Človek mieni, osud mení. Ani jedna z oslovených mamičiek si život v cudzine nevysnívala, a predsa sa tak stalo. Keď sa im vo Francúzsku, Rakúsku či Japonsku narodili deti, stáli pred dilemou, či chcú svojich synov a dcéry vychovávať bilingválne. Vlastne ani nestáli, všetky štyri v tom mali od začiatku jasno…
Zuzana Fodorová
Vo Francúzsku žije: 25 rokov
Má dve deti: 10-ročného syna Janka a 13-ročnú dcéru Júliu
Moja cesta do Francúzska: Viedla tak trochu okľukou cez Veľkú Britániu. Ako jazykárka s aprobáciou anglický-francúzsky jazyk som dostala príležitosť pracovať prostredníctvom Open Society počas jedného roka na školách v Anglicku. A odtiaľ bol už len krôčik do Francúzska. Prvých dvanásť rokov som vyučovala angličtinu v rôznych jazykových školách v Paríži. Po narodení dcéry som založila Slovenskú víkendovú školu, škôlku a detský folklórny súbor Margarétka-Paríž a z výuky cudzích jazykov som sa preorientovala na výuku slovenčiny ako materinského jazyka a folklóru. Margarétku som zakladala so zreteľom na svoje deti a ešte počas tehotenstva som si stanovila tie najvyššie bilingválne méty: schopnosť komunikovať v slovenskom jazyku nielen v rámci rodiny, aby moje deti boli schopné dorozumieť sa so svojimi starými rodičmi, ale neskôr aj písať, komunikovať na odborné témy, byť schopné v danom jazyku študovať, poznať kultúru a mentalitu slovenského národa. Inak povedané, vytvoriť deťom dva plnohodnotné paralelné svety: slovenský a francúzsky.
Pre a proti dvojjazyčnosti: Voči predsudkom som bojovať nemusela. Mám chápavého francúzskeho manžela, ktorý pochopil význam viacjazyčnosti a od začiatku ju podporoval. Sám sa už niekoľko rokov učí slovensky a dokonca, keď sa moje deti každoročne pripravujú na rozdielovú skúšku na svojej kmeňovej škole v Banskej Bystrici, opakuje s nimi učivo zo slovenčiny a vlastivedy. Žiaľ, nie v každej rodine krajanov je to nastavené týmto spôsobom. Veľa slovenských mamičiek v Paríži si vylieva srdce na množstvo predsudkov a ťažkostí, s ktorými musia bojovať: nechápavý manžel, ADHD deti, striedavá starostlivosť či svokra, ktorá nie je bilingválnej výchove naklonená. U nás v rodine funguje v plnej miere metóda OPOL – jeden hovorca, jeden jazyk. Od začiatku sa držím základného pravidla, že nemiešam jazyky, s deťmi komunikujem výlučne po slovensky doma aj na verejnosti. Viem, že keď dieťa zistí, že to na maminku funguje v obidvoch jazykoch, vyberie si „skratku“, teda svoj majoritný jazyk a slovenčinu začne odmietať. Aj v Margarétke máme celú paletu takýchto detí.
Ako na to: Keď je v rodine viac kultúr a jazykov, dieťa automaticky naberá viac identít a stáva sa nielen bilingválnym, ale aj biliterárnym a bikultúrnym. Aby som zvýšila šancu pre slovenčinu, počas prvých troch rokov som vylúčila francúzštinu z nášho denného režimu. Francúzsky s deťmi komunikoval len manžel večer po návrate z práce. Čiže francúzštinu som ponechala samú na seba a neskôr na inštitúcie. Vedela som, že ten veľký náskok v slovenčine poľahky francúzština dobehne a časom, po nástupe do škôlky, aj predbehne. O to viac bolo potrebné v tom čase zasa zintenzívniť slovenčinu. Na dennej báze sme spoločne čítavali, veľa komunikovali, občas som si pripadala, že trpím samovravou, počúvali sme pesničky, audioknihy, telefonovali starej mame. No mala som aj výdatnú pomoc od sestry, ktorá tiež žije vo Francúzsku. Skvelý bol aj slovenský kolektív detí v Margarétke, kde moje deti videli, že ten „zvláštny jazyk“, ktorým komunikuje maminka, používajú aj iní ľudia mimo domu. Keďže s narastajúcim vekom treba gradovať aj požiadavky v slovenčine, v piatich rokoch nastúpili do sekcie školy v Margarétke a začali sa učiť písať po slovensky, slovenskú vlastivedu, históriu, zapájali sa do prekladateľských a literárnych súťaží a každoročne skladajú rozdielové skúšky na Slovensku a každý rok sa na týždeň zúčastňujú výuky v Banskej Bystrici.
Základná metóda: Viacjazyčnosť v rodine je beh na veľmi dlhú trať, je to maratón. Je to práca na plný úväzok a zahŕňa pravidelnosť, dôslednosť a trpezlivosť, ako všetko, čo v živote za niečo stojí, si to treba tvrdo odpracovať. Dodnes deťom denne aspoň 20 minút nahlas čítam, vždy keď prídu na obed domov, a to má dcéra už 13 rokov. Sú to naše vzácne slovenské chvíle, keď prerušíme jednoliaty francúzsky deň, lebo po obede sa deti opäť vracajú do školy. Večer v posteli počúvajú slovenské alebo české audioknihy. Trikrát do týždňa sa počas celého roka intenzívne pripravujú na diferenčné skúšky zo slovenčiny, literatúry, vlastivedy a v budúcom školskom roku aj geografie a dejepisu Slovenska. Veľmi ma teší, že naše snahy z Margarétky prinášajú prvé výsledky. Ako mamu, ale aj pedagogičku, ma tešia poznámky paní učiteliek z kmeňovej školy, že nevidia rozdiel medzi slovenčinou mojich detí a ich slovenskými žiakmi. A konkrétne za siedmy ročník, že má Yulia lepšie vedomosti o vetnej skladbe ako ich zverenci v Banskej Bystrici.
Osvedčené nástroje a pomôcky: Metód, ako sa popasovať s viacjazyčnosťou, je veľa a v každej rodine funguje niečo iné. Ako pedagogička to vidím v Margarétke. No najlepšiu úroveň slovenčiny majú u nás deti z rodín, v ktorých sa aplikuje metóda OPOL. Veľa rodín používa metódu miesta a času, čiže slovenčinu používajú len na istom mieste a v jeden konkrétny čas v týždni. V Margarétke je to sobotňajšie vyučovanie v našej víkendovej škole. Trošku ma mrzí, keď počujem slovenské maminky, že s deťmi komunikujú francúzštine. Pre mňa je to ľadová sprcha, akási hrubá čiara za štvorhodinovou prácou učiteliek. Práve tu by mohli nadviazať na slovenskú vlnovú dĺžku aspoň počas cesty domov. Vtedy je dieťa ešte z výuky naladené na slovenčinu, ktorú za iných okolností odmieta. Viacjazyčnosť funguje a možno dosiahnuť ovládanie aj viacerých jazykov na rovnocennej úrovni. Veta typu „nehovorí dobre slovensky, veď je to normálne, žijeme v zahraničí“ u mňa nerezonuje. Cesta existuje, aj keď je niekedy kamenistá, no zároveň aj krásna a obohacujúca pre celú rodinu. Viacjazyčnosť je životný štýl. V zahraničí vychovávame polovičných Slovákov, ktorí budú mať budúcnosti citové väzby na Slovensko. Ak to Slovensko správne podchytí a bude podporovať, má v tom veľký kultúrny, diplomatický a ekonomický potenciál.
Dieťa v hlavnej úlohe: Slovenčina verzus francúzština v našej rodine? U nás si tieto jazyky nikdy neboli nepriatelia. Keďže sme boli hneď od začiatku dôslední, deti rozlišovali hovorcov a obracali sa na nich v ich jazyku. Zaujímavé bolo sledovať fenomén komunikácie medzi súrodencami a tiež v akom jazyku deti rozprávali zo sna. Dcéra prvých päť rokov hovorila zo sna po slovensky, až v škôlke sa jej začali snívať aj „francúzske“ sny. Komunikácia medzi Jankom a Julinkou prebiehala spočiatku výlučne v slovenčine, neskôr podľa toho, kto z hovorcov bol s nimi doma a teraz je to hlavne podľa tém. Ak ide o tematiku školy či manga, ktoré momentálne čítajú vo francúzštine, komunikujú v majoritnom jazyku, vo francúzštine. A tak bolo opäť potrebné zintenzívniť slovenčinu. Yulia aj Ian majú na Slovensku dobrých kamarátov, lebo detský element (rovesníci) je vo viacjazyčnej výchove nenahraditeľný. Chodia do slovenských táborov, zúčastňujú sa slovenských súťaží, tancujú na slovenských folklórnych festivaloch.
Miriam Spring
V Rakúsku žije: 21 rokov
Má dve deti: 16-ročnú Johannu a 18-ročnú Magdalenu
Moja cesta do Rakúska: V roku 1995, krátko po maturite, som odišla ako au-pairka do Anglicka, pretože ma vždy lákali cudzie jazyky a krajiny, ale aj túžba stáť na vlastných nohách. Po dvoch rokoch nasledoval Frankfurt nad Mohanom. Plán bol vrátiť sa potom na Slovensko. Namiesto toho som sa spontánne rozhodla pre štúdium histórie a slavistiky. Medzi prednáškami a prácou som stretla manžela, Nemca, a po troch rokoch bola svadba. Rok po nej sme sa kvôli jeho práci presťahovali do Viedne, kde som na slavistike Viedenskej univerzity doštudovala bohemistiku. Neskôr sa tu narodili obe naše dcéry. Bolo to ideálne miesto, pretože sme tak boli bližšie k Slovensku. Do rodných Bojníc sú to autom od nás iba 3 hodiny a nesmierne to uľahčilo návštevy rodičov. Vo Viedni tiež možno na každom kroku nájsť (nielen) historické stopy Čechov a Slovákov, s čím je úzko spojená aj moja práca v slovenskej redakcii rakúskeho verejno-právneho rozhlasu a televízie.
Pre a proti dvojjazyčnosti: Vôbec sme sa nezamýšľali nad tým, či naše deti majú vyrastať bilingválne, zdalo sa nám to úplne samozrejmé. Pre mňa bolo nepredstaviteľné, aby sa dcéry nevedeli porozprávať so starými rodičmi. A aj svokrovci v Nemecku sú scestovaní otvorení ľudia, ktorí vedia, že každý jazyk je veľkým prínosom. Vždy deti chválili. Na verejnosti sa mi občas ušiel krivý pohľad za iný jazyk, ale tomu sa človek nevyhne v žiadnej krajine. Je to o ľuďoch a najviac vždy pohŕdajú inakosťou tí, ktorí málokedy navštívili iné krajiny či zažili iné kultúry. Hoci vo Viedni sme len hodinu cesty autom od Česka, Slovenska či Maďarska, aj tak pre mnohých Rakúšanov svet končí na ich hraniciach. A len tak na okraj, vo Viedni má štvrtina mien slovanský pôvod. Je to naozaj ten povestný ‚melting pot‘ kultúr a národností a mnohojazyčnosť so sebou prináša obrovské výhody.
Ako na to: Šli sme na to spontánne a priznám sa, bez plánu. Ale treba poznamenať, že som od detí nikdy neočakávala perfektnú slovenčinu. Mojím cieľom bolo, aby sa dokázali bez problémov a na veľmi dobrej úrovni dohovoriť. Narodili sa a žijú v nemecky hovoriacej krajine a nemčina je ich prvý jazyk. Preto bolo dôležité, aby nemali jazykové problémy v rakúskej škôlke a škole. Nevyhľadávala som ani rýdzo slovenskú bublinu, v ktorej by som chcela žiť. Okruh našich priateľov je veľmi multi-kulti, a tým, samozrejme, aj multilingválny. Pri našich stretnutiach neznie iba nemčina, ale napríklad aj slovenčina, čeština, maďarčina, španielčina či rakúske dialekty. Každý rodič sa snaží predať svoj jazyk ďalej svojim deťom. Tie často všetko rozumejú, ale niektoré odpovedajú v nemčine. Tiež existujú podstatné rozdiely medzi súrodencami. Niekto má chuť učiť sa jazyky, niekto menej. Aj vďaka práci stretávam ľudí, ktorí rodný jazyk rodičov alebo jedného z nich neovládajú. Mnohí z nich to ľutujú. Akokoľvek otrepane to znie, každý jazyk je dar a nesmierne uľahčuje učenie sa ďalších cudzích rečí. Okrem toho otvára myseľ a robí ľudí tolerantnejšími. Od jazyka to už nie je ďaleko ku kultúre, zvykom či histórii. A k pochopeniu.
Základná metóda: Pri prvej dcére šlo všetko ešte automaticky. Odo mňa počula celý deň iba slovenčinu a od ocka nemčinu. Obávala som sa, aby z toho nebola zmätená. Neoprávnene. Bez problémov striedala jazyky a ak jej niekto nerozumel, skúsila to s tým druhým. S nástupom do škôlky však začala u nej nemčina dominovať. Keď sa o dva roky neskôr narodila druhá dcéra, bola aj preto nemčina u nás doma už hlavným jazykom. Bolo to rýchlejšie aj kvôli komunikácii s manželom, nemuselo sa všetko tlmočiť, čo dokázalo byť niekedy dosť únavné. Toto by experti určite nazvali chybou, ale nám to tak vyhovovalo. Všetko prebiehalo pozvoľna, nik nikoho do ničoho nenútil. Čomu sme sa ale vždy vyhýbali a robíme tak dodnes, je miešanie jazykov v jednej vete.
Osvedčené nástroje a pomôcky: Aj napriek tomu, že rodinná komunikácia prebiehala v nemčine, čítali sme slovenské rozprávky, telefonovali so starými rodičmi, spievali a počúvali pesničky v slovenčine. Dievčatá mali rady pesničky Spievanky a Zahrajka a slovenčinu spájali so zábavou a peknými chvíľami. Odmalička chodili v lete na týždeň ku starým rodičom, a tam sa museli jazykovo vynájsť. A najlepšie bolo, že babička im dokázala celé hodiny čítať rozprávky v slovenčine. Neskôr sa samy začali pýtať aj na gramatiku a ako sa čo píše. O niečo viac to zaujíma staršiu dcéru – je náš jazykový talent, dnes hovorí ešte anglicky, španielsky, je samouk v ruštine a čaká ju latinčina. Mladšia má za sebou momentálne päť školských mesiacov v Kanade. Na gymnáziu si vybrala španielčinu, ale lásku k nej musí v sebe ešte nájsť.
Kristina Böhmer
V Španielsku žije: 7 rokov
Má jedno dieťa: 7-ročnú dcéru
Moja cesta do Španielska: Ako malá som túžila stať sa námorníčkou. Chcela som byť kapitánka lode a odplávať z môjho starého sveta do tých nových. Nie jedného, ale mnohých, a presúvať sa do ďalšieho vždy, keď jeden objavím, spoznám a pochopím. Ako tínedžerka som chcela o nových svetoch písať. Ako dospelá, novinárka na materskej s trojtýždňovou dcérou, som bez váhania povedala áno, keď sa ma manžel spýtal, či má prijať pracovnú ponuku v Barcelone. Vždy som predsa chcela odplávať. Nebolo mi smutno, že nebudem dcéru vychovávať v rodnej krajine, pretože viem, že korene mám silno zapustené. Som Slovenka, kdekoľvek som. Ale netrvám na tom, aby ňou bola aj moja dcéra. Zatiaľ tvrdí, že je „Európanka”. Keď bude dostatočne veľká, nech si sama vyberie prístav, v ktorom zakotví. Momentálne kotvíme v Tarragone, ale viem, že naše námorné míle ešte nie sú úplne spočítané.
Pre a proti dvojjazyčnosti: Od začiatku som sa s dcérou chcela rozprávať po anglicky, pretože jazyky otvárajú brány do kultúr. Nepoznám nič lepšie, ako kráčať, pozorovať ľudí rôznych krajín a dokázať sa s nimi porozprávať. Čítať ich literatúru v ich originálnom jazyku, pochopiť ich život cez ich príslovia a porekadlá. Chcem všetkým rozumieť. Nie je to len o tom, že sa dcére jednoducho cestuje a môže sa zúčastňovať krásnych akcií pre miestnych v mnohých krajinách. Napríklad v Paríži bola na kurze umenia pre miestne deti v Museé d’Orsay, v Dubline dekorovala írsku čokoládu, na Kube sa hrala s miestnymi deťmi, na Slovensku rada chodí do Bibiany, a tak ďalej. Je to aj o tom, ako vníma svet. Nemá pre ňu konca. Už v siedmich rokoch si uvedomuje rozmanitosť nielen kultúr, ale aj ľudských bytostí. Niekto má takú farbu pleti, niekto onakú, niekto nosí burku, niekto jarmulku. Niekto má dve deti a čistokrvného psa, niekto žije v dúhovom vzťahu. A všetci sme fajn. Nenapadá mi žiadne „proti“. Nevidím nič, čo by viacjazyčnosť mohla pokaziť.
Ako na to: Veľa som si čítala o mnohojazyčnosti, ale keď na to pozerám spätne, asi som len strácala čas. Jediné, čo treba, je – s dieťaťom sa rozprávať. Nikdy som sa nebála toho, že by jazyky miešala. Keby aj, čo je na tom také tragické? Rozprávať viacerými jazykmi znamená, že máme slovnú zásobu dvoj- alebo viacnásobnú. Nie je tragédia, ak použije slovo z iného jazyka, lebo v jednom konkrétnom si nevie spomenúť. Nie je to znak slabosti, ale odvahy priznať svetu svoju malú nevedomosť. Dnes to už neriešim. Rozprávam na ňu, ako mi v danom momente príde vhod. Po anglicky, po španielsky, po slovensky… Občas šupnem niečo po nemecky, lebo viem, že mi nerozumie, a vždy ju to rozosmeje.
Základná metóda: Spočiatku sme na to šli metódou jeden rodič – jeden jazyk. Manžel po slovensky a ja po anglicky. Najprv mi to prišlo divné, po chvíli som si zvykla. Keď sme sa presťahovali do Barcelony a neskôr do Tarragony, pridala sa španielčina a katalánčina, a to metódou jeden kontext – jeden jazyk. Na plaveckom kurze rozprávali po španielsky, v herničke po katalánsky a podobne… Všimli sme si ľahkosť, akou si dcéra osvojuje jazyky a od jej štyroch rokov sme ju zapísali do francúzskej školy. V septembri tam začína už tretiu triedu. Základ podľa mňa je len rozprávať a zvyknúť si na to tak, že to aj pre rodiča bude prirodzené. Nehanbiť sa v spoločnosti, že čo ak sa ľudia budú čudovať, prečo hovorím na dieťa po anglicky. Možno sa budú čudovať. Možno vám povedia, ako mne, že na čo je to dobré, veď angličtinu bude mať v škole. Možno vám povedia, že to chudiatko len mätiete. Verím, že rodič sám najlepšie vie, ako chce vychovávať svoje dieťa a čo mu do života chce dať. Ja som dcére chcela dať kľúč od sveta.
Osvedčené nástroje a pomôcky: Knihy sú základom vzdelávania aj scitlivovania spoločnosti a tiež rozširovania slovnej zásoby. Čítať v rôznych jazykoch buduje našu slovnú zásobu a tiež pomáha chápať realitu iných kultúr. Okrem čítania cestujeme, pričom na cestách vyhľadávame miestnych, nie rezorty. Rozprávame sa s nimi, zaujímame sa o ich životy a všade, kam ideme, sa vyberieme aj na kurz varenia. Ako lepšie pochopiť kultúru než cez dobré jedlo, pri ktorom sa aj dobre porozprávame?
Dieťa v hlavnej úlohe: Viem, že dcéra sa v istých momentoch potrebuje vyjadriť v jednom konkrétnom jazyku. Keď mi chce prerozprávať príhodu s jej kamarátkami, chce mi to povedať po španielsky, teda v jazyku, v ktorom sa to odohralo. Keď sa to týka rodiny zo Slovenska, tak po slovensky. Takisto keď je rozrušená, smutná alebo frustrovaná, sama si určí, v akom jazyku sa chce vyjadriť. Vypočujem ju v jazyku, v ktorom to v danom momente potrebuje. Musím ale priznať, že zbožňujem, keď rozpráva po slovensky. Je to môj jazyk, som človek pera, v slovenčine píšem a veľmi rada čítam. A dcérina trošku popletená slovenčina je pre mňa najkrajšia. Vie, že po slovensky sa dohovorí len na Slovensku a že slovenčina sa v objeme nevyrovná angličtine, španielčine a francúzštine. Slovenčina je ale dcérin žolík. Karta, s ktorou môže hrať, keď ostatným dôjdu esá. Budúcnosť je podľa mňa v malých jazykoch. Po anglicky vie dnes už každý. Po slovensky nie.
Adriana Takada
V Japonsku žije: 18 rokov
Má dvoch synov: 10- a 7-ročného
Moja cesta do Japonska: Japonsko bolo mojím snom asi tak od 11 rokov, keď som na nemeckej televíznej stanici začala pozerať japonský seriál o tínedžerkách v Tokiu, a ten ich každodenný život v tom pre mňa neznámom svete ma fascinoval. Moje najlepšie kamarátky ten seriál sledovali tiež, no a jednu z nich to chytilo tak, že sa napokon prihlásila na japončinu a hneď ju vybrali na študijný pobyt do Japonska. Keď som ju prišla pozrieť, malo ísť len o výlet cez leto, taký ten „raz za život“. Že sa mi to „trošku” predĺžilo, za to môže môj japonský manžel. Japonsko som si zamilovala, no nevedela som si predstaviť tam žiť – aj kvôli byrokracii, ktorú som tam zažívala najmä počas štúdia. No keď som sa vrátila na Slovensko, Japonsko mi začalo chýbať. Už bolo jasné, že ho milujem aj s chybami a že je to láska na celý život…
Pre a proti dvojjazyčnosti: Od začiatku sme chceli, aby naše deti boli nielen dvojjazyčné, ale aj dvojkultúrne. Aby mali pocit, že sú Slováci i Japonci, aby v tom nevideli rozdiel a nepripadali si viac jedno ako druhé. Máme medzi priateľmi viac dvojkultúrnych rodín, a tak som čerpala skúsenosti hlavne od nich. V podstate sa všetci zhodli, že najdôležitejšie je veľa čítať a prísne dodržiavať pravidlo OPOL (jeden rodič, jeden jazyk). U nás je to jednoduché, pretože ja hovorím po japonsky a manžel po slovensky (bol na Slovensku na výmennom pobyte), takže obaja vieme, o čom ten druhý hovorí a môžeme sa kedykoľvek pripojiť vo vlastnom jazyku. Rovnako dôležité však je, aby deti poznali aj kultúru oboch krajín, takže ich brávame na výlety, na festivaly, oslavujeme sviatky a učíme ich vlastivedu oboch krajín, púšťame im pesničky aj rozprávky. Dovolím si tvrdiť, že na Slovensku už navštívili viac miest ako väčšina ich rovesníkov. Ich obľúbený hrdina je Štefánik, o ktorom starší syn robil aj projekt v japonskej škole. A na klavírnom koncerte hral Atlantídu od Miroslava Žbirku. Podotýkam, že to vybral sám…
Ako na to: Pre mňa bolo nemysliteľné, že by som sa s deťmi mala rozprávať v inom ako v materinskom jazyku. Aj keď slovenčina nie je svetový jazyk, každý jazyk, ktorý človek ovláda, je výhodou. Navyše, každý už dospelý človek, ktorého rodičia z nejakého dôvodu neučili materinský jazyk, mi povedal, že to ľutuje. Hoci som si čosi k danej téme prečítala, šla som na to skôr prirodzene a cez skúsenosti iných ľudí. Všetci sa zhodli, že knihy sú dôležité. Kým bol prvý syn ešte bábätko, prečítala som toľko kníh, koľko snáď ešte nikdy. Prosto som mu čítala nahlas to, čo som chcela čítať ja. Obom synom čítam doteraz každý večer pred spaním. Mám to rada, vždy sa na to veľmi teším a oni zatiaľ tiež. Keďže knihy milujem, dúfala som, že sa mi tento pocit podarí preniesť aj na nich. Horšie to bolo, keď začali chodiť do školy. Rozhodli sme sa ich diaľkovo prihlásiť aj na slovenskú školu a keďže v Japonsku slovenská škola nie je, celé učenie mám na starosti ja. Kým iba písali a čítali, tak to bolo v pohode, no ako začal ten starší preberať aj gramatiku, už som s tým neraz chcela skoncovať… Ale zatiaľ bojujeme ďalej.
Základná metóda: Metódu OPOL dodržiavame na sto percent. Je fascinujúce, že chlapci to od malička vnímali. Pamätám si napríklad, že keď bol starší ešte bábätko a chceli sme ho naučiť zaspať nielen so mnou, ale aj s manželom, tvárili sme sa, že nie som doma. Manžel ho uspával, pričom ja som bola schovaná, no chcel mi niečo povedať a automaticky mi to povedal po slovensky – syn to rozoznal (hoci vtedy nerozprával) a hneď nás prekukol. Tiež máme stanovené pravidlá ohľadom kníh a elektroniky. Stále sa vo všetkom snažíme uprednostňovať knihy, keď synov niečo zaujíma, radšej im prečítame knihu, ako pustíme film. Len my im vyberáme, čo môžu pozerať. Do dvoch rokov sme im s výnimkou video hovoru s rodinou nedovolili nič. Neraz sme im tú istú knihu čítali na dvakrát – vo dvoch jazykoch. S televíznymi rozprávkami je to iné, ja im púšťam naše klasiky a manžel zasa tie svoje. V slovenskej online škole raz mali za úlohu urobiť video o svojej obľúbenej rozprávke. Vybrali si japonskú a veľmi pekne ju spracovali a prerozprávali do slovenčiny…
Osvedčené nástroje a pomôcky: Najlepšia pomôcka je rodina, ktorá sa na našej dvojjazyčnej výchove podieľa rovnako otrocky ako my. Takže keď nečítame my, chlapcom čítajú členovia mojej rodiny – cez videohovor. Teraz, keď už ovládajú elektroniku, deti často volajú na Slovensko aj sami. Občas si neuvedomia rozdielny čas, a tak keď bol syn minule chorý a ja som zabehla do obchodu, zavolal babičke, a tá mu štvrtej ráno čítala rozprávku. V tomto sú moderné technológie super, babička mi takto na diaľku dokonca postráži deti, keď si potrebujem niečo v blízkosti vybaviť.
Dieťa v hlavnej úlohe: Kým boli chlapci maličkí a trávili väčšinu času so mnou, rozprávali viac po slovensky. Aj medzi sebou, dokonca aj keď starší už začal chodiť do škôlky. Keď boli obaja škôlkari, už prešli na japončinu. Chvíľu mali také obdobie, že v Japonsku hovorili spolu po japonsky a keď prišli na Slovensko, prešli na slovenčinu, no teraz už spolu hovoria len po japonsky. Keď však existuje vhodnejšie slovo v slovenčine, použijú ho aj uprostred japončiny. Takto sa však rozprávajú len medzi sebou, so mnou ani s manželom to nemiešajú. Momentálne uprednostňujú japonské knihy, ľahšie sa im čítajú. Môže to znieť zvláštne, keďže znakov v japončine je veľmi veľa, ale keď tie znaky už ovládate, na rozdiel od nás, ktorí čítame písmenko po písmenku, oni stránku doslova preletia, lebo vidia obrázky. Takže hoci milujú počúvať, keď im niekto číta po slovensky, keď si majú vybrať sami, siahnu po japonskej knihe a slovenské čítajú, len keď im to dám za úlohu.
Simonetta Zalová
foto archívy
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2025)