Nasledujúci text nie je nekrológ. Len chce pripomenúť jeden výnimočný dávny príbeh a jedného výnimočného vedca, Jamesa Dewey Watsona, ktorý sa spolu s Francisom Crickom podpísal pod jeden z najväčších biologických objavov 20. storočia.
Keď v novembri 2025 osud dopísal poslednú stránku knihy života tohto enfant terrible svetovej vedy, mal 97 rokov. Znie až neuveriteľne, že svoj najväčší objav urobil pred vyše 70 rokmi vo veku, keď iní iba končia štúdiá. V knihe Gény, ženy a Gamow opísal svoje objaviteľské obdobie takto: „Príbeh sa začína v čase, keď som bol slobodný mládenec, mal som 25 rokov a viac ako na gény som myslel na dievčatá… Nech už však v dobrom, či zlom, zúčastnil som sa so svojimi priateľmi zrodu paradigmy DNA, čo bol z každého hľadiska jeden z veľkých okamihov v dejinách vedy, azda aj ľudského rodu. V tomto zmysle sme boli jedinečnými hercami významnej drámy.“
Voda a oheň
Dvaja muži, v pozadí jedna žena a jedna obrovská záhada, akých sa vo vede objavuje veľa. Táto však bola čímsi výnimočná, lebo, ako aktéri neskôr tvrdili, nešlo o nič menšie ako o rozlúštenie tajomstva života. Možno sú to silné slová, ktoré zrejme ani nakoniec nezazneli, no príbeh, ktorý sa v päťdesiatych rokoch uplynulého storočia odohrával v malej polotmavej pracovni Cambridgeskej univerzity, skutočne stojí za pripomenutie. Už len preto, že vďaka jeho úspešnému zavŕšeniu vedci o desaťročie neskôr získali jeden z rozhodujúcich nástrojov na štúdium ľudskej genetickej výbavy, ktorá, či už chceme, alebo nie, výrazne ovplyvňuje nielen dĺžku, ale aj kvalitu a vlastne aj mieru naplnenia našich životov. O chorobách ani nehovoriac.
Podľa vlastných slov mal Watson v čase svojej mladosti dosť času na premýšľanie, lebo nik sa nestaral o to, čo robí. V laboratóriu začal pracovať, už keď mal dvadsať rokov. A k sebadôvere mu pomohol najmä fakt, že už vo svojich začiatkoch sa stretol „možno až s polovicou ľudí, ktorí v odbore pracovali“. A najmä po celý svoj život mal vrodený zvyk pýtať sa a spochybňovať všetko, čo sa mu zdalo spochybniteľné. A robil to tak dôkladne, že mnohí jeho nadriadení, kolegovia a známi boli radi, keď za sebou konečne zavrel dvere.
Príbeh, ktorý vstúpil do dejín biológie, si predstavujem asi takto. V jednej polotmavej miestnosti na Cambridgeskej univerzite to na začiatku 50. rokov 20. storočia občas vyzeralo, akoby tam sídlil detský výtvarný krúžok: všade plno porozhadzovaných náčrtkov, fotografií, kresieb a modelov vyrobených z najrôznejších materiálov. Bola to však práca dvoch dospelých mužov, aj keď sa vlastne občas skutočne správali ako malé deti. Prvým bol mikrobiológ Francis Crick, pôvodom z britského Northamptonu, o 12 rokov starší ako 25-ročný molekulárny biológ a zoológ James Watson, rodák z Chicaga. Crick mal vynikajúcu pamäť, bol prísny a presný systematik, poznal veľa odborných kníh a výborne sa orientoval v problematike. Watson o sebe (v už citovanej knihe) napísal, že má „matematicky defektný mozog“, takže sa často vyžíval skôr vo vymýšľaní „strelených“ nápadov, to však bola voda na Crickov analytický „mlyn“. Watson presvedčil Cricka, že skúmať štruktúru DNA sa nielen oplatí, ale bude to aj veľké dobrodružstvo a že nudiť sa pri tom rozhodne nebudú. Tú snahu vyhýbať sa nude Watsonovi vštepil jeho guru ruský fyzik George Gamow, ktorý – keďže nebol presvedčený, že svoje bláznivé nápady vždy dotiahne až do víťazného konca – sa chcel na ceste k riešeniu aspoň zabávať.
Kyselina života
Napriek vekovému rozdielu a odlišnému prístupu k vedeckej práci boli Crick s Watsonom vynikajúci pár a vzájomne sa doplňovali. Stredobodom ich záujmu sa teda stala záhada štruktúry DNA (kyseliny deoxyribonukleovej), základného stavebného kameňa života na Zemi. Dnes vieme, že táto kyselina, ktorá riadi rast, delenie a regeneráciu bunky, je nositeľkou dedičných vlastností všetkých živých organizmov, lebo umožňuje uchovávať a kopírovať dedičnú informáciu. V roku 1869, keď odhalil prítomnosť DNA v jadre bunky švajčiarsky lekár Friedrich Miescher, sa však o nej vedelo len málo. Neskôr sa zistilo, že DNA sa skladá z cukrov, fosfátov a štyroch dusíkatých báz. Niekoľko pokusov na baktériách ukázalo, že DNA vytvára gény (s ktorými tak úspešne, aj keď občas nie úplne poctivo, experimentoval brniansky mních a prírodovedec Gregor Johann Mendel). Samotní vedci zapojení do týchto objavov však boli skeptickí a pochybovali, že ide o molekulu života. Vari môže obyčajný cukor, fosfát a štyri dusíkaté bázy rozhodovať o ľudskej dedičnosti? Môžu byť všetky informácie nevyhnutné na prežitie a rozmnožovanie každého živého organizmu zakódované takto? Zdalo sa to celé príliš jednoduché, príliš všedné, dokonca vraj priam až hlúpe.
Nakoniec sa úloha DNA v dedičnosti potvrdila, stále sa však nevedelo, ako presne je DNA usporiadaná v priestore a ako by sa teda mohla replikovať. Čím dlhšie sa Crick s Watsonom snažili záhadu štruktúry kyseliny života rozmotať, tým viac slepých ciest museli prejsť. Od roku 1951 sa napríklad držali myšlienky slávneho amerického biochemika Linusa Paulinga o trojzávitnicovej štruktúre DNA. Pauling tento model síce publikoval, no v tejto podobe ani po mnohých úpravách, ktoré urobili Crick s Watsonom, DNA nebola schopná plniť funkciu molekuly dedičnosti. Neskôr však Watson uznal, že objaviť jej správnu štruktúru im koniec koncov umožnil práve záujem Linusa Paulinga o túto problematiku. Pauling je okrem prínosu pre biológiu (ale aj iné odvetvia vedy) známy tiež tým, že sa stal dvojnásobným nositeľom Nobelovej ceny. Prvá cena prišla za chémiu (v roku 1954) a o deväť rokov neskôr získal aj cenu za mier. Presnejšie za to, že po II. svetovej vojne viedol kampaň proti jadrovým skúškam a proti zbrojeniu ako riešeniu medzinárodných konfliktov všeobecne. Pauling by sa svetu zišiel aj v dnešnej dobe…
Ako blesk z čistého neba
Po mnohých pokusoch, ako správne zostaviť funkčnú skladačku zloženú zo štyroch známych dusíkatých báz (adenín, tymín, guanín, cytozín), ktoré sa v rôznom poradí stále opakujú, prišiel 28. marec 1953. A s ním správne riešenie, ktoré dvojicu z Cavendishovho laboratória Cambridgeskej univerzity osvietilo doslova ako blesk z jasného neba. Nebol pri tom nijaký svedok ani reportér, ktorý by vysvetlil zložité veci jednoduchým spôsobom, ani nik nezainteresovaný, kto by mohol neskôr dosvedčiť presný priebeh udalostí a uviesť ich na pravú mieru. Jednoducho Watsonovi s Crickom „zrazu“ napadlo, že DNA nemôže byť zložená z troch, ako predpokladal Pauling, ale iba z dvoch vláken. Ukázalo sa, že zázračná zamotaná a záhadne prepletená DNA je len akási jednoduchá, hoci veľmi elegantná a svojím spôsobom krásna pravotočivá dvojzávitnica, vlákna ktorej sa ako jemne skrútený dlhý rebrík ovíjajú okolo seba. Niečo také by isto dokázal vyrobiť každý zručný remeselník.
Watson neskôr spomínal, ako v marci 1953 nastala zmena v pohľade na vlákno DNA: „Našli sme párovanie báz a Francis hneď povedal, že reťazce idú v absolútnych smeroch. A vedeli sme, že máme pravdu. A bolo to krásne, viete, to všetko sa stalo počas dvoch hodín… Vedeli sme, že je to skvelé, lebo stačí, keď priložíte A (adenín) vedľa T (tymín) a G (guanín) vedľa C (cytozín) a máte mechanizmus kopírovania. Tak sme videli, ako sa prenáša genetická informácia. Je to pravidlo štyroch báz. A viete, aj keby to takto nefungovalo, mohli sme tomu veriť, lebo sme nijakú inú schému nemali… Vtedy som sa musel skutočne občas uštipnúť, aby som si dokázal, že som sa neocitol uprostred úžasného sna.“
Príroda si aj tu vybrala jedno zo svojich geniálne jednoduchých riešení, zrejme preto, aby ho mohla skrývať pred ľudskými zrakmi. Akoby chcela aj tu dokázať, že základný princíp, vďaka ktorému veci fungujú, býva oveľa jednoduchší, než sa javí na prvý pohľad, súčasne však oveľa zaujímavejší. Samozrejme, existuje zopár výnimiek. Napríklad kvantová fyzika alebo vzťah medzi ženou a mužom, ktorý z hľadiska zaujímavosti funguje možno ešte lepšie ako dvojzávitnica DNA, len je oveľa zložitejší.
Michal Ač
foto iStock, Wikimedia Commens
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2026)