Hudobníčka, skladateľka a textárka. Klaviristka. Speváčka a herečka. Hudobná pedagogička, divadelná dramaturgička, scenáristka a režisérka. Dcéra herca a džezovej speváčky. Milovníčka parfumov a parfumérka (v budúcom živote), nádejná zvukoterapeutka (ešte v tomto živote). Zvedavá objaviteľka života vo všetkých jeho podobách. Andrea Bučko.
1.Hľadať texty na zhudobnenie v stredoškolskej povinnej literatúre, to u nás robí málokto. Váš výber padol na Mašu Haľamovú. Prečo práve ona?
Vzťah k poézii som získala najmä od otca aj vďaka tomu, že vlastní množstvo krásnych básnických zbierok. Priznám sa však, ich čítanie mi začalo byť blízke až v staršom veku. Začalo to náhodným otvorením zbierky od Emily Dickinson a zhudobnením jej básne „I remember“. Rýchlo sa vo mne zrodila túžba objavovať hudbu v poézii, prepájať ju s vlastnou výpoveďou a skúsiť zhudobniť aj texty slovenských autorov a autoriek. Doma som našla zbierky skvelých slovenských poetiek ako Mila Haugová, Maša Haľamová, Krista Bendová, Mirka Ábelová… Táto ženská línia mi hneď prirástla k srdcu a je podľa mňa málo docenená aj na školách. Pre báseň Maši Haľamovej „Kruhy na vode“ som napísala pieseň za desať minút. Radosť a adrenalín z tejto tvorby ma hnal k myšlienke zhudobniť aj diela z povinnej stredoškolskej literatúry a priblížiť ich mladému divákovi, ktorému sa nechce čítať. Nejedného človeka to neskôr inšpirovalo dohľadať si viac poézie aj vďaka inscenácii „Nepovinne po víne“, ktorú sme na túto tému urobili v Štúdiu Olympia Divadla Nová scéna.
2.Ak to teda vztiahneme na literatúru, čo nepovinné by sa malo stať povinným a naopak?
Mám trošku problém s výrazom „povinná literatúra“, lebo v mnohých to slovo „povinné“ môže vzbudzovať nevôľu, odpor. A je to škoda, ak tie diela mladý človek v období, kedy najviac túži po slobode, z rebélie automaticky zavrhne. Aj preto sa snažím ľuďom priblížiť poéziu inak, hravo, cez hudbu, cez reálne situácie zo života, vtipne i dojímavo. Poézia hovorí o veciach, ktoré sú nám všetkým dobre známe. Len inak, dotýka sa duše a rozvíja našu obrazotvornosť. Ja by som tú našu „povinnú literatúru“ nazvala skôr literatúrou, ktorú „stojí za to spoznať“. A pridala by som tam viacero slovenských spisovateliek. Mali sme tu a máme veľké literárne klenoty, citlivé, precízne, láskavé i odvážne kritické pozorovateľky života.
3.S herečkou Dominikou Kavaschovou ste napísali autorskú inscenáciu Morena – ako sondu do vnútorného sveta ženy okolo tridsiatky. Akí sú dnešní tridsiatnici a tridsiatničky, medzi ktorých sa radíte aj vy?
Keď sme s Dominikou hru písali, nechceli sme veľmi generalizovať. No našli sme určité cyklické princípy, ktoré sa v našej generácii často opakujú. Na tie témy sme upozornili a spravili si z nich tak trošku aj srandu, lebo s nadhľadom sa životom kráča ľahšie. Po premiére sme zistili, že to vlastne vôbec nie je len generačná výpoveď, že s tými istými trápeniami sa potýkali aj naše mamy a aj ich mamy. Sme generácia zahltená informáciami a máme tú možnosť rozhodovať sa a žiť do veľkej miery slobodne. No to znamená aj veľkú zodpovednosť a samostatnosť. Pre mnohých je náročné vybrať si jednu správnu cestu a potom sa mnohí strácajú. Aj preto sa obdobie „hľadania sa“ predlžuje. Chceli by sme s Dominikou naďalej tvoriť večery spojené s piesňami a rozhovormi na témy, ktoré rezonujú v spoločnosti, aj spolu s našou kamarátkou Luckou Komiňákovou. Nazveme ich „Jedna druhej riekla“ ako pokračovanie Moreny a budú vtipné, ostré i krehké, dotýkajúce sa.
4.V Morene, ktorá nastavuje zrkadlo aj mužom zaznievajú i takéto repliky: „Čo si taká nervózna? Ty vôbec nevieš, čo chceš! Ale veď uvoľni sa. Čo ti stále je? Čo stále reveš!“ Muži sa nechcú ženiť, na všetko majú čas, stále hovoria zajtra a permanentne hľadajú ponožky… Naozaj je to s tými mužmi stále rovnaké, doslova naprieč dejinami ľudstva?
Na tieto repliky reagovali ženy i muži všetkých generácií smiechom plným poznania. Myslím si, že vedieť sa na veci pozrieť s humorom a nadhľadom je pre psychické zdravie dôležité a zároveň to vie pekne nastaviť zrkadlo. Ja osobne sa nebojím robiť si srandu i sama zo seba. Nebrať sa tak vážne je motto, ktoré mi neraz pomohlo zachovať chladnú hlavu.
5.Keď sa povie „girl power“, čo vám napadne ako prvé?
Vedieť byť nezávislá a pritom milovať vrúcne, starostlivo, nežne, hrejivo… a ešte súbežne venovať pozornosť viacerým veciam naraz (smiech) a dotiahnuť ich do konca.
6.Narodili ste sa pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Zvykli ste debatovať s rodičmi, ako to vyzeralo za socíku, čo to bol napríklad Tuzex, podpultový tovar alebo Bratislavská lýra?
Áno, zvykli mi to spomínať a stále si hovorím, škoda, že nie je ešte viac filmov a hier z tohto obdobia, lebo zdá sa mi dôležité pamätať si to aj v kontexte dnešnej doby. To obdobie zároveň ponúka neskutočný priestor na absurdný humor, no zároveň otvára témy silných ľudských príbehov, vnútornej túžby po slobode, po živote, po rozvíjaní svojho potenciálu. Ale nie každému bolo umožnené rozvíjať sa. Človek si zďaleka nemohol dovoliť všetko, čo dnes, a preto si mnohé viac vážil a chránil.
7.Jeden z filmov bratov Coenovcov má názov Táto krajina nie je pre starých. Keby ste ho aplikovali na našu krajinu, ako by ste ten príslovečný názov pozmenili?
Ako prvé mi napadlo, táto krajina nie je pre ľudí vytŕčajúcich z davu. A potom mi napadlo, že nie je ani pre dôsledných. Máme tu veľa talentovaných ľudí s víziami, no náš systém ich nemotivuje k dôslednosti, lebo všetko sa tu vždy tak nejako zapláta, aj keď to nie je tip top, ale naoko to funguje. Len aby s tým nebolo príliš veľa starostí. Žiaľ, je tu málo kriticky mysliacich akčných ľudí (ale verím, že sa to mení). A s tým ide veľa vecí ruka v ruke. Sme krajina, v ktorej je ľahké manipulovať na základe emócií, nepodloženými informáciami, opíjať lacným humorom (a nielen tým) a občas i lacným umením a vzdelaním. Chýba nám priebojnosť na vlastnom ihrisku. Keď mladí idú do zahraničia, tam sa obracať vedia, máme tu veľa šikovných pracovitých ľudí, ale vedia, že budú viac ohodnotení inde ako doma, a tak makajú viac inde ako doma. Je ťažké inovovať, meniť, budovať, keď na to nie sú prostriedky a keď to nikoho nezaujíma alebo keď si to nik neváži. Vtedy to dokáže už len láska, ale aj tá láska k domovu je dnes akási iná, nepokorná, nekritická, plochá… akoby chýbala motivácia. Nie je to chyba ľudí samotných, ale skôr systému, v ktorom zlyháva vzťah ku kvalite vzdelávania, k starostlivosti o okolie a k príležitostiam rásť finančne i duševne. No nádej mám, lebo zmeniť sa to postupne vytrvalo dá. Tiež sa mi stalo, že si moju hudbu viac cenili v zahraničí ako doma. Ale povedala som si, že chcem sa aspoň pokúsiť o zmenu tu.
8.Ako dieťa ste vraj chceli byť baletka, doktorka, speváčka, tak to malé dievčatká zvyčajne majú… Ale vy ste túžili byť aj parfumérka. Na to ste ako prišli?
Odmalička ma fascinovali vône. Pamätám si dodnes na vôňu aviváže na mikine mojej prvej lásky. Sedel v lavici predo mnou a ja som sa toho nevedela nabažiť. Mám pocit, že som sa vlastne zamilovala do jeho vône (smiech). Poznala som vôňu každej spolužiačky a spolužiaka a poslepiačky by som ich vedela rozoznať. Fascinovalo ma, ako jednému svedčala vôňa čistoty a druhému zasa niečo silné, výrazné. Mala som sen vyrábať parfumy ľuďom na mieru, podľa toho, ako ich cítim a vnímam a podporiť ich vlastné pižmo.
9.Človek má často spomienky spojené s vôňou. Čo vám pošteklí nos, keď povieme: vôňa mamy, vôňa prvého rande, vôňa zakázaného ovocia, vôňa dospelosti, najmilšia vôňa… Majú aj strach, sklamanie či neúspech u vás nejaké vône?
To všetko menované mám presne zaznamenané v čuchovej pamäti, aj tú maminku, vôňu domova, vôňu trémy, ale to je už skôr pach (smiech), vôňu neúspechu… Ak som mala nejaký parfum pri výrazne náročnej psychickej situácii, veľmi dlho som ho nedokázala nosiť znova, lebo sa mi s tým podvedome spájal. Mám vybraté i vône, ktoré mi vždy priniesli šťastie a vnímam ich ako talizman, ktorý mi dodáva energiu a sebavedomie. Mám tiež vône, kedy sa cítim jemne, žensky, krehko a len sa túžim zabaliť do deky či náručia. No i také, kedy podčiarkujem svoju divokosť a silu a nezávislosť. Mám ich veľa, na každú príležitosť, tak ako i vonné oleje, sviečky… podľa toho, čím sa chcem obklopiť Ale aj tak v globále, nech si dáte čokoľvek na seba, vaše pižmo je nepriestrelné a vždy to bude voňavka plus to niečo výnimočné vaše, a preto nikto nikdy nevonia rovnako, nech má i ten istý parfum.
10.Na svojom Instagrame s precíznosťou fundovaného recenzenta, ale aj nadšenej fanynky predstavujete vône, ktoré vás fascinujú…
Hehe, necítim sa ako fundovaný recenzent, hoci ma baví čítať recenzie. Hodnotím veľmi pocitovo, snažím sa hovoriť o vôňach objektívne v rámci opisu, ale aj tak tam vždy vkĺzne subjektivita. Parfum, ktorý sa mi páči, opíšem precíznejšie a krajšie a podvedome naň ľudí viac navnadím. Fascinujú ma všetky vône, aj tie, čo mi nevoňajú dobre, lebo vie ma fascinovať aj to, čo ma rozrušuje. Baví ma skúmať, čo mi robí dobre a čo nie a čomu som ešte schopná otvoriť sa a čomu už nie. Takisto to mám aj v živote. Som zvedavá objaviteľka.
Simonetta Zalová
foto Peter Pavlík
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2023)