„Tri divé husi letia na skusy. Jedna šibne vpravo, druhá šibne vľavo a ty tretia rezko nad kukučie hniezdko.“ Spisovateľ Ken Kesey spomínal, že to jeho stará mama mu každý večer pred spaním odriekala túto detskú riekanku: „One flew east, one flew west, one flew over the cuckoo’s nest.“ Veršíky o migrácii husí letiacich slobodne do neznáma mu navždy utkveli v pamäti, a tak, keď začal písal svoj prvý román, požičal si časť básničky do jeho názvu. Aj Randle McMurphy sa cíti slobodný ako vták, a to aj napriek peklu blázinca, v ktorom sa ocitá. Tento rok kultová snímka Prelet nad kukučím miestom oslávila päťdesiat rokov od svojho vzniku. Predstavme si jej tvorcov, ktorí v nej hrali prvé husle.
Miloš Forman (1932 – 2018)
Vo filmovej sieni slávy: Žiadnemu československého režisérovi pred ním ani po ňom sa to nepodarilo: dobyť Hollywood.
V titulkoch filmu: Ten, kto hýbe všetkými figúrkami na pľaci. Režisér.
Mladý muž on the road
Prvá snímka, ktorú ako 39-ročný nakrútil v Amerike, bola nie veľmi úspešná komédia Taking off. Predtým tento absolvent scenáristiky na pražskej FAMU nakrúcal filmy vo svojej domovine, Československu a patril k výrazným predstaviteľom tzv. československej novej vlny, ktorá sa v kinematografii vzdula začiatkom 60. rokov. Po Konkurze, svojom debute, natočil Čierneho Petra, kde dal po prvý raz dokopy partiu nehercov, ktorých nechal samých improvizovať dialógy. Zastával názor, že „neherci nedokážu nič zahrať falošne“. Tento spôsob sa mu osvedčil aj pri filme Lásky jednej plavovlásky, ktorý mu vyniesol nomináciu na Oscara. Potom nasledovala snímka Hoří má panenko s legendárnym hasičským bálom s voľbou miestnej kráľovnej krásy. Vo všetkých „domácich“ filmoch staval na pôvodných príbehoch, živej autenticite a prirodzenosti: „Myslím si, že keď sa pozorne pozeráme, obyčajné správanie v sebe obsahuje dramatickosti dosť.“ Do New Yorku vycestoval legálne, mal tam točiť svoj ďalší film. Po auguste 1968 a okupácii Československa sa musel rozhodnúť: zostať a slobodne pokračovať v tvorbe, alebo sa vrátiť domov a nakrúcať trezorové filmy – ak vôbec nejaké. Zostal. Sužovaný tvorivou krízou nasťahoval sa do bohémskeho hotela Chelsea a čakal na šancu svojho života. Tá prišla poštou v podobe malého balíčka s knihou…
Rodí sa príbeh úspechu
Autora ani titul nepoznal. Pohrúžil sa do čítania „a hneď mi bolo jasné, že je to najlepší filmový námet, na aký som dosiaľ v Amerike narazil“. Okamžite začal pracovať, takže keď na pozvanie producentov, ktorí mu knihu poslali, dorazil do Los Angeles, mal už hotový hrubý scenár. Až na mieste mu docvaklo, že jeden z producentov, je syn slávneho Kirka Douglasa. Muži padli na zadok, keď zistili, aký bol Forman pripravený. „Vtedy som ešte nevedel, že v Hollywoode nik ani nehne prstom, pokiaľ nemá zaplatené vopred.“ A on hneď ponúkal hotový náčrt scenára! Presne vedel, čo chce vo filme z knihy ponechať a čo vypustiť. V knihe je rozprávačom zdanlivo hluchonemý Indián Bromden, Forman bol však názoru, že film by mal divákom ponúknuť objektívnejšie hľadisko. Douglas aj Zaentz súhlasili. Tento talentovaný Stredoeurópan sa im pozdával od prvej chvíle aj preto, že disponovali obmedzeným rozpočtom, a tak sa im hodil lacný, avšak ctižiadostivý režisér. V Prelete mal po prvýkrát do hlavných rolí obsadiť profesionálnych hercov. Keďže však šlo o príbeh z ťaživého prostredia blázinca, bolo by fajn, hovoril si, odľahčiť ho nejakým slávnym hercom, na ktorého by sa diváci tešili. Rôzne zdroje uvádzajú, že pre rolu McMurphyho mal v merku fešáka Burta Reynoldsa, Forman však vo svojich pamätiach uvádza Jacka Nicholsona ako svoju prvú voľbu. Nicholson bol vtedy princom americkej kinematografie, ešte sa nestal jej ikonou, ale už mal za sebou dva divácky mimoriadne úspešné filmy: Bezstarostnú jazdu a Čínsku štvrť. Keseyho knihu poznal a tiež si brúsil zuby na filmové práva, Kirk Douglas ho však vtedy preplatil. To bola náhodička! McMurphyho mal teda Forman istého. Hneď za ním nasledoval mladučký Brad Dourif, ktorého videl hrať v jednom off-Broadway divadle. Jeho „krehkosť“ sa pre rolu detinského Billyho Bibbita dokonale hodila. Najtvrdší oriešok však bolo nájsť Veľkú sestru. Takmer 180 centimetrov vysoká štíhla Louise Fletcher bola všetko, len nie „kastračná príšera“, ktorú Forman hľadal. Pekná štyridsiatnička s milým úsmevom a zdvorilým vystupovaním sa akoby omylom ocitla na kastingu, Forman ju sprvu zamietol, ale potom spozornel: niečo mu na tej jej milote nesedelo, a tak jej dal prečítať kúsok zo scenára. „A naraz sa pod tým zamatovým zovňajškom objavila tvrdosť a neústupnosť.“ Vďaka nej Forman pochopil, že na Veľkú sestru treba ísť pomaly: divák ju nesmie odhaliť hneď v prvej sekunde, despotickým monštrom sa musí stať až pred jeho očami, pomaly a plazivo…
Pozor, klapka! Nakrúcame!
Prvá klapka padla v januári 1975 v štátnej nemocnici v Saleme v Oregone. Po mnohých odmietnutiach v iných psychiatrických zariadeniach to bol napokon riaditeľ Dean Brooks, kto súhlasil s nakrúcaním v jeho ústave (a dostal za to malú rolu riaditeľa nemocnice). Verný svojej československej minulosti využil Forman vo filme skutočné osadenstvo ako komparz a hercov nútil tráviť na psychiatrii „nekonečné hodiny a pozorovať pacientov“. Každý herec dokonca priamo na oddelení vyfasoval svoju posteľ a nemocničný župan. Pre filmovú „hru na bláznov“ Forman vytýčil vlastné pravidlá: žiadne extrémne prejavy, ako že by herci mali slintať, liezť po stenách, zvíjať sa či exaltovane hulákať. Podobne ako alkoholik, aj „blázon“ sa snaží vzbudiť dojem, že je normálny. Podľa režiséra diabol tkvie v detailoch, odchýlky od normálu sa prejavujú nebadane. Tak sa odchovancovi európskej filmovej školy podarilo do Preletu vniesť prvky čiernej komédie a McMurphyho posunúť do polohy „čiernej ovce“, imigranta a outsidera. Forman sám povedal, že Prelet bol aj český film, „o spoločnosti, v ktorej som žil… všetko to som to poznal.“
Keď sa z Preletu stal horúci kandidát na Oscara, Forman sa hecol a napísal zdvorilý list československým úradom. Chcel by na slávnostné udeľovanie cien pozvať svojich synov, dvojičky Petra a Matěja. „Staré pravidlo, že nič neurobí na komunistov väčší dojem než úspech u imperialistov, zafungovalo a chlapci mohli prísť.“ Režisér synov videl naposledy ako šesťročných, teraz do obrovskej limuzíny, ktorú prenajal, aby ich patrične ohúril, nastúpili dvanásťroční tínedžeri. Do Ameriky prišli deň pred odovzdávaním Oscarov a keďže ceremónia bola nekonečne dlhá, chlapci zaspali a zobudili sa, až keď „kuškuš next“ (ako otcov film nazývali) začal zbierať jednu sošku za druhou. Hrdý tatko decká povodil po všetkých atrakciách v Los Angeles, chlapci však všade zaspávali. Až neskôr sa mu priznali, že každú noc spolu bdeli v jednej posteli a strážili dvere a okná. „Boli takí zblbnutí komunistickou propagandou, že neustále čakali, kedy sa im do izby vkradne nejaký narkoman alebo gangster a zastrelí ich.“ Keď sa ich konečne ktosi spýtal, aký film by chceli vidieť: či otcov „kuškuš next“, alebo Čeľuste, hádajte, ktorý si vybrali? Čeľuste, samozrejme!
Michael Douglas (81)
Vo filmovej sieni slávy: Americký herec, sex symbol Hollywoodu deväťdesiatych rokov.
V titulkoch filmu: Ten, kto musí dať celý projekt dokopy. A zohnať na neho peniaze. Producent.
Mladý muž on the road
Kirk Douglas ako hrdinský bojovník v Spartakovi. Ako boxerský tvrďas v Šampiónovi. Ako Vincent van Gogh v dráme Smäd po živote… Narodiť sa ako syn hollywoodskej filmovej hviezdy môže byť riadna fuška. Vymaniť sa z otcovho tieňa. A prežiť jeho zradu. Michael mal šesť rokov, keď sa po divokých hádkach kvôli otcovým milenkám jeho rodičia rozviedli. Na univerzite v Kalifornii po roku presedlal z literatúry na drámu s tým, že aj on sa chce stať hercom. Časť štúdií prevegetil v miestnej hipisáckej komunite, nosil dlhé vlasy, džínsy a batikové košele, jazdil na motorke a protestoval proti vojne vo Vietname. V divadle Eugena O’Neilla, kam chodil vypomáhať za prísľub malého šteku v nejakej hre, sa zoznámil s kulisárom Dannym de Vittom a stali sa z nich nerozluční priatelia. Debutoval snímkou Hail, Hero, a hoci jeho výkon kritika označila za „plný energie“, žiadna sláva to nebola. Blýskať na lepšie časy sa začalo, keď ako 32-ročný dostal ponuku hrať v seriáli V uliciach San Francisca. Televízia vsadila na osvedčený formát kriminálky: dvaja detektívi každý týždeň vyriešia nejakú vraždu. Úlohy toho staršieho a skúsenejšieho sa zhostil známy herec Karl Malden, Michael mu kontroval ako jeho mladý, dychtivý a energický parťák. Bola to Michaela makačka, lebo tesne pred seriálom si frustrovaný a sklamaný zo svojich hereckých ambícií založil producentskú spoločnosť („Stal som sa producentom, lebo som nedokázal získať prácu ako herec.“).
Rodí sa príbeh úspechu
Pre Douglasa staršieho to bol čistý debakel. Kirk kúpil filmové práva na knihu Prelet nad kukučím hniezdo a v roku 1963 ju uviedol na Broadwayi. Sám seba obsadil do hlavnej úlohy Randla McMurphyho. Lenže hre sa dostalo vlažného prijatia a po dvoch mesiacoch ju stiahli z repertoáru. Kirk sa však nevzdával svojho sna dostať „kukučku“ na filmové plátno. Desať rokov zháňal peniaze, všetci producenti, ktorých oslovil, však boli zajedno: je to príliš pesimistický film na to, aby získal komerčný úspech. Potom si však knihu prečítal Michael a vyzval otca, aby realizáciu filmu nechal na neho. „Kniha sa mi veľmi páčila: bol to brilantne koncipovaný príbeh o jednom mužovi proti systému,“ spomínal neskôr.
Cez deň nakrúcal seriál V uliciach San Francisca a po nociach študoval otcove poznámky k filmu. V tých ho zaujali dve mená. To prvé patrilo Saulovi Zaentzovi, bývalému hipíkovi, obchodníkovi a majiteľovi produkčnej firmy Fantasy Films a meno Miloš Forman mal otec podčiarknuté s niekoľkými výkričníkmi. Kirk sa s Formanom stretol v roku 1966, keď navštívil Prahu. Páčil sa mu virvar okolo českej novej vlny aj film Lásky jednej plavovlásky. Michael bol tiež nadšený Formanovou tvorbou. „Jeho film Hoří má panenko mal presne tie kvality, ktoré sme hľadali: odohrával sa v jednom uzavretom prostredí s množstvom jedinečných postáv, s ktorými vedel žonglovať. Forman už nejaký čas žil v Amerike, takže rozumel jej reáliám, „ale stále si uchovával tú prenikavú citlivosť Stredoeurópana“.
Kirk bral ako samozrejmosť, že bude vo filme hrať. Lenže v čase nakrúcania mal už 57 rokov a na rolu McMurphyho bol starý. Michael sa tak ocitol medzi dvomi mlynskými kameňmi. Nechcel otca raniť, lenže Forman so Zaentzom ho prehlasovali. Kirk zúril a syna obvinil, že ho zradil. V tejto konštelácii Michael teda ani len nepomyslel na to, že by McMurhpyho mohol hrať on sám. To by mu otec neodpustil na druhú! Jeho tip bol Marlon Brando alebo Gene Hackman. Poprípade James Caan, ktorý hral Sonyho Corleoneho v Krstnom otcovi. Forman presadzoval Jacka Nicholsona, ten však práve kývol na rolu v Čínskej štvrti, takže si na neho museli počkať. Jane Fonda aj Faye Dunaway rolu Veľkej sestry odmietli, rovnako ako britská herečka Angela Lansbury, neskôr známa zo seriálu To je vražda, napísala. Do úlohy pacienta Martiniho presadil Michael svojho kamoša Dannyho deVita. Plnil tak dohodu, ktorú si dali v mladosti: ktorý z nich bude mať úspech ako prvý, potiahne toho druhého. Pre rolu Indiána Bromdena bolo vyskúšaných údajne až 900 adeptov, no ani jeden nevyhovoval predstave ozrutného kolohnáta. Až sa raz Douglasovi s Formanom ozval jeden ich známy, majiteľ bazáru s jazdenými autami, že našiel chlapíka, ktorý by sa im mohol hodiť. Volal sa Will Sampson a keď vchádzal do miestnosti, musel sa zohnúť, aby si o rám dverí neotĺkol čelo. Producent s režisérom na seba mrkli a spokojne si vydýchli…
Pozor, klapka! Nakrúcame!
Nakrúcalo sa jedenásť týždňov, napätie medzi Zaentzom a Douglasom gradovalo, až si skoro vzájomne struhli pár faciek. Zaentz maniacky strážil peniaze, Michael ich rozšafne utrácal. Obaja sa učili za pochodu, bol to ich prvý film. V januári padla prvá klapka, v marci posledná, nasledovalo pár týždňov postprodukcie a v novembri šiel film do kín. Popremiérové recenzie sa rôznili, najmä kvôli tomu, že kritici film porovnávali s knihou, a nie každému sa pozdával Formanov štýl. Recenzent z Newsweeku si napríklad sťažoval, že filmu chýba „silný ústredný pocit, hrôza a príšerný smiech… Tým, že Forman zvolil štýl komického realizmu, zbavil sa z veľkej časti desu, vďaka ktorému kniha vyznela ako prevrátená alegória stále šialenejšej skutočnosti.“ Ľudia sa však do kín hrnuli bez ohľadu na také či onaké recenzie. Prelet bol napokon navrhnutý na ôsmich Oscarov, získal päť, všetky v tzv. Big Five, Veľkej päťke hlavných kategórií (najlepší herec, herečka, scenár, režisér a film). Tridsaťdvaročný Michael s polodlhými vlasmi, opálenou pleťou a v šik obleku vyzeral neodolateľne, keď preberal sošku za najlepší film. V slávnostnej reči poďakoval celému štábu a odkázal svetu, že sny sa plnia, len v nich treba vytrvať. O otcovi sa v prejave nezmienil ani slovkom. Ktovie, ako mu bolo, keď sedel doma v papučiach pri televízii a sledoval grandiózny triumf svojho syna…
Jack Nicholson (88 rokov)
Vo filmovej sieni slávy: Žijúca filmová legenda, bravúrny herec, ale aj playboy z presvedčenia a neúnavný sukničkár.
V titulkoch filmu: Ten, kto dáva celému filmu tvár. Mäso, kosti, krv, pot, slzy, celú svoju dušu. Hlavný hrdina.
Mladý muž on the road
Zrejme málokto nepozná historku viažucu sa k jeho privátnemu životu. Historku o tom, ako sa vo svojich 37 rokoch dozvedel, že June, ktorú považoval za svoju staršiu sestru, je v skutočnosti jeho matka (ktorá otehotnela ako neplnoletá) a za rodičov považoval babičku s dedkom. Vskutku škandalózne odhalenie, ktoré údajne zásadne ovplyvnilo Jackov vzťah k opačnému pohlaviu. Neveril ženám, lebo tie, s ktorými žil, mu celé roky klamali. A svoje ľúbostné kotrmelce ospravedlňoval tým, že sa celý život podvedome cítil ako druhoradý a zápasil s nedostatkom mužského sebavedomia.
Vo filmovom fachu Jack predstavuje typický príklad hviezdy, ktorá začínala od piky. V štúdiu MGM roznášal poštu a odkazy, potom získal prvú platenú prácu v televíznych seriáloch a popritom trénoval slávnu hereckú metódu Lee Strasberga v kalifornskej pobočke newyorského Actor´s Studia. Zháňal peniaze na filmy, robil producenta, hral, písal scenáre, režíroval bezvýznamné filmy. Až dobová road movie dráma Bezstarostná jazda mu vyniesla uznanie ako hercovi so sľubnou kariérou. Po prvom veľkom úspechu si tridsaťročný Nicholson dal sľub, že si vždy bude vyberať len postavy na hrane, také, ktoré mali vzniknúť len vďaka jeho stvárneniu. „Rád hrám ľudí, ktorí ešte neexistovali.“
Rodí sa príbeh úspechu
Hoci rolu spurného grázla Randla McMurphyho okamžite prijal, zmáhali ho pochybnosti. Čiastočne ho ukľudnilo, že filmový McMurphy nie je kovboj ako v knihe, ale skôr človek z ulice, no aj tak sa vyjadril: „Všetci si myslia, že som sa pre túto rolu narodil… a že budem skvelý, ale ja si tým až tak istý nie som.“ Aby sa cítil silnejší v kramflekoch, na nakrúcanie prišiel o dva týždne skôr a so súhlasom riaditeľa liečebne trávil čas na oddelení s najťažšími pacientmi. Jedol s nimi v jedálni, dokonca ich sprevádzal na terapie elektrošokmi. „Obyčajne nemám problém vykĺznuť z filmovej roly,“ priznal. „Tu ale nechodím domov z filmového štúdia. Chodím domov (do bytu neďaleko nemocnice) z blázinca. Ťažko sa mi tak tvorí odstup medzi skutočnosťou a fikciou.“ Pre Anjelicu Huston, jeho vtedajšiu priateľku, ktorá za ním prišla na nakrúcanie, bolo ťažké sledovať, ako ho tá rola zmáha, a tak sa radšej zbalila a odišla. Počas nakrúcania sa Jack zblížil s viacerými chovancami ústavu a neskôr údajne loboval u guvernéra Reagana za zlepšenie podmienok týkajúcich sa duševne chorých v Kalifornii. Forman dovolil Nicholsonovi improvizovať počas celého filmu, vrátane väčšiny scén skupinových terapií. Tak mohla vzniknúť napríklad aj nesmrteľná veta, keď McMurphy rozdá ostatným karty na poker a zahlási: „Ktorý z vás bláznov má odvahu začať?“ V roku 1986 sa pre The New York Times rozhovoril o svojom stvárnení McMurphyho: „Mojím tajným zámerom bolo, že tento chlap, ktorý vie, že je pre ženy neodolateľný, v skutočnosti očakáva, že Veľká sestra sa ním nechá zviesť. To je jeho tragická chyba… Preto nakoniec zlyhá.“ Keď McMurphy v záberoch šibrinkuje balíčkom kariet s erotickými kresbami, je to znak jeho búrlivej sexuality a pochybnej morálky, napokon do basy šiel za znásilnenie neplnoletého dievčaťa. Tento náznak temnej stránky hrdinu, inak vzbudzujúceho všeobecné sympatie, je Nicholsonovým osobným prínosom do budovania charakteru postavy McMurphyho.
Pozor, klapka! Nakrúcame!
S Nicholsonom bola radosť pracovať. Tak to zaznamenal Miloš Forman vo svojich pamätiach. „Nad nikoho sa nevyvyšoval, nepožadoval žiadne výhody, ako to býva u hviezd bežné. Naopak, trval na tom, aby mal úplne rovnaké podmienky na prácu ako všetci ostatní. Na pľac chodil dokonale pripravený a vždy vedel, čo chce.“ Médiá často zveličovali ich spor, keď herec chcel istú scénu nakrútiť znova, hoci režisér ju už považoval za hotovú. A tak sa posekali. „Z toho Jack vyvodil, že som fušer a ja som usúdil, že on je neznesiteľný puntičkár“, uzatvára situáciu Forman.
Nicholson sa zdráhal zúčastniť slávnostného ceremoniálu odovzdávania Oscarov, nechcel sa po tretí raz strápniť, keďže na cenu Akadémie bol nominovaný už dvakrát: rok predtým za Čínsku štvrť a v roku 1970 za vedľajšiu rolu v Bezstarostnej jazde. Tentokrát však zvíťazil a jeho charizma, typický šibalský úsmev a neodolateľný šarm zafungovali na celej čiare. Po ohlásení jeho mena vybehol na pódium a s úsmevom od ucha uchu oslovil publikum: „Nuž, myslím, že toto dokazuje, že v Akadémii je rovnako veľa bláznov ako kdekoľvek inde.“ Obecenstvo prepuklo v smiech, rovnako ako keď v závere príhovoru poďakoval svojmu agentovi, ktorý mu pred desiatimi rokmi prorokoval, že „herectvo nikdy nebude jeho biznis“.
Ken Kesey (1935 – 2001)
V spisovateľskej sieni slávy: Spisovateľ a esejista, vedúca osobnosť americkej kontrakultúry začiatkom 60. rokov 20. storočia.
V titulkoch filmu: Ten, podľa knihy ktorého vznikol film. Autor námetu.
Mladý muž on the road
„Bol som príliš mladý na to, aby som bol beatnikom a príliš starý, aby som sa stal hipíkom,“ tvrdil o sebe. Napriek tomu sa spisovateľ Ken Kesey všeobecne považuje za jedného z prvých predstaviteľov hippie hnutia, ktorého ducha tak brilantne zachytil Miloš Forman v hudobnom filme Hair. Dlhé vlasy, divoké hrivy, exotické outfity, život bez záväzkov v komúne, LSD a psychedelická hudba, to všetko neskôr prešlo do DNA generácie hippies. Kesey založil spoločenstvo Merry Pranksters (Veselí vtipkári) a spolu s ďalšími predchodcami detí kvetov sa vyvážal v starom pomaľovanom autobuse – križovali krajinu, robili „umenie z každodenného života“ a v drogovom opojení organizovali multimediálne happeningy Acid Tests so živou hudbou. Za študentských čias si privyrábal ako nočný ošetrovateľ na psychiatrickom oddelení pre vojnových vyslúžilcov. Tam sa zapojil do projektu užívania psychoaktívnych drog, o ktorých sa v tom čase špekulovalo, že by mohli pomôcť pri liečbe duševne chorých. Neskôr sa ukázalo, že tento projekt riadila CIA s cieľom skúmať metódy psychickej manipulácie ľudí pomocou drog a mal byť americkou odpoveďou na hrozby vymývania mozgov zo strany komunistických krajín. V liečebni Kesey viedol dlhé rozhovory s pacientmi zapojenými do tohto programu, aby zistil, že mnohí z nich nie sú žiadni šialenci, akurát sa nevpratali do kože väčšinovej spoločnosti. Mali často originálne myšlienky, názory a pohľad na svet, keďže však vytŕčali z davu, stali sa čiernymi ovcami súdobého establishmentu, ktorý ich zavrel do ústavu. Niekto by im mal otvoriť oči. Aby sa spamätali. Niekto ako Randle McMurphy.
Rodí sa príbeh úspechu
Rebel McMurphy a despotická Veľká sestra. Nový pacient, ktorý sa dovalí na psychiatrické oddelenie, hermeticky uzavretého mikrosveta, ako uragán. Chová sa absolútne neprístojne, zo všetkého si robí srandu, trúsi sarkastické poznámky, naparuje sa ako kohút na smetisku a neviazaných chovaním rozkladá Veľký poriadok Veľkej sestry. Spochybňuje jej autoritu, odkrýva jej šikanu a despotické maniere, ktorými pacientov drží v šachu. Všetci sú v jej očiach ako jeden: blázni. Ak by aj niektorý z nich chcel vystrčiť rožky, ona vie presne, kde má zatlačiť, zarezať do otvorenej rany, aby svojho zverenca obrala o posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti. McMurphy to však vidí inak. Jeho noví parťáci nie sú žiadni šialenci, sú len iní, a preto spoločensky neakceptovateľní. Poflakujú sa po oddelení ako živé mŕtvoly, treba ich prebrať k životu, vrátiť ich k sebe. McMurphy sa do toho oprie – nehoráznymi excesmi, výstrelkami, z ktorých ostatným tuhne krv v žilách. Keď im Veľká sestra zakáže pozerať baseball, McMurphy sa ostentatívne posadí pred čiernu obrazovku a začne sledovať imaginárny zápas. Ako prvý sa k nemu pridá pacient Harding. Vzápätí si pritiahne stoličku Cheswick, potom Billy Bibbit, Scanlon, Fredrickson a Sefelt a napokon odloží metlu aj Náčelník, rozprávač celého príbehu: „A všetci sedíme vedľa seba pred nezažatým televízorom, pozeráme na sivú obrazovku, akoby sme videli baseballový zápas zreteľne ako Kristovo oko a Veľká sestra za nami ziape a kričí…“
Konflikt medzi slobodou a autoritou. Zneužívanie moci systémom. Jednotlivec verzus inštitúcia. Sloboda verzus útlak. Šikana a jej obete. Po zločine (z ľudskosti) prichádza trest. Autori knihy Psychiatry and Cinema píšu, že McMurphy „sa stáva postavou Krista, pre ktorého je terapia elektrošokmi tŕňovou korunou a lobotómia krížom“.
Pozor, klapka! Nakrúcame!
Študent tvorivého písania a wrestlingový šampión Ken Kesey mal 27 rokov, keď v roku 1962 vydal svoju prvotinu Prelet nad kukučím hniezdom. Z jej adaptácie pre divadelnú hru o rok neskôr bol nadšený. „Kirk Douglas bol taký dobrý, akoby som to napísal pre neho,“ nadchýnal sa. Čo platilo o otcovi, sa však nezopakovalo pri synovi. Michael a Saul Zaentz požiadali Keseyho, aby napísal scenár k filmu. Ten súhlasil a za štyri mesiace ho mal komplet hotový. Producentom sa však nepozdával. „Bol príliš surrealistický,“ spomínal Douglas. Kesey sa postavil na zadné, výhrady producentov nechcel akceptovať a ich zámer vynechať z filmu Indiána Bromdena ako rozprávača celého príbehu považoval za absolútne neprijateľný. Je to kniha o Indiánovi, o jeho ceste k sebe a znovu nájdenej slobode, dôvodil. Douglas so Zaentzom nelenili a najali scenáristu Bo Goldmana, a ten ho prepísal od piky. Kesey sa dozvedel, čo sa deje za jeho chrbtom a Michaelovi pohrozil, že film zdiskredituje a verejne znemožní. Douglas so Zaentzom mu zaplatili 10.000 dolárov plus výdaje a sľúbili percentá zo zisku. To ho na chvíľu učičíkalo, ale rozzúril sa znova, keď zistil, že McMurphyho nebude hrať jeho protežant Gene Hackman. Nicholson sa mu vôbec nepáčil. Pár týždňov pred odovzdávaním Oscarov vytiahol Kesey do boja ešte raz a podal žalobu na oboch producentov, v ktorej žiadal 800.000 dolárov ako odškodnenie za „porušenie verbálnej dohody a zničenie knihy“ a tiež 5 % zo zisku filmu. Dostal 2,5 %, čo vzhľadom na úspech filmu muselo byť viac než dosť. No z trucu Prelet údajne nikdy nevidel, hoci jeho manželka neskôr tvrdila, že sa sfilmovaniu knihy sa v konečnom dôsledku tešil…
Simonetta Zalová
foto archívy
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2025)