Za týmto mestom, na konci neexistujúcej železničnej trate, za dvormi s neporiadkom v zelenej a hnedej, za múrmi, ktoré v lete ohrieva slnko, v tej záhrade, v jej chrómovej čierno-zelenej, v okroch a v jej umbrách stoja farebné cinóbrové kulisy, v niektorých jej zákutiach sa ešte leštia, slnko ich leští ako činely. V tej záhrade, kde sa po daždi leskne kôra opadaných konárov stromov, sa zrazu vynorili, ako keď sa vynorí na obzore loď farebnej manéže, a ako si tam tak stoja, vyzerá to, ako keď sa zbúra čísi dom a jeho steny aj s bielymi plochami po obrazoch vytŕčajú na ulicu, počuť sem inak štekot psov z neďalekých dvorov, takto to kedysi bolievalo a z rozbitého okna domu, čo spadol a trčí zo zeme ako zub, veje záclona a na okne je váza, ešte aj s kvetom, ktorý do nej dávno pradávno niekto dal, ba posadiť sa môžete aj na pohovku potiahnutú karmínovým zamatom, alebo rovno na koníka z ringišpíru, vietor tam rozfúkava plagáty predstavení, čochre farebné chocholy ďalších poníkov, je tu aj veľký reťazový kolotoč a malý koníčkový, staručká manéž zdobená ružami, farebnými sedlami a uzdami. V barine konča záhrady, v jej ramenách, meandroch, lagúnach a bažinách sa odráža maľovaný principál v prúžkovanom tričku s pozlátenou taktovkou, no bez oka.
Chodia sem piť ufúľané sýkorky uhliarky, kúpu sa v červenej vode z krepových ruží, sú to akrobatky, podchvíľou visia dolu hlavou na tenkej halúzke, no stačí žmurknúť a už ich treba hľadať na inom konári, dokážu sa pazúrikmi zakvačiť iba o trs ihličia na samom konci vetvičky a tak sa napchávajú okolo lezúcim hmyzom. Spodok oboch líčok majú biely a biely fliačik na šiji. Cez chrbty majú prehodené sivomodré a sivozelené vlniačky, no z diaľky vyzerajú ako orchester.
Keď poletuje sneh, prilepuje sa na všetko, čo trčí, no mohlo by ho byť trochu viac a potom je tu aj jedna sčernetá slnečnica, čo sa už dávno nepozerá do slnka, naopak, skláňa hlavu do hrdzavej mláky, ani v pavučinách nik nebýva, vietor odfúkol pavúka a teraz je z nich pod pazuchami domu špinavá cukrová vata a drevené kone vyblednuté so žltými zubami letia ako o závod, je hrozná zima a všetko je tu akože škaredé, lebo to nik nevidí a nehladkáva očami, akoby to tu narástlo a teraz navyše na to padá čierny sneh.
Je tu aj strelnica a labute a zbytky farieb sa vlievajú do hnedej a zelenej ako do mora. Kovové konštrukcie, farebné plechy opreté o múr ako krovky. Ako dáke archeologické nálezisko, črepiny kolotočov, hrdzavé reťaze, plechy, hrnce, reťaze, na všetkom tom zmare úryvky veselých obrázkov, trpaslíci so snehulienkou vrastení do záhrady, zebria hlava a lev, vytŕčajúce z nej ako dáky prameň rároh, keď zasvieti slnko, občas sa čosi zaleskne.
Stará studňa s kľukou, nad ňou jabloň s čapatými jabĺčkami a konča tej veľkej nádhernej záhrady dve čerešne a biela moruša, medzi čerešňami je napnutý špagát a na ňom zvyšok vyšívaného obrusu ako vlajka stroskotanej lode.
Za záhradou kedysi chodil vlak a ľudia, čo v nej pracovali, sa vtedy postavili a pozerali za vlakom. Uprostred záhrady je rozhádzané niečie poprskané detstvo a veľa radosti.
– Mama, a čo robia kolotočári v zime?
– Sedia v pyžamách, kúria, pijú varené víno a počítajú peniaze, čo zarobili, – povedala babička.
Predstavovala som si ich, ako sedia v maringotkách a kvietkovaných pyžamách a perinách a všade komíny z drobných.
– O čom si rozprávajú?
– O ľuďoch, čo stretli.
No potom k nám do triedy prišiel Ctibor, čo býval v maringotke, nosil úzke rifle cigaretky a vyzeral trochu ako pavúk hajzlový, povedal náš fyzikár Jodo, s mľaskotom pil vodu z vodovodu, za pásom nosil príbor ako zbraň, v zadnom vrecku riflí mal hrebeň a hneď v prvý deň pobozkal Vlastu, Vieru aj Elenu, na druhý deň chcel chodiť s Gabou a Zuzu pozval na kolotoče zadarmo, v stredu sme boli na kolotočoch všetky a v piatok sme sa spolu nerozprávali a doma sme všetky plakali. Učiteľky boli na nervy, lebo mal na lavici vyložené nohy, povedal, že sa umýva raz do týždňa, nepozerá televízor, má tri mamy a frajerku, s ktorou spáva a celu noc jej hladká pupok. Robil obrovské bubliny zo žuvačiek, ktoré si nosil na desiatu, prechádzal sa cez hodiny po triede, nechcel počítať ani kresliť a na telesnej sa vyšplhal po plafón telocvične a nechcel zliezť dolu. Keď zliezol, Mareček mu jednu struhol a on povedal, že „nikdo nerozdáva tak tvrdé rány jako život“. Narodil sa naraz so psom, ten pes už zomrel, ale on žije. „Chodim do školy jen v zimě, poněvadž jakmile nastane jaro,
dívam se, jak skřivan lítá v poli. Dnes jsou už vůbec pryč ty staré časy, kdy jsme my, kolotočáři, mohli mít ještě nějakou legraci s pracujícím lidem.“
Popoludní sa vozil na kolotočoch po tom, čo vyberal vstupné, po stojačky na húsenkovej dráhe. A my sme stáli neďaleko v doma štrikovaných svetroch s ofinami ako podľa pravítka a vytriešťali oči na tú jeho slobodu a drzosť, za týždeň nás všetky pobozkal, boli to naše prvé pusy, každé popoludnie nás vozil na kolotoči, a keď po dvoch týždňoch odchádzal, prišiel sa do triedy rozlúčiť, otvoril dvere a povedal nám „nazdar holky, chtěl jsem vás ještě jednou všecky vidět, a ty tady poslouchej,“ vyplazil jazyk učiteľke Markovej, ktorá nám práve na meotare ukazovala vnútornosti zajaca, na toho fľochol a povedal „prasáku“. A potom odišiel. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa začali znovu rozprávať.
– Božka, upokoj sa, – hovorila vtedy učiteľke Markovej učiteľka Nečesányová, – Sú to deti a deti nemajú rozum.
Bol ako nejaká rastlina a chudý ako vták a živý ako leto a ako si mohol tak mirnix dirnix odísť a zabudnúť na nás všetky, hladkať pupok tej svojej frajerke, nikdy sa nevrátiť a… zostarnúť.
Keď táto záhrada zapadne snehom, bude vyzerať, ako keby tu spali Vianoce.
Tie našťastie nespia, naopak, práve sa zobudili, principál Jozef šermuje zlatou taktovkou, Snehulienka v belasej ako Mária a z maringotky je betlehem, prichádzajú levy, zebry a koníky dychom zohrievať malinkého Ježiška, toho hrá niektorý z trpaslíkov, vietor sa obtrie o prázdne fľaše popri plote, zapíska ako na pikole a potom odchádza mačacím chodníkom, popri trati, po ktorej vlaky dávno nechodia…
Opatrujte sa, Šťastné a veselé Vianoce vám želám.
Vaša Veve
Veronika Šikulová