Juliana Mrvová vymenila snívanie o mikroskopoch a darwinovských expedíciách za štetce, no jej hlavný objekt záujmu z plátna nikdy nezmizol. Či už na rezidenciách v Litve alebo Mexiku, na dobrodružných trekoch v Ázii alebo v lese za domom – všade hľadá prepojenie s prírodou. V symbióze s jej rytmom dnes tvorí na vidieku, kde voda tečie len zo studne a oheň praská v peci až po narúbaní dreva. Maliarka s dušou prírodovedkyne strieda maľovanie so štepením stromov, farby na plátna si pestuje v záhrade a neprestáva veriť, že tie najfascinujúcejšie veci máme často rovno pod nosom.
Čo pre vás znamená príroda?
Môj vzťah k prírode veľmi prirodzene pochádza z rodiny. Vraj už môj pradedko šľachtil ruže a rodina mala kedysi gazdovstvo, zvieratá aj ovocný sad. Aj keď oň počas komunizmu prišli, v našej rodine bol záujem o prírodu úplne prirodzený. Z detstva si pamätám, ako ma starý otec brával do veľkého parku v Nitre, kde mi ukazoval stromy, náš obľúbený bol gledíčia trojtŕňová s obrovskými tŕňmi na kmeni. Spolu so starou mamou boli skauti, naučili ma používať správne názvy rastlín a neskôr som plánovala, že budem študovať systematickú botaniku. Zo záhrady aj lesa som si domov nosila húsenice a vychovávala z nich motýle. Mama mala zbierku hmyzu, ako dievča chcela byť entomologička, avšak vtedy sa nehodilo, aby chodila na výskumy sama s chlapčenským krúžkom, tak s tým prestala. Aspoň jej nevadili húsenice nad posteľou (úsmev). Neskôr sme pestovali orchidey, citrusy a bola som najmladšou členkou klubu kaktusárov pri Botanickej záhrade. Tá je doteraz mojím obľúbeným bratislavským miestom. So synom teraz v Trsťanoch kŕmime spevavé vtáky a stopujeme zver v snehu. Už ako trojročný poznal rozdiel medzi pagaštanom konským a gaštanom jedlým, takže je to asi v rodine (smiech).
V detstve ste si obľúbili Darwinovu knihu O vývoji druhov. Čím vás tak fascinovala?
Darwinova teória druhov je základná kniha evolučnej teórie a v knižnici v Bratislave mali krásne ilustrované vydanie. Čítala som ho na druhom stupni a utvrdilo ma v rozhodnutí, že raz budem „prírodovedka“, ako som hovorievala. Darwinovu Cestu okolo sveta si rada listujem aj teraz, hoci to nie je vždy veselé čítanie. Veľa vecí, ktoré Darwin videl, sme už medzičasom úplne zničili. Predstavovala som si, že sa budem plaviť okolo sveta a objavovať nové druhy. Keď som pochopila, že to už takto nefunguje, chcela som sa venovať genetike. Jednak sme s bratom ryšaví, čo je z pohľadu genetiky zaujímavé, a tiež sme na strednej škole mali perfektného profesora z afrického Beninu, ktorý ma namotivoval na biológiu ešte viac. Nakoniec som však skúsila aj prijímací pohovor na VŠVU a keďže ma prijali na prvý raz, čo nebolo veľmi bežné, ostala som pri umení.
Inšpirovali vás aj práce viktoriánskych botanických ilustrátoriek…
Najprv ma zaujímali vedecké kresby všeobecne, tie pred vznikom fotografie zaznamenávali nové nálezy. Kresba je doposiaľ dobrý nástroj, lebo je presnejšia ako fotografia, ktorá si viac všíma detail alebo mení predmet podľa svetla. Neskôr sa mi páčilo, že v čase, keď v umení bolo málo žien, sa práve ženy stali významnými kresliarkami vedeckých objavov. Akvarel a hra na klavíri boli vhodné aj pre ženy, kresba aktu už menej. Jednou z najznámejších je Mária Sibylla Merian (1647 – 1717), ktorá maľovala herbáre a hmyz a neskôr sa dostala do Surinamu, odkiaľ pochádzajú jej Metamorfózy surinamského hmyzu, kniha, ktorá uchvátila nielen vedcov, ale aj umelcov a verejnosť. Žien v botanickej ilustrácii bolo omnoho viac, vrátane nedávno objavenej a dnes veľa vystavovanej Hilmy af Klint.
Prezradili ste o sebe, že na gymnáziu ste nevedeli kresliť…
Na bežných školách sa kresba podľa modelu, samozrejme, neučí, ale na vysokej škole som mala väčšinu spolužiakov zo ŠUP-ky, ktorí roky drilovali realistickú kresbu, a tak moju nevýhodu bolo dosť vidieť. Bolo ťažké ich dohnať za jeden – dva roky. Zároveň to bola pre mňa nová situácia, vždy som bola zvyknutá, že všetko zvládam na jednotku a zrazu som sa vo figurálnej kresbe ocitla na chvoste. Bola to dobrá skúsenosť. Kresliť sa dá naučiť, mne sa však páčilo, že tú svoju „neškolenú“ kresbu viem využiť. V skutočnosti to nie je jednoduché, aby ste ako dospelí kreslili ako dieťa, ale je super sa o to pokúsiť. Aj mnohí umelci prešli na staré kolená od virtuóznej reality k až naivnému prejavu. Je veľmi lákavé pracovať s niečím menej vedomým a intuitívnym v umení. Teraz sa viem veľa naučiť a „odkukať“ aj od môjho päťročného syna.
Čím vás maľba fascinuje dnes?
Všetkým (úsmev). Maľba je asi najväčšia radosť a zábava, vyrovnajú sa tomu snáď len niektoré momenty viacdennej turistiky. Zároveň je to však aj boj. Neustále ste v stave, že urobíte chybu a je to „v háji“, alebo tomu pomôže náhoda a je to super. Fascinuje ma aj pozerať sa na maľbu a objavovať nových autorov, každý pridá niečo nové a je fascinujúce, že to stále funguje. Mám takú teóriu, že maľovanie je podobné vareniu, ingrediencie a postupy sa nemenia, ale kuchár vždy môže vykúzliť niečo nové.
V začiatkoch tvorby ste sa v časti odbornej verejnosti stretávali s nepochopením…
Moje prvé maľby boli Znovu stvorené záhrady, obrazy na hranici reality a abstrakcie, kde sa z farebných škvŕn vynárala záhrada, rastliny. V tom čase sa na škole preferovala skôr fotografia a inštalácia. Tieto maľby sa zdali príliš pekné, príliš veľké, možno príliš ženské. Chvíľu to trvalo, ale maľba si svoje miesto na scéne vybojovala znovu. Boli sme silný ročník osobností, ktoré sa chceli vyjadrovať maľbou, neskôr sa hovorilo aj o „návrate“ slovenskej maľby po roku 2000, keď som s kolegami študovala.
Dlho ste mali túlavé topánky a silnú potrebu meniť prostredie.
Túlavé topánky mi evokujú to, čo robím najradšej na Honte alebo predtým v Malých Karpatoch. Len sa tak potulovať lesom bez presného cieľa, vtedy človek vždy niečo objaví. Do roku 2015 som pracovala pre umeleckú galériu a nemávala som veľmi voľné víkendy, takže v zime, keď bola „vykurovacia“ pauza, začala som sa hlásiť na umelecké rezidencie. Najprv som bola v Paríži, neskôr som vyhľadávala miesta viac na periférii. Významný bol pre mňa pobyt v litovskej Nide, na pieskovom polostrove Kuršská kosa, kde v zime nie sú žiadni turisti, len ja, líšky a losy (a piati umelci). Zmena prostredia je super na to, aby sa človek sústredil iba na tvorbu a nemusel popritom riešiť veci z normálneho života, ktorým sa doma nevyhne. Nie je to až tak o objavovaní danej krajiny, keďže ste väčšinou na jednom mieste. Ja som si robila prechádzky po okolí, kreslila som v krajine a potom z toho v ateliéri skladala väčšie diela.
Dôkazom je aj vaša výstava Travelóg z roku 2017, ktorá zachytila päť rokov vašich ciest od rumunskej delty Dunaja cez Mexiko až po Indiu. Ktorý zážitok je pre vás najpamätnejší?
Mám rada divočinu, takže splavovanie delty Dunaja na plastových člnoch s partiou štyroch nevodákov, z ktorých dokonca jeden nevedel plávať. Šli sme na vlastnú päsť a bolo to celkom dobrodružné. V Mexiku som na škole aj študovala, takže to mi dosť prirástlo k srdcu a v Indii sme boli na rezidencii na najdaždivejšom mieste sveta, kde ľudia stavajú mosty zo živých koreňov fikusov. Bolo veľmi zaujímavé sledovať vzťah človeka a krajiny a miestne mýty a príbehy.
Neskôr ste začali tvoriť v plenéri…
Nepracujem klasicky v plenéri, že si beriem plátno a stojan do krajiny. Zvyknem mať pri sebe vždy skicár a kreslím si, niekedy aj v zime v Tatrách, inokedy na pláži alebo v lese. Chodím na prieskumné prechádzky okolo miesta rezidencie a kreslím, čo ma zaujme. Aj keď idem na dovolenku alebo som v cudzej krajine z iného dôvodu, stále si kreslím a z toho potom vyskladám svoje obrazy. Väčšina práce sa však deje v ateliéri, kde kresby prenášam na plátno.
Vyhľadávate samotu?
Zrejme nie všetci ľudia vyhľadávajú samotu, ale umelci veľmi často. Sám so sebou sa človek lepšie sústredí, a to je pri tvorivej práci nutnosť. Raz sa ma ešte na výtvarnej škole kamarátkina mama, sklárska výtvarníčka spýtala, či sa nebojím, že budem väčšinu života sama. Lebo že umelec trávi dlhé hodiny sám v ateliéri a nemá čas sa s niekým rozprávať. Teraz to už tak neplatí, lebo máme sociálne siete, všetko nás rozptyľuje, ale ja som si samotu zažila aj tu, na dedine, keď bol syn malý. V obci nemáme ani obchod, bývame hore medzi vinárskymi pivnicami a keď bol partner preč, mnohé dni som s nikým neprehovorila. O to viac som však bola v lese. Samotu mám rada, ale treba ju kompenzovať. Myslím, že som potom dosť zhovorčivý človek, keď sa dostanem medzi ľudí
Na cestách ste si zvykli písať denník. Robíte to aj v bežnom živote?
Dlho som si písala poznámky na cestách, ale aj v bežnom živote. Niekedy boli aj súčasťou výstav, keď sa mi zdali zaujímavé. Teraz však už na to nemám dosť času, píšem iba občas. Rodičovstvo nás pripraví o väčšinu času, ani nevieme, kam mizne. Je to podobné ako kreslenie, zaznamenávam, čo vidím alebo čo ma na tom zaujalo, určite to často funguje aj ako psychohygiena.
Často ste skúmali hranice vlastnej odolnosti, splavovali ste deltu Dunaja, šplhali na hory v Laose, Vietname i u nás. Čo bola najväčšia skúška?
Nepovažujem sa za extrémneho turistu, tých extrémnejších zážitkov bolo zopár… Avšak od detstva sme chodili do hôr a chôdza je pre mňa úžasná regenerácia. Na horách sa k tomu pridávajú výhľady, objavenie zaujímavých zvierat a rastlín, ale aj endorfíny z fyzickej aktivity. Slovensko má neskutočnú výhodu v rôznorodých a zaujímavých horách, ale aj v divočine, ktorú u nás stále máme. Snažím sa aj vo svojej tvorbe hovoriť o tom, že naša divoká príroda je jedinečná, no mizne nám pred očami. Máme ju chrániť, nie sa jej báť. Niektoré témy sa u nás dosť polarizujú, medvede, vlky ale napríklad aj líšky sú pre poľovníkov škodná a pritom zlikvidujú obrovské množstvo hlodavcov. Teraz na Honte ma baví, že sa viem na prírodu pozrieť aj očami našich poľovníkov, nemusím so všetkých súhlasiť, ale mnohí ľudia na vidieku vedia o krajine veľmi veľa. Fascinujú ma aj ľudia ako Ľudo Vašš, ktorí zachraňujú a množia staré odrody ovocných stromov a vracajú tak závan akejsi harmónie krajiny a ľudskej aktivity. Často si to idealizujeme, ale verím, že dokážeme s krajinou aspoň v nejakej jej časti spolunažívať oveľa lepšie, ako sme to robili doteraz. Snažím sa aj do svojej záhrady priniesť divočinu a ukazovať deťom, prečo je zaujímavá.
Všímate si nejaký výrazný rozdiel v tom, ako ľudia spolunažívali s prírodou v porovnaní s nami?
Všímam si vždy aj tento vzťah a snažím sa to pretaviť do obrazov. Momentálne ma zaujíma vzťah človeka ku krajine na vidieku, keďže žijem v oblasti, kde sa ešte veľa vecí robí tak trochu „po starom“. Ľudia kúria drevom a obce majú združenia, ktoré si vedia drevo vyťažiť. Vodu berú zo studní, zemiaky a jablká sa stále ukladajú do pivnice a niektorí susedia si sami dorábajú víno. Zaujíma ma, čo z týchto „obrázkov zo starého sveta“ vieme udržať a na čo nám to je. Myslím, že nás to môže veľa vecí naučiť. Napríklad náš dom má žumpu, vyviezť žumpu je stále drahšie, takže potrebujete šetriť s vodou. Ak máte málo vody v studni, uvažujte, ako v záhrade zadržať čo najviac dažďovej vody. Ak máte les, snažíte sa hospodáriť tak, aby vám stále dával drevo, čiže nielen rúbať, ale aj sadiť. Keď hospodárite v malom, váš vzťah ku krajine je úplne iný, ako keď ste zamestnancom ťažného podniku. Myslím, že je dôležité podporovať práve malých hospodárov, keďže existuje množstvo príkladov, ako to ochrane krajiny pomohlo. Chodila som do Bielych Karpát so združením Ovocný strom sadiť stromy na pozemkoch miestnych ľudí, ktorí sa rozhodli podporiť ochranu prírody. Chránia tam nielen genofond starých odrôd ovocných stromov, ale aj orchidey, ktoré na pasienkoch a v sadoch rastú. Veľmi obdivujem ovocinárov, ktorí aj v dnešných nestálych klimatických podmienkach stále pestujú slovenské jablká alebo nebodaj marhule. Držím palce všetkým, ktorí chcú pokračovať v tom, čo ich dedovia začali. Ja sa aspoň učím štepiť ovocné stromy v mojom malom sade. Myslím, že moji pradedovia to vedeli, lebo mi to nejde až tak zle.
K Darwinovi ste sa vrátili výstavou Aj dážďovky potrebujú našu lásku…
K Darwinovi sa vraciam rada. V Austrálii som si napríklad prešla miesta, ktoré navštívil na svojej plavbe na lodi Beagle a kúpila som si super knižku Darwin´s backyard o tom, ako so svojimi deťmi robil experimenty vo vlastnej záhrade a vedecký výskum na lúkach za domom. Darwin bol veľký propagátor biodiverzity a upozorňoval, že naša činnosť môže negatívne ovplyvniť prírodu. Miloval napríklad dážďovky, ktoré považoval za dôležitejšie ako včely. Existuje karikatúra Darwina s dážďovkami, ktorú som na výstave parafrázovala. Darwin si uvedomoval, že divočina je aj za naším humnom, ak jej tam umožníme prežiť a tento princíp často spomínam pri svojich obrazoch. Séria mlokov napríklad zobrazuje malého chráneného živočícha, ktorého často nevidíme, ako obrovského farebného draka. Volám ich európske draky, zväčšené ich naozaj pripomínajú.
Pred pár rokmi ste z Bratislavy odišli na vidiek. Bol to útek, alebo návrat ku koreňom?
Môj partner si už od vysokej školy opravoval starý domček medzi vínnymi pivnicami a na striedačku sme pobývali aj tam. Odchod na vidiek urýchlil aj covid, čo znamenalo veľkú slobodu a s dieťaťom už bolo treba trošku sa usadiť. Na vidieku sme natrvalo už päť rokov. Vodu máme len zo studne a nie je pitná, vodovod sa sem stavia viac ako 15 rokov, vraj bude v roku 2027 hotový. Odkedy sme tu, oveľa viac ma bolí, keď v Bratislave splachujem pitnou vodou, ktorou doma musím šetriť. Máme doma piecku, je to veľká romantika, menšia romantika je, keď si musím v snehu nanosiť alebo nebodaj narúbať drevo. Kým bol syn malý, často som ho mala v nosiči na chrbte a vpredu som nosila, čo bolo treba. Teraz mi už pomáha, so sekerou sa oháňa ako pravé dieťa z lazov (smiech).
Ako ste si na tie lazy zvykali?
Mne tu bolo super, aj keď bol Marek preč. Kombinácia prírody a ateliéru poruke je perfektná. Skôr som ťažko prežívala prvé mesiace s dieťaťom, keď som musela ostať sama. To človeka preverí. Nikdy som nebola dievčatko v bielych šatočkách, skôr som lozila po stromoch a lovila dážďovky. Z rodinných výletov som mala dosť dobrý tréning na prežitie v iných podmienkach a okrem voľne behajúcich veľkých psov sa v prírode asi ničoho nebojím. Stretávať s dieťaťom diviaky a jelene mi nevadilo.
Ako materstvo ovplyvnilo vašu tvorbu?
Rodičovstvo náš život zmení, až sa mi žiada povedať, že nám niektoré veci prevráti naruby. Ako maliarka vychádzam veľa zo svojho života a z toho, čo okolo seba vnímam. Materstvo sa prirodzene pretavilo aj do maľby. Navyše, keď máte malé dieťa, ste 90 % času s ním, takže aj keď chcete kresliť, čo vidíte pred sebou? Syn už teraz chodí do škôlky, mám teda viac času pre svoju prácu. Lukášovi som venovala výstavy Dreams of Luka I a II. Ale určite ma ovplyvňuje aj teraz. Neviem, či okolnosť, že som maliarka, ovplyvňuje spôsob výchovy, v tom sa hlavne snažím vzdelávať a teraz na to máme našťastie veľa kvalitných zdrojov. Možno nám umelcom menej vadí počarbaný nábytok a viem syna naučiť niektoré techniky, ak ho to zaujíma. Pomáha mi občas a prirodzene opakuje to, čo robia jeho rodičia.
Čo vás inšpirovalo k výstave Dreams of Luka?
Lukáš spával v nosiči a denne som s ním prešla okolo 10 kilometrov najmä v lese. S 15 kilami to bol aj perfektný tréning. Chodili sme aj v daždi, aj v zime. Ako bábo strávil vonku vskutku veľa hodín. O týchto prechádzkach a zvieratách, ktoré som počas nich stretávala, som rozprávala v sérii Dreams of Luka. Hlavnú rolu v nich hrá divá sviňa – matka ako ja. Lukáš vyrastá na dedine a „von“ pre neho neznamená ihrisko, ale hlina, piesok, tráva, les. Ihrisko je bonus v meste. Myslím, že má také detstvo, aké by sa určite páčilo mne, tak dúfam, že s tým raz bude spokojný.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2026)