Prečo sa niektorí ľudia dožijú magickej stovky? Čoho sa museli zriecť? Alebo skúsme sa opýtať inak – čo majú navyše oproti zvyšku ľudstva? Ako to vlastne, dopekla, robia? Odpovede na tieto otázky hľadajú nielen vedci a všakovakí erudovaní odborníci, ale aj Dan Buettner, ktorý tvrdí, že dlhovekosť nenájdeme v posilňovni, ale v objatí rodiny, s pohárom vína v ruke a chutnými sacharidmi na tanieri…
Malý Danny oslavuje narodeniny a všetci naokolo čakajú, kým sfúkne na detskej tortičke všetky štyri sviečky. Mama s ockom majú na tvárach úsmev, babička je ako vždy dojatá, len dedko Angelo vyzerá nedočkavo. Dan sa zo všetkých síl nadýchne a fúkne. Potlesk, radosť, odrazu chlapca všetci tuho objímajú, no dedo ho berie bokom a pred vnuka víťazoslávne postaví malé červené hasičské auto s pedálmi. Danov prvý „bicykel“. Matka Marie Jo, všetkými prezývaná Dolly, sa v duchu prežehná. Toto chlapčisko má v duši plameň obrovského dobrodružstva presne ako jeho otec. Je neposedný a živý ako jeho traja bratia, ale je i húževnatý a cieľavedomý. Pomyslí si, že v ňom predsa len vidí i kus zo seba, už v tomto malom veku sa ukazuje, aký je Dan citlivé a spoločenské dieťa, ktoré miluje všetkých ľudí bez rozdielu.
Danovi rodičia boli odjakživa milovníci pohybu prírody a zdravého jedla („Môj otec to vonku miloval. Kým iné decká trávili dni v Disney Worlde, my sme pádlovali kilometre a kilometre vodami Boundary Waters.“) a Dan je v mnohom po nich. Keď mal šesť, dostal do daru naozajstný bicykel a keď otec konečne odmontoval pomocné kolieska a pomáhal mu udržať rovnováhu len rukou položenou na jeho útlom ramene, tak na ten pocit nikdy nezabudne! No a čo, že viackrát spadol? O pár mesiacov už poznal všetky ulice mestečka, v ktorom býval, kraľoval všetkým poľným cestičkám, ba nebál sa brázdiť lesíkom, kde sa spleť chodníkov točila ako hniezdo hadov a ktorý vlastnila stará dáma Kitty s povesťou čarodejnice. Dan Buettner začal nebojácne objavovať tajomstvá cyklistiky…
Za tržbu z novín cesta do sveta
V desiatich si kúpil zánovný bicík od decka zo susedstva, vyšiel ho na 6 dolárov, v štrnástich investoval vreckové do pretekárskeho bicykla Fuji a prešiel na ňom 160 kilometrov do Rochesteru v Minnesote (bývala tam babička), čo mu v tom čase pripadalo ako neskutočné dobrodružstvo. Ako tínedžer si dokázal na svoje zábavky zarobiť predajom novín, dokonca mu to vynášalo tak dobre, že ho redakcie za jeho snaživosť sem-tam odmenili bezplatnými letenkami či zájazdom do všakovakých destinácií: videl Havaj, navštívil Panenské ostrovy, odskočil si do Španielska, až ho tesne na prahu dospelosti doslova pohltilo poznanie, že cestovanie je to, čo chce robiť do konca svojich dní. Ba čo viac, cestovaním hodlá odteraz objavovať život! Dvadsaťjedenročný vymenil ľadové počasie a sneh Minnesoty za žiarivo biele pláže ostrova Svätý Tomáš, to už bol študentom univerzity, ktorú zdarne ukončil v roku 1982. Čoskoro nato sa vložil do služieb Remara Suttona, publicistu Washington Post a neskôr i „mentora a životného virtuóza“, ako aj Georgea Plimptona editora The Paris Review, s ktorým pravidelne organizoval charitatívny turnaj celebrít v krokete a viedol siahodlhé debaty o živote. A o športe. O športovej novinárčine a predovšetkým o bicyklovaní. „Rokmi sa z nás stali priatelia. Ja som písal o ňom a on písal o mne.“ A bol to práve George, ktorému Dan vnukol nápad vydať sa naprieč Amerikou na bicykli a pokoriť pri tom Guinnessov rekord. Plánoval prejsť z Minnesoty až po cíp Argentíny a počítal s tým, že ak vytvorí rekord, sponzori sa budú trhať, aby mu zaplatili ďalšie diaľkové expedície. Lenže hneď na začiatku sa trochu prerátal: guinnessovskí rozhodcovia ho upozornili, že to na rekord nepostačuje, ale ak odštartuje na inom mieste, povedzme v Prudhoe Bay, jednom z najsevernejších miest Aljašky, a potiahne to až celkom dole na juh, dajme tomu až do Ohňovej zeme, mohlo by to na zápis do Guinnessovej knihy rekordov stačiť…
Dan Buettner sa zaťal. Rok zháňal peniaze od sponzorov a v roku 1986 sa vydal s bratom Stevom a štyrmi priateľmi na dlhú cestu bicyklom, aby spoločne dobyli Ameriku. Počas desiatich mesiacov, piatich dní a štrnástich hodín prešli dovedna 25.000 km a vytvorili nový svetový rekord v diaľkovej cyklistike.
Nepoznané končiny a kontinenty
Úspešná expedícia priniesla Danovi okamžite želaný úspech a mohol pomaličky začať budovať značku, ktorá niesla jeho meno. Príbehy, ktoré zo sedla bicykla písal, čitatelia milovali. Knihy, ktoré publikoval, šli na dračku. Na jeho prednáškach sa ľuďom tajil dych zakaždým, keď spomenul drsnú prírodu Aljašky alebo dediny Južnej Ameriky, kde sa doslova zastavil život… Rečnícka a pisateľská virtuozita mu dovoľovala pracovať minimálne, no za slušný peniaz. Veľa toho ani nepotreboval (ešte stále žil v tom čase s rodičmi), túžil si len zarobiť na ďalšiu cestu, tentokrát do Sovietskeho zväzu. Vydal sa tam v roku 1990, opäť v sprievode svojho brata a dvoch ruských cyklistov, aby za 8 mesiacov prebicyklovali 13 časových pásiem a 13.000 míľ naprieč Spojenými štátmi, Sovietskym zväzom, prešli Európou a časťami Ázie. „Prežili sme hurikány, zemetrasenia, záplavy a ochorenia na salmonelu,“ pochválil sa po návrate jeho brat Steve. Dovedna utŕžili vyše tristo defektov a „prezuli“ vyše 70 pneumatík.
Ďalšia expedícia – Afrika Trek, ako všetci tú bláznivú trasu volajú – bol vlastne Danov nápad. „Som zvedavý. Chcem si obzerať svet pekne pomaly.“ Nerobil to však len pre vlastné uspokojenie. Keď organizoval trip naprieč Afrikou, veril, že tak spropaguje nádherný kontinent, jeho ľudí, faunu aj flóru a že svojou trochou prispeje k ochrane ohrozenej divokej zveri. Do tímu sa mu podarilo naverbovať zástupcov rôznych rás a kultúr, čím dokázal, že rozdielni ľudia môžu pracovať na spoločnej myšlienke a pomáhať si. Navyše, trip naprieč Afrikou mohli sledovať pomocou video spojenia študenti z 50.000 amerických tried, dokonca využívali „horúcu linku“ a každý týždeň volali do kancelárie expedície v Minneapolise, aby dostali odpovede na všetečné otázky. Kde sa teraz cyklisti nachádzajú? Koľko krajín už prešli? Majú dosť vody? Nehladujú? Čo levy? A púšte? Neboja sa?
Ak by tými pätnástimi africkými krajinami prechádzali na bicykloch dnes, hovorilo by sa o nich ako o influenceroch. V tom čase ich „followoval“ viac ako milión študentov. Ak sa naskytla možnosť, kúpili od domácich hrsť ryže, požičali si hrniec a ryžu uvarili. V Zaire, kde zažívali horšie časy, tíšili hlad iba banánmi a keď sa na nich usmiala šťastena, v ústach im pristála miestna lahôdka – do chrumkava opražené termity chutiace ako teplé maslo. Presúvali sa žeravými púšťami, prechádzali hory aj vojnové oblasti, ktorých cesty boli niekedy posiate mŕtvymi telami ľudí. Na ceste z Harare všetci ochoreli na maláriu, okrem Dana, ten pre silnú očnú infekciu takmer oslepol. V zairskej džungli ledva prešli hlbokým bahnom, v ktorom utŕžili množstvo nepekných rán, v Tanzánii prežil jeden z členov výpravy stret s jedovatým hadom a všetkých ustavične štípali muchy tse-tse spôsobujúce spavú nemoc. „Keď sme prechádzali Alžírskom, počúvali sme najrôznejšie príbehy o unesených a zabitých cestovateľoch. Bolo to strašidelné…“
Objavovanie tajomstiev dlhovekosti
Po návrate z tretej africkej expedície si Dana, ktorý všetky svoje dobrodružstvá zdokumentoval aj pre čitateľov časopisu National Geographic, zavolal „na koberček“ jeho editor a oznámil mu, že ak chce vo svojom cestovaní pokračovať, musí dať svojim výletom „niečo ako vyšší zmysel“. Musí vzdelávať, posúvať hranice ľudského poznania, musí sa jednoducho snažiť o čosi prelomové! A tak okamžite začal premýšľať nad ďalšou výpravou. Zostavil tím geografov, archeológov, vedcov, novinárov, technológov a fotografov, ktorí mu od toho momentu pod názvom Quest Network pomáhali odkrývať záhady starovekých kultúr. Zároveň tým zahájil prvú zo svojich mnohých výprav po stopách ľudskej dlhovekosti. Vydal sa na bicykli cez Mexiko a Strednú Ameriku, aby preskúmal dôvody zmiznutia mayskej civilizácie a na jeho ceste ho opäť sprevádzalo široké online publikum. Nové možnosti pred ním otváral nielen čoraz používanejší internet, ale i jeho zručnosť takmer vedeckým spôsobom spracúvať informácie. V roku 1999 narazil na správu Svetovej zdravotníckej organizácie, podľa ktorej na Okinave, malebnom ostrove na juhu Japonska, spokojne prebývajú obyvatelia dožívajúci sa mimoriadnej dĺžky veku.
Tkvie tajomstvo dlhovekosti v špeciálnej diéte? V cvičení alebo fitness? Existuje sérum mladosti? Zázračný elixír z tajných prísad? „Všetci hľadajú odpoveď v Petriho miske alebo v rozlúštení genetického kódu,“ vraví Buettner. „Prečo ale jednoducho nejdeme na miesta, kde ľudia majú to, čo hľadáme a nezistíme, čo robia?“ V roku 2005 Danov výskum vyústil do príbehu publikovaného pod názvom The Secrets of Long Life (Tajomstvá dlhého života). „Čo ak vám poviem, že ku svojmu životu môžete pridať desať rokov navyše?“ pýta sa v úvode článku a pokračuje vysvetlením, že dlhý život nie je žiadna náhoda, ale zmes dobrých génov, ale aj dobrých návykov. Tie vedci našli na miestach, kde ľudia žijú preukázateľne dlhšie. Ešte o nich bude reč.
Kto by nechcel žiť dlhšie
Termín „modrá zóna“ označuje skupinu výnimočne starých ľudí žijúcich v dobom zdraví na povrchu zemskom. Vymyslel ho demograf Michel Poulain spoločne s lekárom Giannim Pesom, presnejšie – páni Pes a Poulain, dlhoroční spolupracovníci, si na mape sveta modrou farbou krúžkovali prvé oblasti extrémnej dlhovekosti obyvateľov našej planéty. Gianni Pes, výskumník a odborník v oblasti klinickej a experimentálnej medicíny z Talianska, začal dlhovekosť študovať už v roku 1996 a v roku 1999 ako prvý informoval svet o výnimočne vysokom veku populácie (najmä mužov) horských dedín na Sardínii. Belgický demograf Michel Poulain sa vo svojom výskume zameriava na štúdium života ľudí dosahujúcich extrémne vysoký vek (tzv. superstoročných) a na faktory výživy a životného štýlu, spájané s mimoriadnou dĺžkou života vybraných populácií. Ich spoločná práca o starnutí dala základ konceptu tzv. modrých zón. Dnes má Dan Buettner oboch odborníkov vo svojom pracovnom tíme a aj vďaka nim identifikoval päť známych miest na Zemi, ktoré dnes poznáme pod názvom modré zóny. V roku 1999 sa potom vydal na misiu (a trvá dodnes), ktorá mala priniesť jasnú odpoveď: Ľudia v talianskej Sardínii, japonskej Okinave, americkej Loma Linda, gréckej Ikarii alebo na kostarickom polostrove Nicoya sa nesnažia dožiť 100 rokov nasilu. Jednoducho to robia…
Chôdza, smiech, fazuľa
Prvú zastávku na ceste objavovania dlhého života tvorí klbko šiestich dedín v najhornatejšej oblasti Sardínie. Keď tu koncom 90. rokov robil Gianni Pes svoj výskum, zistil, že na Sardínii žije asi desaťkrát viac storočných ľudí, než v podobnej populácii v USA. Svoje zistenia prezentoval na konferencii zameranej na dlhovekosť, no v tom čase mu nik z odborníkov nebol ochotný uveriť, fakty o dlhovekosti Sardínčanov však o pár rokov neskôr priniesol aj Dan Buettner. Ak ste muž, žijete napríklad v regióne Barbagia, v maličkej komunite obyvateľov, máte ovce, ktoré denne vyháňate na pasienok vysoko do kopcov, vzali ste si ženu, ktorá na seba prebrala všetok stres zodpovednosti za chod domácnosti a rodiny a geneticky ste potomkom pôvodných Sardínčanov, je tu veľký predpoklad, že prežijete dlhý život. Môže za to aj vaša strava, ovocie a zelenina (cukina, rajčiny, baklažán a fazuľa…), takisto mlieko od miestnych kôz a oviec, syr pecorino, ryby a víno, dorobené z tunajšieho hrozna. A typický chlieb, tenký ako list papiera. Pre zaujímavosť – miestna strava sa tisícky rokov nemenila a pozostáva z veľkého množstva sacharidov, najmä tých komplexných (fazuľa, zelenina), ktoré bežne Sardínčania pestujú vo svojich záhradách a potom z nich pripravujú jedlá, napríklad typickú výdatnú polievku minestrone.
„Chodil a pracoval som celý život,“ hovorí 85-ročný Giuseppe a dodáva, že ak ostane doma čo len jeden deň, ochorie. Rovnako ako jeho rovesníci denne prejde s dobytkom niekoľko kilometrov tam a späť, odskočí si do lekárne, do obchodu alebo len tak ku priateľom na víno. Tu ľudia nekráčajú pre počet krokov v smart hodinkách, ale preto, že jednoducho musia. Podľa Buettnera trpia Sardínčania len výnimočne cukrovkou alebo srdcovými ochoreniami a ako naznačujú výskumy – ľudia, ktorí veľa chodia, oveľa menej zomierajú predčasne. „Ak chceme žiť dlhšie, nepotrebujeme členstvo v posilňovni. Môžeme začať tým, že vynecháme výťah a prejdeme sa po schodoch,“ presviedča Dan.
Za druhou modrou zónou sa vybral na grécky ostrov Ikaria. „Poulainov plán bol vystopovať obyvateľov narodených v rokoch 1900 až 1920 a odhaliť, kedy, kde a ako zomreli. Bolo to však komplikované vzhľadom k častej migrácii…“ Aj staručký vojnový veterán, Stamatis Moraitis, pôvodom Grék z ostrova Ikaria, prežíval svoje najlepšie roky v Spojených štátoch: dal si tam zoperovať vojnové zranenia, zobral si za ženu polovičnú Grékyňu, kúpil dom na Floride, splodil tri deti a do práce jazdieval nalešteným starým Chevroletom. Zdanlivo šťastný život v krajine, kde sa vraj plnia sny… Keď mal 60 rokov, zostalo mu sotva pár mesiacov života, keď mu lekári diagnostikovali rakovinu pľúc. Čo teraz? Ostať v Amerike, behať po špitáloch a pomaly umierať? Alebo sa vrátiť domov, na rodný ostrov a stráviť posledné dni v tieni stromov, pod ktorými sedávali jeho predkovia? A tak vzal svoju ženu a spolu sa vrátili do domu starých rodičov, učupeného vo viniciach severnej Ikarie. Prvé dni strávil skrúšený v posteli, očakávajúc svoj koniec, ale potom sa pozviechal, doplazil sa do miestnej kaplnky, aby tam znova objavil stratenú vieru a v jeho príbytku sa každé popoludnie začali stretávať starí kamaráti. Vtipkovali, viedli siahodlhé debaty, popíjali grécke víno a Stamatis, konečne vyrovnaný s osudom, nadobudol presvedčenie, že obklopený toľkým šťastím už môže pokojne umrieť. Stalo sa však čosi nečakané. Zo dňa na deň jeho staré telo silnelo. Pracoval v záhrade, vystavoval tvár slnku a dýchal vzduch vanúci od oceánu. Priviedol k životu starý vinohrad, prispôsobil sa pomalému, ostrovnému životu a rozšíril svoje bývanie, aby ho mohli navštevovať deti. Prešiel rok, dva a napokon, keď pútavý Stamatisov príbeh zverejnil samotný The New York Times – do stovky mu ostávali rovné tri roky!
Guláš ako jedlo lásky
O gréckej Ikarii oddávna kolujú chýry, že pre jej zdravý vzduch a vodu pôsobí na ľudí ako prírodná liečebňa. Ľudia nenosia na ruke hodinky, veď čas tu nikoho až tak veľmi nezaujíma. Denne prejdú niekoľko kopcov, jedia miestne olivy, na chlieb si kvapkajú olivový olej a zeleninu zberajú vo vlastných záhradách. Čaje varia z ostrovných byliniek, sladia medom od miestnych včelárov, podvečer sa navzájom navštevujú, aby si poklebetili, odpili z vína a poriadne sa nasmiali. Dan nedá dopustiť na miestny guláš, o ktorom tvrdí, že je to „božské jedlo, ktorým sa dá zvádzať“. Veľký hrniec suchého hrachu, fenikel, cibuľa, cesnak, mrkva, paradajky v konzerve a ďalšie ingrediencie, ktoré sa spolu varia dlhé hodiny a nakoniec sa okrem byliniek a soli dochutia ešte olivovým olejom – tak vyzerá vegánsky ikarijský guláš. Ľudia sú tu však živí nielen jedlom, ale i blízkosťou: stretávajú sa počas náboženských sviatkov, nosia si navzájom jedlo, víno a zbierajú peniaze pre chudobných. Mladí sa po štúdiách vracajú do rodičovských domov, aby prispievali drobnými prácami na živobytie a podporili rodinu. Prieskumy tiež ukázali, že popoludní si starší Ikarijčania pravidelne doprajú kratší spánok (znižujú tým riziko ischemického ochorenia srdca) a zaujímavá je i ďalšia skutočnosť: až 80 % mužov vo veku 65 – 100 rokov nachádza i na staré kolená zmysel života v pravidelnom sexe s „dobrou dobou trvania“.
Ak je pre zrelého Ikarijčana zmyslom života sex, čo je pre bežného Okinavčana jeho „ikigai“, teda čosi, čo dáva životu zmysel? Každodenné cvičenie jogy, tkanie látok, rybárčenie, tréning rovnováhy alebo – ako pre staručkú Ushi – šálka čaju s kamarátkami, sediac na zemi a štebotajúc o novom frajerovi. Vitálna vyše storočná dáma má ešte veľké plány, veď Okinavčania žijú najdlhšie na svete, navyše ich netrápia toľké civilizačné ochorenia, infarkty a rakovina prostaty či hrubého čreva ako populáciu inde vo svete. A to tajomstvo? „Ikigai určite pomáha,“ konštatuje Dan. „Dôvod, pre ktorý sa ráno zobudíte – tento prístup sprevádza Japoncov po celý život. Storočných zodvihne z postele, aby si zacvičili karate alebo duchovne viedli dedinu či odovzdávali tradície svojim deťom. Ako mi raz povedal Dr. Robert Butler, riaditeľ Národného inštitútu starnutia, schopnosť definovať zmysel života zvyšuje jeho dĺžku…“
Gabina Weissová
foto Netflix
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2024)