Jazz je kráľom muziky a ony sú jeho princezné. MIAU vám predstavuje päť slovenských speváčok s tým správnym jazzovým feelingom.
Ingrid Bezáková
Vyštudovala Fakultu architektúry SVŠT a pracovala v rôznych ateliéroch slovenských architektov, kým si v roku 1991 nezaložila vlastnú firmu, v rámci ktorej sa venovala hlavne grafickému dizajnu, navrhla desiatky log, medzi nimi pre Lýdiu Eckhardt či Bepon. V rokoch 1978 – 1995 patrila k vyhľadávaným slovenským modelkám.
Moje cestičky k jazzu: Hudba bola moja spoločníčka odjakživa, ale na desaťročia musela ustúpiť architektúre a neskôr grafickému dizajnu. Avšak čo má človek v srdci, tomu sa nedá ujsť… Pred dvanástimi rokmi som bola hosťom na sympóziu výtvarníkov v Patinciach, kam prišiel hrať vynikajúci maďarský gitarista Tony Pusztai. Ten ma počul spievať a môj hlas mu učaroval. Rozprávali sme sa do neskorej noci. Bol to pre mňa veľký impulz a tam to celé začalo. Nasledovali hodiny spevu a spoznávania vlastného hlasu. Zistila som, že spievanie príbehov sa mi páči, a tak som spoznala jazzové balady. Moja úplne prvá spevácka inšpirácia bola Sade, nasledovala Diana Krall so svojím albumom The Girl In The Other Room. Konečne speváčka, ktorá mala môj rozsah a s ktorou som si mohla spievať! Nasledovali hodiny počúvania a odhaľovania súvislostí. Je to nikdy nekončiaci proces, musela som siahnuť ku koreňom: Billie Holiday, Ella Fitzgerald, neskôr Sarah Vaughan, Dinah Washington, Shirley Horn a celý rad ďalších. V začiatkoch mi veľmi pomohli slovenskí jazzoví muzikanti Juraj Kalász, Gabriel Jonáš, Marián Ševčík, Paľo Bereza, Eddy Portella… Dodnes spolupracujem aj s gitaristom Vladom Mindom, s ktorým máme špecifický zvuk. V roku 2015 sa mi podarilo vydať debutový album Ingrid Bezak – deep inside. Na jeho realizácii sa významne podieľal aj jeden z najvýraznejších slovenských pianistov Ondrej Krajňák a vynikajúci českí jazzmani Tomáš Baroš a Radek Němejc. Pridal sa aj už spomínaný maďarský gitarista Tony Pusztai. V ďalšom roku moje CD získalo Cenu verejnosti ESPRIT za najlepší jazzový album roka 2015 na Slovensku.
Ten správny feeling: Nastane vtedy, ak sa u speváka spojí „srdce s hrdlom“. Nič, čo je len technicky správne, čiže akási „spevácka akrobacia“, nedosiahne tento výsledok. Človek musí mať jasno v hlave aj v srdci. Ak nie, ľudia to hneď spoznajú. Samozrejme, zaujímavý hlas je veľkou výhodou, presné ucho a rytmus nutnými predpokladmi a dobrá výslovnosť, artikulácia a správne dýchanie sa dajú nacvičiť. Speváčka s feelingom musí mať už niečo „odžité“ a nezáleží na tom, či má 25, alebo 50 rokov. Mne život priniesol nejednu udalosť, ktorá sa našla v mojich baladách. Ale ako život beží, aj toto sa mení. Človek musí takpovediac držať krok sám so sebou a hlavne byť pravdivý k sebe…
Som (a nie som len) jazzová speváčka: Tridsať rokov som robila grafický dizajn, vrátane reklamných kampaní a rôznych náročných projektov cez vlastnú firmu. Takže organizovať si vystúpenia a celkovo sa manažovať mi nerobí žiaden problém. Okrem koncertovania organizujem už 7. ročník projektu VocalEase, kde pomáhame začínajúcim jazzovým spevákom, z ktorých mnohí získali ocenenia v súťaži Nové tváre Slovenského jazzu. Chcela by som nahrať ďalší album. Hľadám inšpiráciu v súčasnom jazze a hľadám aj v sebe, až to „cinkne“. Následný proces bude veľmi náročný, lebo ďalšie CD chcem posunúť hlavne spevácky.
Lucia Lužinská
Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave a jazzový spev na Kunst Universität Graz v Rakúsku. Spolu so manželom Borisom Čellárom, jazzovým gitaristom a skladateľom, stojí za mnohými hudobnými projektmi ako All Time Jazz a Quintessence, ako aj za edukačným programom pre mladých Jazz ide do školy. Televízni diváci si ju pamätajú aj zo seriálu Panelák. Lucia má dve malé dcéry.
Moje cestičky k jazzu: Hľadala som spôsob vyjadrenia svojho hlasu, pri ktorom by som mala pocit, že toto je presne ono. Tak som si prešla všetkým, čo bolo poruke. Školským speváckym zborom, kostolným zborom, spievaním v gymnaziálnej rockovej kapele, v zmiešanom zbore Cantica Nova, v tanečných kapelách, nahrávaním vokálov pre dnes už známe popové kapely, vlastnými nahrávkami, dokonca som aj podpísala dve zmluvy s vydavateľstvami. Ale jedno chcelo mať zo mňa country speváčku a druhé niečo ako slovenskú Britney Spears. Tak som z oboch zmlúv vycúvala… Začala som študovať herectvo na VŠMU a vtedy som raz celkom náhodou, bolo to na vianočných trhoch, objavila hudbu Elly Fitzgerald. Jej skladby boli súčasťou dvojcédečka, to druhé patrilo Billie Holiday. Ella ma uchvátila, ale Billie znela, akoby hlasom načrela do mojej duše. Tá sloboda, intimita, smútok aj nádej, zrazu som pochopila, že spevom sa dá povedať oveľa viac, ako len text zaspievaný na tónoch… Potom bola moja cesta k jazzu ešte dlho kľukatá, účinkovala som vo viacerých muzikáloch, v Radošinskom naivnom divadle, vystupovala v bratislavských kluboch. S kamarátom sme chodievali na jazzové koncerty do Viedne, bola som v kontakte s pánom Polanským, vďaka ktorému som sa osobne stretla s niektorými jazzovými hviezdami. Ale najväčší zlom nastal, keď som stretla môjho muža Borisa Čellára. Mal vtedy kapelu, ktorú inšpiroval Nat King Cole a potreboval záskok na jedno vystúpenie. Po jednom koncerte v Opera house vo Viedni som kráčala po schodoch, úplne pohltená hlasom Shirley Horn, a vtom mi od neho pípla esemeska s textom: No čo, jazz diva, dáme skúšku? A môj život sa po všetkých stránkach začal valiť celkom iným smerom…
Mať ten správny feeling: Podľa mňa „správny feeling“ neexistuje. Každý má nejaký feeling, ktorý vychádza z jeho života. Dôležité je „mať feeling“. Pravidelne cestovať do zákutí svojej duše a prijať jej svetlo aj temnotu a dokázať to sprostredkovať ľuďom. Potom je tu niečo, čomu sa hovorí remeslo. Ja som sa ho chcela naučiť, a preto som odišla do Grazu. Za poznaním. Totiž v čase, keď som začínala, bolo ťažké niečo o jazze naštudovať, nájsť platformu, kde by ste mohli vystúpiť s takouto hudbou ako začínajúci interpret. Bolo to o tom, že ste chodili za aktívnymi jazzovými hudobníkmi, počúvali ich a dúfali, že sa niečo naučíte a možno si s nimi zaspievate… Vždy je fajn poznať pravidlá. Tie pomôžu zorientovať sa a keď človek uletí, vie sa nájsť. Dokáže vďaka nim vystúpiť aj s úplne neznámou zostavou hudobníkov, pochopenie remesla umožní, že všetci na pódiu môžu spolu interaktívne vytvárať niečo jedinečné, čo všetkým spôsobuje radosť a prekvapí ich. A tak sa žiadna skladba nikdy nezopakuje rovnako.
Som (a nie som) jazzová speváčka: Nazývajú ma jazzovou speváčkou, ale dnes robím projekty, ktorým ani sama neviem dať pomenovanie. V podstate je jedno, do čoho vás zaškatuľkujú. Tvorivý človek nikdy nezostane na jednom mieste. Dnes už mám za sebou vystúpenia, keď sme si tesne pred odklepaním povedali: zahrajme si túto koledu či popovú pieseň, jazzový štandard alebo ľudovku, určili sme si tóninu a celá pieseň bola ako prelievanie sa tekutiny, keď každý hudobník pozná základný nápev a harmonické postupy a odpovedá alebo vypĺňa miesta iného hudobníka, vkladá do skladby fragmenty z iných piesní, alebo zahrá úryvok z klasickej hudby, spieva, rapuje, imituje zvuky a hudobné nástroje. Pre mňa už prestala byť dôležitá štruktúra, sloha, refrén, ako je to napríklad pri populárnej hudbe.
Silvia Josifoska
Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala odbor teória kultúry. Spolupracovala s rôznymi jazzovými kapelami, v roku 1999 naspievala s Jaromírom Nohavicom duet Vánoce v Bratislavě. Jej domovské kapely sú Silvia Josifoska Blues Band a Silvia Josifoska & Blues Laboratory. Dlhé roky spolupracuje so skupinou Azúcar Cubana a vystupuje na spoločných koncertoch aj s africkou kapelou Manco Group.
Moje cestičky k jazzu: Blues a jazz som spoznala vďaka mojej mame, ktorá túto hudbu milovala. Mala som asi 14 rokov, keď som začala spievať a na gitare imitovať pesničky z nahrávok, ktoré mi posunula. S mamou sme mali veľmi podobný vkus, aj keď si myslím, že ona o tejto hudbe nevedela mnoho, iba ju cítila. Viac informácií mi poskytli moji noví bluesoví priatelia, kolegovia. Vďaka nim som spoznala nielen svetovú bluesovú špičku, ale aj tú slovenskú. Na svoje prvé vystúpenie nikdy nezabudnem. Bolo to začiatkom 90. rokov v klube Čierny havran, kde som zaspievala jeden americký gospelový tradicionál. Pamätám si, že som mala šialenú trému. Dopadlo to však výborne, a to ma posilnilo. Potom prišli ďalšie vystúpenia s bluesmanmi a neskôr aj s mojou prvou vlastnou kapelou Mr. Band. Postupne som viac spoznávala hudbu ďalších bluesmanov, najmä tých amerických. Napríklad John Lee Hooker je pre mňa doteraz najväčšou inšpiráciou a možno povedať aj vzorom. Hoci bol klasický americký bluesman, tzv. stará škola, bol jedinečný a mal v prejave niečo nesmierne magické a sugestívne. Často hral skladby na jednom akorde, ale ani na sekundu nebol nudný. Nechcem deliť blues na čierny a biely, lebo dnes sa už hranica medzi nimi stráca, ale práve on bol pre mňa top „čierneho“ bluesu, rovnako ako je ním v jazze Miles Davis – pre to isté. Magický, sugestívny a hlboký.
Ten správny feeling: Feeling znamená cítenie a to tkvie v emóciách. Myslím si, že s tým správnym feelingom sa človek musí narodiť, nemôže ho získať, či sa ho naučiť. Bez neho je aj tá najdokonalejšia technika či krásny hlas prázdny. Je to čaro osobnosti, charizma… Poznám spevákov, ktorý nemajú výbornú techniku či veľmi výrazný hlas, ale pri ich počúvaní cítite zimomriavky a o to ide. Feeling môže mať černošský spevák, rovnako ako beloch či Ázijec, akurát každý má možno trochu iné cítenie, frázovanie. Áno, aj slovenskí jazzoví či bluesoví hudobníci majú ten správny feeling. Feeling živím každodenným životom a zážitkami, ktoré ho prehlbujú a je jedno, či sú to zážitky pozitívne, alebo negatívne, vďaka jedným i druhým človek prežije skladbu a dá jej výraz a obsah.
Som (a nie som) jazzová speváčka: Predovšetkým sa cítim viac bluesovou, ako jazzovou speváčkou. Blues je pre mňa najmä feeling. Mnohí kolegovia mi hovoria, že aj keď počujú skladby iných žánrov, ktoré spievam, stále tam cítia blues. Môj bluesový kamarát Janko Litecký Šveda tvrdí, že jazz je inteligentnejší brat blues. Mám rada túto jeho definíciu. Jazz a blues majú k sebe veľmi blízko. Najprv bolo blues a z neho vyšiel „múdrejší“, sofistikovanejší jazz. Jazz je však harmonicky komplikovanejší. Vyžaduje si aj náročnejšiu hudobnú prípravu a poznatky. Mne sa páči, keď sa spolu spájajú a idú ruka v ruke. Vtedy má hudba pre mňa väčšiu hĺbku. Za tie roky, čo spievam, som pričuchla k jazzu, a to hlavne vďaka spolupráci so špičkovými jazzovými hudobníkmi, akými sú Gabriel Jonáš, Juraj Burian, Ondrej Krajňák, Marián Ševčík, Stefan Pišta Bartuš a mnohí ďalší. Vo svojej hudbe potrebujem slobodu, a tak od začiatku lavírujem medzi rôznymi žánrami – blues, jazz, funk, soul až rock. Rada tieto žánre spájam. Jazz je pre mňa hlavne improvizácia, ktorú potrebujem.
Ester Wiesnerová
Je absolventkou jazzovej kompozície a spevu na prestížnej Berklee College of Music v Bostone, kde študovali aj také hviezdy ako Diana Krall či St. Vincent. Momentálne žije v New Yorku a pokračuje v magisterskom štúdiu na New England Conservatory of Music v Bostone, kde sa venuje kompozícii a hudobnému manažmentu a marketingu. V najbližších rokoch plánuje v spolupráci s Berklee College of Music založiť v Bratislave hudobnú školu.
Moje cestičky k jazzu: K džezu som sa dostala vďaka mojej mame – učiteľke klavíra. Keď som mala 15 rokov, poslala moju nahrávku do súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Práve titul „Objav roka“ v tejto súťaži ma veľmi povzbudil, a tak som sa začala jazzu venovať viac. Fascinovalo ma, ako speváci improvizujú a akú slobodu si pri tom užívajú. Cesta to bola ale kľukatá, hlavne čo sa týka prístupu ku vzdelaniu v jazzovej oblasti. Dlho som si googlila heslá ako „how to practice jazz“ alebo „how to sing jazz“ a sťahovala si všelijaké učebnice a materiály. Až som sa pregooglila ku škole Berklee College of Music. Veľmi som túžila ísť sa tam pozrieť, iba sa nadýchať atmosféry školy. Na 18. narodeniny som nechcela nič iné, len skúsiť šťastie na prijímačkách, ktoré boli v Paríži. Nikomu som o tom nepovedala, len som maminu poprosila, či by ma na osemnástku nezobrala na tri dni do Paríža. Letenky boli práve lacné, tak sme šli. Až cestou som jej povedala, čo mám za lubom. Na moje obrovské prekvapenie ma na školu prijali. Potom nasledovali mesiace krvopotného hľadania sponzorov a štipendií a asi o pol roka po prijímačkách som sa konečne ocitla v Bostone na Berklee.
Mať ten správny feeling: Pokiaľ sa hudobník neustále vyvíja, tvorí, počúva a prijíma rady, tak má „ten správny feeling“ – ale vždy je to jeho feeling. Je veľa faktorov, ktoré tvoria náš feeling, našu umeleckú identitu: životné skúsenosti, osobnosť, hudba, ktorú sme počúvali my a naši rodičia, profesori, s ktorými sme hudbu študovali, hudobníci, s ktorými sme spolupracovali, žánre ktoré sme hrali, miesta kde sme žili, koncerty, ktoré sme videli, nástroje, na aké sme hrali… Všetko toto sa dá v prejave hudobníka počuť. Ja sa môj feeling snažím rozvíjať aj každodennou tvorbou a spievaním, aby som nevyšla z cviku. Zapisujem si zaujímavé veci, ktoré sa okolo mňa dejú a potom sa ich snažím pretaviť do skladby alebo textu. Veľa počúvam hudbu s kamarátmi hudobníkmi, rozprávame sa o nej, analyzujeme ju, hľadáme, čo nás oslovuje a čo nie. Mojimi inšpiráciami sú momentálne speváčka brazílskej hudby Tatiana Parra, Hana Hegerová a môj bývalý učiteľ a klavirista z Peru, Leo Blanco. Od Tatiany sa učím, ako ľahučko a s citom spievať aj technicky náročné pasáže a ako prepájať jazz s brazílskou a klasickou hudbou. Od pani Hegerovej zasa ako porozprávať emotívny príbeh jednoducho, civilne a úprimne, ale pritom tak, že oko v publiku nezostane suché. Leo je majster v tom, ako písať skladby, po hudobnej stránke veľmi komplexné, ale pritom melodické a ľahko zrozumiteľné pre poslucháča.
Som (a nie som) jazzová speváčka: Volajú ma jazzová speváčka asi preto, že milujem improvizáciu a rada si zaspievam štandardné jazzové skladby z minulého storočia. Okrem toho ale píšem aj vlastné skladby a texty, tie sú jazzom často inšpirované, ale inak žánrovo rozmanité. Tiež by som rada učila a v budúcnosti si chcem založiť vlastnú školu jazzu a populárnej hudby. Zatiaľ musím ale sedieť na viacerých stoličkách, k mojej práci patrí aj veľa „nehudobných“ rolí. Som bookerka, PR manažérka, zvukárka, osvetľovačka, administrátorka, účtovníčka, grafická dizajnérka, video editorka, manažérka sociálnych médií, atď. Kým mi záležitosti okolo hudby neberú príliš veľa energie, tak sa dajú pokojne zvládať, ale pomaly sa ich už snažím aspoň čiastočne odovzdávať iným.
Jana Gavačová
Vyštudovala herectvo na VŠMU a psychológiu na Filozofickej fakulte UK. Diváci ju mohli vidieť v rôznych divadelných projektoch, na doskách SND účinkovala v Tančiarni, hrala na Novej Scéne, v divadle Gunagu či v Aréne. Z televízie je známa najmä ako Dada z jojkárskeho seriálu Panelák.
Moje cestičky k jazzu: Začalo to tým, že som bola z jazzu úplne paf (smiech). Z toho, ako hudobníci hrajú, ako spolu komunikujú na pódiu, akoby jazz bol ich dorozumievací jazyk. Môj otec počúval jazz. Frank Sinatra, Nat King Cole, Ella Fitzgerald, Nathalie Cole… Týchto spevákov som si obľúbila vďaka nemu. Neskôr som objavila Betty Carter, Carmen McRae, Patty Austin, Milesa Davisa, Johna Coltranea… Chodila som na jazzové koncerty a festivaly, pamätám si, ako veľmi na mňa zapôsobilo vystúpenie Diany Krall, Al Jarreaua či Dianne Reeves. Tú som naživo počula spievať trikrát. Dianne je speváčka, ktorá vám spieva z duše a s obrovskou muzikalitou. Tak som vždy chcela spievať aj ja. Neskôr na VŠMU sme mali spev s Adrienou Bartošovou, a tá nás, hercov, učila predovšetkým budovať príbeh. Neskutočne ma to bavilo. K jazzu som sa ako speváčka dostala pred siedmimi rokmi. Dnes už viem viac, chodím na hodiny jazzovej harmónie, sprevádzam sa na klavíri. Cvičím a učím sa. Mám pocit, že sa mi otvárajú ďalšie a ďalšie dvere a chápem stále viac súvislostí. Učím sa veľa od muzikantov, s ktorými spolupracujem. Hlavne od gitaristu Ľuboša Brtáňa, s ktorým vystupujem aj ako duo a pracujeme na vlastných skladbách.
Ten správny feeling: Feeling je niečo, čo sa nedá naučiť. Sú speváci a inštrumentalisti, ktorí majú vyštudované tie najlepšie školy, ale ich výkon vám nedá žiaden pocit, „iba“ noty. Myslím, že feeling je svojská záležitosť, ťažko sa dá vyjadriť slovami. Je to niečo ako sloboda, keď môžete noty vyplniť srdcom, dušou, čímkoľvek, čo tvorí onen rozhodujúci milimeter, vďaka ktorému poslucháčovi nabehnú zimomriavky na tele a stopercentne vám verí. A môj feeling? Snažím sa počúvať kolegov, keď hráme, frázovať s nimi a pritom naplniť pravdou zo srdca noty a príbehy, ktoré spievam.
Som (a nie som) jazzová speváčka: Jazz je srdcová záležitosť. Ak ste jazzová speváčka, ste ňou, či ste lekárka, predavačka, alebo herečka… V jazze sa skrývajú všetky žánre. Neexistujú v ňom chyby. To dokázal napríklad Miles Davis. Ukázal, že aj keď zaznie akord, ktorý je akoby chybný, dá sa to okolo neho zahrať tak, aby zrazu bolo všetko, ako má byť. Celkom užitočné poznanie aj do života (smiech). V jazze sa dáva dôraz na tvorbu v danom momente, a to je podľa mňa najviac. Okrem živých vystúpení sa podieľam aj na realizácii projektu Jazz v príbehoch, v ktorom sa spolu s kapelou a hosťami snažím priblížiť a sprístupniť jazz širšiemu publiku. Hovoríme o jazzovej histórii, príbehoch a životoch ľudí, ktorí stoja za jazzovou hudbou. Radi hráme aj s formáciou Wedding Jazz Band, kde si užívam plný parket a ľudí, ktorí sa bavia. Je to iný variant koncertu, než sme zvyknutí z klubov, kam sa chodí rozjímať. Všetky tieto formácie ma nesmierne tešia. Marketing a manažment si robím sama. Zatiaľ som lepšieho manažéra nemala (smiech). Okrem hudby sa venujem hereckej profesii a učím spev a herectvo na Základnej umeleckej škole a tiež dávam súkromné hodiny.
Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2017)