Keď zomrel starý Pustaj, vyvalilo celú jeho rodinu aj s koreňmi ako strom. Spočiatku si všetci mysleli, že smrť múdreho kmeťa neprežijú, napokon, tak to býva, jeho smrť prežili a zvykli si. Keď zistili, že nechal po sebe dosť veľké dedičstvo, začudovali sa. Pravdaže, vedeli, že Pustaj má prinajmenej svoju pustovňu, v ktorej býval a modlil sa, na stole ruženec, kytička poľných kvetov, kalich s vínom, ktorý nestihol dopiť.
Pustaj mal dve ženy, tri dcéry a jedného syna. Keby bol býval kráľ, pustovňu kráľovstvo by po ňom zdedil syn. Alebo najstaršia dcéra, teraz ťažisko rodiny, Strelka…
Niekde za srdcom jej niečo robí kristiánky.
Odkedy zomrel, Strelka nemala rada Vianoce. Hoci tie bývali vždy veselé a krásne. Aj neskôr, keď už u nich nebýval Pustaj, vždy ježiškovsky zazvonil na schodoch kľúčikmi, prišiel toho ešte spiaceho Ježiška cinkaním zobudiť, pozdraviť, zavinšovať, pochváliť koláče, či zaspievať si alebo čo ja viem čo ešte: Pri kostele stáfka, zelená sa tráfka, pasu sa tam pastuškovia, jedzá kašu z hrnka.
A v hrnci väčšinou voňala babrlina, maďarská polievka z rybacích hláv, mama tancovala pri sporáku a z času na čas nakukla do izby, kde sa spievalo, pridala sa, alebo sa len usmievala…
Od isteho času, nemám rada Vianoce, myslí si Strelka. Pustajove kľúče sa kamsi stratili a zvončeky, tie naozajstne vianočné, jej iba pripomínajú veselosť a radosť, akú mali, keď sa v Modre, v kuchyni či izbe pri klavíri narodil Ježiško. Pripomínajú Pustajovu vrúcnosť a veselosť. Vrúcnosť a veselosť. Nik nie je veselý ako Pustaj. Aj smutný býval inak ako ostatní… Odkedy zomrel, akoby si nasadila okuliare. Odrazu všade vidí povrchnosť. Povrchnosť.
Ježiškovi Pustaj o pol noci zatrúbil na kostolnej veži, a keď naposledy po pol nočnej počula trúbiť na modranskom námestí riaditeľa hudobnej školy, iba jej to do očí slzy vohnalo. Nie že by nemal pekný tón… Riaditeľ hudobnej školy je dychár, nedodrbal to, zahral Tichú noc, hoci bola zima, štípal mráz a zachádzal pod nechty aj pod kožu, zima tón zmení, zle sa hrá, a keď ti ešte aj nátrubok primŕza na perách… zahral Tichú noc a jej zostalo ticho, tichučko, ale úplne ticho. Všetko v nej zamrzlo… Možno aj Ježiško. Stojac s rodákmi na námestí, krv jej stuhla v žilách, zimomriavky, všetkých tu pozná, niektorým aj deti či rodičov, pred Vianocami aj po nich. Pred Vianocami. Po Vianociach.
Akí vianočníci či vianočkári! U nich boli Vianoce skoro stále… Advent aj Vianoce… Čakanie, čakanie a potom trochu radosti… Čakanie. Čakanie. Čakanie.
Kto sa to vyškriabal na strom, lebo sa bál, že taký hriešny a zlý sa nemôže ukázať Ježišovi na oči? Ježiš šiel okolo a hovorí mu, zlez, chcem ísť práve k Tebe, do tvojho domu! (Zachej)
Tu na strome je Strelke dobre. Kvôli dedičstvu sa celá rodina rozvadila. Všetci chcú práve pustovňu, hoci nevie, na čo komu bude. Každému na iné… Najviac akoby sa zišla tým, čo iba radia na čo…
Ona vždy iba skúša. Po ceste k pustovni vo vačku cinká kľúčikmi, cvaká svojimi račími klepetami, že dozadu, dozadu, a je za to, čo najďalej… A inokedy márne hľadá kľúče, nasadí tón, ten že falošne, teta, nuž zamkne dvere, ktoré ani neotvorila, a odíde. Nestarostlivo a nepozorne očami opatrí Pustajovu záhradu, pozdraví chotár, preblčí pohľadom ako rýchly a bojazlivý vták, a zdúchne ako smrad.
Jej sestra je iná. Pred Vianocami ozdobila jabloň slaninkou, orechmi či jabĺčkami pre vtákov, zamietla dlážku, pohladkala chotár a uvila si kyticu.
Všetci boli tuším lepší. Koľko vážnosti či zbožnosti… A odrazu sa všetko akoby vykĺbilo. Pustaj si umrel a nechal tu dom.
Dva-tri dni predtým, ako zomrel, povedala mu, že aj ona si chce kúpiť dom. Zasvietili mu oči.
- Máš pravdu, na môj dom sa vyser, to je nič! Kopa kameňa! Ten tvoj dom poznám. Neraz som v ňom bol. Pekávali v ňom štrúdľu s rozmarínom. Potom ku vám prídem, a napečiem vám tej štrúdle s rozmarínom.
Nenapečieš, pomyslela si, ja ti ju upečiem, naučím sa a prekvapím ťa.
Pustaj však prekvapil ju. Zomrel.
Hneď ako zomrel, prišli k nej jeho kamaráti. Pozerali, akoby čakali, že ten jeho odchod nejako zdôvodní, a ona čosi hľadala, zvláštne, dovtedy ich vždy stretla iba s ním. Zverolekár Boris, maliar Peter. Borisova sestra jej predáva dom. O dome ani ň. Pustaj je v mrazáku v márnici, plný byt ľudí, každý niečo chce.
Po pohrebe si teda Strelka kúpila dom. Muž odcestoval, začala sťahovať.
Odrazu sa podobá na mamu. Rovnako prísne sa pozerá na svet. Vydrží všetko.
Leto a spara. Cestou na dubovský cintorín vidí pole. Nebolí ťa to teplo, pole? To horko, myslí. Mama jej dala svojho psa. A na múriku tancujú mačičky. V jeden večer ich príde asi šesť.
Z bytovky do domu. Veci má pobalené v krabiciach, život na vlásku, tatka zahrabaného v zemi. Na karmíne sa povadila kvôli vajciam so sesternicou.
Toto treba vyhodiť, toto odniesť, panebože kto to odnesie, a kam, a na čo?
Zavolať chlapcov, bratancov, kamarátov, len aby prišli!
A oni prišli, len potrebujú vedieť odkiaľ čo a kam. A na čo? A na čo?
Stojí ako kanonierka, vydáva rozkazy, a v duchu, že prečo si ma opustil…
Najradšej sa vracia do svojho prázdneho bytu na Dukelskej ulici. Do bytu odkiaľ sa sťahuje. A čím je jej dom plnší – vecí aj ľudí, je radšej, že môže zmiznúť na Dukelskú ulicu. Posledný večer spí s deťmi na matracoch, nič tu už nie je, je to jej posledná noc. Sedí v obývačke pri radiátore, rozmýšľa, či nemá skočiť z okna, ale vtedy zaklope suseda a vynadá jej, že zabudli zamknúť vchod a čo keď prídu dáki vagabundi. Zbehne na prízemie zamknúť vchodovú bránu, na ceste je akási bitka, to bijú mňa, usmeje sa v duchu, vráti sa a zabudne, že chcela zomrieť. Chcela. Zomrieť.
Dom je rovno na modranskom námestí. Prejdete veľkou bránou, po dvore, ktorý pripomína Taliansko alebo Francúzsko, prvé čo zbadáte, je figovník. Na dvore sused Karol suší bielizeň a zavše vyvesí paplóny, vlezú si pod ne hady a spia, pod oknami má kaktusy a iné kvety a jeho pes Čivo panáčkuje na reťazi, kominárky frnkajú pred nosom, bzučia včely. A okolo mláčky s vodou, lietajú drozdy a niekedy cez obed v nej sedia malé modré motýliky… Na konci dvora je zelená bránka, až za tou býva Strelka…
Prvý raz sem prišla s mamou. Nechcela ani do dvora vojsť. Nebudem s nikým bývať vo dvore. Chcem bývať sama, ale neviem kde… Sama. Nevie kde.
Keď sa zelená bránka otvorila, Borisova sestra a jej mama so psíkom sedeli na gánku a veterná ružica, ružička za bránkou, bránka za ružičkou, modranské hradby, poliaty dvor, modré motýliky, hneď vedela, že je doma… Domov je tam kde sú modré motýliky.
Rybenko, tu by si mohla dožiť, čo povieš?
Pozrela si dvor aj záhradu, zatiaľ cudziu kuchyňu, a pozvali ju aj na poschodie. Stála na terase… Čosi niekde tu nablízku spod kameňov vyhnalo, vyšľahlo a raší, ovíja sa jej okolo nôh… Tu dožije.
Ráno prišla do svojho nového domu a k nej na Dukelskú sa sťahovala mama. Sadla si medzi svoje veci a nariekala. Za štrúdľou s rozmarínom, za Borisovou sestrou, že tak ľahko odišla z Modry, za svojím mužom, čo serie na to a odcestoval do Nemecka, čo serie na to a stále niekam odchádza.
Nakoniec pred smútkom obaja uletia za oceán.
Aj tu, muž je stále v robote a Strelka sa serie v posilňovni. Naťahuje sa tam pred zrkadlami ako papuča, nafukuje sa a potom vlezie do bazéna, z demižóna do bazéna, miláčikovia, ide skapať od únavy, keď prichádza domov, minule zaspala, keď mala ísť po syna do školy…
Suseda o poschodie vyššie behá, asi trénuje na nejaký maratón bežcov čo behajú po byte, alebo ustavične niečo hľadá. Našľapuje na päty a z času na čas aj ona zmizne do školy či práce… Strelka sa vyvaľuje ako prasa v žite v perinách a hltá cookies… A číta Colu Bregnona. Dobrý človek ešte žije.
Všade majú po Novom roku zľavy. Myslela si, že si niečo kúpi, ale kúpil si muž, fotoaparát s nemeckou optikou, bude fotiť kvety, deti, ľudí na zastávkach, možno aj ju takú schudnutú, škaredú, starú a nasratú odfotí…
Na chodníkoch je plno žuvín. Minule ich počítala. A jedna pani so zľavou kúpila bábiku v drogérii, inej pani ju ukazovala v autobuse. Ale tá telefonovala, nuž len kývala hlavou, že jééj, aká pekná dolly… A tá jej posmelená začala rozprávať celú svoju anabázu, nemala zuby a smrdelo jej z huby aj cez uličku v autobuse. Tá čo telefonovala, však vôbec neznervóznela. Niekto by sa možno na pani aj osopil a vynadal jej alebo si odsadol, no ona ju akože počúvala jedným uchom a druhým telefonovala… Helou, hovorila tá dolly. Hello, Dolly!
V podstate jej nik nechýba. Stláča tubu so zubnou pastou a cerí sa na seba do zrkadla. Večer jej puká šija, čo sa pozerá do neba. Toto nebo je to isté ako doma. Ako doma. Doma.
Zápisníky predávajú také, akoby už bolo všetko čo chceš napísať, v nich napísané…
Američania sú podľa Mareka ako deti.. Podľa nej sú trošku prihoretí, akoby im ten blahobyt zlepil priechody v mozgu.
Ešte aj synova učiteľka ju stále nenápadne vychováva, akoby jej chcela povedať, že ty chudera, takto žijú ľudia v civilizovanej krajine, ty sem nepatríš. Necháva ju v tom. Necivilizovane sa vždy napije vody na chodbe školy a nechá si ju stekať po brade… My Slovenky to robíme takto.
Z rozhlasu samé zlé správy… Vraj štvrtina zelene a zvierat o päťdesiat rokov vyhynie. Vydýchla si, že tu už možno vtedy nebude. Hoci, najviac ich vyhynie v Krugerovom parku v Afrike. Tam bol Matúš s Jurom a Ankou a fotili levy. Na čo im tie fotky budú? Z fotky sa na nich bude kukať lev, čo vyhynie. Nevie, že možno vyhynie. A možno levov sa to netýka. Štvrtina zelene. O päťdesiat rokov.
Pustaj sa vraj mal vyučiť za holiča…
Pavúky si natiahli siete akoby išli prať a vystrieť bielizeň…
Čmeliaky sa pária za letu… Čo si majú ľahnúť? Pod kríček? Pária sa za letu!
Je v Amerike.
Keď sa vrátila, zašla k pustovni, odomkla si dvere a všetko bolo inakšie. Pozerala z terasy na cudzie mesto.
Postavila v sebe čosi ako porciunkulu, pustovňu, miesto, kam zalieza tisíckrát za deň ako chrobák a odtiaľ pozoruje svet. Nič nepotrebuje a nechce, všetko má. Čo nemá, už mala a mala toho dosť. Keď po rokoch pustovňu predajú, uľaví sa jej.
Lilavé podvečery, fialkové rána. Obloha je plná vtákov, čarbikajú po nebi. Ako dlho nevidela modré motýle! Modráčiky. Modráčiky obyčajné.
Máj a jún sú podľa mňa najkrajšie mesiace. Vybehnite von, ovoniavajte kvety, jedzte ovocie, možno stretnete aj modráčiky! Vaša Veve.
Veronika Šikulová