Romanca medzi vedou a umením
Ak pohľad na živé kvety dokáže zahriať na srdci, čo potom dokáže botanická maľba, ktorá krásu rastlín vyzdvihuje k dokonalosti? Botanická maliarka Pavlína Kourková tento pocit zažíva opakovane. Precízne a do najmenších detailov prepracované lupene, tyčinky či okvetné lístky na jej maľbách kosatcov, sakúr, modríc či makov ožívajú natoľko, až takmer cítite ich vôňu…
Aký kvet vám aktuálne leží rozpracovaný na stole?
Sirôtka v krásnych modrofialových odtieňoch. Na jar sa farebné kvety sirôtok objavia vždy v kvetinárstve u nás na rohu, a tak väčšinou neodolám, niektoré si zaobstarám a potom doma maľujem. Majú svoje kúzlo, ich kvety pripomínajú malé tváričky, z ktorých každá má trošku iný výraz…
Čo pre vás znamená botanická maľba?
Od mala mám rada prírodu, hlavne svet rastlín, botanickou maľbou môžem vyjadriť svoju lásku k nim. Je to pre mňa oslava kvetov, vyjadrenie obdivu, vďačnosti a zdieľanie ich krásy s ostatnými. Maľovanie vo všeobecnosti pre mňa vždy bolo určitou formou relaxácie, vyjadrením toho, čo prežívam, istého zvnútornenia. Je to moje „doma“. Niekedy, keď som v strese, utiekam sa k maľovaniu, aby som načerpala pokoj a pohodu. Robím drobné jemné ťahy, dýcham, počúvam tiché zvuky trenia štetca o papier, všetko sa spomalí, stíši a upokojí.
Aký je rozdiel medzi botanickým umením a botanickou ilustráciou?
V botanickom umení sa kladie väčší dôraz na estetickú hodnotu zobrazenia rastliny. Takáto maľba nemusí niesť všetky charakteristické rysy rastliny dôležité na jej určenie, ako je to pri botanickej alebo vedeckej ilustrácii. Botanická maľba často zobrazuje iba niektoré časti rastliny, napríklad kvety alebo zaujímavú štruktúru listu, hrá sa s kompozíciou, mierkou a je v nej celkovo viac slobody. Počíta sa pri nej s dekoratívnou funkciou, tvoríte obraz, nie ilustráciu do knihy alebo odbornej publikácie.
V čom vidíte väčšie čaro?
Jednoznačne v botanickom umení, aj keď mám rada aj klasické botanické ilustrácie zo starých atlasov. Veľmi rada pozorujem detaily na rastlinách, drobné žilky na okvetných plátkoch i listoch, prechody farieb, štruktúru rôznych častí rastlín. Vždy objavím niečo nové, zaujímavé, krásne a spolu s tým prichádza aj túžba preniesť to na papier a podeliť sa o to s ostatnými. Baví ma tiež hrať sa s kompozíciou. Je to taká romanca medzi vedou a umením. Zachovávam správne proporcie rastlín, ale zároveň sa sústredím na estetický rozmer. Klasická ilustrácia je oproti tomu pre mňa zväzujúca.
Nosíte si živé kvety vždy domov, alebo maľujete aj v plenéri?
Väčšinou áno. Niektoré si prinesiem priamo z prechádzky vonku v prírode, napríklad snežienky, nevädze alebo maky, iné mi darujú miestni záhradkári a niektoré pochádzajú z kvetinárstva. Už sa mi však niekoľkokrát stalo, že som u niekoho v záhradke videla „pekný kúsok“ a požiadala majiteľa, či by mi kvetinu predal – napríklad pri hortenzii, ktorá rástla na záhone neďaleko nášho domu. Darovala mi ju jedna dobrá starenka, na ktorú rada spomínam. Pri každej rastline viem, odkiaľ pochádza a s mnohými sa spája aj príbeh. Rastliny potom skladujem v chladničke alebo na balkóne. Priamo vonku väčšinou maľujem do skicára. Často, keď vyjdeme s priateľom na výlet alebo na dlhšiu prechádzku, kde aj odpočívame, si stihnem behom chvíľky niečo naskicovať. Vonku treba ale vždy počítať aj s drobnou faunou, komáre a mravce v lese či iný hmyz na lúkach. To ma núti maľovať naozaj rýchlo (úsmev).
Dnes, keď vďaka fotoaparátom už každý dokáže zachytiť všetko verne a okamžite, zažíva botanické umenie skôr vzostup, alebo pád?
Je pravda, že dnes už aj mobilom zhotovíte verné snímky. Napriek tomu botanické umenie zažíva renesanciu. Maliari nemaľujú preto, že je to potrebné na vytvorenie ilustrácií, ale jednoducho preto, že im maľovanie im prináša radosť. Vo svete vznikajú nové spoločnosti združujúce botanických umelcov, naposledy to bola napríklad rumunská. Je možné, že rozkvet botanického umenia vzniká aj ako protipól dnešného pretechnizovaného sveta. Ľudia hľadajú spomalenie, upokojenie, a práve rastliny a vnímanie ich tichej prítomnosti človeka harmonizuje.
Botanickej maľbe prepadla aj prvá prírodovedkyňa na svete Maria Sibylla Merian, ktorá urobila cez svoje maľby vedu krásnou…
Bola to vskutku obdivuhodná žena, jej botanické maľby patria k mojim najobľúbenejším. Práve u nej som sa inšpirovala na využitie čierneho kvasu ako pozadia na botanické maľby. Ona ho používala často, vytvoril skvelý kontrast a maľby tak krásne vynikli. Na svoju dobu bola veľmi odvážna a pokroková, ako jedna z prvých sa vydala na vedeckú expedíciu ešte v čase, keď to bola doména iba mužov.Ale obdivujem prácu mnohých skorších botanických umelcov, za zmienku určite stoja napríklad bratia Bauerovci, najmä Franz a Ferdinand, pochádzajúci z Valtíc. Výtvarné nadanie zdedili po otcovi, Franz sa stal profesionálnym maliarom v botanickej záhrade v Kew a tiež dvorným maliarom rodiny kráľa Juraja III., Ferdinand zasa organizoval botanické výpravy, na ktorých vyhotovoval náčrty tamojšej flóry a fauny a podľa nich potom farebné ilustrácie. Bol historicky prvým Rakúšanom, ktorý vstúpil do Austrálie. No a meno Pierre-Joseph Redouté, ktorý žil za čias Márie Antoinetty, pozná snáď každý, kto sa aspoň trošku zaujíma o botanické umenie. Jeho prekrásne maľby kvetov majú jemnosť, nehu a lásku a za svoj život stihol vytvoriť okolo 11.000 rôznych rytín a malieb kvetín.
Príde čas, ked botanická ilustrácia jedného dňa „vyhynie“?
Klasická botanická ilustrácia je na ústupe, väčšina rastlín už bola namaľovaná a existujú modernejšie spôsoby, ako rastlinu zachytiť. Vydavatelia botanických publikácií a kníh tak často dajú prednosť fotografiám pred kvalitnými botanickými ilustráciami, ktoré sú pre výtvarníka časovo náročné a často podhodnotené. Stále ale platí, že žiadna fotografia dobrú botanickú ilustráciu nenahradí, a tak má stále svoje dôležité a nezastupiteľné miesto. Musí botanická maliarka poznať rastliny z odborného hľadiska?Je to určite výhoda. Viete, ktoré znaky sú pre danú rastlinu charakteristické, a tak ich nezabudnete namaľovať. Aj v botanickom umení, slobodnejšom a voľnejšom, je dôležité, aby zobrazený kvet zodpovedal realite a boli zachované jeho proporcie a farby.
Vyštudovali ste biológiu a výchovu k zdraviu, vyznáte sa v anatómii a fyziológii rastlín, čo vás na nich fascinuje?
Rastliny sú neuveriteľne prepracované a dokonalé organizmy. Pamätám si, že práve fyziológia rastlín patrila na vysokej škole k najťažším predmetom. Vždy ma fascinovala fotosyntéza, proces, ktorého priebeh dodnes nie je do detailu objasnený. Pritom ide o jeden z najdôležitejších dejov v prírode, ktorý má zásadný vplyv na život na Zemi a bez ktorého by ľudia nemohli vôbec existovať.
Neskôr ste odišli študovať záhradnú a krajinnú architektúru…
Už počas štúdia na Pedagogickej fakulte som si uvedomovala, že profesia učiteľky pre mňa nebude to pravé, ale štúdium prírody, obzvlášť rastlín, ma bavilo. A záhradná architektúra ma tiež vždy lákala. Keď som potom objavila možnosť študovať tento odbor priamo v Prahe, kde som v tom čase žila, neváhala som ani chvíľku. Lákal ma svet rastlín z iného uhla pohľadu – vytváranie zaujímavých kombinácií a kompozícií okrasných rastlín. Oproti botanickým druhom som sa učila o najrôznejších kultivaroch stromov, kríkov i kvetov, bavili ma hlavne návrhy záhrad a rôzne detaily v záhrade. Páčil sa mi hravý, kreatívny rozmer záhradnej architektúry. Neskôr som v rámci programu Erasmus študovala v holandskom univerzitnom mestečku Wageningen. Tamojší prístup štúdia záhradnej a krajinnej tvorby bol veľmi komplexný. Zameriavali sme sa najmä na navrhovanie udržateľných riešení v krajine. Hlavný projekt, ktorým sme sa zaoberali, sa týkal regenerácie a využitia tzv. brownfields – opustených, nevyužitých a zastaraných priemyselných plôch.
Potom ste sa dostali do Anglicka…
Šli sme tam s mojím vtedajším priateľom za novými skúsenosťami. Anglicko ma vždy priťahovalo, jeho klíma, krajina, architektúra, parky, záhrady… Veľmi sa mi tam páčilo. Najskôr sme žili v Canterbury, malom kúzelnom stredovekom mestečku s veľkou katedrálou a neskôr sme sa kvôli mojej novej práci presťahovali do Oxfordu, kde som ako záhradná architektka pracovala v menšej rodinnej firme a zaoberali sme sa rôznymi projektmi od návrhov zelene v parkoch a záhradách až po krajinné úpravy. Bolo to pre mňa jedno z prvých zamestnaní po dokončení univerzity, a tak pre mňa bolo všetko nové, nazbierala som tu však množstvo skúseností. Našli ste niekde vo svete svoj záhradný či kvetinový raj? Pre mňa je kvetinovým rajom česká príroda, napríklad lúky v Pošumaví, tie milujem. Pamätám si veľa lúčnych kvietkov z detstva, ktoré som trávila v prírode na Vysočine. Sú to napríklad slzičky panny Márie, kohútik lúčny, nevädze, margaréty… Často sme sa hrali vonku, na lúkach to krásne kvitlo. Keď sa ocitnem na podobnom mieste, pripomenie sa mi detstvo a mám príjemný hrejivý pocit bezstarostnosti. Rada tiež jazdím do Rabštejnska, tam je tiež veľmi krásna príroda.
Zažili ste aj dobrodružnú expedíciu na Západnú Saharu …
Do Západnej Sahary som sa dostala dvakrát, v rokoch 2007 a 2008, na dobu niekoľkých mesiacov. Projekt sa realizoval pod záštitou talianskej mimovládnej organizácie Africa ’70, ktorá sa venuje zlepšeniu životných podmienok ľudí v kolonizovaných afrických krajinách. Mal cieľ zachytiť a uchovať cenné znalosti miestnych obyvateľov o tamojších liečivých rastlinách a ich možnom využití. Mojou úlohou bolo vytvoriť fotografie dokumentujúce náš pobyt a tiež vytvoriť perokresby liečivých rastlín, ktoré používalo pôvodné etnikum Saharaui, pre publikáciu Plantas Medicinales Saharaui. Ucelený súbor fotografií z tamojšej oblasti bol publikovaný v knihe Badyia.Vegetácia Západnej Sahary je veľmi obmedzená, rastú tam typické stepné a púštne rastliny, akácie, rôzne kroviny a trávy. Úrodnejšie sú oblasti v južnejších častiach. Zaujala ma napríklad drobná rastlinka Chamomilla pubescens – pripomína náš harmanček bez bielych okvetných lístkov a má aj podobné využitie. Miestni ju hojne využívajú vo forme čaju pri prechladnutí, nádche a bronchitíde. Rozdrvené kvety sa používajú napríklad na liečbu bodnutia škorpiónom.
Čo všetko vedia tamojšie rastliny vyliečiť?
Miestni obyvatelia žijú veľmi skromným životom a liečivé rastliny sú pre nich veľmi dôležité. Najrozšírenejšie sú akácie, ktorých tu rastie viac druhov a majú mnoho spôsobov využitia. Pochutnajú si na nich aj ťavy. Dodnes je pre mňa záhadou, ako si ťavy dokážu poradiť s ich ostrými tŕňmi. Najhojnejší je druh Acacia tortilis zvaný „talha“ – okrem liečivých účinkov poskytuje v púšti aj vítaný tieň. Jej drevo sa využíva na výrobu nástrojov i získavanie drevného uhlia, z kôry sa vyrábajú povrazy. Medzi liečivé prípravky z talhy patrí aj jej živica. Okrem toho, že sa používa napríklad ako žuvačka, tiež sa suší a používa na liečbu rôznych chorôb.
Ako žije etnikum Saharaui?
Veľmi skromne, a to vo všetkých smeroch. Zaujal ma napríklad ich zvyk pitia veľmi sladkého čaju, ktorý varia na ohni v malej kanvičke a rozlievajú do malých pohárov podobných štamprlíku. Pijú ho niekoľkokrát denne a myslím, že tým vyvažujú typickú saharskú extrémnu horúčavu. A čo som sa od nich naučila? Že na to, aby ste žili spokojný a šťastný život, nepotrebujete blahobyt, nadbytok. Majetok prináša starosti a čím viac majetku, tým viac starostí. A tiež to, že niet kam sa ponáhľať. Nič naozaj dôležité nám totiž aj tak neutečie.
Zaujímajú vás liečivé účinky rastlín. Vyznáte sa aj vo fytoterapii?
Liečivé rastliny ma vždy zaujímali, ale v tomto smere mám iba povrchné znalosti. V lete často zbieram niektoré bylinky, na jar napríklad žihľavu alebo kozonohu hostcovú, v lete zbieram lipu, skorocel, jahodník, alchemilku a rebríček. Často ich potom pridávam do šalátov alebo z nich robím čaj. Zaobstarala som si aj knihu o jedlých rastlinách, a tak v nej často listujem, aby som zistila, aké má ktorá účinky.
Nemáte výtvarné vzdelanie, talentu však máte na rozdávanie…
Talent som zdedila po starom otcovi, ktorý sa venuje olejomaľbe, jeho obľúbeným námetom sú krajinky. Dom mojich starých rodičov sa podobá veľkej galérii – na stenách visia obrazy rodného kraja starého otca, poľných ciest, kostolíkov, zasnežených krajín a lúk, a tiež portréty všetkých členov našej rodiny. Maľovanie je jeho veľký koníček, ktorému sa s neutíchajúcim nadšením venuje aj dnes, vo svojich takmer 93 rokoch. Je mojou veľkou inšpiráciou.
Vraj si spolu píšete listy, ako vznikol tento milý zvyk?
Už ani neviem, kedy sme si začali písať, je to niekoľko rokov. Bývam v Plzni, čo je celkom ďaleko od môjho rodného kraja, Vysočiny, a tak domov nejazdím tak často. Písanie je jednou z foriem, ako dedka potešiť a dať mu najavo, že naň myslím. Má úžasný krasopis, je to až neuveriteľné v jeho rokoch, list od neho ma vždy veľmi poteší až dojme. Niekoľko rokov hrával v kostole na organ, je veľmi činorodý a má dar životného optimizmu.
Keby sme zašli do minulosti, pri akej činnosti by sme najčastejšie našli malú Pavlínku?
Mám tri sestry, a tak sme sa často spoločne hrali a podnikali rôzne akcie. Bola som ale skôr introvert, často som si vystačila sama. Veľa času som trávila aj maľovaním. Pokreslila som niekoľko blokov a skicárov a v škole si zdobila zošity rôznymi maľbami. Spomínam si na veľkú sadu farebných fixiek a pasteliek, ktoré som dostala od mamičky. Mala som z nich obrovskú radosť.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Paulíny Kourkovej
Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2022)