Keď prvýkrát stretla triple crownistov, teda tých hikerov, čo zdolali slávnu trojkorunu diaľkovej turistiky, hľadela na nich ako na malých bohov. Teraz je jednou z nich, ale ako bohyňa sa necíti. Z takého úspechu sa nezbohatne, väčšinou o vás ľudia ani nevedia. „Váš úspech žije v komunite turistov, ktorí si vás vážia, lebo vedia, aké úsilie to celé vyžadovalo,“ hovorí Ivana Smolková, ktorá šliapaním po amerických turistických chodníkoch strávila celkom vyše šesťsto dní.
1. Prešli ste tri najvyhlásenejšie diaľkové turistické trasy v USA. Dve z nich, Continental Divide Trail a Pacifická hrebeňovka začínajú v Mexiku a končia v Kanade, tá tretia Eastern Continental Trail, vedie východným pobrežím USA, od Floridy na Newfoundlandské ostrovy v Kanade. Keby ste mali zhrnúť tieto treky v číslach?
Začnem Pacifickou hrebeňovkou (PCT) dlhou 4.245 km, ktorá sa tiahne cez 3 štáty. Strávila som na nej 143 dní (z toho 11 voľných), priemerne som denne prešla 32 km (najviac 58 km za deň). Môj batoh vážil 12 – 13 kg, zodrala som 5 párov topánok. Continental Divide Trail (CDT) je dlhá 4.064 km, zdolať ju mi trvalo 145 dní (z toho 13 dní som mala na oddych). Prešla som 5 štátov, moja priemerná rýchlosť bola 31 km, v najdlhší deň 61 km. Váha batoha: 12 – 13 kg. Vyšla som na Grays peak (4.351 m) a okrem neho na ešte ďalšie 4 štíty nad 4.267 m a zodrala som 6 párov topánok. Easter Continental Trail (ECT) má dĺžku 8.960 km a strávila som na nej 315 dní (z toho voľných 37). Prešla som 20 štátov, moja priemerná rýchlosť bola 32 km, v najdlhší deň 63 km, váha batoha: 9 – 11 kg. Najvyšší bod, na ktorý som vystúpila, bol vrch Kuwohi (2.025 m). Počet použitých topánok: 8 párov.
2. Ste pravdepodobne jediná Slovenka, držiteľka titulu Triple Crown of Hiking. Bol to váš americký sen?
Vôbec nie a ani som nikdy žiadny nemala. Cestovanie po Spojených štátoch ma predtým veľmi nelákalo. Snívala som skôr o Južnej Amerike. O Pacifickej hrebeňovke som mala len zopár informácií a že spolu s ďalšími dvoma diaľkovými trasami tvoria Triple Crown, to som ani netušila. Celkovo majú Američania 11 národných scénických trás. Všetky sú viac či menej frekventované, ale hlavne majú dobrú „infraštruktúru“, preto padol výber destinácie na USA, a nie na Južnú Ameriku, kam som sa sama neodvažovala ísť. Mojím cieľom prvotne bola iba Pacifická hrebeňovka. Postupne som sa však namotala aj na ostatné. Pár mesiacov pred odchodom som si na festivale CestouNecestou vypočula prednášku o CDT. Fotky ma uchvátili a hovorila som si, že by som radšej šla tam. Odporúčanie však znelo mať parťáka, takže strach prevážil a túto myšlienku som nechala na čas odplávať. V polke hrebeňovky som sa však dala do partie s chlapíkom, ktorému chýbalo práve CDT do Triple Crown. Dohodli sme sa, že na rok pôjdeme spolu. Na poslednú tretiu časť som sa namotivovala v rámci žartu, že veď by som mohla skúsiť aj celé východné pobrežie v podobe Eastern Continental Trail. Najskôr som to zavrhla, ale myšlienka bola zasiata. A tak som sa vydala na svoju najdlhšiu cestu, ktorá trvala necelý rok.
3. „Keď nevieš, čo so životom, skús Pacifickú hrebeňovku“ – tak ste nazvali svoj americký trail.
Po ukončení štúdia medicíny som nebola schopná nastúpiť do zamestnania. Ešte pred koncom štúdia som prerušila prax kvôli panike z toho, že by som sa mala starať o vlastných pacientov. Neverila som si, že by som to zvládla. Strach zo zodpovednosti ma paralyzoval a nebola som schopná sa mu postaviť, čo pretrvávalo aj po ukončení poslednej štátnice. V mysli mi behali možné následky mojich zlých rozhodnutí a myšlienka, že ak sa neviem rozhodnúť ani sama za seba, tak ako môžem radiť iným. Sedem rokov som sa pripravovala na svoju profesiu, ktorú som potom ani nedokázala skúsiť a stále mi to vŕtalo v hlave. Kdesi som počula príbeh o chlapíkovi, ktorý sa nevedel posunúť v živote ďalej. Odišiel do Londýna zametať ulice. Po polroku odložil metlu a založil si vlastnú firmu. To bola moja predstava: pol roka si čistiť hlavu a nemusieť sa spovedať nikomu inému len sama sebe. Budem robiť mentálne jednoduchú činnosť, ktorá sa v závere pretaví na nejaký výsledok, plán či náhľad na vlastnú situáciu. Neprišla som na nič, nič som nevyriešila, ale stretla som sa sama so sebou. Diaľková turistika sa stala mojou psychoterapiou. Stále neviem, čo so sebou, ale už ma to tak nestresuje.
4. Sólo cestovanie žien je kapitola sama o sebe. Čo by ste do nej napísali z vlastnej skúsenosti?
Na prvú cestu som vyrazila sama. Mala som nejaké ciele, ale myslím, že som sa podvedome chcela dostať mimo svojej komfortnej zóny. Vtedy je človek nútený prispôsobiť sa novej situácii a zmeniť svoje správanie, aby „prežil“. Tiež som chcela dokázať sebe aj ostatným, že sa viem o seba postarať (to by som však pred pár rokmi nahlas nikdy nepripustila). Na chodníku vznikajú takzvané tramily (trail family, turistické rodiny). Začnete stretávať tých istých ľudí niekoľko dní za sebou a ak vám vyhovujú, tak sa prirodzene sformuje skupinka, ktorá sa potom viac či menej spolu drží až do konca. Najčastejšie sa to deje na Pacifickej hrebeňovke a Apalačskom chodníku (súčasť ECT), keďže každoročne tu štartujú tisíce ľudí. Tiež závisí, či človek ide počas „hlavnej sezóny“, alebo mimo. Tieto dve trasy majú aj relatívne častý prístup do miest, preto ak niekto ide na diaľkovú turistiku prvýkrát, vyberie si zvyčajne jednu z týchto dvoch.
5. Continental Divide Trail je však už oveľa väčšia divočina…
Áno, ročne to idú len stovky turistov. Vzdialenejšie mestá, menej vody a vysoké hory sú väčšou výzvou. Práve celý CDT som prešla s kamarátom, ktorého som spomínala. Easter Continental som začala sama. Jednak kvôli zisteniu, či dokážem prejsť nejakú trasu iba sama, bez pomoci či prítomnosti iných, ale aj som si chcela riešiť túto cestu po svojom. Keď idete v skupine, nevyhnutne musíte robiť kompromisy. Napokon sa ku mne pridal ďalší kamarát, v konečnom dôsledku sa nedá kráčať stopercentne sám bez pomoci iných. Pomáhali mi miestni, ľudia v obchodoch. Snažila som sa utlmiť hlas vo svojej hlave, že keď mi niekto robí spoločnosť celý deň, mesiac či trasu, tak to neuberá nič na mojom výkone, nie je o nič menší, len sa mi to tak udialo, že som mala šťastie na ľudí, ktorí ma posunuli ďalej. Možno aj o tomto je diaľková turistika, pomôžete a necháte si pomôcť, keď treba a potom odídete. Keď je človek sám, je viac odkázaný na seba ale aj na pomoc cudzích a dáva to výletu úplne iný rozmer, viac ľudskejší.
6. Niekto v takomto putovaní vidí romantiku, niekto drinu. Pre niekoho je to o slobode, pre iného o odriekaní. Jeden sníva o splynutí s prírodou, druhý sa má na pozore pred nebezpečnou divočinou. Ako ste na tom boli vy v prvotných predstavách a aká bola realita?
Nemala som nijaké zvláštne predstavy. Nerada čítam cestopisy, zážitky iných. Radšej idem a pozriem sa sama, ako to tam vyzerá. Myslím, že je to celé o úrovni komfortu, ktorý každý z nás potrebuje. Ako dieťa som absolvovala niekoľko skautských táborov, rodičia nás brali do hôr a na stanovačky, čiže na istú nižšiu úroveň komfortu som bola navyknutá. Postupom času som na chodníku zistila, že nosím veľa vecí a začala som sa ich zbavovať. Čím menej vecí človek nesie, tým sa mu ľahšie kráča. Na päť dní si viete nabaliť hory doly, ale niesť to päť mesiacov v kuse už nie je sranda. V hikerskej komunite sa hovorí, že človek si balí svoje strachy. Tí, čo sa báli zimy, mali veľa oblečenia, kto hladu, zasa veľa jedla. Ale je celkom príjemné zistiť, že viete prečkať studenú rannú polhodinku v kraťasoch alebo že sa dá kráčať pol dňa hladný či nebáť sa vypýtať si jedlo. Sprvu to môže pripomínať romantiku. Ale keď si vytvoríte systém a rituály, všetko sa zrýchli a zrazu je z toho práca. Ráno vstať na piatu či šiestu, pobaliť sa a ísť. Siesta medzi dvanástou a treťou a potom kráčať do deviatej. Najdôležitejšie je svetlo a vyhýbanie sa teplu. Niektorí hikeri kráčajú aj v noci a cez denné horúčavy oddychujú.
7. Kedy vám v tele prúdilo najviac adrenalínu?
Adrenalínových situácií som zažila celkom dosť. Tep mi vždy zdvihnú jedovaté hady. Prvé stretnutie s medveďom či losom ma tiež dostalo. Časom som si ale zvykla. Viem, čo treba robiť, a tak strach ustúpil rešpektu. Jednu noc som kráčala okolo požiaru. Chodník mal byť čoskoro uzavretý, ale s parťákom sme sa rozhodli risknúť to. Tesne po zotmení som uvidela oči pumy. Ešte hodnú chvíľu som sa obzerala za seba, či môj kamarát stále kráča za mnou. Isté úseky v Skalistých horách boli tiež náročné. Občas som si hovorila, že čo tam vlastne robím. Úzke chodníky na hrebeňoch a v prípade pošmyknutia nekonečný pád dolu do doliny. Ak môžeme odvahou nazvať istotu, s ktorou som sa pohybovala, tak väčšinou to boli prechody cez kmene položené ponad potoky. Rovnováha sa mi zlepšovala počas túr, a tak som si aj bola istejšia. Keď strávite v horách dostatočne dlhý čas, začnete si viac vážiť výdobytky moderného sveta. Sprcha, práčka a dobré jedlo ma vždy potešili. Na chodníku to boli kvetinky, výhľady alebo spozorované zvieratá v divočine. Tiež som bola šťastná z výstupov na niekoľko štvortisícoviek.
8. Na vašich trailoch chodiť znamenalo aj stúpať, liezť, škrabať sa, predierať, brodiť, zakopávať, šmýkať sa… Zabudla som na niečo?
Všetky tri traily majú iný profil aj iný charakter v závislosti od miest, kade vedú. PCT začnete v Kalifornii v Mohavskej púšti. Má mierne kopce, ktoré sa dvíhajú smerom na sever k Sierre Nevade. Po Sierre nasledujú Kaskádové vrchy, tie sa ťahajú až k hraniciam s Kanadou. Sú nižšie, s občasnými vysokými horami, sopkami. Na zopár úsekoch sa kráča po lávových poliach, ktoré majú veľmi ostré kamene a trochu pripomínajú postapokalyptickú Zem. Rovnako pôsobia aj rozsiahle úseky zhorených lesov. Akoby ste kráčali lesom duchov. Niektoré miesta už zarastajú, niektoré ešte nie a niektoré nezarastú možno ani o sto rokov, lebo požiar prenikol príliš hlboko do zeme. Občas mi z toho bolo až psychicky… CDT tiež začína v púšti. Čivavská púšť je o jeden púštny stupeň vyššie ako Mohave. Prvú tečúcu povrchovú vodu som našla po 125 míľach. Dovtedy sa pije len zo zásob, ktoré robí CDT asociácia alebo z kravských napájadiel. Na severe Nového Mexika sa dvíhajú Skalisté hory, v roku, keď som tade šla, mali rekordnú nádielku snehu a ešte aj v júli sa dali nájsť snehové jazyky na lyžovanie. Mala som šťastie a celé Colorado som prešla za skvelého počasia. No a potom zbehnete do Červenej púšte vo Wyomingu, kde vás čaká týždeň prašných ciest bez jediného stromu. Po púšti poteší Yellowstone, to je úžasné miesto. Montana na záver je ako čerešnička na torte… Na východom pobreží USA a juhu Kanady sa rozkladajú Apalače, ktoré nie sú veľmi vysoké, vyrovnávajú to však chodníkom, ktorý je takmer bez serpentín a takmer vždy sa tlačí na hrebeň. Táto trasa bola vyslovene navrhnutá pre ľudí na zlomenie morálky (smiech). Na záver ma čakala Florida, ktorá je síce plochá, ale vyrovnáva to faunou aj flórou, množstvom močiarov, paliem, vtákov či aligátorov.
9. Keby ste mali napísať ódu na svoje nohy, ktoré vás statočne niesli tie tisícky kilometrov, o čom by bola?
Moje nohy a chodidlá zvládli všetko, čo som im naložila, mnohé aj neprávom. Dlho mi trvalo, kým som zistila, akú obuv vlastne potrebujem a aj tak som ešte experimentovala, či je to naozaj ono. Vyústilo to do preťaženia holenných svalov, počiatočného zápalu achiloviek a kolien. Nehovoriac o pocite „prešľapaných“ nôh, ako keď máte modriny na chodidlách a kontinuálne ich stláčate, lebo treba ísť. Tiež sa mi stalo, že mi topánka otlačila šľachy na členkoch. Štyri dni som nemohla chodiť a potom som ešte týždeň a pol brala ibuprofen. Keď prídem na niečo, ako to zlepšiť, tak to urobím a potom testujem, či to môžem urobiť aj inak. Hoci som si kúpila ikstý pár topánok a prešla veľa míľ, stále si viem kúpiť zle. Aj sa poučím, aj nie. To, že môj úspech závisí od správnych topánok, som ale pochopila celkom skoro. Povedala som si, že je to teraz môj pracovný nástroj a ak chcem odviesť dobrú robotu, potrebujem kvalitné vybavenie. Nohy vždy počúvli, lebo nadriadená je hlava, ako sa hovorí „Mind over matter“. A (nanešťastie pre tvrdohlavých) to funguje.
10. Hovorí sa, že v prírode máme šancu znova sa napojiť na svoje vnútorné inštinkty a opäť prebudiť svoje (civilizáciou otupené) zmysly? Je to tak?
Nemám pocit, že by sa moje inštinkty zlepšili. Určite viem, že som sa naučila rozpoznávať isté zvuky či pachy tým, že som ich pravidelne stretávala. Napríklad pach zdochliny. Aj keď ju nevidíte, viete že je nablízku. A ak sú tam aj havrany a ste v grizly krajine, treba sa mať na pozore. Toto sú ale naučené veci. Naučila som sa rozpoznávať odtlačky topánok. Tiež závisí, či kráčate bez slúchadiel, alebo s nimi. Prvé dva týždne na Pacifickej hrebeňovke som nemohla počúvať nič, lebo som sa nevedela sústrediť, potom som zasa nevedela vnímať hudbu aj krajinu naraz. Časom som však otupela a začala som vnímať všetko pol na pol. Hudbu na sto percent, keď ma všetko bolelo, ale bolo treba kráčať. Stačilo odviesť myseľ na inú koľaj.
Simonetta Zalová
foto archív Ivany Smolkovej
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2025)