Nemusia byť nutne single, možno len ich muži nemajú čas, poprípade sa dobre cítia v ženskej spoločnosti ďalších mám výletníčok. Štyri z nich sme vyspovedali, aké to je cestovať či turistikovať samé, vo vlastnej réžii, iba s deťmi…
Veronika Kviatkovská
Pracuje na horskej chate v Malej Fatre, sprevádza pre cestovku Fulmaya v marockom Atlase, má 7-ročné dvojičky, dievčatá
Byť mama a cestovateľka sa (ne)vylučuje: Kým som nemala deti, cestovanie bol pre mňa spôsob, akým som žila. Nebola to závislosť, bol to môj život. Lákalo ma žiť na chvíľu v inej krajine, spolu s domácimi a nasávať to, čo je „normálne“ v rôznych kútoch sveta. Necestovala som, aby som videla miesta či pamiatky, ale aby som zažila život inak. Veľa som stopovala, spávala u domácich, vďaka čomu som navštívila miesta, kam sa bežný turista nedostane a žila som na rôznych kontinentoch. Strávila som niekoľko mesiacov v Maroku, kde som sa vtedy zaľúbila a predávala ručne vyrábané náušnice na ulici. Žila som pol roka v Austrálii v hippie komunite, pár týždňov som stopovala po Novom Zélande. Strávila som nejaký čas v Kambodži a Indonézii. Zážitkov by bolo veľa, ale najviac pre mňa vždy znamenala pohostinnosť ľudí. Neraz mi dali kľúče od domu po tom, čo ma pred piatimi minútami spoznali. Prípadne si spravili „zachádzku“ dvesto kilometrov, aby ma odviezli na miesto, kam som sa chcela dostať.
Nebáť sa urobiť prvý krok: Už ako single mama v časoch covidu som sa snažila opakovane dostať do Maroka, ktoré je pre mňa ako druhý domov. Hoci nám lety viackrát zrušili, moja túžba po dobrodružstve rástla. Vtedy som objavila let do tureckého Dalamanu, kde ma očarilo zelené pobrežie a azúrové more. Byť na cestách som vždy vnímala ako prirodzenú súčasť svojho ja, a tak som nemala veľké obavy, že by som to nezvládla. Na prvú cestu som sa vybrala sama, bez kočíka, len s dvoma nosičmi a trojročnými deťmi. Nemala som konkrétny plán, len ubytovanie na prvé tri dni. Tie sme strávili v malej chatke v lesíku nad mestom a večery s domácimi pri grile. Raz sme šli na výlet na jednu zo vzdialenejších pláží, kde sa mi tak zapáčilo, že sme tam ostali niekoľko dní. Oludeniz je pláž v tvare polmesiaca s lagúnou, nad hlavou vám prelietajú paraglidisti, ktorí skáču z takmer 2.000 metrov vysokej hory Babadag týčiacej sa rovno nad plážou. O dva roky neskôr, keď som na tomto mieste bola aj s kamarátkou, som to musela vyskúšať i ja. Skočiť do oblakov pri zapadajúcom slnku bol jeden z mojich top zážitkov vôbec. Nie som hotelový typ, takže ubytovanie si vždy bookujem samostatne. Aj s deťmi je to pre mňa menej o konkrétnych miestach a viac o spoznávaní života miestnych a o užívaní si toho, čo jednotlivé dni prinesú. Postupne som sa však pri deťoch naučila viac riešiť praktické veci ako jedlo, dostupnosť obchodov či verejnej dopravy.
Môj prvý mama trip: Žiadne „must do“ alebo „must see“ som v pláne nemala. Pamätám si skôr pohľady ľudí, keď som sa po pobreží prechádzala s dvomi na mne zavesenými deťmi. Neviem, či boli obdivné, alebo skôr prekvapené. No vo všeobecnosti sa im veľa ľudí prihováralo, usmievali sa, pozývali nás na čaj, prípadne neustále dávali deťom nejaké sladkosti.
Sama na vlastnú päsť, alebo v skupine: Cestujem s deťmi sama, ale aj s kamarátkami, ktoré majú deti. S niektorými mamičkami som sa spoznala cez outdoorové komunity, napríklad Outdoormamas. S niektorými sme si vymenili len zopár rád, s inými sme v kontakte dodnes. Aj keď nemám problém cestovať sama, poznám mamy, ktoré by samy s deťmi do niektorých destinácií nešli. Keď sme spolu, je to odľahčenie, podržíme sa v krízových situáciách, niekedy potiahneme jedna za druhú a večerné rozhovory, keď uspíme deti, sú tiež príjemnou súčasťou mama výletov. Turecko a Maroko sa stali našimi obľúbenými destináciami, keďže sú pomerne ľahko dostupné, let sa dá dobre zvládnuť aj s deťmi a zároveň je miestna kultúra už citeľne iná. A keďže moja optimálna teplota sa pohybuje okolo 20 °C, často chodíme k Atlantiku. Či už do severného Španielska, na Kanárske ostrovy alebo do Maroka. Keďže väčšinou cestujeme v zime, moje deti nepoznajú, čo je to teplé more a nerobí im problém ani studený Atlantik. S deťmi je to tak, že ich najviac zaujíma najbližšie ihrisko, skákanie do vĺn či zahrabávanie sa do piesku. No zážitkom pre ne bolo aj odviezť sa na mulici v marockých horách či vidieť živú korytnačku hneď za domom. Fascinuje ich takmer všetko, čo je nové a iné, preto netreba ani veľmi vymýšľať extra detský program.
Na single cestovanie treba mať gule: Prvé, čo mi napadne ako problém, je šoférovanie v niektorých krajinách. V Európe som v pohode, no napríklad v Maroku či Turecku mám veľký rešpekt z ich štýlu jazdy. Inak som však roky bola zvyknutá cestovať sólo a potom ako single mama s deťmi, takže veľa situácií, v ktorých by som si neporadila, mi nenapadá, teda okrem toho šoférovania. Stereotypy vnímam skôr v kontexte kultúr a v krajinách, kde nie je bežné, aby žena cestovala sama, no aj s tým mám skôr dobrú skúsenosť a snahu okolia pomôcť. Keďže žijem bez partnera, je pre moje dcéry prirodzené, že cestujeme buď v trojici, alebo s inou mamou a jej deťmi. A či na to treba mať „gule“? Skôr schopnosť reagovať v nepredvídateľných situáciách a riešiť veci za pochodu, lebo to k cestovaniu jednoducho patrí. Napríklad keď vám nedorazí batožina, keď zabookované ubytovanie vyzerá úplne inak, ako malo, prípadne ho zrušia v čase príjazdu. Plus nejaká tá odolnosť aj na nepohodlné podmienky, spanie v spacákoch, spanie v horách, kde v noci klesá teplota k mínusu a okrem malého krbu vás nehreje nič, len vaša spokojnosť z nových zážitkov.
Daniela Arvay
Stavebná inžinierka, pracuje ako organizátorka Outdoormamas Festivalu, má dvoch synov, 11 a 8 rokov
Byť mama a cestovateľka sa (ne)vylučuje: Hoci som cestovala už od malička, doteraz by som sa nenazývala „travel addicted“. Kým som nemala deti, bola som predovšetkým športovkyňa. Lenže moje športy sa veľmi nedali robiť s deťmi. Bola som z toho dosť zúfalá a napriek všetkým možným pokusom, kombináciám a kompromisom, ma to jednoducho nenapĺňalo. Volanie prírody, slobody a pohybu bolo silnejšie. Nedokázala som ostať doma s novonarodeným dieťaťom a začala som postupne viac a ďalej turistikovať a cestovať. Hoci na začiatku hlavne po Slovensku, neskôr som si už trúfla s oboma deťmi na Fatry či Tatry. Roztiahnuť krídla aj nad rakúskymi Alpami bol logický ďalší krok. Ako deti rástli, začali ma volať oveľa väčšie diaľky a opäť sa prihlásila dávna láska – cestovať po krajinách mimo Európu. Teraz cestujeme spolu s manželom, vlastným autom so strešnými stanmi, ktoré máme upravené na jazdu offroad. Cestujeme mimo turistické miesta, mimo ciest, do hôr či púští, medzi lokálnych ľudí, tam, kde je ešte všetko autentické, vzdialené turizmu a západnej civilizácii. V tomto spôsobe cestovania som objavila pre mňa absolútnu a dokonalú formu slobody. Najviac ma lákajú krajiny mimo Európy a už sme cestovali niekoľko mesiacov cez Irán, Irak, Arménsko, Gruzínsko, Turecko ale i Maroko. A, samozrejme, aj európske krajiny, kde sme všade hľadali miesta čo najviac mimo komerčného dosahu.
Nebáť sa urobiť prvý krok: Cestovala a turistikovala som s deťmi sama v podstate od ich narodenia a všetci sme sa formovali počas cestovania navzájom. Deti sa narodili do rozbehnutého vlaku a bolo prirodzené, že musia naskočiť. Samozrejme, že pri celkom maličkých deťoch sa veľa vecí musí prispôsobiť ich potrebám, zároveň som však presvedčená, že všetko závisí od toho, ako sa v tom cíti matka. Čiže ak ona je v pohode, aj deti sú v pohode. Aj keď prší, je im zima alebo sú hladné. Takto som x-krát stavala stan v daždi a potom ich celú noc prikrývala v spacákoch, nosila celý deň dieťa na chrbte a ťažký batoh na bruchu či šetrila vodu pre deti a celý deň bola o smäde aj o hlade, ale samotná prítomnosť v horách mi dávala taký obrovský zmysel, že akýkoľvek diskomfort predstavoval pre mňa iba výzvu na ceste ku šťastiu a sebarealizácii. Nikdy som sa ničoho nebála. Takže ani sama s deťmi. Mám veľký rešpekt k horám a ich počasiu. Nemať strach, ale rešpekt, to sa asi aj prirodzene nalepilo na moje deti, takže keď sme cestovali po krajinách Blízkeho východu, nemali žiadne neistoty.
Môj prvý mama trip: Mojím životným krédom je, že je svet príliš veľký na to, aby som šla na to isté miesto dvakrát. Takže po zopár výletoch v Malých Karpatoch, som zbalila prvé dieťa a šla do Veľkej Fatry, potom Nízke Tatry a potom hneď Vysoké. Ale taký najviac „jeden-z-milióna“ bol zimný výlet na Popradské pleso. Začalo to tým, že sme sa s kamarátkou rozhodli ísť samé dve, každá s dvomi deťmi, s veľkými batohmi s výbavou na päť dní v zime a s bobami vlakom z Bratislavy. Akonáhle sa však jedno moje dieťa vo vlaku s jedným veľkým spoločným vagónom bez toalety povracalo a druhé pokakalo (obe to vykonali naraz), pričom sme mali o tri zastávky vystupovať, pochopila som, že tento výlet bude viac ako epický. Ďalšie dni sme podnikali výlety do dolín okolo chaty na Popradskom plese s deťmi striedavo na chrbtoch či na boboch v -15 °C a hustom snežení a bola by to priam idylka, keby sa jedno moje dieťa neprepadlo po kolená do Popradského plesa. Že tento výlet decká povýšia na „survival“, som pochopila v momente, keď sa do plesa vzápätí preborilo aj druhé dieťa. Tento výlet nielenže zostane v mojej pamäti navždy, ale práve on zažal tú iskru, z ktorej vzišiel projekt Outdoormamas.
Sama na vlastnú päsť, alebo v skupine: Všetko má svoje výhody i nevýhody, závisí len od toho, čo vám dáva väčší zmysel. Hoci som zakladateľka jednej z najväčších komunít outdoor-matiek a rodinného outdoorového festivalu, milujem byť sama a najlepšie sa mi s deťmi chodí samej. Možno je to aj náročnosťou výletov, ale možno aj tichom, v ktorom nachádzam žriedlo svojich síl a ktoré v skupine detí človek nikdy nezažije. Výlet či dovolenka v skupine je zasa jednoduchšia v tom, že v kolektíve sa deti viac zabavia.
Na single cestovanie treba mať gule: Áno, súhlasím. Aj z pohľadu zvonka, hoci pri mojom cestovaní i v zahraničí som sa stretla len s pozitívnymi pohľadmi a podporou. Človek je však na všetko sám a keď po celom dni nosenia detí a batohu rozkladáte stan a varíte večeru, máte chuť sa len odplaziť do kúta a v tichosti umrieť (smiech). Keď ste dvaja, aspoň povinnosti sa vedia rozdeliť. A je tam aj duševná podpora a ten citlivý moment „keby niečo“. Raz sa mi takto pokazilo auto na horskej ceste k ľadovcu v rakúskych Alpách. Potrebovala som si odskočiť, a tak som zastavila pri ceste a aby deti nezostali v naštartovanom aute, zhasla som motor. No a už nenaskočil. Ani ťuk. Úplne ma to rozhodilo. Úroveň stresu trochu opadla, keď sa pri mne zastavilo auto, z ktorého náhodou vystúpili dvaja Slováci a cez štartovacie káble sme sa snažili auto nakopnúť. Lenže ani po viacerých pokusoch to nešlo. Auto v sekunde vypovedalo službu. Na cestách vnímam svoje auto ako domov, aj keď sme v ňom nespali. Je to istota, že sa niekam dostanem, že ma zavezie domov, že sa mám kde uchýliť. Strach, že sa mi pokazí auto, je snáď jediný relatívny strach, ktorý mám. A hoci som nakoniec zvládla s deťmi aj odťahovku, aj servis, aj poistnú udalosť, určite pomohla podpora manžela na telefóne.
Daniela Mojžišová Vigašová
Pracuje ako učiteľka na Súkromnom bilingválnom gymnáziu v Bratislave, má 13-ročnú Eleonor a 11-ročného Oskara
Byť mama a cestovateľka sa (ne)vylučuje: Hoci za mojich detských čias bolo cestovanie podstatne ťažšie, naši nás brávali na dovolenky. Bol to vždy roadtrip cez celú Juhosláviu a tam sme buď zostali na jednom mieste, alebo sme robili malé výlety. Môj otec je dobrodruh a hoci s malými deťmi to vtedy nebolo ľahké, „vláčil“ nás aj po slovenských horách. Chaty s rodinnými známymi, lyžovačky v okolí Banskej Bystrice a na Chopku, letné spoznávanie Slovenska na Liptove či s mojou tetou a ocovou sestrou v Bulharsku, Maďarsku… Nenudili sme sa. Toto sa prenieslo na mňa a v krvi mi prúdi krv cestovateľa. Výhry v súťaži a prvý let do Fínska, keď som mala sedemnásť, výmenné pobyty, hranice sa otvárali a s nimi i chuť cestovať a spoznávať. Štúdium geografie na vysokej škole, terénna prax po Slovensku, zahraničné katedrálne pobyty… Inšpirácie, kam ísť a čo zažiť, prichádzali s mojou záľubou – geografickým vzdelaním. Do toho biológia a snaha vidieť faunu a flóru iných krajín. Na vysokej work and travel v USA, po výške doktorát, stáž v Prahe a vo Viedni. Aj s mojím terajším manželom sme veľa cestovali, ale keď do našich životov prišli deti, bolo to, akoby mi niekto nasadil okovy. Hoci som nemala zákaz cestovať, iné veci boli prioritou. S deťmi sme najskôr cestovali len v rámci Slovenska, no teraz lietame bez ohľadu na krajinu a kontinent. Precestovali sme spolu pomerne dosť: pravidelné výlety do Čiech či Rakúska, Írska, Maďarska, Škótska či Poľska, prešli sme i veľkú časť Bulharska, Maltu, Cyprus, Chorvátsko, Španielsko, no osmelila som sa ísť s nimi aj do Japonska či do Malajzie. Manželovi sa nie vždy dá cestovať, tak som sa osmelila ja a dnes vidím, že som urobila dobre.
Nebáť sa urobiť prvý krok: Mojou výhodou i nevýhodou je, že som učiteľka. Moje voľno nemusí byť vždy kompatibilné s manželovým v rovnakom čase a rovnakej miere. Najskôr som sa s deťmi osmelila len na malé výjazdy po okolí. No vďaka mamičkám v skupine Outdoormamas som začala pokukovať aj po miestach vyslovene vhodných pre deti. Áno, šlo o iné cestovanie ako roadtrip do zahraničia, no na konci dňa sme boli šťastní a naplnení zážitkami. Postupne opadli obavy z miest a diaľok, z nepoznaného. Moje deti boli vždy takpovediac „hodené do vody“. Čas na chorobu nebol a ak aj, nerobila som z toho veľkú vedu. Vedela som, že pobyt vonku a zmena prostredia je najlepší lekár pre všetkých. Postupnými krôčikmi doma či v zahraničí sme svoje hranice posúvali a nebáli sme sa pridávať. No nešlo to skokom z nuly na sto. Musela som spoznať ich aj svoje reakcie v patových situáciách.
Môj prvý mama trip: Rakúske Alpy, kam som sa vydala sama nabalená so stanom a potrebným vybavením na varenie. V tom čase sme už deti brávali občasne aj na splavy v okolí Bratislavy. Stanovačku milujú doteraz. Vtedy to bolo s komunitou Outdoormamas, bola som teda bez manžela, no nie sama. Stan som vedela stavať ako správny expedičák a vedúci programu DofE u nás v škole. V to leto som šla s deťmi, ktoré mali vtedy 10 a 8 rokov na tri týždne do Chorvátska. Brala som síce moju mamu, no boli sme dve ženy, ja za volantom a plné auto vecí. Bola to skúška, či zvládnem cestu za volantom sama, poradím si sama s dvomi deťmi a budem vedieť riešiť prípadné nepohodlné situácie. Ale zvládli sme to. Potom to pokračovalo každý rok nejakou stanovačkou, dva roky na to výletom s bicyklami na Moravu (to beriem ako veľkú výzvu, lebo na streche som mala 2 bicykle, ktoré bolo treba zložiť, naložiť a prejsť si vyhliadnutú trasu sama, len s deťmi). Neskôr sme šli sami do Poľska a hoci nám pre počasie nevyšiel výstup na Babiu horu, tento rok si to zopakujeme a hádam tam už vyjdeme.
Sama na vlastnú päsť, alebo v skupine: Všetko má svoje výhody i nevýhody. Vždy rozlišujem, o aký výlet ide. Raz som rada, ak si všetko prispôsobím podľa seba a nemusím nič nikomu prispôsobovať, lebo už len to, že všetko prispôsobujem deťom, je náročné. Inokedy idem rada v partii kamošiek. Festival Outdoormamas je tiež príklad takých spoločných výletov. Decká potrebujú komunitu, rovnako ako my.
Na single cestovanie treba mať gule: Jednoznačne. Predsa len, muži sú viac technickejšie typy, vedia si pomôcť tam, kde žena láme palicu. Samozrejme, že každý posun vpred je mojím malým víťazstvom, no pekne si v zákulisí ponadávam. Či práve ja musím toto robiť? S deťmi chodím aj lyžovať, no tu si musí človek poradiť s klzkým povrchom cesty, námrazou, víchricou, lyžami na streche alebo v kufri auta, jednoducho, so všetkým. Naučila som sa to. No nebudem nikdy tvrdiť, že muža nepotrebujem. Ten môj vždy vidí veci prakticky a vie ma usmerniť. Najhorší zážitok bol asi môj výlet s deťmi na bicykloch na Záhorí. Vybrali sme sa ráno vlakom z Novej Dedinky, kde bývame, deti mali 7 a 5 rokov, po cyklo cestách Záhoria. Mnohé z nich však boli hlavné cesty a pri Stupave som dostala defekt… sama s deťmi. Super. Volala som mužovi, on bol v práci, v Stupave mi jeden ujo neochotne, no „opravil“ defekt. Až na to, že koleso mi po pár kilometroch opäť vyfučalo. Tak som šla celou trasou tak, že som pretláčala bicykel a snažila sa pozitívne vplývať na decká. V ďalšej dedine nás už čakal manžel, no dostať sa tam ma stálo kopec energie a nervov.
Lenka Lepeňová
Pracuje ako analytička geografického informačného systému, má 4-ročnú dcéru
Byť mama a cestovateľka sa (ne)vylučuje: S manželom sme vždy radi cestovali. Na začiatku nášho vzťahu to boli hlavne mestá a trocha turistiky v prírode, no a ako svadobný dar sme si kúpili stan. Naše cestovanie sa presunulo vyššie, najmä na víkendové prespávačky v slovinských horách, prekempovali sme jedny Vianoce na Novom Zélande a počas covidu, keď padol plán prejsť časť vysnívanej Pacifickej hrebeňovky v USA, sme prešli polovicu švédskeho Kungsledenu. Diaľkové cesty len s batohom na chrbte sme si zamilovali, no prišlo do toho dieťa… Naivne som si predstavovala, že sa nič nezmení a s deťmi sa dá všetko a bola som odhodlaná chodiť počas materskej dovolenky kamkoľvek aj sama.
Nebáť sa urobiť prvý krok: Prvé týždne s potomkom sme ostávali hlavne doma, pretože bola zima. Na jar sme začali chodiť na prechádzky v prírode, no mala som problém s kojením, a to mi komplikovalo predstavu bezstarostne cestovať ako „kedysi“. Pre zachovanie nášho duševného zdravia sme s mužom a štvormesačnou dcérou podnikli cestu do chorvátskeho Národného parku Krka s požičaným karavanom. Zvládli sme to a keď mala 7 mesiacov, vybrali sme sa na 11 dní stanovať do Zell am See. Obavy boli neskutočné, dodnes si pamätám, ako sme prechádzali rakúske hranice a v hlave mi bežalo všeličo. Čo keď dieťa ochorie? Bude mať teplotu? Vzala som všetky vitamíny a lieky? Čo keď sme niečo podstatné zabudli a nedá sa to len tak kúpiť? A vôbec, nemali by sme vlastne s takým malým dieťaťom byť doma?! Bolo to úplne iné, ako keď sme sa vydávali na cesty sami, ale s manželom sme všetko perfektne zvládli a mne to dodalo odvahu. Najprv som sa vybrala na výlet sama len s nosičom a ruksakom nabaleným ako na víkendovú turistiku v okolí bydliska; keď malo dieťa pol roka, kúpili sme Thule vozík za bicykel a naše výlety do vzdialenejších oblastí mohli začať. Niekedy to vyzeralo tak, že som celé ráno len balila jedlo a potrebné veci a na prvý denný spánok už bola „na ceste“. Ale vždy to stálo za to.
Môj prvý mama trip: Za prvý veľký mamičkovský trip pokladám kempovačku s kamoškou a jej synom vo veku mojej dcéry (vtedy mohli mať asi dva a pol roka) na Neusiedler See. Bola to vlastne taká „skúška“ pred dlhšou spoločnou kempovačkou v Slovinsku. Mala som obavy z cesty, zo zvládania emócií môjho dieťaťa, ktoré môže byť príliš prestimulované, hladné, nevyspaté, atď. Ale boli sme v tom rovnako obe, takže sme sa navzájom „podržali“ psychicky, keď bolo treba. S odstupom času vidím, že logistika a správny timing na výlete je úplne nič oproti tomuto mentálnemu aspektu rodičovstva. Byť napriek vlastnej únave, nevyspatiu a určitému diskomfortu na cestách nonstop k dispozícii dieťaťu a jeho potrebám bez pomoci partnera, a to v neznámom prostredí, vyžaduje niekedy nadľudský výkon. Keď vám už oči klipkajú od únavy a meliete z posledného. Ale mne osobne sa vždy tieto situácie lepšie riešili v prírode ako doma medzi štyrmi stenami.
Sama na vlastnú päsť, alebo so skupinou: Svoje čaro má pre mňa ísť sama s dieťaťom, lebo máme svoje tempo, vieme si ľahko prispôsobiť program. Lenže s inou mamičkou je to zasa veselšie a úplne iný rozmer to má pre dieťa. Našla som si parťáčku na lezenie a výlety cez outdoormamas komunitu a stretávame sa dodnes. Počas materskej sme sa minimálne raz týždenne stretli pri Horárni na Peknej ceste, kde sme obe prišli s cyklovozíkmi, deti boli na ihrisku, my sme dali langoš a kávu, občas aj pivo… Jeden výlet sme spravili aj na noc samé do Rakúska a na jeden týždeň v zime sme boli aj na skialpovačke s Thule vozíkmi spolu s partnermi. Keď nájdete niekoho s rovnakými záujmami a vybavením, je to na nezaplatenie. Outdoormamas festival mi pomohol nájsť si kamarátku, aj keď sme sa presťahovali na vidiek, ktorá mi dala super tipy na výlety s deťmi v okolí a stretávame sa aj bez detí. No a ako je to s mužom? V našom prípade on „trpí“, pretože neprejdeme toľko, koľko by chcel alebo vládal, ráno sa dlho chystáme, potom máme často prestávky, atď. Ale na druhú stranu chce byť s nami a on by ležaním pri mori trpel oveľa viac ako na turistike, takže nemá inú možnosť.
Na single cestovanie treba mať gule: Cestovanie single je pre mňa výzva, ale aj určitý druh terapie. Na konci výletu mám úžasný pocit, že som to zvládla sama, aj bez muža. Samozrejme, keď unavená po túre ešte musím odšoférovať domov, tak to nie je ktoviečo. Tiež vyberám také trate, ktoré viem, že zvládneme samé, lebo dcéru už v nosiči neodnesiem do kopca.
Simonetta Zalová
foto archívy
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2026)