Dnes je v móde hovoriť o Husákových deťoch. Ak ste sa však narodili koncom šesťdesiatych rokov či v sedemdesiatych rokov, stali ste sa súčasťou demografického hrmenia bez toho, aby ste o tom vedeli, lebo jediné, čo ste vnímali, bol pach čerstvo natretej linky a večný nedostatok priestoru.
Bývanie našej generácie bolo triumfom geometrie nad ľudskou náturou – na sídliskách, na ktorých socializmus vyriešil bytovú otázku tak, že cez akusticky demokratické steny z armovaného betónu zrušil tajomstvá a premenil súkromie na kolektívny majetok. Boli sme si neuveriteľne blízko!
Takmer každý byt mal rovnakú obývaciu stenu značky Univerzál, čudný monument z drevotriesky s vystavenými brúsenými pohármi, do ktorých nesmela padnúť ani kvapka tekutiny, a troma prázdnymi plechovkami od coca coly, bez ktorých človek nebol plnohodnotným občanom, pričom od ďalších troch plechoviek vás delilo len umakartové jadro pripomínajúce prenosnú kabínu uprostred spálne.
Obchody neboli chrámy konzumu, ako sa označujú dnes, ale miesta, kde naše mamy brali, čo práve mali, syr tehla, olej či parízer salámu… alebo stáli v rade na banány, ktoré dozrievali doma. Pri výpadku toaletného papiera celá krajina prešla na čítanie denníka Pravda, pravá váha politického slova.
V Tuzexe na nás vôňa mydla Fa a džínsov Rifle pôsobila ako omamné kadidlo z iného sveta, z ktorého sme si často odnášali aspoň prázdnu igelitku, ktorú sme potom hrdo nosili do školy, kým sa z nej nezodrala farba.
Socialistickou rovnošatou sa neskôr stali šuštiakové súpravy. Tieto syntetické úbory, často v bizarných neónových kombináciách, mali jedinečnú vlastnosť, že pri každom pohybe vydávali suchý mechanický zvuk, akoby sa o seba treli dva kusy brúsneho papiera a človek sa v nich buď varil vo vlastnom pote, alebo elektrizoval tak, že pri podaní ruky hrozil slabý elektrický výboj, čo dokonale ladilo s celkovou estetikou vtedajšej textilnej disciplíny.
Hračky asi nemali rozmaznávať, ale držať deti v strehu – nezničiteľná oranžová plastová Tatra 148, ktorá pri náraze do steny poškodila omietku, no sama neutrpela ani škrabanec alebo stavebnica Merkur, ktorá ma v družine namiesto kreativity podrobila frustrácii, keď sa matica veľkosti špendlíkovej hlavičky zakaždým odkotúľala kdesi pod koberec Javorina, zatiaľ čo hra Dostihy a sázky bola naším prvým stretnutím s divokým kapitalizmom, kde sme kupovali kone s menami ako Narcius, netušiac, ako vyzerá skutočný hipodróm.
Pasom sveta bol mosadzný kľúč na šnúrke od topánok, s ktorým sme po škole blúdili sídliskami a ulicami a hompáľali nohami na betónových preliezačkách, pravdaže, ak sme práve nesedeli v školskej jedálni, v očistci socialistického stravovania, kde sa vôňa pripáleného mlieka miešala s arómou univerzálnej hnedej omáčky, ktorej pôvod zostával prísnym štátnym tajomstvom, a kde vrcholom gastronómie bolo hovädzie mäso, knedle a vlažný čaj s chuťou neidentifikovateľného hnedého korenia, podávaný v plastových hrnčekoch, ktoré v ústach zanechávali dosť neurčitú pachuť povinnosti.
Útekom pred uniformitou všedného dňa boli sobotné presuny na chaty a chalupy, rituálny exodus pracujúceho ľudu, kedy sa rodiny natlačili do automobilov značky Trabant či Žiguli, obložených stavebným materiálom, aby zvyšok víkendu strávili v dobrovoľnom vyhnanstve uprostred lesov. Chata bola paralelné kráľovstvo, kde sa z mestského človeka stal kutil, staviteľ a zberač, priestor, kde sa prebytočná energia investovala do nekonečného pribíjania latiek a varenia gulášu v kotlíku, zatiaľ čo deti behali po lese s vedomím, že v nedeľu večer sa kolobeh znova uzavrie. Nebola to dráma ani raj, len čas, kedy sme rástli rýchlejšie ako stromy okolo panelákov, a keď sa na to človek pozerá s odstupom, vidí, že najväčšia irónia nespočíva v tom, ako sme žili, ale v tom, s akou úpornou vážnosťou a nostalgiou o tom dnes dokážeme vynášať súdy.
V nedeľné dopoludnia sa obývačky ponorili do posvätnej tichosti prerušovanej len cinkaním príboru a čudným hlasom dvoch bábok s menami Filmárik a Filmuška. Táto dvojica animovaných mučeníkov mala za úlohu pripraviť mladú generáciu na fakt, že zábava nie je zadarmo a za každých päť minút kresleného filmu musel človek hrdinsky pretrpieť pol hodiny sovietskej bábkovej drámy o osamelom traktore, ktorý hľadal stratenú brázdu. Sedeli sme pred obrazovkami s kolenami pritiahnutými k brade, fascinovaní vizuálnou strohosťou, pričom sme intuitívne chápali, že Filmárik a Filmuška nie sú kamaráti, pripomínali dvoch malých úradníkov, ktorí nám dávkovali ilúziu detstva, kým z kuchyne sa vznášala nezameniteľná vôňa nedeľného vývaru.
Prvé skúšky dospelosti čakali Husákove deti v sobotu večer na diskotékach v kultúrnych domoch. Ovzdušie bolo presýtené zmesou deodorantu Impulse a tabakového dymu, za mixážnym pultom stál diskdžokej s preukazom o absolvovaní školenia, ktorý musel dodržiavať prísny pomer domácej a západnej produkcie, takže po troch pesničkách od Modern Talking nasledovala Helena Vondráčková. Tancovalo sa v kruhoch, uprostred ktorých ležali koženkové kabelky a zväzky kľúčov, hádzali sme ramenami v šuštiakoch, ktoré v rytme syntetizátorov vydávali svoj charakteristický šuštivý zvuk v matnom svetle zrkadlovej gule vyrobenej z kúskov rozbitých vianočných ozdôb.
Týždeň sa začínal v pondelok večer, kedy sa celá krajina posadila pred televízne obrazovky, pretože bratislavské inscenácie boli oknom do sveta veľkej drámy, hoci cez toto okno sme sa ďaleko nepozreli… Izbovú anténu bolo často treba držať v presnom uhle štyridsaťpäť stupňov, aby hlavný hrdina nestratil hlavu v zrnení. Pondelky mali zvláštnu, takmer náboženskú atmosféru – ulice osireli, lebo všetci sedeli pred debnami s logom Tesla a sledovali, ako poprední slovenskí herci v Shakespearových drámach či adaptáciách svetovej klasiky prežívajú existenciálnu krízu, zatiaľ čo my, Husákove deti, sme na koberci čakali, či nezbadáme aspoň jedno odhalené rameno, pri čom rodičia okamžite zakašľali a poslali nás spať.
Hocikedy nás zastihol zber papiera a gaštanov. Raz za polrok sa chodby základných škôl zmenili na skladiská starých novín, ktoré sme zviazané špagátom, s prstami zarezanými do kože, vliekli z domu na váhu, kde prísna súdružka učiteľka zapisovala gramáž do špeciálneho zošitka, pričom rodinná hrdosť závisela od toho, či váš otec odoberal Šport alebo Život. S rovnakým fanatizmom sme na jeseň plnili vrecia gaštanmi, o ktorých nám tvrdili, že poslúžia ako potrava pre lesnú zver, hoci sme všetci podozrievali lesníkov, že ich len niekde tajne zakopávajú, pričom jedinou skutočnou odmenou pre najlepšieho zberača bola lacná plastová fixka alebo pohľadnica.
Vrcholom celoročného úsilia bola socialistická dovolenka v Bulharsku, veľká expedícia k Čiernemu moru, ktorá viac pripomínala dáku vojensko-logistickú operáciu než oddych. Devízový prísľub bol vzácnejší ako svätý grál a bulharské reštaurácie boli pre priemernú rodinu finančným ekvivalentom parížskeho Ritzu, polovicu kufra automobilu Žiguli (alebo horšie, spodnú časť zájazdového autobusu Karosa) tvorili plechovky s bravčovým vo vlastnej šťave, lečo s klobásou a paštéty Májka. Cesta cez Rumunsko, trvajúca tridsať hodín v šialenom teple, kedy sa človek v šuštiaku prilepil k sedadlu, bola skúškou ľudskej dôstojnosti, ale všetko bolo zabudnuté vo chvíli, keď ste si na pláži v Nesebare rozložili deky a víťazoslávne otvorili konzervu, ktorej obsah sa pod vplyvom balkánskeho slnka zmenil na tekutú želatínu.
Keby ste mali zostaviť zoznam situácií, v ktorých sa občan socialistického štátu učil trpezlivosti kombinovanej s absolútnym zmyslom pre absurdno, museli by ste začať na jar. Presnejšie na začiatku mája, kedy sa z oblohy zvyčajne spustil chladný dážď, presne v momente, keď sme v štvorstupoch zamrzli na hlavnej ulici, zvierajúc v skrehnutých prstoch mávatká z krepového papiera. Krepový papier mal podivuhodnú vlastnosť: pri kontakte s vodou okamžite púšťal farbu, takže kým sme sa prepracovali k hlavnej tribúne, z ktorej nám unavení funkcionári v baloniakoch kývali asi s takým entuziazmom, s akým človek odháňa muchy, naše ruky aj goliere košieľ hrali všetkými odtieňmi revolučnej červenej a pokrokovej modrej. Prvomájový sprievod nebol len oslavou práce, ale cvičením v synchrónnej chôdzi a v predstieraní kolektívneho optimizmu, kedy sme na povel vpravo hlaď museli nasadiť výraz ľudí, ktorí práve uvideli svetlejšie zajtrajšky, hoci sme mysleli len na to, či v stánku na námestí ešte budú mať párky s horčicou a červenú malinovku.
Hromadná disciplína sa však do dokonalej perverznosti pretavila počas jesenných branných cvičení, kedy sa celá škola v priebehu jednej vyučovacej hodiny premenila na apokalyptické panoptikum. V rámci prípravy na imperialistický útok nás súdružky učiteľky navliekli do smradľavých gumových plynových masiek s filtrom, pričom sme cez zahmlené sklené priezory nevideli takmer nič, len obrysy svojich rovesníkov, ktorí pripomínali stádo zmätených mimozemšťanov s chobotmi. Korunou hodiny civilnej obrany boli igelitové vrecúška, ktoré sme si gumičkami pripevnili na ruky a nohy ako ochranu pred rádioaktívnym žiarením a v takejto gumovo-plastovej zbroji sme museli bežať okolo školy. Človek bežal, v maske sa ozývalo funenie, vrecúška na nohách šušťali o suchú trávu a zrážali sa v nich prvé kvapky potu, no všetci sme prežívali aj zvláštnu radosť – vedeli sme, že kým utekáme s igelitom na rukách a cvičíme, ako prežiť tretiu svetovú, v triede na tabuli zostala nedopísaná písomka z matematiky.
Detstvo má však jednu zvláštnu vlastnosť: nepotrebuje svet, vystačí si s chotárom. Keď ste dieťa, nemusíte prejsť hranice, aby ste zažili čosi výnimočné. Stačí prejsť za poslednú stodolu, kde sa cesta stráca v tráve a tam sa začína kráľovstvo, ktoré nikomu nepatrí, a preto patrí všetkým.
My sme na dovolenky nechodili. Lode a moria, o ktorých písali v knižkách, boli niekde ďaleko za obzorom, kam dospelí hľadeli s povzdychom. Nosili sme z chotára obrovské kytice, ktoré voňali slnkom a prachom, a vracali sme sa domov s rukami zafarbenými od šťavy čerešní, vrecká sme mali večne plné. Na jeseň v nich hrkotali ťažké lesklé gaštany a orechy, ktorých zelená šupka nám na prstoch robila hnedé mapy a nedali sa umyť žiadnym mydlom. A na jar, keď sa lesy ešte len prebúdzali, chodili sme na miesta, o ktorých sme vedeli len my. Na fialky a konvalinky.
Doma sme mali obyčajné drevené police, ktoré sa prehýbali pod váhou kníh. Debatovalo sa o nich tak, že som zavše mala pocit, akoby postavy z románov žili s nami v byte, akoby si s nami sadali ku stolu. Večer sme sedávali na prašiaku, hompáľali nohami a preberali tajomstvá vesmíru, prvé lásky.
Keď prišli prázdniny, svet sa zmenšil na dvor u babičky…
Na začiatku školského roka nám mamy našívali biele menovky na vrecká na prezuvky. Akoby nás tým kúskom plátna s kostrbatým písmom chceli ochrániť, aby sme sa nestratili vo veľkom, cudzom svete školských chodieb. V prvé septembrové dni všetko voňalo novotou – zošity mali ešte nepoškodené rohy, gumy boli mäkké a voňavé a z rovnakých peračníkov vytŕčali nastrúhané ceruzky.
Boli sme Husákove deti. Nemali sme nič a všetko nám chýbalo. Bolo to však naše detstvo, iné sme nemali, jediné detstvo, ktoré sme mali, jediné, ktoré nám patrilo.
Želám vám pekný a voňavý september, vaša Veve
Veronika Šikulová