Scénografia je schopnosť vytvoriť kreatívny svet, ktorý herci môžu obývať a diváci mu môžu uveriť. Prepája estetiku s funkčnosťou, emóciu s technickým plánom, nápad s realitou javiska. A scénografky – hoci ich mená často ostávajú v tieni zákulisia – hrajú v tomto procese kľúčovú rolu. Ako sa k tejto profesii dostali, čo ich v nej drží, ako si v tíme plnom silných tvorivých osobností chránia svoj vlastný hlas a pozíciu?
Alexandra Grusková
Kostýmová výtvarníčka a scénografka, dvojnásobná držiteľka ocenenia Dosky za najlepšiu scénu a kostýmy, držiteľka Ceny Nadácie Tatra banky za umenie, spolupracovala a spolupracuje s viacerými slovenskými, českými a ďalšími zahraničnými divadlami, v minulosti dlhé roky pôsobila i ako pedagogička na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave.
Scéna môjho detstva: Moje detstvo bolo, odkedy si spomínam, spojené s javiskom, jeho zákulisím, scénou amfiteátrov a filmovými ateliérmi. Otec bol významný filmový a televízny architekt a do svojej práce nás so súrodencami nielen rád zasväcoval, ale často aj brával. Zažívali sme veľa vzrušujúcich momentov, kedy sme mohli nazrieť do tajomstva vzniku a tvorby množstva filmov, inscenácií a scénických programov, ktoré režíroval. Videli sme ho doma kresliť, rysovať, počuli sme ho rozprávať príbehy zo zákulisia, jeho umeleckí priatelia nás často navštevovali a viedli nekonečné zaujímavé rozhovory. Myslím, že sa to na mňa nalepilo a po skončení „šupky“ som mala jasno v tom, čomu by som sa v živote rada venovala a pokračovala v otcových šľapajach. Okrem toho sme celá rodina pôsobili v Lúčnici ako tanečníci, čo mi pomohlo vnímať svet scénického umenia z pozície interpreta. Túto skúsenosť oceňujem pri tvorbe kostýmovej výtvarníčky, viem pochopiť nároky tanečníkov, spevákov a hercov pri požiadavkách na funkčnosť kostýmov.
Scénografia ako jazyk: Scénografia je magická disciplína a pre toho, kto jej podľahne, nekonečná výzva. Je to spôsob vnímania reality aj v každodennosti. Vo svojej tvorbe sa venujem množstvu žánrov, opernému, činohernému, muzikálovému, tanečnému umeniu. Tvorím pre film, televíziu, nedávno som sa podieľala na výtvarnom riešení výstavy skla. Pri každom zadaní začínam s otvorenou mysľou, nevnímam obmedzenia. Najprv čítam text, počúvam hudbu, zbieram podnety, nechávam na seba pôsobiť zadanie bez racionálnej analýzy, intuitívne vnímam, akú stopu to vo mne zanecháva. Určujúce je pre mňa stretnutie s režisérom, dramaturgom, prípadne s hudobným skladateľom alebo dramatikom. Režisér zadáva kód, cez ktorý chce, aby sme sa my, ostatní spolutvorcovia, vzájomne naladili. V každom tíme sa rozprávame akoby iným spoločným jazykom, ja prinášam časť seba, verím, že tým projekt obohacujem, ale dôležité je pre mňa byť zmysluplne súčasťou celku.
Umelkyňa, alebo služobníčka príbehu: Scénografická tvorba má niekoľko fáz a každá z nich vyžaduje iný prístup a vklad tvorcu. Na začiatku sú rozhovory, komunikácia, slobodná kreativita, intuícia, povedzme talent, je to spoločensky najzábavnejšia časť. Samotná tvorba prebieha introvertne v tichu, prípadne s iPodmi v ušiach. Kreslím návrhy, vyrábam maketu, vizualizujem, rysujem. Jednotlivé fázy rozpracovania konzultujem s režisérom. Tu sa už bije umelec s realitou. Vyžaduje sa exaktnosť, racionalita, cit pre proporcie, remeslo. Scénografia nie je voľná tvorba, výsledok závisí od mnohých premenných. Fázu samotnej realizácie v dielňach a technických skúškach sprevádza opäť veľa komunikácie, presviedčania, obhajovania. Niekedy sám o sebe geniálny nápad bez dôslednej realizácie môže vyznieť rozpačito, ako aj hravo zvládnuté remeslo bez ducha a nápadu nemusí byť umeleckým počinom. Súhlasím, že scénograf je služobník umenia, ale to Umenie by tam malo byť cítiť.
Žena v tomto priestore: Koncom 80. rokov, keď som začínala štúdium na Katedre scénografie VŠMU, bola známa asi len jedna výkonná divadelná scénografka, Mona Hafsahl. Scénografia bola výlučne pánska disciplína, aj v ročníku som študovala sama žena s tromi mužmi. Scénografickej tvorbe pre profesionálne divadlá som sa začala venovať už počas štúdia. Nebolo to vždy ľahké. Dlhé roky som pôsobila na Katedre scénografie vo výlučne pánskom klube, kde som si na adresu svojich kolegýň musela všeličo vypočuť. Veľmi ma však teší, že za tých 30 rokov sa situácia zmenila a ženy, väčšinou moje bývalé študentky, sa uplatnili, sú úspešné a rešpektované scénografky. Dnes je všeobecne oveľa viac žien aj v tzv. mužských umeleckých povolaniach – režisérky, kameramanky, hudobné skladateľky, dirigentky… Na ženách umelkyniach oceňujem najviac schopnosť skĺbiť talent, húževnatosť a vľúdnosť.
Vyladený súzvuk: Scénografia je kolektívne umenie. To, či mala spolupráca zmysel, prípadne bola úspešná, býva väčšinou ovplyvnené súzvukom celého tímu. Pôsobím v niekoľkých takýchto tímoch a myslím, že už viem po rokoch posúdiť, čo je vzájomná umelecká chémia. Nemusí ísť o niečo osobné, fyzické, ale rešpekt, slobodné vnímanie partnera, snaha o spoluprácu, nie presadzovanie individualít a rivalita sú zárodkom nielen ojedinelých, ale aj dlhodobých úspechov. Z konfliktov, napätí, prílišného iskrenia sa môže zrodiť paradoxne aj niečo pozoruhodné, ale len raz. Potom už nechcete ďalej v rovnakom móde pokračovať. Všetci zúčastnení v procese vzniku inscenácie či filmu sú dôležití pre zmysluplnosť zámeru a celkové vyznenie diela. Mojej vízii nemusia porozumieť všetci, ale dôvera v moje vedenie a vnímanie celku a detailov je potrebná.
Miriam Struhárová
Scénografka, kostýmová výtvarníčka a dizajnérka, divadelná a filmová architektka, v scénografických kruhoch známa predovšetkým tvorbou pre operné inscenácie všetkých slovenských operných scén. Spolupracuje i s českými divadlami, nominovaná bola na filmovú cenu Slnko v sieti za rok 2022 v kategórii Najlepší architekt – scénograf.
Scéna môjho detstva: Asi každému napadne dom, byt či detská izba, v ktorej vyrastal. V mojom prípade je to krajina, konkrétne jedno miesto. Lúka zvažujúca sa k ceste, dosť rozvlnená, s päťstoročnými dubmi, ktoré tam stoja ako solitéry vo svojej mohutnosti. Niektoré už dávno nemajú v lete listy, ich koruna je spálená od bleskov, pripomínajú stromy v Deadvlei v Namíbii, ale stále tam stoja. Vždy ma to miesto fascinovalo svojou magickosťou a niečím surreálnym. Fascinujúce bolo aj svetlo, ktoré mu dávalo trochu strašidelný nádych, teda tak si to pamätám, Často vo svojich scénach používam prvok stromu ako metaforu uzemnenia, pripútania sa k niekomu či niečomu. Myslím, že najviac sa mi to podarilo vo filme Čierne na bielom koni, kde som postavila umelý strom, pospájaný zo starého dreva do dokonalej kompozície ako sochu. Bolo totiž nemožné nájsť taký strom na ideálnom mieste, kde nečakáte že by rástol. Tak som si ho vytvorila.
Scénografia ako jazyk: Scénografia, slovo, ktoré významovo znamená priestor, miesto, javisko, ale ani zďaleka nie je iba o tom. Ako scénografka sa cítim ako umelec, ktorý zhmotňuje vízie autora, dramaturga, režiséra, herca, ale aj samotného divadla či divadelnej skupiny alebo producenta a spája ich s vlastnou predstavou do niečoho hmatateľného, ale aj pocitového, atmosférického. Práve vlastná predstava po prečítaní diela je pre mňa najpodstatnejšia. Práve ten prvotný pocit sa mi väčšinou vždy osvedčil ako správny. Môžem o sebe povedať, že som intuitívna umelkyňa, čo často využívam pri operách. Nepoznám noty, nemám hudobné vzdelanie, napriek tomu sa snažím dielo pochopiť cez emóciu a transformovať ho do vizuálneho zážitku pre diváka. Mám obrovskú pokoru k dramatickým, filmovým aj hudobným dielam a nikdy sa nesnažím ísť proti nim. Najviac ma teší ten proces, keď z ničoho vzniká niečo, i keď nič vlastne neexistuje, aj prázdny priestor má výpovednú hodnotu. Keby som to mala pomenovať, tak by to bola „biela tma”.
Umelkyňa, alebo služobníčka príbehu: Na scénografii mi vyhovuje, že si môžem dovoliť byť neviditeľná. Vyjadrujem sa prostredníctvom samotného diela a nepotrebujem k tvorivému sebavedomiu publikum, avšak na posúvanie sa vpred potrebujem spätnú väzbu. Veľmi rada čítam odborné kritiky. Vždy ma poteší, keď fundovaný kritik nájde aj malé nuansy, o ktorých som ani nedúfala, že budú viditeľné, ale aj chyby, alebo nedokonalosti, na ktoré ma upozorní. Práve negatívne kritiky ma formujú. Presne ako keď sa musím vzdať nápadu v prospech diela alebo predstavy režiséra, v horšom prípade kvôli rozpočtu. Vtedy u mňa nastane chvíľková beznádej, ktorá ma nakopne hlbšie sa zamyslieť a nájsť riešenie či kompromis. Myslieť na rozpočet v tvorivej fáze ma vyčerpáva, vtedy mi tá predstava dokáže úplne zviazať ruky.
Žena v tomto priestore: V našej spoločnosti je ešte stále zaužívané, že scénografia je viac mužské povolanie. Osobne pociťujem akúsi nedôveru v schopnosť ustáť dané dielo hlavne z hľadiska realizácie. Často som presviedčaná o iných, lepších riešeniach, ktoré sú častokrát iba praktické, ale nekompatibilné s mojím výtvarným zámerom. Som perfekcionistka a to očakávam aj od spolupracovníkov. Realizácia je pre mňa najzaujímavejšia časť tvorby, kedy okrem nápadu musím vedieť, ako danú vec vyrobiť alebo kde ju nájsť. Som remeselne zdatná, veľa vecí si rada vyrábam sama, či už ide o dekorácie, rekvizity, alebo kostýmy. Veľakrát hlavne v malých alternatívnych divadlách ani iná možnosť nie je. Práve túto praktickosť a remeselnú zdatnosť videla vo mne moja profesorka na strednej škole, skvelá maliarka Mária Nemčeková Chmeliarová, ktorá ma nasmerovala na štúdium scénografie a inšpirovala, aby som ostala pri umení dodnes. Za to som jej veľmi vďačná.
Vyladený súzvuk: Súdržnosť, ako aj chuť a nadšenie vytvoriť spoločné dielo, je to, čo by nás malo spájať. Divadlo aj film sú založené na kolektívnej spolupráci veľkého množstva profesií, ale základná koncepcia a zámer sa vytvárajú v úzkom prepojení režiséra a výtvarníka. Prepojení myslenia, vkusu, rukopisu a v neposlednom rade ide o vzájomnú úctu a rešpekt. Vyžaduje si to veľké množstvo času na rozhovory a rozoberanie diela, skicovanie, zdieľanie inšpiračných obrázkov, nálad… Vždy je to o hľadaní. Každý režisér, režisérka má iný spôsob práce, na ktorý si treba zvyknúť. Dobrým príkladom bol Blaho Uhlár a divadlo Stoka. S ním to bola tvorba o atmosfére, o hudbe, svetle, energii hercov, rukopise režiséra a mňa, kedy ego nehralo žiadnu rolu. Bola to ideálna spolupráca za odmenu, kedy nebo treba veľa, iba presne.
Laura Štorcelová
Scénografka, fotografka, kostýmová dizajnérka a jedna zo zakladateliek autorského divadla Nude, ktoré vzniklo ako domov pre slobodné divadelné formy. Okrem scénografie sa venuje fotografickým projektom, stylingu, set dizajnu, reklame a učí scénografiu na SŠUP v Topoľčanoch.
Scéna môjho detstva: Pri tejto otázke žartujem, že som sa scénografkou stala preto, lebo som v detstve nevlastnila Barbie dom, takže som bábikám stavala funkcionalistické domy z kociek a stavebníc a mala som takisto rôzne iné domčeky pre hračky, ktoré zmajstroval môj otec. Celé detstvo som sa motala okolo neho, starého otca a dedka v dielňach, kde som sa mohla hrať, používať nástroje, ale aj prirodzene vidieť procesy opráv alebo výrobu – v zásade čohokoľvek. Muži v mojej rodine patrili do generácií „oprav, vyrob si“ a mňa to odmalička fascinovalo. Protiváhou k technickej časti bola mamina, má výtvarné cítenie a odmalička ma veľmi originálne obliekala. Spoločne sme sledovali rekonštrukcie domov v okolí, trendy v predzáhradkách, používané materiály. Scénografiu v celej jej komplexnosti som začala naplno vnímať pri návšteve výstavy venovanej tvorbe Aleša Votavu v SNG. Išlo o skvelú retrospektívnu výstavu s inštaláciami fragmentov jeho scénografií, šperkami z klincov, skicami. Práve vtedy a tam som naplno pochopila, že scénografia vie obsiahnuť množstvo umeleckých disciplín, a to ma fascinovalo aj lákalo.
Scénografia ako jazyk: Na začiatku akéhokoľvek môjho tvorivého procesu tradične stojí analýza textu alebo námetu. V autorskom divadle dlho pracujeme s témou. Finálny text často prichádza až v konečných fázach skúšobného procesu. Takže nosným sa stane motív, symbol, farba, textúra, materiál alebo myšlienka, okolo ktorej staviam vesmír predstavenia a od ktorej sa odvíja každý použitý prvok, rekvizita, kostýmová časť. Moja tvorba by sa dala opísať skôr ako minimalistická. Rada vytváram vizuál založený na jednom zásadnom prvku, symbole alebo princípe. Tento vizuálny materiál ponúkam ostatným tvorcom a nechávam na nich, ako s ním naložia. Milujem, keď herci prvýkrát dostanú kostým a oživia ho svojou akciou. S režisérmi a choreografmi často skúšame, čo všetko sa s ktorou rekvizitou, časťou scény dá spraviť a potom more možností čistíme tak, aby dramaturgicky dávali zmysel.
Umelkyňa, alebo služobníčka príbehu: Som členkou dvoch nezávislých divadiel, Divadla Nude a Divadla DPM, kde moje kompetencie v rámci tvorby predstavení, ale aj fungovania divadiel jednoznačne prekračujú bežnú pozíciu scénografky. Oba projekty sú živé organizmy, buduje sa dramaturgia, vymýšľajú sa aj mimo divadelné formáty, sťahujú sa sklady, píšu granty, atď. Je tam veľa neviditeľnej práce, ale zároveň nekonečná sloboda. Náš spôsob fungovania sa nedá porovnať so žiadnou zriaďovanou inštitúciou s jasne danou hierarchiou. V rámci tvorby predstavení sa môžem ja (tak ako každý, kto sa zúčastňuje na procese) vyjadriť k akejkoľvek inej zložke a ovplyvňovať ju. V kamenných divadlách, no aj v audiovizuálnej tvorbe mám veľké šťastie na kolegov a tímy. S režisérmi a režisérkami pracujeme na koncepte pomerne skoro spoločne, ide tak o tvorivý proces, ktorý napreduje a do finále sa potom dostanú tie najfunkčnejšie a najlepšie idey. Osobne si veľmi užívam balansovanie na hrane neviditeľná vs. viditeľná. Keď sa stavia a tvorí, som rada všade, často fyzicky veci vytváram alebo staviam i ja. Vtedy som oblečená v štýle normcore a používam funkčné doplnky. No a na premiére je to hodváb a perly a užívam si pozornosť. Styling si na premiéru vždy ladím do témy alebo farebnosti predstavenia a tým sa pre mňa na klaňačke finálne uzavrie proces tvorby.
Žena v tomto priestore: V ére pred rokom 1989 boli ženy v našom prostredí skôr kostýmovými výtvarníčkami ako scénickými výtvarníčkami. V 90. rokoch sa pomery začali postupne meniť a na scénu prišli výrazne scénografky, ktoré obsiahli oba smery a tvoria úspešne dodnes. Určite vyšliapali cestu mne a mojim súčasníčkam. Vzniká tu aj silná podpora medzi ženskými scénografkami. Moja situácia je ešte špecifickejšia, lebo som mama. Od svojich 25 rokov sa snažím skĺbiť rodinný život a výchovu syna, ktorá je prioritou, s kreatívnou prácou, ktorá nepozná bežný pracovný čas, víkendy a často ma na dlhšiu dobu zaviedla mimo domov. Materstvo ma naučilo pre túto profesiu zásadnú vec, a to pracovať efektívne s časom.
Vyladený súzvuk: Vzťahy v tíme sú pre mňa extrémne dôležité a dovolím si povedať, že v tomto momente beriem spolupráce najmä na základe spoločných hodnôt, istých sympatií alebo podobného umeleckého jazyka. Uvedomujem si, že je to luxus, som zaň vďačná a nebolo to tak vždy. Mám šťastie na dlhodobé priateľstvá, ktoré sa preklopili aj do spoluprác. Sú to tie typy kreatívnych priateľstiev, kde si nič nemusíte povedať, len na seba pozriete a presne viete… Všetci kolegovia a kolegyne ma v niečom inšpirujú, u niekoho môže ísť o disciplínu, u niekoho o štýl, u niekoho o technické znalosti, o prístup k ľuďom a niekedy ide aj o istú provokáciu v pozitívnom slova zmysle. Ako scénografka sa najmä pri veľkých alebo medzinárodných projektoch cítim ako mediátorka ideí a technikálií medzi produkciou a kreatívou. Ku všetkým sa snažím pristupovať s najväčšou možnou úctou k remeslu, pretože divadlo je vždy výsledkom skupinovej tvorby.
Gabina Weissová
foto archívy scénografiek
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2025)