Fotografia má zvláštnu moc. Dokáže prilákať pozornosť, predať, vzbudiť emócie, zvečniť naveky či rozprávať bez slov. Fotografie od Zuzu Valla rozprávajú tiež, nástojčivo otvárajú témy o mnohovrstevnej kráse či rovnosti bez ohľadu na genetickú výbavu, ktorú ľudia dostali do vienka, či okolnosti, ktoré im život neraz obrátili naruby. Fotografka, ktorá už dlhé roky žije v Anglicku, ich nielen sleduje, ale aj vytrvalo prináša na stránky prestížnych svetových magazínov, aby bublina, v ktorej často žijeme, čo najskôr praskla.
Hovoria o vás, že vidíte krásu tam, kde ostatní nie. Kde to teda je?
Som skôr prekvapená, že ľudia ju nevidia tiež. Nie je deň, kedy by som nerozmýšľala nad tým, kto nám určil, čo je pekné a čo nie, ako by sme mali vyzerať, ako sa obliekať, vystupovať… Veľakrát nie sme sami sebou. A možno ani nevieme, kto sme. Nasledujeme všetko, čo nám kto povie. Je to pre mňa fascinujúce.
Čím to podľa vás je?
Odmalička nás doma aj v škole učia, aby sme nevytŕčali z radu. Ak sme niečím iní, druhé deti sa nám smejú. Sme naučení byť jeden ako druhí, ak máme iné myšlienky ako ostatní, bojíme sa hanby, výsmechu, nepochopenia.
V čom vidíte krásu vy?
Vidím krásu v tom, keď je niekto iný. Veľké uši alebo nos, pehy – pre mňa je táto „nedokonalosť‘‘ úplne dokonalá. Nebaví ma, keď všetci vyzerajú rovnako, je to strašná nuda. Prečo by som chcela vyzerať ako všetci, čo je potom také výnimočné? Mňa láka to nevšedné, chcem sa tomu priblížiť, obdivovať, skúmať… A fotografia mi to dovolí. Krása a dokonalosť podľa mňa vyžaruje z človeka, z jeho sebavedomia a z toho, ako sám seba vidí. Ak je niekto spokojný sám so sebou, vyžaruje energiu, pri ktorej chce človek byť, načerpať z nej. To je pre mňa krása.
Kedy ste pocítili, že fotografia je vaša cesta?
Keď sme sa so súrodencami presťahovali do Anglicka, veľmi mi chýbali kamaráti. Internet bolo jediné spojenie, vždy sme preto niečo odfotili a potom to „zavesili“ na web. No mobilné telefóny neboli takej kvality, ako som si predstavovala, niekoľkokrát som ich vymenila. Predavač mi raz povedal, že je rád, že nie som jeho priateľka, že nie som s ničím spokojná (smiech). Nakoniec mi sestra odporučila, aby som si kúpila fotoaparát. Odvtedy fotím skoro každý deň, je to už desať rokov.
Ako vyzerali vaše začiatky?
Najprv som fotila všetko okolo seba, knižnicu, kvety, cintorín aj vyhodenú sedačku na ulici. Vstávala som o štvrtej ráno, aby som fotila kvety pri východe slnka, behala som po našom meste a predstavovala si, čo by som odfotila, aby som ho ukázala ľuďom, ktorí tu nikdy neboli. Milovala som, keď som potom prišla domov a hodiny si prechádzala fotografie. Vždy som ich aj niekde zverejnila, aby som sa cez kritiku niečo nové naučila. Neskôr sa mojím objektom stal môj manžel, vtedy len kamarát, ktorý sa touto cestou chcel ku mne dostať bližšie. Ponúkol sa, že bude môj model a môžeme skúšať nové veci, mal veľmi dobré nápady. Jemu a sestre vďačím za to, kde teraz som. Pamätám si, ako mi hovoril, že fotím všetko na stred a že tie fotky môžu byť aj lepšie. Myslela som si, že je drzý, ale vždy mal pravdu. Myslí vo veľkom a má megalomanské nápady, ktoré sa niekedy zdajú nerealizovateľné, ale on vždy nájde spôsob. Až po dlhšom čase som začala fotiť ženy, ktoré som oslovila na ulici. Vždy som nejako vedela, že je to tá správna modelka, tým čo z nej vyžaruje, energia, duša… Baví ma fotografovať ženy, pre mňa vyjadrujú príbeh aj bez slov alebo viditeľných emócií len tým, že sú, tým, ako vyzerajú.
Študovali ste ekonómiu. Ako ste od čísiel odskočili k umeniu?
Vždy som bola kreatívne založená, môj dedko bol fotograf, teta nádherné maľovala. Keď som bola malá, tiež som rada maľovala aj vyšívala, vtedy som bola vo svojom svete. Pre ekonómiu som sa rozhodla, lebo ma zaujímali financie a podnikanie.
Váš otec bol niekoľkonásobný šampión Československa v boxe, ako vás to ovplyvnilo?
Otcovi veľmi vďačím za to, aká som a kto som. Za komunizmu nebolo obvyklé, aby niekto cestoval po Severnej Kórei, Nemecku či Kube. Ako prví sme mali v meste farebný televízor, na video sa k nám chodili pozerať lekári, naozaj sme finančne netrpeli. S tým ale prichádzala aj závisť a raz nás aj vykradli. Susedia potom na spoločnú nástenku napísali, že keď nás zlodeji nabudúce budú vykrádať, majú byť potichu. Zlodeji totiž vykopli dvere, čím spôsobili hluk, ale susedia políciu nezavolali… Keď som sa otca pýtala, čo robil, keď mu ľudia nepriali, odpovedal, že ho to hnalo dopredu. Ako malá som tomu nerozumela, pochopila som až neskôr. To je len jeden zo zážitkov. Otec vyhral 250 zápasov z 300, je pre mňa asi najväčším vzorom. Som veľmi vďačná, že som sa naučila nevzdávať sa. Módny priemysel je asi jedno z najťažších polí, príde mi to ako boj v ringu. Vládnu v ňom veľké peniaze, vysoké nároky a silná konkurencia. Každý sa chce presadiť.
Aj vaši starí rodičia boli inšpiratívne duo …
Moja babka zomrela, keď som bola malá, pamätám si len dedkove čierno-biele fotografie, ktoré vyfarbovala, milovala som ich. Dedko mal štyri dcéry, ktoré fotografoval alebo natáčal, ako sa korčuľujú, trávia čas cez Vianoce, pracujú na záhrade. Jeho fotografie majú atmosféru, veľmi rada si ich pozerám. Keď som ich obdivovala, nikdy mi nenapadlo, že i ja môžem fotiť.
Kde ste sa teda najviac naučili o fotke?
Najviac som na naučila tak, že som sa pozerala na fotografiu, ktorá sa mi páčila, tak dlho, kým som nepochopila všetko, čo som o nej potrebovala vedieť – emóciu, svetlo… Všetko som sa naučila sama, ale ani sa nezdá, že som sa učila, všetko to prichádza samo, asi praxou, alebo je to prirodzený vývin. Pamätám si, že určitú dobu mi všetci hovorili, že som sa zlepšila, mne to tak ale vôbec neprišlo, zdalo sa mi, že je to to isté. Formálne vzdelanie, samozrejme, neodsudzujem, verím tomu, že na škole by som sa naučila zvládnuť svetlo a naučiť sa pracovať vo Photoshope alebo Lightroome, ktoré vôbec nevyužívam, ale rada by som. Na školu momentálne vôbec nemám čas, ale premýšľam nad tým. Verím, že by mi to otvorilo ďalšie dvere.
Kde ste vyrastali a čo ste šli hľadať do Anglicka?
Vyrastala som v Dubnici nad Váhom spolu so sestrou a bratom. Vždy sme boli všade spolu, nerozlučná trojka. Mama nám vždy hovorila, aby sme sa mali radi a boli na seba dobrí, hovorila, že ju to bolí, ak nie sme a asi nás to naozaj naučila. Keď som mala 20 rokov, firma, v ktorej som pracovala, sa presťahovala do Bratislavy a ja spolu s ňou. Následne brat so sestrou prišli za mnou. Po pár rokoch brata oslovil kamarát, aby šli spolu do Anglicka na pár mesiacov, neskôr sa k nim pridala aj sestra a mňa nechali samú v Bratislave. Dlho som to nevydržala a po chvíli som sa presťahovala za nimi. Z „pár‘‘ mesiacov sa stalo 14 rokov. Brat však teraz žije už tri roky v Česku, je to prvýkrát, čo žijeme oddelene, veľmi mi chýba.
Aké boli vaše začiatky života v Anglicku?
Ťažké… dlho som si nevedela zvyknúť, že tu nie sú hory, nevedela som po anglicky, všade som chodila so sestrou, aby mi prekladala alebo vypýtala v obchode, čo bolo treba. Časom som sa naučila jazyk a teraz veľakrát v angličtine aj rozmýšľam. A jedlo, jedlo bolo a je hrozné. Anglicko je však úžasné, fantázii sa tu medze nekladú, nemusíte sa obmedzovať, nikomu nič nepríde divné alebo prehnané. Zo začiatku sme na farme zbierali jahody, bola to veľká sranda, každý večer sme sa všetci stretávali, opekali, hrali na gitare a spievali. Neskôr som sa zamestnala ako ochutnávačka jedla, ktorou som na skrátený úväzok dodnes.
Aká je to práca?
Ochutnávam rôzne druhy koláčov – brownie, cookie, flapjack, muffiny, ale aj cestoviny, ryžu, polievky, želé… je toho veľa. Firma, pre ktorú robím, patrí medzi desať najväčších v celej Británii. Niektoré z jej jedál pokrývajú až 98 % výroby daného produktu v krajine, čiže nik iný ho nevyrába. Posledné tri roky pracujem aj s ingredienciami. Hľadám nových dodávateľov, keďže kvôli Brexitu a vojne na Ukrajine máme problém s dodávkami. Musím nájsť dodávateľa, ktorý vyrába rovnakú ingredienciu a porovnať ju s tou starou. Len ak je rozdiel nebadaný, vymení sa zásobovateľ. Jedlo musím ochutnávať a porovnávať každý deň, tiež ho aj fotím. Mám svoju prácu rada a je dobre platená, dáva mi istotu a nemusím brať každú fotografickú zákazku len kvôli peniazom. Veľa pracovných ponúk sa mi nepáči alebo idú proti mojej filozofii. Nechcem, aby sa moja práca spájala s niečím, čomu neverím a s čím nesúhlasím.
Prečo ste sa vybrali prevažne cestou módnej fotografie?
Dlhé roky som fotila portréty, ešte stále mám rada tú blízkosť medzi mnou a modelkou, je to ako náhľad do duše a móda ma fascinuje. Rada hľadám make-up artistu, vlasového stylistu, modelky, návrhárov, rada dávam dokopy príbeh, zbožňujem komunikovať s celým tímom. A potom príde na rad samotné fotenie, keď sa ráno všetci stretneme v štúdiu, tá atmosféra, kreatívni ľudia, oblečenie, neviem to ani opísať, milujem to, je to môj život a našla som radosť, myslím že to je požehnanie.
Je náročné presadiť sa vo svete módnej fotografie?
Ani neviem, všetko je cesta, snažím sa tou cestou neutekať, ale užívať si každý jej kúsok. V konečnom dôsledku je všetko manifest, obmedzenia sú len tie, ktoré si sami vytvoríme v hlave. Ak človek verí, že niečo zvládne, alebo nezvládne, v oboch prípadoch mal pravdu, toto je moje motto a pripomínam si ho vždy, keď sa mi niečo nedarí – zmením pohľad a myšlienky a veci smerujú úplne inde.
Je slovenská módna fotografia iná než svetová či anglická?
Na Slovensku je to o tom, koho poznáte. V Anglicku alebo vo svete ak sa niekomu vaša práca páči, dajú vám šancu. Napríklad Taliani podporia Talianov, ale nemám pocit, že by ma na Slovensku niekto podporil len preto, že som Slovenka. Je to škoda, nielen pre mňa, ale máme mnoho slovenských talentov ako Michaelu Ďurišovú alebo Mareka Wurfla, ktorí nemajú podporu, ktorú si zaslúžia.
Fotograf príde na miesto, kde sú pripravené modelky, svetlá, scéna a on už spraví iba „cvak“. Aj takto si mnohí predstavujú foto produkciu…
Takéto fotenia existujú tiež, ide o komerčnú prácu, kde má zákazník všetko naplánované. Zatiaľ som mala to šťastie, že každá komerčná práca bola podľa môjho gusta. Inak mávam fotenia aj spontánne, väčšinou ale malý tím, modelka a make-up artista, príde nápad, ktorý chcem vyskúšať a za dva dni sa už u mňa doma fotí. Takto vznikla fotografia černošky, ktorej som neskôr pridala do koláže kvety. Bola vybraná aj ako fotografia dňa vo Photo Vogue Italia editorkou Alessiou Glaviano. Bolo to len krátke, rýchle fotenie u mňa v obývačke. Alebo fotenie s indickou dizajnérkou Two Point Two, ktorá bola na fashion weeku. Napísala mi, že by chcela so mnou a dvojičkami fotiť, ale že o deň či dva už letí späť do Indie. V priebehu pár hodín som zorganizovala tím, na druhý deň sa znova fotilo u nás v obývačke a jedna fotografia bola vybraná do British Vogue Challenge, ktorú vybral editor Edward Enniful a následne so mnou spravili rozhovor. Inak je to rôzne, väčšinou jedno fotenie plánujem tri týždne až mesiac, najmä ak je v ňom viac ľudí. Napríklad fotenie pre Vogue Portugal sa plánovalo tri mesiace, zorganizoval sa casting na modelky a potom sa hľadala lokácia.
Ako sa rodí koncept fotky? Nakoľko máte pri fashion stories voľú ruku?
U mňa sa nápady rodia spontánne, inšpirujú ma vlasy, kvety a techno hudba, väčšinou príde nápad, keď nájdem modelku, ktorá sa mi páči, okamžite ju vidím ako určitý charakter, ktorý chcem následne zhmotniť. Pri týchto projektoch mám úplne voľnú ruku. Pracujem tak, že nájdem tím, s ktorým zdieľam nápad, každý potom pošle svoju víziu, nikdy neplánujem veci do detailov, vždy je to len hrubý náčrt, hľadá sa lokácia, dolaďujú sa nápady, ale konečný výsledok je vždy až v deň fotenia. Rada idem s vibráciou a náladou dňa, rada improvizujem, mám rada, keď veci nejdú podľa plánu, núti ma to rozmýšľať a byť kreatívna.
Fotili ste aj zákulisie módnych prehliadok…
Milujem chaos, ruch, keď ľudia okolo mňa stresujú, dáva mi to energiu. Milujem ten zhon, keď všetci behajú hore-dole, ako keby za ničím a ja tam stojím a pozorujem to a mám len pár sekúnd na to, vytrhnúť človeka z jeho sveta, zastaviť čas a zvečniť ho. A módne kúsky sú vždy niečo extra, rada skúmam detaily, rozmýšľam nad tým, ako to danému návrhárovi napadlo, prečo také farby a materiál, obdivujem modelky, ako sa nesú, hýbu, správajú. Celé je to umelecké dielo a zorganizovať ho, je niečo úžasné.
Pandémia vraj pomohla spomaliť rýchlu módu. Máte pocit, že je to pravda?
Pandémia pomohla spomaliť ľudí, mali čas rozmýšľať nad sebou a všetkým ostatným, k tomu patrí aj rýchla móda. Často som rozmýšľala nad tým, ako ľudia reagujú v krízových situáciách a ako by sa dalo pomôcť tým, ktorí sú úplne sami a nemôžu ísť napríklad do obchodu. Začala som cvičiť jogu a viac čítať, venovala som sa sebe, ale aj druhým. A čo sa týka módy, myslím, že tlak je veľký z každej strany. Začalo sa to možno ako boom, ale myslím si, alebo dúfam, že návrhári pri tom trende zostanú. Samozrejme, je to aj na zákazníkovi – čo si pýta, to dostane, je to aj na nás.
Ako si spomínate na fotenie pre Georgea Armaniho?
Šlo o súťaž vyhlásená s Photo Vogue Italia. Mala som šťastie, že jednu moju fotografiu vybrali do online galérie. S oblečením to však nemalo nič spoločné, šlo o promo na nový parfum Si, fotografie mali vyjadrovať jeho esenciu a náladu.
Rozhodli ste sa zvečniť aj pandémiu, a tá má od módy ďaleko. Bola to z núdze cnosť?
Na začiatku pandémie bolo fotenie a čokoľvek iné v Anglicku úplne zakázané, veľmi som tým trpela. Každý štvrtok sa tlieskalo doktorom a sestričkám ako kľúčovým pracovníkom, a pritom ľudia v našej firme pracovali za zavretými stenami, aby nakŕmili celý národ a nikto o tom nevedel. Rozhodla som sa to zdokumentovať a zverejniť na sociálnych sieťach. Moja koláž bola zverejnená aj v British Vogue.
Inšpiráciu čerpáte aj od renesančných a barokových maliarov. Túlate sa vo voľnom čase po galériách?
Nemám konkrétnych maliarov alebo umelcov, ktorých by som obdivovala, vždy ma ale fascinovalo všetko z tej doby. Chcela by som vedieť ako žili, či sa naozaj nekúpali a zapáchali, nechodili na slnko a jedli, až praskali. Maľby vyzerajú tak majestátne a tajomne, na jednu by som sa mohla pokojne pozerať aj hodinu, vždy tam nájdem niečo nové. Zaujíma ma, kto je tá osoba, ako žila, prečo zomrela a kedy, chcela by som vedieť všetko, presunúť sa v čase.
Ako Anglicko ovplyvnilo váš umelecký prejav?
Fascinuje ma, ako ľudia chodia oblečení, je im úplne jedno, čo si druhí myslia. Tu je úplne normálne, že idete do obchodu a tam stojí Angličanka v župane a papučiach, nik sa nad tým nepozastavuje, predstavte si, že by to niekto spravil na Slovensku. Tá voľnosť robiť si, čo chcete a byť sám sebou, je oslobodzujúca a na nezaplatenie. Realizovať to, čo je v mojej hlave bez strachu, čo si druhí budú myslieť, je niečo, o čo sa usilujem.
Vraj obľubujete, keď portréty neukazujú žiadne emócie, prečo?
To by som len chcela, aby boli bez emócií. Mnoho ľudí mi píše, prečo sú moje fotografie smutné. Nemyslím si, že sú smutné. To, že sa niekto neusmieva, neznamená, že je smutný. Je tam príbeh, všetko, čo vidíme, odráža nás, náš svet, čo sme sa naučili, zažili, zhromaždili. Ak niečo vo mne vyvoláva smutnú emóciu, nie je to chyba autora, ale moja.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Zuzu Valla
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2022)