaške. Svoje detstvo strávil chytaním rýb, lovom a turistikou. Tieto veci sú mu stále blízke, ale už nemá takú silnú túžbu sa im naplno venovať. Láska a rešpekt k prírode však u neho pretrváva stále. To sa snaží odovzdať aj našim synom.
4.Keď si človek predstaví Aljašku, vybaví sa mu skôr svet mužov – rybárov, pilotov, drevorubačov či lovcov. Je to len stereotyp, alebo ste mali podobný pocit aj vy?
Aljaška nie je miesto pre každého a život tu si vyžaduje určitú dávku sebazaprenia a odolnosti. To sa týka žien i mužov. Podľa mňa je pravda, že mužov to tu viac napĺňa. Potvrdili mi to i z rozhovory s kamarátkami, nie jedna spomenula, že by sa už rada odsťahovala, ale manžel tu chce ostať. Či už ide o rybolov, lov zvierat, freeride na lyžiach, jazdu na snežných skútroch niekde ďaleko v divočine, to sú všeobecne veci, ktoré viac lákajú mužov. Aljaška je asi taká mužská predstava raja (úsmev). Väčšina mužov, na ktorých som tu narazila, si vie všetko opraviť, postaviť si napríklad saunu alebo záhradný domček, sadnúť si za bager a upraviť záhradu. Sú veľmi zruční. Ľudia si tu všeobecne veľmi nepotrpia na vizáž. To sa týka aj žien. Ono je dosť ťažké nosiť podpätky, keď je tu sedem mesiacov sneh a ľad. Ľudia si skôr dávajú záležať na tom, aby im bolo teplo a pohodlne. Nepociťujem tu taký tlak ohľadom perfektného zovňajšku a vyhovuje mi to. Žije sa mi ľahšie. Tu nie je nič nezvyčajné, že ženy sedia za bagrom na stavbe, riadia autobusy alebo chytajú ryby.
5.Mnohí obyvatelia Aljašky sami hovoria o svojej výnimočnej identite. V čom sú podľa vás Aljaščania iní ako zvyšok Ameriky?
Sú pyšní hlavne na svoju odolnosť. Na fakt, že nie každý dokáže žiť v takých ťažkých podmienkach. Tiež sú hrdí na svoje hory, prírodu a najlepší rybolov na svete. Majú dosť nerastného bohatstva a všeobecne zárobky vo viacerých odvetviach značne prevyšujú zvyšok USA. Ľudia si taktiež čoraz viac vážia históriu Aljašky a kultúru jej pôvodných obyvateľov. Štýl života na Aljaške sa veľmi odlišuje od života v ostatných štátoch USA. Aljaščania sa považujú za iných. Sú najväčším štátom, navyše oddeleným od zvyšku USA, a tak to aj berú – toto sú oni a potom je ten iný zvyšok USA.
6.Má Aljaška svoj príbeh, ktorý vás chytili za srdce?
Ako milovníčku zvierat ma najviac fascinuje príbeh o doručení lieku záprahom psov do mesta Nome v 20. rokoch minulého storočia. V Nome sa šírila epidémia záškrtu, na ktorý ochoreli najmä deti. Mesto bývalo v zime vždy odtrhnuté od sveta, nakoľko lietadlá ešte nevedeli lietať v daných podmienkach a oceán bol zamrznutý. Jediný spôsob, ako doručiť lieky do Nome, boli psy. Preto 20 mašerov s približne 150 psami previezlo štafetovým spôsobom lieky neuveriteľných 1.085 km v teplotách až do mínus 50 °C, pocitovo niekedy pri vetre aj mínus 70 °C a v neskutočne ťažkom teréne. Na pamiatku tejto udalosti vznikol aj svetoznámy závod psov Iditarod, ktorý sa na Aljaške koná každoročne. Detailne tento príbeh opisuje skvelá kniha The Cruelest Mile, ktorá, žiaľ, nie je preložená do slovenčiny ani češtiny.
7.Záleží na Aljaške na tom, akú školu človek vyštudoval alebo aké povolanie vykonáva? Alebo sa tam autorita buduje inak?
Na Aljaške je veľmi dobré ohodnotená väčšina zamestnaní. Veľmi sa tu cenia lekári, ale aj elektrikári či stavbári. Myslím, že viac ako škola sa tu oceňuje človek ako taký, jeho individuálne schopnosti, povaha, sila, zručnosti a všeobecný rozhľad. Ťažko tu odhadnete človeka podľa oblečenia. Môže to byť milionár, ale ak ho stretnete mimo práce, bude mať pravdepodobne oblečené gumáky, tričko značky Carthart a nohavice. Autá tu pre ľudí nemajú statusový význam, dôležitejšie je, aby za auto mohli pripojiť vlečku a odviezť, čo potrebujú (snežný alebo vodný skúter, štvorkolku, loď, špeciálne auto do ťažkého terénu…), naložiť do neho lyže či bicykle, v lete pripojiť kemper, prípadne aby sa im do auta zmestil ten najväčší prenosný mrazák, do ktorého vedia naložiť čo najviac rýb po rybačke alebo mäsa po poľovačke. A tiež aby do nich mohli naložiť psy, ľudia tu milujú psy a majú ich väčšinou viac než jedného. Ak sa dostanete do rozhovoru s ľuďmi z Aljašky, prvé, čo ich zaujíma, je, ako trávite voľný čas – či sa venujete rybolovu, lovu, turistike, lyžiam, prípadne či máte nejaké „toys“ („hračkami“ sa myslí snežný skúter, štvorkolka, loď, lietadlo…). Otázka ohľadom zamestnania príde až omnoho neskôr, ak vôbec, nakoľko to ľudí veľmi nezaujíma.
8.Ako ste vnímali stretnutie s realitou Anchorage, kde sa popri nádhernej prírode objavuje aj bezdomovectvo, závislosti či kriminalita?
To bola jedna z vecí, ktoré nabúrali moju romantickú predstavu o živote na Aljaške. A je to aj jeden z dôvodov, prečo rozmýšľame, že sa raz odtiaľto odsťahujeme. Bezdomovectvo je v mestách veľký problém a na to, čo niekedy vidíte na ulici, sa nepozerá ľahko. Súvisí to najmä s vysokou mierou závislosti najmä pôvodného obyvateľstva od alkoholu a drog. Kriminalita už potom s tým ide ruke v ruke. Keď naši synovia dorastú do tínedžerského veku, bola by som rada, keby sme žili niekde inde, kde im budeme môcť bez obáv poskytnúť väčšiu slobodu.
9.Aké problémy miestni riešia, ktoré si Európan ani neuvedomuje?
Bežný Európan sa určite na každom kroku nemusí obhliadať po divej zveri. Tu sa na prechádzke nemôžete pozerať do telefónu. Musíte sledovať okolie. Losy sa môžu vynoriť spoza rohu vášho domu, na parkovisku pred obchodom, prípadne niekedy vojdú aj do budovy. Nie je tiež neobvyklé stretnúť medveďa, najmä v oblastiach pár kilometrov od centra. Ľudia zo strednej Európy sa nemusia naučiť prežívať v krátkych tmavých a veľmi chladných zimných dňoch a naopak v dlhých letných dňoch, kedy slnko takmer nezapadá. Dlhá zima vás ovplyvňuje vo viacerých smeroch, či už po psychickej stránke, kedy si musíte dávať pozor, aby ste neprepadli depresii, ale i po tej fyzickej, kedy sa musíte donútiť hýbať a ísť na čerstvý vzduch bez ohľadu na to, aká je vonku teplota. Suchý zimný vzduch potrápi i pokožku na celom tele.
10.Je Aljaška dobrým miestom pre ženy?
Odhliadnuc od náročných environmentálnych podmienok sa mi na Aljaške žije veľmi dobre. Ženy a muži sú tu rovnocennými partnermi, hoci v mnohých rodinách stále funguje tradičné rozdelenie rolí. Rodina je však predovšetkým tím a všetci sa snažia prispieť k tomu, aby fungovala čo najlepšie a aby boli jej členovia spokojní. Treba zabezpečiť domácnosť, postarať sa o deti aj zarobiť peniaze a spôsob, akým si rodina tieto úlohy rozdelí, je už na nej.
Poznám viaceré rodiny, kde je doma s deťmi muž. Ženy na Aljaške dlhé roky bojovali za rovnoprávnosť, ktorú dosiahli. Na druhej strane, mám pocit, že to zašlo až tak ďaleko, že sa medzi ženami a mužmi nerobia už žiadne rozdiely. Tu je štandardom, že tehotná žena pracuje až do termínu pôrodu. Taktiež sa považuje za bežné, že má nastúpiť naspäť do práce už 3 – 6 týždňov po pôrode. Bábätká a batoľatá nemajú možnosť stráviť s matkou či rodičom toľko času, ktorý potrebujú. Ak žena môže a chce zostať doma s deťmi pár rokov (tak ako ja), bude mať problém nájsť si neskôr zamestnanie.
Simonetta Zalová
foto archív Zuzany Schmoyer
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2026)