V úvode autobiografie Paris opisuje svoj každovečerný rituál čistenia pleti, ktorý je pre ňu posvätný – berie ho totiž aj ako snímanie masky, ktorú nosí celý deň. Ak by ste si z môjho príbehu neodniesli nič, píše Paris, tak aspoň že starostlivosť o pleť je pre ženu posvätná. Haha, zasmejete sa, čo iné čakať od Paris Hilton! Ak sa však ponoríte do jej knihy hlbšie, zistíte, že nielen kvôli kozmetickým radám a výpočtu nočných klubov sa ju oplatí dočítať do konca. „Milujem kráčať v šľapajách svojej rodiny svojím vlastným spôsobom,“ vyjadrila sa v jednom rozhovore. Ako sa jej to darilo a dodnes darí, posúďte sami.
Paris hneď na začiatku knihy potrebuje zdôrazniť, že má ADHD. Hyperkinetickú poruchu (alebo poruchu pozornosti s hyperaktivitou) jej však diagnostikovali až v dospelosti. V čase, keď ako malé dievča poskakovala do zbláznenia a ako tínedžerka tancovala do rána, sa o ADHD nevedelo takmer nič. Táto vrodená neurovývojová porucha mala v jej prípade na svedomí, že väčšina ľudí (a učitelia zvlášť) ju videla ako nedisciplinované, nesústredené, neposlušné, impulzívne dievčisko. Paris sa nazdáva, že v jej žilách vie dopamín rozfofrovať takú rýchlosť, ako keď po zemeguli pobehovali naši predkovia, primitívni drsniaci, ktorí kvôli všadeprítomnému nebezpečenstvu žili v permanentnom strehu. „Môj mozog prahne po zmyslových podnetoch. Zvuky, obrazy, hádanky, umenie, pohyb, zážitky – čokoľvek, čo spúšťa vylučovanie adrenalínu alebo endorfínov – to všetko je pre mozog s ADHD nevyhnutné ako kyslík. Zábavu nielenže zbožňujem, ale vyslovene ju potrebujem. Zábava je moje palivo.“ A práve kvôli tomuto „palivu“ si vyslúžila posmešnú prezývku „vymetačka večierkov“. Otec ju však volal Hviezda.
A zrodila sa Hviezda
Richard Hilton patrí k tretej generácii Hiltonovcov, „americkej kráľovskej rodiny“, ako ich nazývali v Spojených štátoch, ktorú založil jeho prastarý otec Conrad Hilton, megaúspešný podnikateľ a stvoriteľ hotelového impéria Hilton. Pravdou je, že kým Richard a Kathy nemali Paris, najstaršiu so svojich štyroch potomkov, nebolo im ako páru čo vytknúť. Žiadne škandály či excesy, čo by plnili bulvárne plátky. „Moji rodičia si boli verní a navzájom k sebe milí,“ píše Paris. Platilo, že nikdy nespali oddelene, a tak keď otec ako šéf obrovskej realitnej spoločnosti Hilton & Hyland cestoval, mama ho vždy a všade sprevádzala. Mali veľmi spokojné manželstvo a konzervatívny životný štýl, akurát zlyhávali v tom, čo Paris nazýva „emočná ekonomika“. Rodinné pravidlo číslo jeden u Hiltonovcov totiž znelo: „Ak o niečom nehovoríte, nie je to problém.“ V ich rodine sa problémy zametali pod koberec a túto ťažobu pociťuje Paris dodnes. Mama obe dcéry (Nicky bola o dva roky mladšia a dvaja bratia prišli až neskôr) vychovávala v duchu kráľovskej etikety a rôznych zákazov ohľadne toho, ako sa dievčatá z dobrej rodiny majú správať. Otec svoju Hviezdu všemožne podporoval, vrátane jej lásky k zvieratkám. V detstve snívala o povolaní veterinárky, doma prevádzkovala hotový zverinec: psy, mačky, fretky, potkany, králiky, morčatá, činčily…
Prísne zakázané dotýkať sa!
Prvá škola, z ktorej ju vylúčili, bola snobská Buckley v Los Angeles, kam chodili decká rodičov z Hollywoodu. Poznámky, telefonáty od učiteľov o tom, že je neprispôsobivá, neobsedí v lavici, vyrušuje, nedáva pozor, chichoce sa, vyvádza, chodí poza školu do McDonald’s, neposlúcha, o známkach ani nehovoriac… Po Buckley ju vylúčili aj zo súkromnej katolíckej školy, všetci ju tam nenávideli, lebo sa TO určite dozvedeli. Jej aféru s mladým učiteľom, do ktorého boli buchnuté všetky spolužiačky. On si však vybral ju. Tajne jej vyvolával každý deň a hovoril, aká je úžasná. Opojne krásna a že je do nej blázon. Štrnásťročná Paris netušila, že má dočinenia s pedofilom, čo obťažuje neplnoleté deti, ešte roky po udalosti, ktorú v duchu nazývala „Môj prvý bozk“, trpela pocitom viny, že sa jej páčilo niečo, čo bolo skrz naskrz zvrátené. Ten chlapík ju presvedčil, „že som vzácna a unikátna a viete čo? Naozaj som taká bola. Každá ôsmačka je vzácna a unikátna. Každá ôsmačka je poklad, nesmierne cenné umelecké dielo, preto by sa človek rád domnieval, že všetci učitelia ôsmačiek sú ako strážnici v umeleckej galérii. Nie sú tam na to, aby sa kochali krásou, ale aby ju chránili. Sú tam na to, aby vyžadovali dodržiavanie pravidiel. A pravidlo číslo jeden je: NEDOTÝKAŤ SA!“ Rodičia ju nachytali, ako sa s učiteľom bozkáva v aute a po rodinnej scéne ju odpratali do vynúteného exilu k babičke do Palm Springs. Mamina mama, ktorá nikdy nevychádzala von bez červeného rúžu, vnučku zásobovala motivačnými radami typu: „Makaj a buď nezávislá. Nedovoľ nijakému mužovi, aby ti riadil život.“ Ak sa (vôbec) o chlapcoch Paris bavila s mamou, bolo to v zmysle: Muži chcú len to jediné a keď to dosiahnu, stratia záujem. Nikdy sa neodovzdaj nikomu, kto si necení tvoju hodnotu. Si ako kabelka Chanel, originál, žiaden fejk zo sekáča!
Raz, keď trávila víkend u otcových rodičov v L.A., vyrazila si aj s kamoškou von – teda do nákupného centra. Tam sa stretli s chalanmi, ktorých už poznali, a tí ich pozvali k sebe domov. Bolo to ešte pred obedom, ale aj tak im naliali čosi do drinku. Paris si pamätá akurát, že ten chalan ležal na nej, strašne ju tlačil a potom sa prepadla do tmy. Keď sa zobudila, tvrdil, že zaspala a že sa jej sníval zlý sen, nič zlé sa nestalo a ak, tak to bol len zlý sen…
Vymetačka večierkov
Po roku vyhnanstva u babičky ju rodičia zobrali späť. Z Los Angeles sa Hiltonovci presťahovali do New Yorku do hotela Waldorf Astoria, ktorý vlastnila ich rodina. V najikonickejšom hoteli pre horných desaťtisíc bývali aj Marilyn Monroe, Barbra Streisand, Frank Sinatra či Michael Jackson. Usalašili sa vo veľkom apartmáne s „výhľadmi na mesto z ktoréhokoľvek miesta vrátane vane“. V New Yorku začala Paris trpieť „klubitídou“ (tento výraz vymyslel jej manžel Carter, avšak s tým, že to bol on, kto ju z nej vyliečil). Prvý raz ten opojný adrenalín zo žúrovania pocítila v dvanástich na after párty po koncerte chlapčenskej skupiny New Kids On The Block. Síce trval len chvíľku, lebo ich s kamoškou odtiaľ vyviedli, ale aj tak! Tá kombinácia hudby, svetiel, módy, radosti, jednoducho, celý ten „výbuch senzorických podnetov, po ktorých môj ADHD mozog ustavične prahol“, to bolo to, čo chcela zažívať zas a znova! Milovala nočné kluby a diskotéky, utekala z domu, rodičia si s ňou nevedeli rady, báli sa, že ju niekto unesie alebo že ju nejaký paparazzi odfotí, pätnásťročnú žabu, ako vychádza nad ránom z klubu. Alkohol či drogy nebrala, stačila jej len hudba a tanec, ale kto jej to uverí?! Škola neustále bombardovala Hiltonovcov rôznymi napomenutiami, Paris vynechávala hodiny, nezvládala testy, až ju vylúčili. Aká to musela byť hanba pre rodičov! Ale ani pohľad na dcéru na prehliadkovom móle ich netešil, kariéru modelky jej neschvaľovali. Vyhodili ju z ďalšej školy a potom z ďalšej, prakticky ju vyrazili odvšadiaľ. Beztak sa všade nudila, vyučovanie bolo nekonečné a ona nemohla obsedieť, „akoby sa vo mne zvíjalo klbko hadov“. Zakrátko prišlo aj na fotky paparazzov. „Otec v duchu penil. Mama každý deň plakala. Zúrili, že im lámem srdcia, začínam mať zlý vplyv na súrodencov, ničím si život a správam sa ako rozmaznaný, neovládateľný fagan.“ Mama ju na noc zamkýnala v izbe, jej sa však aj tak podarilo zdrhnúť, napríklad keď podplatila svojich malých bratov. A potom sa to stalo. Raz o pol štvrtej ráno vtrhli k nej do izby dvaja cudzí muži a kopajúcu ju vyniesli z bytu. Kričala na mamu a otca, aby ju ochránili, myslela si, že došlo na ich slová a niekto ju chce za obrovské výkupné uniesť. „A potom ich zbadám. Dvere na spálni majú odchýlené a cez štrbinu nakúkajú na chodbu, tváre majú uslzené. Pritískajú sa k sebe a pozorujú, ako ma dvaja neznámi ľudia vynášajú z dverí do temnoty…“
Načo vôbec žiješ, ty hovno
Skratka CEDU označovala internátnu školu pre problémových tínedžerov (eufemizmus pre polepšovňu), ktorú založil člen zločineckého náboženského kultu Synanon Mel Wassermans, občianskym povolaním obchodník s nábytkom. Decká s poruchami správania mala zoceliť „terapia divočinou“ a rôzne programy pre tzv. emocionálny rast. Masírovaní úžasnou reklamou a propagačnými materiálmi s radostnými tvárami šťastných študentov na pozadí impozantnej rezidencie „sa rodičia šli potrhať, aby svojich nezvládnuteľných či problémových puberťákov umiestnili v tomto pseudoumeleckom, intelektuálnom zariadení, kde ‚prísna láska‘ napraví ich zlomené deti, ktoré síce milujú no nerozumejú im,“ komentuje Paris „ušľachtilé“ ciele školy a vzápätí rozmieňa na drobné, ako táto „prísna láska“ vyzerala v praxi. Tak napríklad vstupná prehliadka „dutín“ – po čupiačky, ktorú vykonávala zriadenkyňa školy s latexovou rukavicou a za účasti ostatných členov zboru. Keďže táto zazobaná faganka zvykne utekať, nedostane topánky, rozhodli členovia zboru, a tak Paris behala celé dni len v ponožkách. Povestné skupinové sedenia prebiehali niekoľkokrát do týždňa, trvali tri a viac hodín a boli založené na tzv. útočnej terapii (dnes už kriticky prekonanej a zakázanej), o ktorej heslo na Wikipédii hovorí toto: „Útočná terapia zahŕňa vysoko konfrontačnú interakciu medzi pacientom a terapeutom alebo medzi pacientom a spolupacientmi počas skupinovej terapie, v ktorej môže byť pacient verbálne zneužívaný, odsúdený alebo ponižovaný terapeutom alebo inými členmi skupiny.“ V CEDU boli tínedžeri huckaní navzájom proti sebe, aby sa obviňovali z porušovania všemožných pravidiel, alebo odhalili rôzne traumy z minulosti či skryté fantázie, ako keď chcel niekto napríklad zahrdúsiť sesternicu, zabiť psa, pobodať rodičov a podobne. Krik, nadávky, ponižovanie, výsmech, plač a kvílenie, to všetko sa dialo v mene „emocionálneho rastu“ problémových detí. Paris opisuje, ako si na jej prvom sedení účastníci podali chlapca len preto, že sa na ňu pozrel. Vzduchom svišťali nadávky typu: si tučný škaredý lenivec, s ktorým by sa nevyspalo žiadne dievča, si prašivec, gej, nikto z rodiny s tebou nechce nič mať, jasné, že ťa rodina vykopla, načo vôbec žiješ, ty hovno?, prečo sa radšej nezabiješ, nech majú všetci od teba pokoj?, domrvíš všetko, čoho sa dotkneš… Chlapec kvílil, plakal, triasol sa, po spotenej tvári mu tiekli slzy a sople. „Uvoľni svoj hnev!“ – stupňovali napätie kváziterapeuti, „postaraj sa o svoje pocity, tvoje klamárske ja nechce uvoľniť cestu tomu citlivému, vnútornému…“ Paris, táto posratá hlúpa lenivá krava, najskôr civela ako vyoraná myš, rodina ťa neznáša, ty rozmaznaná naivka, vykopli ťa zo všetkých škôl, čo si o sebe myslíš, len si to priznaj, aká si sprostá… A civela šokovane ďalej, lebo po tomto mentálnom lynči nasledovalo „stískanie“, túlenie a hladkanie sa všetkých prítomných. Aj keby nechcela, bolo to povinné. Terapeut roztiahol nohy, študent alebo študentka si medzi ne ľahol, hlavu si položil na jeho brucho, ďalší urobil to isté a na tejto „lodičke“ sa všetci pekne spolu húpali ako v kolíske… (CEDU neskôr čelila mnohým obvineniam zo zneužívania a v roku 2005 v dôsledku súdnych sporov a štátnych regulačných zásahov skrachovala).
Modriny na tele i duši
Jasné, že celé noci preplakala, Paris zo seba nerobí žiadnu hrdinku. Keď sa konečne dostala k telefónu, zúfalo prosila mamu, aby ju vzala domov. Rodičov však škola spracovala už vopred: nedajte sa oklamať, decká si budú vymýšľať, že ich tu mučíme, len aby sa odtiaľto dostali! Mama ju upokojovala, ten „program“ je pre tvoje vlastné dobro, robíme to pre teba, miláčik. Prvý útek sa jej nevydaril. Ani ten ďalší. Vlastne žiaden. Prvý raz ušla cez okno toalety, preliezla plot, bežala lesom, dostala sa na asfaltku, benzínka, pri nej telefónna búdka, hovor na účet volajúceho, hlas maminej sestry Kyle. Súhlasila, že príde po ňu. Neprišla, namiesto nej sa dovalili zriadenci školy. Kyle ju zradila, zavolala mame, a tá zalarmovala políciu…
Po tomto incidente Paris preložili do Ascentu v Montane, ďalšieho „výcvikového tábora“ v horách, kde ako súčasť terapie decká kopali jamy a prevlačovali zoťaté stromy. Spolubývajúca ju bonzla, že chce utiecť, tak si ju podala jedna z vychovávateliek, vraj jej zo života urobí peklo, pochová ju zaživa, ani pes po nej neštekne. „Rodičia ťa nenávidia! Tak si to vtlč do tej zasratej naivnej hlavy!“ Paris s plačom prosila, že už bude sekať dobrotu, skutočne sa bála o svoj život. Mala sa čoho báť. V roku 2007 na verejnosť prenikla správa Národného kontrolného úradu, ktorá vzbudila veľké pohoršenie. Už jej názov prezrádza veľa „Programy liečebných ústavov: Obavy, ktoré vzbudzuje zneužívanie a smrť v určitých programoch zameraných na problémovú mládež.“ Stačí z nej citovať niekoľko zaznamenaných prípadov… September 2000: 15-ročný chlapec, ktorého 45 minút držali tvárou v hline zomrel na poškodenie krčnej tepny. November 2004: 15-ročný chlapec nútený nosiť na krku až 10 kg vrecko s pieskom, lebo je prislabý, zrútil sa a zomrel, pitva odhalila modriny po celom tele… Ťažko povedať, čo by rodičia robili, keby sa Paris niečo stalo. Nik z rodiny totiž nevedel, kde sa slečna Paris v období medzi letom 1997 a januárom 1999 skutočne nachádzala. Oficiálne študovala v Londýne na internátnej škole. To špinavé tajomstvo bolo len medzi ňou a jej rodičmi…
Útočiť a žalovať
Z Cascade, tretej polepšovne v poradí, ušla aj s dievčaťom, ktoré vo svojej knihe nazýva Myš. Zavolala kamarátovi, ten jej kúpil letenku do Connecticutu, lenže nechcel, aby so sebou brala aj Myš, vyhodnotil to ako prílišné riziko. Paris ju nechala v reštaurácii a ušla zadným vchodom. Pocit viny ju trápi dodnes. Lenže aj spolužiak ju po pár dňoch prezradil. Zatelefonoval rodičom a otec prišiel po ňu aj s dvoma gorilami. Už nebolo úniku – odviezli ju do Prova. Neskôr jej mama hovorila, že si vraj Provo Canyon School predtým preklepli a páčila sa im ako „konzervatívna internátna škola s pekným areálom a dobre udržiavanými budovami“. Že tam decká pchali liekmi, po ktorých každý „ochabol a roztopil sa ako cukrová vata v daždi“, že ich za trest na dlhé hodiny zavierali na samotku, o tom vedenie školy, samozrejme, ani nemuklo. V Prove sa naučila milovať a nenávidieť naraz. Svojich rodičov. Strávila tam 11 mesiacov a údajne ani raz sa nedostala z budovy na čerstvý vzduch. Ak niečo pokašľala, za trest spávala na matraci na chodbe so zasvietenými lampami. A opäť došlo aj na skupinové terapie: „Mali sme na seba útočiť a žalovať. Zničiť akúkoľvek možnosť na dôveru… Vzájomné rozoštvávanie nás izolovalo. Bolo desivé pozorovať, ako niekoho fackujú, škrtia alebo hádžu o zem, no po prvotnom šoku nasledovala úľava, že sa to deje niekomu inému. Zatiaľ.“ Niekoľkokrát ju vykázali na samotku, bola tam strašná zima, vedro na potrebu, smrad z odtoku a špinavé steny. Ako to zvládla? Tak, že si vymýšľala svoje krásne svety. „Vytvorila som si nádherný život… Rozhodovala som sa o playlistoch, starostlivosti o šteniatka, vystužení korzetu, citrusovom tóne v kvetinovom parfume. Ponorila som sa do detailov. Tie ma upokojovali.“
Najmä zraniteľnosť a bolesť
Dva týždne pred osemnástimi narodeninami opustila Provo. Celkovo pobudla 17 mesiacov v štyroch nápravných zariadeniach. Po návrate o tom, čo sa dialo za múrmi škôl, s rodičmi neprehovorila ani slovo. „Nerozoberali sme to. Akoby sa uplynulých sedemnásť mesiacov nikdy nestalo.“
Veľa pila, fičala na extáze, do rána tancovala v nočných kluboch, nemohla spať, budila sa za hodinu, dve, po tom, čo si ľahla, spotená ako myš. Nemala nikoho, komu by mohla porozprávať, čo zažila, lebo nik o tom nevedel. A asi by sa ani nikomu nezverila, bránila jej v tom hanba a poníženie. Bočila od rozhovorov na tému anglickej internátnej školy, lebo hrozilo, že sa zapletie do pavučiny lží a výmyslov. Žila hlavne v noci, stále v pohybe, vraj nedokázala obsedieť, ani keď listovala v časopise. A škaredo sa správala k ľuďom zo svojho okolia: „Systematicky vo mne ničili dôveru v ľudí, takže keď som sa s niekým zblížila, prejavovala sa u mňa najmä zraniteľnosť a bolesť. Výsledkom bolo, že som hovorila to najhoršie ľuďom a o ľuďoch, ktorých som ľúbila najväčšmi.
Na troch školách sa pokúšala dorobiť si stredoškolské vzdelanie. „Ulievala som sa z vyučovania a vo všetkom som zlyhávala, tak ma vyhodili.“ Lenže ona zúfalo potrebovala dohnať všetko, čo za ten rok a pol zameškala – celý svet naberal rýchlosť, začali fungovať prvé e-maily, mobilné telefóny, čety, počítačové mixovanie hudby… Toľko príležitostí sa jej rysovalo a ona nechcela zmeškať ani jednu. Odfarbila si vlasy na platinovo blond a vrhla sa do víru modelingu. V devätnástich podpísala zmluvu s modelingovou agentúrou Donalda Trumpa. To bol jej prvý a hlavný zdroj príjmov. Zároveň však začala rozmýšľať, ako zarobiť na tom, že iní zarábajú na nej. Kdekoľvek sa objavila, číhala na ňu horda paparazzov, urobili stovky fotiek, ktoré im vygenerovali obrovské sumy peňazí. A čo to prinesie mne? – pýtala sa. Promotéri ju pozývali na večierky, premiéry, charitatívne eventy, otváranie galérií, firemné podujatia. Kdekoľvek sa zjavila, bolo jasné, že na druhý deň sa jej fotka (aj s logami sponzorov, pred ktorými pózovala) ocitne v tlači. Ale čo z toho mám ja? – stále znela otázka. Docvaklo jej, že funguje ako „zosilňovač“. A tak začala inkasovať honoráre za to, že sa niekde objavila. Niežeby to nerobili slávne ženy aj pred ňou, ale ona to povýšila na svoju vlastnú obchodnú komoditu. Podnikateľ George J. Maloof Jr. jej napríklad zaplatil astronomickú sumu za to, že na otvorenie jeho kasína v Las Vegas prišla v šatách vyrobených z hracích žetónov vo výške 1 milión dolárov. „Čím častejšie ma ľudia videli, tým viac som zarobila – a nie iba pre seba, ale pre všetkých okolo seba.“ Inkasovať tieto honoráre si podľa nej plne zaslúžila, pretože „ako osoba na fotografiách si zaslúžim profitovať z nich viac než ľudia, ktorí vytvárajú a predávajú moje fotky bez môjho súhlasu“. Dnes, v čase Instagramu – zamýšľa sa Paris – paparazzovské šialenstvo, ktoré napríklad zabilo princeznú Dianu, už nefunguje v takej miere. Áno, dopyt po kompromitujúcich fotkách je stále veľký, najmä keď na nich celebrity vyzerajú trápne, neupravené či opité, ale: „Vzostup kultúry selfie nesvedčí o márnomyseľnosti; takto sa prejavuje úsilie žien prevziať kontrolu nad svojimi fotkami – a nad svojím obrazom,“ premosťuje Paris Hilton, prvá svetová influencerka, do reality dnešných dní.
Stala sa Paris Hilton
Reklamnú kampaň na džínsy značky Iceberg mal fotiť „Fellini fotografie“, slávny David LaChapelle. A agentúra zavolala Paris ako náhradníčku, keď sa pôvodná modelka nezmestila do vybraných odevu. S Davidom sa spriatelili, fotili spolu, niekedy aj so sestrou Nicky, ale len nezáväzne a v rámci experimentovania. Napokon však LaChapellove provokatívne fotky vyšli v časopise Vanity Fair. Rodičia takmer vyleteli z kože. Roky sa stránili publicity, mama chránila konzervatívnu povesť rodiny, ale tie fotky v štýle baroková okázalosť verzus drsná pouličná realita vypovedali o pravom opaku. „Mama chcela, aby som bola Hilton, ale ja som chcela byť len Paris,“ hovorí v dokumente This Is Paris od režisérky Alexandry Dean.
Hiltonovské ženy, aj keď krásne a šikovné, boli vždy iba príveskami svojich manželov. Vždy iba manželky. Očakávalo sa, že Paris sa vydá za niekoho svojej úrovne a zapadne do vychodených chodníčkov hiltonovských manželiek. Lenže namiesto toho, hovorí, „stala sa Paris Hilton“. Dedička hotelového impéria, ako ju zvykli titulovať médiá, dokázala zo svojho pôvodu a sociálneho statusu vyžmýkať maximum. Spoluprácou s Davidom LaChapellom sa jej „otvorili stavidlá príležitostí a moje meno postúpilo z bulváru do áčkového zoznamu slávnych, ktorý presahoval trh s klebetami“.
Na začiatku 21. storočia slovo influencer ešte nikto nepoznal, Paris označovali ako štýlovú ikonu, ktorá „je slávna akurát len tým, že je slávna“. Chodila s modelom Jasonom Shawom a hoci ho mala rada, nedokázala byť k nemu úprimná a ani mu byť tak oddaná ako on jej. Keď otehotnela, vedela, že si to dieťa nemôže nechať. „V tom období (mala 22 rokov) som absolútne nebola schopná byť mamou,“ vysvetľuje.
Simonetta Zalová
foto Sita, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2024)