Po sviatkoch sa to v novinách, reklamách, na sociálnej sieti aj v našich rozhovoroch len tak hemží fungl novými čerstvými novoročnými predsavzatiami. Niektorí ich už stihli porušiť, iní sa tvária, akoby ubehlo aspoň pol roka, odkedy sa „držia”, a tak poučujú okolie svojimi prednáškami o pevnej vôli a ďalší trpia a ašpirujú na svätožiaru.
Toť bola sobota, začal február, fašiang je v plnom prúde, a bude marec a príde i jar, hoci v záhradách už sa potichučky rozkladá, stále čosi počítam – povinnosti, dni, ročné obdobia, dĺžky v bazéne, pátričky na ruženci, povinnosti, radosti, mince po vačkoch, dĺžky v bazéne, pátričky, počet návštevníkov knižnice, počet besied, ktoré boli, počet tých, čo budú, riadky a slová, písmenká bez medzier a s medzerami, povinnosti a radosti, dĺžky bazéna, počet nádychov a výdychov, školské úlohy, dni do víkendu, do konca týždňa, hodiny do obeda, drobné, účty, nákupy, povinnosti, svet zošraubovaný z „musím“, občas dáke „chcem“ a niekedy aj „môžem“, hrká to so mnou do kopca aj z kopca, len občas rýchlejšie, ako by som si želala aj ležala… Ráno som písala fejtón, zajtra a pozajtra práca doma, v stredu porada, vo štvrtok beseda, v piatok návšteva, v sobotu tiež, v nedeľu nedeľa, v pondelok beseda, v utorok beseda, v stredu beseda, marec, mesiac knihy, padne latka, vláda, euro, granát, petarda, vždy niekde vyšťúrame dôvod na radosť.
A tak som si i ja predsavzala, že sa dožijem ďalších Vianoc. Nemusím žiť ako niekto! Budem žiť ako ja.
Keď som fajčila, hocikedy v noci, alebo nad ránom o pol tretej som vyšla na terasu a zapálila si cigu a počula, ako si za humnami chodil nejaký lásky chtivý jeleň, ručal, až sa triasla zem, ako z útrob zeme, ako keby svet bolela duša! A svet, teda aj mňa, bolela duša, keď taký osamelý jeleň nariekal tak hlasno! A inokedy na jar, načúvala som s cigaretou na gánku vtákom, ako sa jeden po druhom zobúdzajú a mechria v hniezdach. Viem, že kukučka je aj nočný vták či nespíš, že kačky rozprávajú zo sna, že husi často letia v noci a potom obloha vyzerá, ako keby hviezdy gagotali na nebi… Odkedy nefajčím, nevyliezam v noci na gánok. Zavše z postele, rovno z perín, vidím z okna padať meteorit alebo letieť pristávajúce lietadlo, čo bliká. Všetok ten šuchot, blkot, hvizdot či šepot zvieratiek v tme si iba predstavujem.
A tak som si dala predsavzatie, že hocikedy v noci to tam skontrolujem. Že nakuknem tej noci pod perinu, ako sa vonku rozprestiera ako dáky obrus v záhrade.
Ráno čítavam noviny. Pred kávou a po káve. Pred kávou zväčša len „rolujem”, čítam titulky a keď zodvihnem zrak, pozerám do okien. Vidím, ako sa pomaly rozvidnieva, svitá, znovu sa vraciam k rozčítaným textom, na nič nemyslím, čítam noviny a medzitým sa deň rozvinie ako mapa. Uvarím kávu a čítam noviny inak, pozornejšie. Izbu zaleje slnečný svit, občas ňou prepochoduje dáky rozospatý obyvateľ domu, zamrmle na pozdrav, ja kývnem, nezhovárame sa, presnejšie, nerušíme sa.
Keď prečítam slovenskú a českú tlač, lektúru spestrím listovaním v niektorom zo svetových médií. Najradšej mám francúzske denníky. V duchu sa usmievam ako vždy, keď som vo Francúzsku. Páči sa mi, keď je na titulnej strane, hneď vpravo ako jeden z kľúčových, text o kultúre. Jasné, politika, priam moliérovské škriepky na domácej scéne, zahraničná politika…
Rozosmejem sa pri reklame na turistickú obuv, ktorá okrem pohodlnosti, kvality a odolnosti zdôrazňuje eleganciu. Toto je veľmi francúzske. Spomeniem si, ako mi nevoňajú športové zvršky, akokoľvek sú pohodlné a „elegantné“. Rozumiem Karlovi Lagerfeldovi, keď vravel: „Tepláky sú znakom prehry. Ak si kúpite tepláky, stratili ste kontrolu nad svojím životom.“ Tu ma však zaujme čosi iné. Pod titulkom, ktorý sa chystám otvoriť, je napísané: 8 min de lecture – osem minút čítania. To ma podrž! Otvorím text, čítam: Naozajstný humor sa vždy ponára do temnoty, 8 minút. Okamžite otváram ďalšie texty. Text o Arsénovi Lupinovi, 4 minúty. Ach, tak už aj krajina, ktorá má v rodinnom striebre a rovno vo vitríne dielo Hľadanie strateného času, o spomaľovaní a o tom, ako nás všetkých ovláda démon rýchlosti a možno práve preto na seba tak rýchlo zabúdame? Už aj krajina, v ktorej žil autor románu Pomalosť (La Lenteur) Milan Kundera?! Kniha, ktorá dosiaľ nebola preložená, no je veľmi kritickým zamyslením sa nad konzumnou povrchnosťou a rýchlosťou dnešného sveta, hedonistický spôsob života porovnáva s chaotickým tempom dneška, v ktorom už takmer nie je miesto pre človeka, čo potrebuje súkromie, chce žiť, nielen hrať rolu pred očami anonymných televíznych divákov, „followerov“ a priateľov na sociálnych sieťach…
Prečo sa vytratilo potešenie z pomalosti?
Proustovo Hľadanie strateného času má vyše 3.100 strán, sedem dielov. U nás na Slovensku vyšiel iba jeden, lebo prekladatelia ani vydavatelia sa nedohodli. Má 464 strán a na stránke kníhkupectva sa dozviete, že ju prečítate za šesť – sedem hodín, o čom pochybujem, lebo čítať predpokladá o prečítanom aj premýšľať. Posledné vydanie Kunderovej knihy Nevedomosť by ste mali stihnúť za dve – tri hodiny.
Kníhkupectvo očividne predpokladá trénovaných čítačov. S vyznávačmi pomalosti svet ani kníhkupectvá nerátajú. Nie tepláky sú znakom prehry. Prehrávať s časom začneme vtedy, keď stratíme schopnosť spomaľovať. Do nového roka vám prajem radosť z pomalosti, a nemusieť hľadať stratený čas. A nech nás pán Boh živí, základ budú slivy! A keď budú čerešne, nech nás trebárs čert vezme! Vaša Veve
Veronika Šikulová