„Dávam prednosť krátkemu, ale intenzívnemu životu pred tým dlhým, monotónnym,“ odpovedal Maurice vždy, keď sa ľudia pozastavovali nad odvahou, s akou sa aj so svojou ženou Katiou vydávali na nebezpečné vulkanické expedície. „Chcem sa dostať čo najbližšie, až do útrob sopky. Raz ma to zabije, ale to ma vôbec netrápi.“ To „raz“ prišlo možno skôr, ako si mysleli. Vulkanológovia Maurice a Katia Krafft žili spolu, pracovali spolu a aj zomreli spolu. Lebo ako sa hovorí v dokumente Erupcia lásky, samým sa im mohlo o sopkách iba zdať, spolu sa však ich mohli dotknúť…
Prúdy žeravej lávy vybuchujú do vzduchu s takou brutálnou silou, až to vyzerá na Vojnu svetov. Ohnivočervené jedovaté jazyky sa plazia po zemi, preplietajú sa jeden do druhého, bublú a klokocú ako v kotle diabla. Krútia sa, trhajú a vzápätí zasa zlievajú, požierajú sami seba alebo znenazdajky vyvrhnú svoje červené útroby ako pekelné hady vyvliekajúce sa zo svojich čiernych koží. Nasledujú mraky sivého popola, mega kúdoly žeravého vzduchu, pripomínajúce výbuchy atómovej bomby. A pred týmto strhujúcim divadlom ako z Danteho pekla poskakujú dve postavičky od hlavy po päty oblečené v ohňovzdorných skafandroch, strieborné mušky na pozadí horiacej oblohy. „Akonáhle raz uvidíte erupciu, nemôžete bez nej žiť. Ten pocit nebyť nič popri týchto neskrotných živloch…“ snaží sa slovami opísať neopísateľné ona. „Naše životy sú len mrknutím oka v porovnaní so životom sopky,“ zamýšľa sa on. On, Maurice Krafft, robustný muž, tak trochu macko, sympaťák s dobráckym výrazom v tvári. Keď z rukáva akože len tak ledabolo súka svoje sopečné dobrodružstvá, akoby hovoril o bežnom nedeľnom obede, máličko sa naparuje, je si vedomý, že publikum hltá každé jeho slovo, tak trochu to naň hrá, ale je v tom dobrý, kamery ho milujú. Strih – Maurice fajčí fajku, pomaly bafká, sediac na kope zbalených škatúľ, na tvári bohorovný výraz… Katia je subtílna, krehká ako vtáča. Krátke vlasy, štíhla postava, chlapčenský výraz v tvári, ale iba dokiaľ sa nezasmeje, vtedy v nej ožíva pekná žena. Ak nie sú nasúkaní do nehorľavých strieborných oblekov, pripomínajú obyčajných turistov na horách. Obaja nosia na hlave červené pletené čiapky. Ale zosynchronizovaní musia byť vo všetkých smeroch svojho bytia, za jednu chybu, ktorú by urobil ktorýkoľvek z nich, by zaplatili obaja. Kde sa zobrali títo dvaja? Ako sa môžu narodiť na jednom mieste, v jednom čase dve ľudské bytosti s takou neobvyklou vášňou?
Je to krása vidieť tiecť lávu
Viaceré časti ich príbehu sa stratili v čase. Ako sa spoznali? Možno mali rande naslepo, dvaja študenti na univerzite v Štrasburgu, obaja z malých alsaských mestečiek, vzdialených od seba sotva 20 kilometrov. Katia bola staršia, narodila sa v apríli roku 1942 ako Catherine Conrad, Maurice o štyri roky neskôr, teda už po vojne. Katia mala prudkú, rebelskú povahu, ktorú bolo treba podľa mienky rodičov uzemniť, a tak ju na pár rokov šupli do cirkevnej školy. Na univerzite v Štrasburgu študovala fyziku a geochémiu, Maurice geológiu. Obom učarovali sopky. Mauriceovi už ako sedemročnému – počas rodinného výletu na juh Talianska, keď s otvorenými ústami pozoroval soptiacu Stromboli. Jeho rodičia boli lekári, otec svoju lásku k prírode prenášal na syna, v Mauriceovom detstve sa to len tak hemžilo dinosaurami a trilobitmi. Keď mal pätnásť, hrdo vstúpil do francúzskej geologickej spoločnosti. Katia za svoju „iniciačnú“ sopku zvolila Etnu, ku ktorej ju rodičia zobrali na výlet. „Tento svet kameňov, tento minerálny svet,“ ako napísala neskôr, potvrdil všetko, čo o sopkách vášnivo čítala odmala: „Je to krása vidieť za tmy tiecť lávu…“
Na univerzite, už ako pár, prežívali revolučné časy, protesty a manifestácie proti vojne, v televízii sledovali zábery, ako Američania bombardujú Vietnam, bývalú francúzsku kolóniu. Čím viac takýchto záberov, tým menej nás zaujíma tento svet, hovorili si. Podľa Mauricea sa obrátili k vulkanológii, lebo boli sklamaní z ľudskosti. „A pretože sopka je väčšia ako človek, cítili sme, že to je to, čo potrebujeme. Niečo mimo ľudské chápanie.“
Vzali sa na malom obrade v auguste roku 1970, ale už dva roky predtým podnikli svoju prvú výskumnú expedíciu vo dvojici na Island. Darovaný citroën cestoval s nimi, ale to auto bolo asi prekliate, vraj sa im tam 27-krát pokazilo, až ho nechali napospas osudu. Druhú nepríjemnosť si Maurice zapríčinil sám, keď si obaril nohu v žriedle s teplotou 140 °C – koža na uškvarenom mieste sa mu šúpala ako cibuľa. On to však hrdinsky nazval „krstom vulkanológa“ a pokračoval v práci. Na svadobnú cestu sa vybrali na Santorini, ostrov bájnej Atlantídy, v dokumente ich vidíme, ako prudký terén zvládajú aj s domácimi pohoničmi na koňoch, obaja s fotoaparátmi na krku, Katia v tričku bez rukávov, odhaľujúcom jej štíhle opálené paže. Na Islande nafotili a nafilmovali kopec materiálu ohľadom sopiek, aby zistili, že dychtivé publikum si tieto zábery bez problémov nájdu – ľudí sopečné erupcie fascinovali, málokedy niečo podobné videli. V jednom z ich prvých filmov s názvom Cap sur l‘ aventure ich pozorujeme zamaskovaných v nehorľavých oblekoch. „Nie, to nie je žiadne sci-fi,“ hovorí hlas moderátora vo filme, „sú to len dvaja mladí vulkanológovia tancujúci na okraji sopky. Katia a Maurice Krafft.“ Ešte o nich budeme počuť.
Neriskujeme, nie sme idioti!
Keď Katia a Maurice začali v 70. rokoch minulého storočia filmovať sopečné erupcie, vulkanológia ako vedecký odbor sa ešte len zviechala z detských plienok. O sopkách sa toho vedelo málo, ale práve v tom čase došlo v odborných kruhoch ku všeobecnej akceptácii teórie platňovej tektoniky, ktorá pre vulkanológiu znamenala takú revolúciu ako pre genetiku objav DNA. Laicky priblížme, o čo ide: predstavme si našu zemeguľu obalenú v akomsi plášti (litosféra), ktorý však nie je jednoliaty, ale na mnohých miestach akoby roztrhaný. Tam, kde jednotlivé časti týchto rozpáraných švov na seba narážajú, alebo práve naopak, odďaľujú sa (pretože celý tento obal ešte akoby plával na vrstve nachádzajúcej sa pod ním), tak v tých miestach vznikajú sopky, resp. rôzne geologické fenomény: zemetrasenia a sopečná činnosť.
Katia a Maurice neboli žiadni amatérski geológovia či dobrodružní filmári, ale erudovaní výskumníci. Katia, napríklad, na sopkách zbierala rôzne vzorky lávy a vyvinula aj prenosný prístroj na analýzu sopečných plynov, čo mohlo podporiť teóriu, že erupcie sa dajú do určitej miery predvídať práve na základe rozboru zloženia týchto plynov. Vo filme ju viackrát vidíme, ako sa skláňa nad mikroskopom a študuje nazbierané exempláre, alebo si niekde v sopečnej krajine „šteluje“ seizmograf, malú skrinku, ktorá zaznamenáva a meria pohyby zeme a otrasy pôdy spôsobené seizmickými vlnami. Jej fotografie a Mauriceove filmy, ale tiež hodnoverné opisy erupčných javov, poskytovali cenné informácie ďalším vulkanológom, s ktorými sa Krafftovci delili o osobné skúsenosti a poznatky potrebné na pochopenie sopečných javov. Ale najdôležitejšie pre ich výskum bolo byť fyzicky na miestach vulkanických výbuchov. Keby žili dnes, Maurice by bol určite nadšený z technológie dronov, ale zrejme by sa sotva aj pri takýchto vymoženostiach vzal svojej posadnutosti vidieť soptiace hory na vlastné oči. V časoch bez existencie mobilných telefónov a GPS zariadení si Krafftovci museli vybudovať sieť spoľahlivých kontaktov, ľudí, ktorí im, akonáhle niekde začala rachotiť sopka, dali vedieť. Zvyčajne telegraficky. Vďaka tomu často bývali na mieste výbuchov ako jedni z prvých: v Taliansku, Indonézii či Afrike, na Islande, Aljaške, ostrove Réunion, Havaji, Novom Zélande… K besniacim sopkám sa približovali pekelne blízko, boli tam, kde sa dala cítiť „krv zeme“, horiace vrchy a žiarivú tečúcu lávu mali na dosah ruky. „Nejde o to, že by som koketovala so smrťou. Ale v tú chvíľu mi je to úplne jedno. Fascinácia nebezpečenstvom? Možno.“ Maurice sa však vždy bránil: „Je to vec vypočítateľného rizika,“ zvykol hovoriť, avšak s dôvetkom, že študovať sopky zblízka je nevyhnutnou súčasťou ich výskumu. Bez toho to nejde. Obaja uprednostňovali bezprostrednú skúsenosť, potrebu byť priamo v útrobách sopky a cítiť jej žeravý dych namiesto výpočtov či experimentov v bezpečí izolovaného laboratória… „Keby sa dalo živiť kameňmi, do civilizácie sa vôbec nevrátim,“ hovorí vo filme.
Zjazdiť lávu ako tečúcu rieku
Uvedomovali si, že robia nebezpečnú prácu. Preto sa vopred dohodli, že nikdy nebudú mať deti. O ich súkromnom živote dokument Erupcia lásky toho veľa neprezrádza, akurát Maurice pred kamerami v nejakej televíznej diskusii so smiechom pritakáva, áno, ich vzťah býva výbušný, v inom zábere sa Katia jemne dotýka manželovho ramena a keď sa moderátor spýta, o čom sa v teréne najviac rozprávajú, Maurice pobavene odpovedá, že Katia celý čas hovorí o jedle. V inej filmovej sekvencii ho pobavene sledujeme, ako na tlejúcej láve praží na panvici volské oká. Pri takýchto záberoch človeku napadne: ó, aká vzrušujúca vie byť veda! A Krafftovci sú toho živým dôkazom. Áno, vzrušujúca, dobrodružná, ale aj nebezpečná. A tiež sladko romantická. „Ja, Katia a sopky – to je milostný príbeh,“ hovorí Maurice. On sa ženie a viac riskuje, ona je rozvážnejšia, kamera ju zachytáva, ako jemne kladivkom skúma pyroklastické sedimenty či ako opatrne dvíha zo zeme v láve zabalzamované vtáča a ticho si ho obzerá. Maurice je do všetkého viac hrhr, ako keď sa rozhodne ešte s jedným kolegom na člne preplávať Kawah Ijen, tyrkysovo modré jazero v kráteri sopky Ijen na indonézskej Jáve, plné smrtiaceho roztoku kyseliny sírovej. Katia je naštvaná, nervózne mašíruje hore-dole po brehu, Maurice ju chlácholí, aby nezúrila, veď kúpili vo výpredaji najlacnejší čln, nie sme predsa idioti, nebudeme na tom tratiť… Bláznivá expedícia však skončí tak rýchlo, ako začala, pretože keď chlapi uvelebení v člne spustia do vody malú sondu na oceľovom lane, kyselina behom niekoľkých sekúnd lanko doslova zožerie. Iba trochu zasyčí a je po ňom… O ďalšom „nápade za milión“ Maurice rád hovoril na počkanie každému, kto prejavil záujem. Jeho snom bolo raz na kanoe splaviť pereje horúcej lávy. „Som si istý, že je to možné,“ mudroval. „Viete, láva má iba tisíc stupňov!“ Podľa neho na to stačí kanoe z titánovej zliatiny s dnom vypodloženým izolačnými tehlami. Spustiť sa po toku tečúcej lávy sa chystal na Havaji, kde si Krafftovci kúpili pozemok a chceli sa tam „na staré kolená“ presťahovať. Katia na tento bláznivý nápad reaguje uštipačnou poznámkou: „Ja zostanem na brehu a urobím ti posledné fotky.“
Nyiragongo a Nevado del Ruiz
Čo hovoria o Nyiragongo základné geologické fakty? Že táto 3.470 metrov vysoká sopka s priemerom krátera cca 2 kilometre a hĺbkou 250 metrov je jedna z najaktívnejších v Afrike. V kráteri sa nachádza mohutné lávové jazero, ktoré je v permanentnom pohybe. Láva v ňom dosahuje teplotu 800 až 950 °C, je nezvyčajne riedka, a preto aj vysoko pohyblivá, môže tiecť rýchlosťou až do 100 km/h.
Maurice a Katia navštívili Nyiragongo dvakrát. Prvý raz v roku 1973 to bola brnkačka, v maličkom modrom stane bivakovali neďaleko krátera asi dva týždne. Vo filme si Katia pripravuje miesto na pozorovanie hore na plošine, pod ktorou sa rozpína obrovská, vyše 200- metrová priepasť. V trojici ešte s jedným vulkanológom sa na lane spúšťajú dolu, odkiaľ filmujú sopečné útroby. Nič napínavé, obyčajná práca v teréne, povedal by Maurice. O štyri roky neskôr však ide do tuhého. Naliehavý telegram Krafftovcom z 10. januára 1977 oznamuje: „Lávové jazero z Nyiragongo sa rozlialo do okolia. Ohrozené mesto Goma. Stop.“ Maurice a Katia sú na mieste najrýchlejšie, ako sa dá. Z vrtuľníka pozorujú spustošenú dedinu, na vlastné oči vidia ničivú silu sopky, katastrofu, ktorá zasiahla ľudské obydlia a pochovala asi stovku miestnych obyvateľov. Láva sa do dediny prihnala za niekoľko minút rýchlosťou 80 km/h. Bolo ráno, ľudia šli práve na trh, rozlúčili sa s rodinou ako v každý robotný deň, ale domov sa už nevrátili. „Nyiragongo, ktoré vyzerá tak vľúdne,“ smutne poznamenala Katia, „sa za pár minút rozlialo ako deravá vaňa a rozšírilo smrť všade.“
Ako to zvyčajne vyzerá pred výbuchom vulkánu opísal Maurice neskôr týmito dramatickými vetami: „Pred každou sopečnou erupciou sa sopka chveje ako chorý človek. Zem sa trasie kvôli stúpajúcej magme. Tiež bobtná, akoby sa vytvoril absces, svahy sú strmšie, krátery sa zväčšujú. A mení sa i dych sopky. Stáva sa zlým. Zloženie sopečných plynov sa mení, ich teplota stúpa, sopka akoby sa zmietala v horúčke.“ Všetky tieto príznaky pozorujú vulkanológovia a geovedci v roku 1985 na sopke Nevado del Ruiz v kolumbijských Andách. A bijú na poplach. Lenže vládni úradníci celý problém zľahčujú, evakuovať tisíce obyvateľov sa im zdá príliš nákladné, v oblasti navyše panuje informačný chaos. Táto ľahostajnosť sa stane osudnou pre 25.000 obyvateľov, ktorí našli smrť v bahenných prúdoch tryskajúcich zo sopky. Mesto Armero, od sopky vzdialené cca 40 km, bolo doslova pochované pod 8 metrov hrubou vrstvou laháru, smrtiaceho bahenného toku tvoreného zo zmesi sopečného popola, úlomkov lávy a vody. Tieto lahárové riavy sa vytvorili, keď žeravé pyroklastické prúdy roztopili snehovú pokrývku na vrchole sopky.
Svet obleteli desivé zábery nehybnej mesačnej krajiny, zasypanej popolom, okýptené lesy, v ktorých stromy padali ako triesky, ľudia so sivými tvárami po pás či ramená uviaznutí v bahne a mnohým už nebolo pomoci, posledné smrteľné zášklby v bahne utopených zvierat… Šokovaní záchranári sa ako v mrákotách tmolili po krajine a zbierali znetvorené ľudské telá, kusy rúk, nôh. Filmová kamera zachytáva Katiu, ako sa ponára takmer po kolená v sopečnom bahne, v zjazvenej krajine plnej trosiek zrútených domov, mnohým z bahna vytŕča len strecha, rozdrvené telá odpočívajú pod nánosmi bahna… Z hľadiska počtu obetí sa výbuch sopky Nevado del Ruiz považuje za druhú najväčšiu sopečnú katastrofu 20. storočia (smutné prvenstvo patrí erupcii sopky Mont Pelée na ostrove Martinik v roku 1902).
Vancouver! Vancouver! Už je to tu!
Následky podobnej erupcie, keď namiesto valiacej sa lávy zabíjal pyroklastický prúd, teda žeravé sopečné mračno, Krafftovci už pozorovali o päť rokov skôr. V roku 1980 sa v štáte Washington (nemýliť si s mestom Washington) po vyše sto rokoch prebudila sopka St. Helens (154 km južne od Seattlu). Následkom jej desivej erupcie zomrelo 57 ľudí vrátane 31-ročného vulkanológa Davida Johnstona, priateľa Krafftovcov. David bol rovnaký blázon do sopiek ako oni, spočiatku študoval eruptívnu históriu vyhasnutých sopiek, ale po čase zameral pozornosť na aktívne vulkány. Nie raz sa na svojich expedíciách dostal do nebezpečných situácií, ale medzi kolegami si vyslúžil rešpekt pre hlboké znalosti oboru, novátorské myšlienky a obrovskú pracovitosť. Na St. Helens dorazil ako vedúci tímu pobočky USGS (Americká geologická služba) vo Vancouveri. Geológovia nepokojnú St. Helens pozorovali už dlhé týždne pred výbuchom, David a jeho tím mali na starosti monitorovanie emisií jej sopečných plynov. Johnstonove stanovište Coldwater II bolo od sopky vzdialené asi 10 km. Podľa odborných odhadov dosť ďaleko na to, aby sa jeho pozorovacia stanica mohla cítiť v bezpečí. Maurice v dokumente vysvetľuje, že nik nepočítal s tým, že by sopečné erupcie prekonali viac ako 7 či 8 km (v skutočnosti mali dosah až 30 km). Vedecké vysvetlenie, prečo došlo k takému masívnemu výbuchu St. Helens, obmedzme na minimum: na severnom úbočí sopky sa vytvorila obrovská zdurenina kvôli odklonu magmy, ktorá sa potom hromadila pod svahom, až dosiahla veľkosť vyše sto metrov. 14. mája sa po krátkom zemetrasení zosunul celý svah hory a vzápätí k oblohe vyrazil masívny pyroklastický prúd, ktorý sa valil priamo na miesto, kde bivakoval David (ten si, mimochodom, práve v to ráno vymenil službu s kolegom). Teplota rútiaceho sa šedého mračna dosahovala 360 °C a jeho rýchlosť od počiatočných 350 km/h za pár minút dosiahla až vyše 1.000 km/h, takže v istom momente prekonala aj rýchlosť zvuku. David nemal proti rútiacemu sa živlu žiadnu šancu. Akurát ešte do vysielačky stačil vykríknuť správu: „Vancouver! Vancouver! Už je to tu!“ Pyroklastický prúd za niekoľko minút spustošil územie o rozlohe cca 600 km². Štatisticky vyjadrené: bolo zničených 200 budov, 47 mostov, 24 km železníc a 298 km ciest, o život prišli tisícky losov a iných zvierat a 57 ľudí. Výbuch St. Helens je dodnes považovaný za najničivejšiu sopečnú erupciu v histórii Spojených štátov. Množstvo tepelnej energie uvoľnenej pri výbuchu sa rovnalo približne 1.600 atómovým bombám zvrhnutým na Hirošimu. Telo Davida Johnstona sa nikdy nenašlo…
Maurice a Katia sa k St. Helens dostali hneď na druhý deň a na mieste zostali tri mesiace. Vtedy už tušili (a následná erupcia sopky Nevado del Ruiz ich v tom utvrdila), že sa v budúcnosti chcú venovať sivým sopkám. Tým vražedným. „Sú ako bomby so zapálenou rozbuškou, akurát dĺžka poistky je neznáma,“ hovorí v dokumente Maurice.
Simonetta Zalová
foto Disney+
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2024)