Šiesteho augusta 2026 uplynie sto rokov, čo sotva dvadsaťročná Američanka Gertrude Ederle navzdory všetkým predpojatostiam tej doby ohľadom ženského športu preplávala Lamanšský prieliv. Ako prvá žena na svete. Príbeh jej športového úspechu vošiel do dejín.
Ten deň bola streda, 15. jún 1904, kedy sa odohrala jedna z najväčších plavebných tragédií v New Yorku. Pre vtedajších výletníkov dlho očakávaný dátum, kedy sa mal konať každoročný letný piknik na Long Islande. Už bola z toho tradícia, evanjelický kostol vo štvrti Little Germany, kde žilo viac než jeden a pol milióna nemeckých imigrantov, ho organizoval pre svojich veriacich už po sedemnásty raz. Decká sa tešili aj na plavbu loďou po rieke East River. Na palubu bieleho trojpodlažného kolesového parníka General Slocum nastúpilo takmer 1.400 cestujúcich, prevažne matiek a detí. Všetci vo svojich najkrajších šatách, vzrušení a naradostení, čo im ten vytúžený letný deň prinesie… Požiar spôsobila pravdepodobne nedbanlivo odhodená cigareta alebo zápalka. Do dvadsiatich minút od prvého záblesku oheň pohltil celú loď. Rozpútalo sa doslova peklo na vode. Vyše tisíc ľudí desivú tragédiu neprežilo – zaživa zhoreli alebo sa utopili. „Šialené matky hádzali svoje deti cez palubu alebo s nimi skákali na istú smrť,“ píše o tragédii Newyorská historická spoločnosť. Desiatky ľudí bolo ušliapaných na smrť, zatiaľ čo sa „obrovská loď rútila v slnečnom svetle na dohľad od mesta plného ľudí…“ Obetí mohlo byť menej, keby vedeli plávať. Ale nevedeli. A zaplatili za to životom…
Láska na celý život
Gertrude „Trudy“ Ederle sa narodila rok po tragédii na rieke East River. Jej rodinu tá udalosť zasiahla o to viac, že obaja rodičia pochádzali z Nemecka. Otec si v západnej časti Manhattanu (dnes prestížna adresa) otvoril mäsiarstvo a obchod s delikatesami, ktorý sa čoskoro stal vyhľadávaným miestom newyorských gazdiniek. Mama sa doma starala o ich šesť detí. Trudy si bola blízka najmä so svojou o rok staršou sestrou Meg. Ak máme veriť životopisnému filmu Mladá žena a more, otec sprvu nesúhlasil, aby sa jeho dcéry naučili plávať, ale matke neschádzala z mysle tragédia parníka General Slocum, a tak si presadili svoje. Traduje sa, že otec naučil Trudy plávať v malebnom prímorskom mestečku Atlantic Highlands v New Jersey – šnúru od bielizne uviazal dcére okolo pása a takto ju spustil do vody. Dievča bolo nadšené. Stačilo pár nešikovných temp a bola z toho láska na celý život. Mala deväť rokov a najšťastnejšia sa cítila medzi vlnami. „Pre mňa je more ako človek, ako dieťa, ktoré poznám už dlho,“ vravievala neskôr už ako slávna plavkyňa. „Viem, že to znie šialene, ale keď plávam v mori, rozprávam sa s ním. Nikdy sa tam necítim osamelo.“
V piatich rokoch ťažko ochorela na osýpky, v tom čase šlo o vážnu chorobu, ktorá nie raz skončila smrťou (a platilo to až do roku 1963, kedy bola vyvinutá prvá očkovacia vakcína proti osýpkam). Gertrude prežila, ale osýpky jej poškodili sluch, zle počula už od detstva a zhoršovalo sa to vekom. Vekom a pobytom vo vode. „Lekári mi povedali, že ak budem v plávaní pokračovať, vážne to ohrozí môj sluch. Ale ja som vodu tak milovala, že som nemohla prestať.“ Inak Trudy prežila pekné detstvo v družnej rodine. Americký spisovateľ Glenn Stoute, autor životopisnej knihy Mladá žena a more, zaznamenáva, že Ederleovci nevychovávali svoje deti v prísnych tradíciách starého Nemecka, ale ako rodených Američanov. Ich dcéry „boli typické americké dievčatá do špiku kosti, úplne moderné. Na občasné zdesenie rodičov prijali každý výstrelok módy. Rady počúvali populárnu hudbu z gramofónu, učili sa tancovať, chodili do kina a v zime korčuľovali v Central Parku.“
Plavecké sufražetky
Byť moderný znamenalo v tom čase aj vedieť plávať. Tým skôr, keď ste to dokázali ako dievča. Počas jedných letných prázdnin v Atlantic Highlands uvidela Trudie exhibíciu mladých plavkýň, ktoré prezentovali svoje výkony pred širokým obecenstvom. Dievčatá patrili k Ženskej plaveckej asociácii (WSA), ktorú v New Yorku čerstvo založila Charlotte Epstein, „matka ženského plávania v Amerike“. Charlotte pracovala ako súdna stenografka a keďže sa celý deň hrbila za stolom v súdnej sieni, brala ako vítané rozptýlenie večer sa s priateľmi šuchnúť do bazéna. Po tragédii parníka General Slocum, keď sa verejná mienka viac priklonila k myšlienke ženského plávania, vyhrnula si rukávy a s vervou sa pustila do organizovania rôznych plaveckých aktivít pre ženy. Založila aj National Women’s Life Saving League, ženskú ligu plaveckých záchranárok, ktorá sa zameriavala na výuku plávania, ale aj záchranných techník a bezpečnosti vo vode pre ženy a deti. „Eppie“, ako ju láskavo prezývali jej zverenkyne, cielene zviditeľňovala svoje dievčatá na verejnosti a organizovala pre ne rôzne exhibičné plavecké podujatia, ktorými propagovala myšlienku, že v plávaní ide o zdravie a bezpečnosť. Začiatkom 20. storočia sa plávanie podobne ako iné športy (napríklad i bicyklovanie) považovalo pre „slabé“ ženy za výsostne nevhodné, zdraviu škodlivé, neslušné a nemravné… Charlotte však tieto stereotypy búrala – aj s podporou médií, ktoré prinášali fotografie mladých dievčat jašiacich sa v bazéne alebo, keď už išlo do tuhého, tvrdo zápoliacich o čo najlepší čas a plavecké rekordy. Mužskí predstavitelia športu však v ženách stále videli slabé krehotinky neschopné namáhavého cvičenia, či už vo vode, alebo na súši. Nehovoriac o etikete a spoločenských normách, ktoré ženám prikazovali byť cudne zahalené, a to aj vo vode. Ženský kúpací oblek zo začiatku 20. storočia tvorili dlhé vrecové šaty z vlny, dostatočne hrubej, aby spod nej nedajbože „niečo“ nepresvitalo a z nutnosti mať zakryté nohy plavkyne vchádzali do vody v pančuchách a skôr aj v topánkach. To všetko ohrozovalo ich bezpečnosť, mokrá látka, v lemoch ktorej boli všité olovené závažia, aby sa nenadúvala, ich ťahala pod vodu, o topánkach ani nehovoriac. Lenže tak to kázali dobové pravidlá mravnosti, porušiť ich znamenalo riskovať potýčku s mužmi zákona. V roku 1906 na bostonskej pláži policajti zatkli austrálsku vodnú vílu Anette Kellerman, skvelú plavkyňu, ktorá svojimi výkonmi porazila aj fyzicky zdatnejších mužov. Mala na sebe plavecký úbor, akýsi ženský variant mužského obleku na kúpanie, ktorý jej odhaľoval nohy od kolien dole a tiež ramená. V pazúroch mravnostnej polície skončila aj Američanka Ethelda Marguerite Bleibtrey, držiteľka viacerých plaveckých rekordov. Rok predtým, ako z olympijských hier v Antverpách (1920) priniesla domov tri zlaté medaily, ju polícia zatkla za „nahé plávanie“ na Manhattan Beach. Vyzliekla si tam totiž pančuchy a vstúpila do bazéna aj napriek zákazu „obnažovania dolných končatín žien pri verejnom kúpaní“. Následne sa však dočkala takej mohutnej verejnej podpory, že mužskí plaveckí funkcionári museli kapitulovať a plavkyniam dovolili zbaviť sa pančúch. Charlotte Epstein sa permanentne bila za reformu plaviek a pre dievčatá požadovala ľahké úbory s voľnými nohami a rukami, aby sa vo vode mohli slobodnejšie pohybovať. Ako môžu členky záchranného tímu vyťahovať z vody topiacich sa, keď majú na sebe pančuchy, ktoré im spomaľujú nohy?! Zo ženského plávania sa tak postupne stala kolektívna platforma na presadzovanie väčších slobôd pre ženy: či už práva na rovnosť v športe, alebo volebného práva. Eppiným dievčatám sa tak začalo hovoriť plavecké sufražetky. Podľa vzoru britských kolegýň na verejných exhibíciách zvykli efektne naskákať do bazéna a zachraňovať topiacu sa figurínu. Tetka Antisufražetka, ako ju volali, mala na sebe ťažkopádny viktoriánsky outfit, noviny New York Times ju opísali ako „staromódnu ženu, ktorá neverí, že plávanie je vhodné pre dámy“. Keď sa mladé záchranárky vynorili z vody, plavky im obopínali žlté šerpy s nápisom „Volebný hlas pre ženy!“
Slečna Ederle porazená
Charlotte neúnavne lobovala za rovnaké práva žien aj ohľadom ich účasti na plaveckých súťažiach, na ktorých dovtedy zápolili iba muži. Vrátane olympiády. Napokon sa jej podarilo presvedčiť Americkú atletickú úniu, aby umožnila jej zverenkyniam súťažiť na olympijských hrách. Prvýkrát sa to podarilo americkým plavkyniam v roku 1920 v Antverpách. Vo všeobecnosti ženy o plavecké medaily po prvý raz zabojovali v roku 1912 na olympijských hrách v Štokholme. Na predchádzajúcich štyroch olympiádach (prvá sa uskutočnila v roku 1896) pretekali vo všetkých disciplínach len muži. „Súťaženie sa považovalo za príliš neženské,“ vysvetľuje Lisa Bier, autorka publikácie o ženskom americkom plávaní Fighting the Current. „Noviny dokonca uverejnili články, v ktorých sa tvrdilo, že športové zápolenie poznačí ženy z hľadiska ich pohlavia. Stanú sa z nich mužatky neschopné vychovávať deti.“ Podobné zvrátené názory zastával aj James E. Sullivan, šéf amerického olympijského výboru, spiatočník posadnutý skostnatenými pravidlami, ktorý v roku 1914 presadil, že americké ženy sa na olympijských hrách nemôžu zúčastniť „žiadnej disciplíny, v ktorej by nenosili dlhé sukne“.
Trudy mala dvanásť, keď sa pripojila k ženskej plaveckej lige a hneď v prvom roku ako najmladšia zo všetkých vytvorila svoj prvý svetový rekord. Pod Epsteinovej vedením sa zlepšovala míľovými tempami a lámala jeden rekord za druhým. „Držala prakticky každý svetový rekord, aký sa v tom čase v ženskom plávaní voľným štýlom držať dal,“ píše o nej Glenn Stout v knihe Mladá žena a more. V sedemnástich si ich za jeden rok strihla sedem (šlo o rekordy na rôzne vzdialenosti od 100 do 800 metrov), a tak bolo celkom prirodzené, že si svoje 19-ročné plavecké eso trénerka vybrala do skupinky plavkýň, ktoré mali v roku 1924 štartovať na letných olympijských hrách v Paríži. Američanky v Paríži hviezdili a domov doniesli zlato, striebro aj bronz, ale od Trudy, ktorá vybojovala „len“ dve bronzové medaily (na 100 a 400 metrov) sa očakávalo viac. To, že v štafetovom plávaní trhla aj so svojimi tromi kolegyňami nový svetový rekord (4 minúty a 58,8 stotín sekundy), a teda zlatú medailu, už zostalo trochu v ústraní. Ale za podmienok, v akých dievčatá trénovali v Paríži, to bol znamenitý úspech. Trudy mala jednak zranené koleno, jednak ju, rovnako ako ostatné plavkyne, trápila nesmierna únava. Ich mužskí šéfovia totiž rozhodli, že mladé slečny budú bývať čo najďalej od Paríža, aby ich „mesto hriechu“ náhodou nezviedlo na nemravné chodníčky. Cesta na tréning do olympijského bazéna im denne zabrala aj niekoľko hodín. Plavkyne vstávali o piatej ráno a na štadión „prichádzali v chladnej hodine tesne pred úsvitom“. Trudy zužovali silné kŕče, svaly na nohách mala úplne stiahnuté, nepomáhali jej ani masáže. V New York Times vyšiel článok s titulkom „Slečna Ederle porazená!“ a skutočne, obe Gertrudine tímové kolegyne Ethel Lackie a Mariechen Wehselau ju predbehli v plávaní na 100 metrov a ďalšie dve na 400 metrov. Bolo to dosť zahanbujúce, lebo on držala v týchto disciplínach držala svetový rekord.
Morská panna útočí
Svoj „neúspech“ niesla dosť ťažko, ale ešte v tom istom roku excelovala, hoci v celkom inej disciplíne. V takzvanom maratónskom (diaľkovom) plávaní sa jej podarilo zdolať 25 km dlhú trasu z Battery Parku na južnom okraji Manhattanu do Sandy Hook v New Jersey. Zvládla to za sedem hodín a bol to skvelý čas, na ktorý mohla byť právom hrdá. Otestovala si svoje sily a zrazu sa jej pred zrakom rozprestrela nekonečná vodná hladina kanálu La Manche. Čo keby sa pokúsila preplávať túto zradnú trasu vedúcu vodami Atlantického oceánu? Lenže Lamanšský prieliv už jednu vyzývateľku mal. Horúca kandidátka na titul prvej ženy, ktorá to chcela skúsiť, bola Trudyina o rok mladšia kolegyňa Helen Wainwright, ktorá mala iba 14 rokov, keď z olympiády v roku 1920 priniesla domov striebornú medailu v skokoch do vody z trojmetrového mostíka. Potom si však doma pri vystupovaní z električky škaredo zranila nohu a bolo po lamanšských ambíciách. Na jej miesto nastúpila Gertrude Ederle. „Helen sa chystala preplávať Lamanšský prieliv. Chcela som plávať s ňou. Potom si zranila nohu a vzdala to, tak som si povedala, že to dotiahnem do konca,“ cituje Trudy časopis Mid-Week Pictorial z 30. apríla 1925. Článok opisuje tréningový rozvrh slečny Ederle, zahŕňajúci aktivity ako veslovanie, preskakovanie na švihadle a kalisteniku v Central Parku, pričom autor článku nazýva Trudy morskou pannou, ktorá „hovorí o plávaní cez Lamanšský prieliv tak, ako by to mal byť prechod cez ulicu“. Podľa nej „hlavnou prekážkou je zvyknúť si na studenú vodu, ktorá sa zdá byť problémom všetkých plavcov v kanáli. Preto od budúceho týždňa začnem s plávaním v Atlantic Highlands. Voda tam v tomto ročnom období by mala byť ešte dosť studená.“ Redaktora magazínu zaujíma, či „morská panna“ bude musieť držať nejakú špeciálnu diétu. „Och, to ma neznepokojuje,“ kontruje mu Trudy. „Každopádne, zmrzliny sa nevzdám za nič na svete!“
Piati mušketieri v La Manche
Prvý zaznamenaný pokus o preplávanie kanálu La Manche uskutočnil v roku 1872 mladý britský džentlmen JB Johnson. Najskôr sa v Doveri tri hodiny zabával s dychovkou, ktorú si pre túto príležitosť najal, potom vstúpil do mora a začal mohutnými tempami rozrážať chladnú oceánsku vodu. Po 45 minútach usúdil, že je čas dopriať si krátku prestávku – na dúšok brandy. Povzbudený ostrým drinkom plával asi hodinu, keď si dal ďalšiu prestávku – na ďalšie brandy. Vo vode vydržal ešte hodinu a 20 minút, potom to vzdal a nonšalantne nastúpil na loď. Ani ohnivé brandy nedokázalo zahriať jeho mrznúce údy. Približujúc sa ku Calais Johnson vyskočil z lode a doplával k brehu. Dav, ktorý naň čakal, si myslel, že mladý Brit pokoril prieliv a dal sa bujaro oslavovať. Johnson však hral fair play a vyšiel s pravou von. Údajne nikdy nemal v úmysle kanál preplávať a všetko to bola čistá sranda. Iný Brit menom Matthew Webb to však zobral smrteľne vážne a o tri roky neskôr, síce až na druhý pokus, sa stal prvým mužom na svete, ktorý kanál La Manche pokoril. Do vody skočil pod bielymi útesmi Doveru a francúzsky breh dosiahol za 21 hodín a 45 minút, pričom musel bojovať s bodnutím medúzy aj s náročným prílivom, ktorý ho zdržal o 5 hodín. Druhým šampiónom, ktorý v La Manche uspel až na sedemnásty pokus, bol opäť Brit – Thomas William Burgess (ešte o ňom bude reč), tretím a prvým Američanom sa na siedmy pokus stal Henry Sullivan, nasledoval Argentínčan Enrique Tirabocchi (na druhý pokus) a zdarnú päticu uzavieral Bostončan Charles Toth, ktorý náročnú vodnú trasu dokončil až na piaty pokus. Najlepší čas z menovaných piatich plavcov dosiahol Tirabocchi – 16 hodín a 33 minút. Gertrude bola oproti nemu o dve hodiny rýchlejšia, vo vode strávila 14 hodín a 39 minút. Ale aj ona zvíťazila až na druhý pokus, a to a za mimoriadne dramatických okolností…
Najnešťastnejší plavec v La Manche
Ženská plavecká asociácia, ktorá jej lamanšskú výpravu sponzorovala, jej určila za trénera škótskeho plavca Jabeza Wolffeho. Ťažko povedať, prečo sa rozhodol trénovať americké plavkyne, keď patril k tej sorte mužov, ktorí viac či menej otvorene presadzovali názor, že ženy športovkyne nie sú schopné dosahovať také výsledky ako muži. K Trudy od začiatku pristupoval skepticky. Akoby mohla táto devätnásťročná žabka uspieť tam, kde on zlyhal?! A to 22-krát. K úspešnému zdolaniu La Manche mu nepomohol ani škótsky gajdoš, ktorý mu hral do rytmu, ani hudba z gramofónu rozliehajúca sa z paluby lode, ktorá ho sprevádzala. Neuspel ani raz. Snažil sa o to pätnásť rokov, v roku 1919 ho od cieľa delila menej než míľa. Médiá mu napokon udelili nelichotivú nálepku „Najnešťastnejší plavec v Lamanšskom prielive“. Gertrude si s ním nerozumela už na tréningoch. Wolffe jej pod chvíľou dával najavo, že šance na úspech má mizivé, no ona sa snažila všetky jeho posmešky ignorovať – dnes, keď už vieme, aká dôležitá je pri športových výkonoch psychika, sa nám trénerove metódy môžu zdať nepredstaviteľné.
Osemnásteho augusta 1925 sotva devätnásťročná Gertrude Ederle o siedmej hodine ráno odštartovala svoj prvý pokus dobyť La Manche. Len čo sa položila na vodnú hladinu, nabrala rýchle tempo, plávalo sa jej dobre a aj more bolo relatívne pokojné. O deviatej jej Wolffe spustil z lode prvé jedlo: fľašu s hovädzím vývarom. Napila sa a plávala ďalej. O desiatej ju popŕhlila medúza, od bolesti zatínala zuby, ale vodu rozrážala v rovnakom tempe. O dvanástej jej už bolo dosť zle, ale nie z obáv zo zhoršujúceho sa počasia. Čosi ju príšerne tlačilo v hlave, takéto pocity pri plávaní nikdy predtým nezažívala. Potrebovala si trochu odpočinúť, a tak sa tvárou dole položila na vodnú hladinu. Mala za sebou 23 míľ (37 km), vo vode sa plahočila 8 hodín 43 minút, keď ktosi z lode zakričal: „Topí sa!“ Nezmohla sa ani na protest a už ju sprievodný plavec na Wolffeho príkaz ťahal z vody. To bol koniec. Podľa pravidiel v okamihu, ako sa plavca niekto dotkne, je diskvalifikovaný. O 15:58 bolo po všetkom. Prvá žena na svete, ktorá sa pokúsila preplávať La Manche, neuspela. Anglické pobrežie mala na dohľad, do cieľa jej chýbalo desať kilometrov…
Wolffe do konca života tvrdil, že Gertrude dostala kŕč do nohy a začala sa topiť. Preto ju dal vytiahnuť z vody. Trudy do konca života tvrdila, že si potrebovala len na chvíľu odpočinúť. V hre však bol aj ostrejší kaliber. Domnienka, že jej tréner niečo primiešal do vývaru, lebo nemohol zniesť myšlienku, že by sa Trudy podarilo to, čo on skúšal 22-krát. Zvláštna zmätenosť, únava až mrákoty ju totiž prepadli krátko po tom, čo vypila hovädzí vývar, ktorý jej Wolffe naservíroval. Podozreniu zo sabotáže jej plaveckého výkonu nahrával aj fakt, že po závode prespala 18 hodín v kuse.
Bola zdrvená. Čo si len doma o nej pomyslia? Polovica New Yorku bola na nohách v dychtivom očakávaní, že ich ženská rekordmanka pokorí svetové prvenstvo. Domov sa vrátila so sklopenými ušami. Zaprisahala sa však, že toto nie je koniec. Nevzdá sa a o rok to skúsi znova…
Simonetta Zalová
foto Sita, Disney+
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2026)