Vždy sa hovorilo, že poslednou osobnosťou, ktorá dokázala zjednotiť Ameriku, bol Elvis Presley. Kto to tvrdil, zabúdal na Dolly Parton. Keď zomrela, smútili za ňou všetci. Komu sa nepáčila jej hudba, musel oceniť jej filantropiu a kto by sa odvážil zosmiešňovať jej vzhľad, nemal šancu. Dolly bola vždy o krok vpredu – sama si robila srandu z toho, že všetko na nej je umelé. Hovorievala, že sa vôbec neuráža, ak ju niekto nazve hlúpou blondínkou. Ona totiž vedela, že nie je ani hlúpa, ani blondínka. Pre väčšinu Ameriky bola anjel. Volali ju Saint Dolly – Svätá Dolly.
V roku 2019 uverejnil denník The New York Times článok s titulkom: „Existuje ešte niečo, na čom sa všetci zhodneme? Áno, Dolly Parton.“ Krátko po jej smrti v auguste tohto roka si tú istú otázku položil Jad Aburmad, novinár a tvorca podcastu Dolly Parton‘ s Amerika. Spomínal na speváčkine koncerty, na ktorých vedľa seba stáli muži v truckerských šiltovkách a drag queens, natupírované dámy z kostola a ženy držiace sa za ruky. „Všetci títo ľudia, ktorí by sa za iných okolností nenávideli, tu spievali spolu.“ Čím to bolo, že Dolly Parton dokázala zjednotiť ľudí v tak rozdelenej krajine? Abumrad na to nemá jednoduchú odpoveď. Dolly podľa neho praktizovala čosi, čo nazval „radikálnym prijatím“: vo svojom svete nikoho nevylučovala.
Vedome sa celý život držala mimo politiky, ale zároveň nebola bez názoru. Vedela hovoriť o tolerancii, vzdelaní, chudobe či ľudských právach, len to nerobila jazykom politického aktivizmu. Tým otvárala svoju náruč všetkým ľuďom, každý si v nej mohol nájsť svoju Dolly. Pre konzervatívcov to bola oddaná kresťanka z Tennessee, ktorá v detstve zakúsila ťažkú mizériu. Ale vypracovala sa. Liberálom bola sympatická ako nezávislá sebavedomá žena, ktorá nikoho neškatuľkovala a nemala problém s inakosťou. Dolly ako superstar nikdy nezapierala svoj vidiecky pôvod „dievčaťa zo zapadákova“, naopak, bola naň hrdá a celý život si ho niesla v sebe. A nikdy sa celkom nezbavila svojho južanského prízvuku. Ako šikovná podnikateľka vedela zarobiť peniaze. Kopu peňazí. Chcela byť slávna, bohatá, krásna, úspešná. A hovorila to nahlas. Mala neskutočný dar robiť si zo seba srandu. Nikdy ľuďom nevnucovala žiadny názor ani výklad sveta, napísal The Washington Post v jej nekrológu. Jej posolstvo bolo oveľa širšie: láska, dobrota, prijatie a snaha robiť v živote správne veci pre druhých. Ľudia by mali byť k sebe predovšetkým dobrí – na tom sa asi zhodneme všetci, nie? Možno práve v tomto poslednom tkvelo celé tajomstvo Svätej Dolly…
Raz budem hviezda, však
Dolly Rebecca Parton sa narodila 19. januára 1946 do veľkej chudoby, akú si dnes už málokto vie predstaviť. Jej rodičia sa starali o dvanásť detí, ona bola štvrtá v poradí. Rodina žila v dvojizbovom zrube v Great Smoky Mountains (Veľké dymové hory), v podhorí Apalačských vrchov. Nemali elektrinu ani tečúcu vodu a v jedinej spálni sa tiesnilo množstvo detí. O svojom detstve Dolly hovorievala bez sentimentu, boli, ako to nazývala, „dirt poor“. Jej otec nevedel čítať ani písať. Živil rodinu najprv ako nájomný poľnohospodár a príležitostne si privyrábal na stavbách. Pre Dolly to bol jeden z najmúdrejších ľudí, akých kedy poznala. Mama deťom po večeroch spievala dávne keltské balady a rozprávala rôzne príbehy podfarbené miestnym južanským folklórom. A Dolly vždy zdôrazňovala, že mame vďačí za lásku k hudbe aj bujnú fantáziu, ktorú prejavovala už v detstve. „Možno sme boli chudobní, ale nevedeli sme o tom. To slovo sme počuli, ale nevedeli sme, čo znamená,“ vyznala sa neskôr v skladbe The Old Black Kettle. Nikdy z jej rozprávania o detstve nezaznieval tón hanby. V jej spomienkach to bol svet plný lásky a rodinnej spolupatričnosti. Pre Guardian ho opísala ako mix „spievania, kostola, práce, hôr, smiechu a snívania“. Všetci v maminej rodine boli obdarení hudobnými génmi, tety i ujovia vedeli spievať alebo hrať na bendžo, gitaru či harmoniku. Traduje sa, že svoju prvú pesničku Little Tiny Tasseltop napísala Dolly ako päťročná – o bábike z kukuričného klasu. Milovala svoju rodinu, svoj kraj, pričom zároveň v nej horela túžba dozvedieť sa, čo sa skrýva za tými veľkými horami, ktoré jej zacláňali horizont. Ako desaťročná začala spievať v country show Casa Walkera, ktorý mal v rozhlase a televízii populárny program Farm and Home Hour. Dollin strýko, hudobník Bill Owens, si už dávnejšie všimol neterin talent a bol to on, kto jej kúpil prvú gitaru. Raz ju zobral do zákulisia Walkerovej show a malá Dolly sa sama ponúkla, že bude spievať. Publiku sa jej vystúpenie zapáčilo natoľko, že si vytlieskalo prídavok. A ďalší a ďalší. Dolly sa vtedy otočila na strýka so slovami: „Raz budem hviezda, však.“ U Walkera potom vystupovala často – počas školských prázdnin, sviatkov či Vianoc. Hovorievala, že v televízii spievala skôr, ako si jej rodina mohla zadovážiť televízny prijímač.
Žiadna hlúpa blondína
Jeden z najkrajších obrazov, ako vnímala svoje detstvo, sa odráža v pesničke Coat of Many Colors, ktorú napísala v roku 1969. Je to jej skutočný príbeh – ako potrebovala kabát a jej mama nemala peniaze na nový. Spichla preto kúsky látok a ušila jej kabát z rôznofarebných zvyškov. Pri šití mama dcére rozprávala biblický príbeh o Jozefovi a jeho pestrofarebnom plášti. Dolly potom šla do školy hrdá na svoj nový kabát. A tam sa stalo niečo úplne opačné: deti sa jej vysmievali, pretože bol zo zvyškov látky. Ona však nechápala, ten kabát predsa ušila mama len pre ňu a ona v každom stehu cítila jej lásku. V očiach ostatných však bola chudera v kabáte z handier. Dolly neskôr odhalila, že ten príbeh bol ešte bolestivejší, než naznačuje samotná pieseň. Spolužiaci jej kabát strhli a zavreli ju do tmavej skrine. Odvtedy celý život nerada spala v úplnej tme…
V trinástich malá speváčka nahrala prvú pesničku a objavila sa v programe Grand Ole Opry v Nashville, v tom čase najposvätnejšej scéne country hudby, ktorú počúvali milióny ľudí. Cez ňu sa country dostávalo k americkému publiku. Práve tam na hlavné pódium ju ako „little girl from East Tennessee“ uviedol slávny Johnny Cash. Zaspievala pieseň – a publikum si ju vytlieskalo znovu trikrát. Po tomto úspechu nahrávala pesničky pre rôzne vydavateľstvá, často aj so strýkom, ale na hitparádové hity ešte nestačili. Už vtedy nebola iba speváčka, ale aj skladateľka – neustále písala. Ľudia sa jej pýtali, čím chce byť a ona odpovedala vždy rovnako: „Chcem byť hviezda.“ Nasledoval smiech, ale ona to myslela smrteľne vážne. Traduje sa, že keď v máji 1964 dokončila strednú školu, hneď na druhý deň nastúpila do autobusu a odcestovala do Nashvillu. V devätnástich podpísala zmluvu s vydavateľstvom Monument Records. Do smrti si uchovávala účtenku na 1,02 dolára, bol to jej prvý honorár, ktorý dostala za autorstvo piesne. V roku 1966 ako dvadsaťročná nahrala pieseň Dumb Blonde (Hlúpa blondína) akoby dokonale ušitú na jej obraz. Napísal ju Curly Putman a práve táto pieseň pomohla vytvoriť obraz Dolly, ktorý potom celý život obracala naruby – blondína, ktorú všetci podceňujú, zatiaľ čo ona presne vie, čo robí. Dumb Blonde sa v roku 1967 stala jej prvým singlom v country hitparáde Billboardu. V tomto období si ju všimol Porter Wagoner a mladú začínajúcu country speváčku s výrazným hlasom a reputáciou talentovanej skladateľky angažoval do svojej populárnej televíznej show. Wagoner bol v tom čase veľkou hviezdou americkej country hudby – spevák, hudobník, televízny moderátor, showman. Pre Dolly sa stal jednou z najdôležitejších postáv jej kariéry. Po jeho boku sa učila, ako funguje profesionálna country show – od výberu piesní a aranžmánov až po prácu s kamerou a televíznym publikom. Ako dvojica pôsobili na obrazovke fantasticky. On bol vysoký, štíhly a o takmer dvadsať rokov starší, ona drobná, mladá a výrazne ženská. Publikum si ich zamilovalo. Stala sa z nich jedna z najznámejších dvojíc country hudby. Spolu nahrali množstvo úspešných duetov a v roku 1974 sa ich skladba Please Don’t Stop Loving Me dostala na prvé miesto country hitparády Billboardu.
Budem ťa vždy milovať
Svojho budúceho manžela Carla Deana stretla hneď v prvý deň, ako prišla do Nashvillu. Zastavila sa v samoobslužnej práčovni a práve vyšla von, keď okolo prechádzal vo svojom aute. Uvidel ju, zastavil a prihovoril sa jej. Dolly neskôr spomínala, že v tom čase hľadala všetko možné, len nie lásku. Ale stalo sa. Mala osemnásť, Carl bol o tri roky starší a pracoval v rodinnej firme na asfaltovanie ciest. Neskôr jej prezradil, že hneď, ako ju uvidel, vedel, že si ju chce zobrať za ženu. S Carlom Deanom prežila celý svoj život, boli manželmi 59 rokov. Carl žil utiahnuto, vôbec sa s Dolly neobjavoval na verejnosti, médiá občas žartovali, či vôbec nejaký Mr. Parton existuje. Ich vzťah bol pokojný a harmonický a na verejnosť nikdy neprenikli žiadne nezhody – až na jednu výnimku. Tá výnimka mala ženské meno a volala sa Jolene. Pár rokov po svadbe si Dolly všimla, že jedna úradníčka v banke venuje jej manželovi až priveľa pozornosti. Carl vraj do banky chodil častejšie, než bolo potrebné. Dolly po rokoch priznala, že hoci nešlo o nič vážne, žiarlila. Tá žena bola jej presný opak – vysoká, ryšavá, s dlhými nohami. „Tvoja krása je neporovnateľná,“ spievala v piesni Jolene. „S ohnivými prameňmi gaštanových vlasov / so slonovinovou pokožkou a smaragdovo zelenými očami.“ Drobná Dolly sa cítila trochu ohrozená. „Takže mi to dalo skvelý nápad na pieseň. V živote niekoho sa vždy nájde nejaká Jolene.“
Zvykla hovoriť, že obe svoje slávne pesničky, Jolene aj I Will Always Love You, napísala v ten istý deň. Stále bola hviezdou Wagonerovej show, ale pomaly si budovala aj samostatnú kariéru. Chcela rásť. Porterovi vďačila za veľa, ich hudobné partnerstvo bolo dokonalé, ale jej už nestačilo. „Prišla som do Nashvillu, aby som bola svojou vlastnou hviezdou.“ Túžila rozbehnúť sólovú kariéru, no Wagoner nechcel prísť o svoju hviezdnu partnerku. Nevedela, ako mu to povedať, a tak pre neho zložila pieseň. Vyjavila v nej, ako veľmi ho má rada a ako si váži všetko, čo pre ňu urobil. Prišla do kancelárie a zaspievala mu I Will Always Love You. Spievala o tom, že musí od neho odísť, pretože potrebuje ísť vlastnou cestou – ale to, čo spolu prežili, pre ňu zostane dôležité. Wagoner napokon pochopil, že ju nedokáže zadržať. Hoci ich rozchod nebol bezbolestný, obaja o sebe aj po rokoch hovorili s úctou a rešpektom. Ich príbeh však mal ešte jednu trpkú kapitolu. V marci 1979, päť rokov po jej odchode, ju Wagoner zažaloval pre porušenie zmluvy a požadoval tri milióny dolárov. Spor napokon vyriešili mimosúdnym vyrovnaním. Dolly neskôr s typickým nadhľadom poznamenala, že jej bývalý spoločník dostal „prvý milión, ktorý som kedy zarobila“.
Krátko po tom, čo naspievala I Will Always Love You, sa jej ozval Elvisov manažér s úžasnou správou: Elvis Presley chce jej pieseň nahrať. Znelo to pre ňu ako splnený sen. Čo môže byť pre autora väčšou poctou, než že jeho skladbu chce spievať sám kráľ rock’n’rollu? Potom však prišla nepríjemná sprcha. Elvisov tím od nej požadoval, aby sa vzdala polovice vydavateľských práv k piesni. Bez toho sa nahrávanie neuskutoční. A pred ňou stálo ťažké rozhodovanie. Mala povedať nie veľkému Elvisovi? Svoje piesne vždy vnímala ako niečo osobné – takmer ako vlastné deti. Netajila sa tým, že keď odmietla Elvisovu ponuku, celú noc preplakala…
Od handier k trblietkam
Ku country hudbe automaticky patria flitre a kamienky. Najmä od konca 40. rokov sa nápadné, bohato zdobené westernové kostýmy stali pevnou súčasťou imidžu country interpretov. Porter Wagoner nebol výnimkou, jeho kostýmy kombinovali westernové motívy s flitrami, kamienkami, výšivkami a neuveriteľne výraznými farbami. Dolly si svoju vizuálnu identitu budovala na tomto dedičstve a zašla ešte ďalej – jej obrovské vlasy „siahajúce až po nebo“, vysoké podpätky, krátke sukne, push-up dekolty, výrazné farby, flitre a more trblietok… to všetko doviedla do extrému. Ľudia z branže ju kritizovali, že vyzerá „ako prostitútka, nie speváčka“ a že s takýmto lookom ju nebude brať nikto vážne. No ona vedela, čo robí. Podceňovanie na základe vzhľadu, stereotyp hlúpej blondínky a „hillbilly girl“, dievčaťa z vidieckeho zapadákova, obrátila naruby a urobila z neho svoju výhodu. Svoj vlastný paradox možno najlepšie vystihla v piesni Backwoods Barbie. Áno, má priveľa make-upu, priveľa vlasov, umelé mihalnice, vysoké podpätky a všetok ten zveličený vyparádený trblietavý glamour, ktorý si ako dievča z chudobného Tennessee vysnívala z obrázkov v časopisoch. Pod prehnaným obalom sa však skrýva dôležité posolstvo: „Nesúďte ma podľa obálky / pretože som naozaj dobrá kniha.“ Z hry na „vidiecku Barbie“ urobila súčasť svojej marketingovej stratégie. Ako napísal Jad Abumrad, skôr, ako sa jej vysmial niekto iný, urobila si srandu zo seba ona sama. „Stojí veľa peňazí vyzerať tak lacno,“ zvykla hovoriť so smiechom. V show Davida Lettermanna zasa šprtla „moje vlasy sú také umelé, že predstavujú nebezpečenstvo požiaru“. „Som kreslená postavička, takže vyzerám stále rovnako,“ žartovala v show Oprah Winfrey na margo svojich plastických úprav. Nikdy sa nesnažila svoj vzhľad ospravedlniť ani zmenšiť, aby ju svet bral vážnejšie. Naopak, zväčšila ho do karikatúry, až sa z neho stala ikona a jedna z najrozpoznateľnejších žien Ameriky. Pod nánosom všetkých tých lacných trblietok zostala žena, ktorá vie skladať hudbu, písať piesne, podnikať, pomáhať druhým a presne vie, kto je. „Som Barbie zo zapadákova / s push-up podprsenkou a vysokými podpätkami. / Môžem vyzerať umelo / ale tam, kde na tom záleží / som skutočná.“
V slávnom rozhovore s Barbarou Walters z roku 1977 uviedla, že by sa nikdy „neznížila“ k tomu, aby bola módna. Byť módna je tá najľahšia vec. Túto myšlienku dokončila o štvrťstoročie neskôr, keď pre Vogue vyhlásila: „Nie som módna ikona. Som skôr tŕň v oku.“
Od deviatej do piatej
Nebola to prvá filmová rola, ktorú jej ponúkli, ale prvá, ktorú prijala. Niežeby bola vyberavá, dovtedy jednoducho nenašla scenár, ktorý by ju zaujal. Nápad nakrútiť film o sekretárkach dostala Jane Fonda, ktorá vo filme 9 to 5 (Od deviatej do piatej) nielen hrala, ale taktiež ho aj produkovala. Jane bola v tom čase výraznou aktivistkou a prostredníctvom priateľky, ktorá založila Združenie bostonských sekretárok, sa dostávala k príbehom žien pracujúcich v kanceláriách. Hovorili o nízkych platoch, znevažovaní ich práce, ponižovaní, sexuálnom obťažovaní či o tom, že napriek svojim schopnostiam nemali takmer žiadnu šancu na povýšenie. No v skutočnosti hoci neraz boli motorom celej kancelárie, rešpektu sa nedočkali. Hovorilo sa im „kancelárske manželky“: okrem svojej skutočnej práce museli šéfovi tankovať benzín do auta, vyzdvihovať oblečenie z čistiarne či kupovať darčeky pre manželku alebo milenku, prípadne obe naraz. A popritom museli znášať jeho nevítané sexuálne narážky a návrhy. Presne takú sekretárku vo filme stvárnila Dolly Parton – Doralee Rhodes je atraktívna vydatá žena, ktorú jej šéf neustále obťažuje a zároveň o nej šíri klebety, že s ním spí.
Jane Fonda pôvodne zamýšľala nakrútiť vážny film. Obávala sa však moralizovania a toho, aby nepôsobil „príliš kazateľsky“. Napokon sa rozhodla pre komédiu. A tak vznikol príbeh troch žien z kancelárie, ktoré sa spiknú proti svojmu šovinistickému sexistickému šéfovi a pri pokuse dať mu, čo si zaslúži, zažívajú jednu absurdnú situácia za druhou. Herečku a komičku Lily Tomlin už mala Jane vyhliadnutú dávnejšie. Potom sa jedného večera vracala autom domov, keď v rádiu počula spievať Dolly Parton. A zrazu ju videla pred sebou: sekretárku Doralee s obrovskými platinovými vlasmi a dlhočiznými nechtami, ktoré jej takmer zakrývajú klávesy písacieho stroja. A‘ propos, Dollyine povestné nechty! Súčasťou dohody o jej hereckom angažmán bolo aj to, že napíše pre film úvodnú skladbu. V dlhých prestávkach medzi nakrúcaním, keďže gitaru na pľaci nemala, si prvé melódie a rytmus skladby vyťukávala nechtami. V úvode pesničky 9 to 5 práve tento zvuk pripomína klepot písacieho stroja. „Lily a ja sme na seba pozreli a mali sme zimomriavky,“ spomínala neskôr Jane na moment, keď tú skladbu počula prvýkrát. „Došlo nám, že toto nie je len filmová pieseň, toto je hymna.“ „Je to hra bohatých / nech jej dajú akékoľvek meno / celý život sa drieš / aby bohatol niekto iný.“ Dolly dokázala premeniť každodennú frustráciu pracujúcich žien na chytľavý popový hit. Skladba 9 to 5 obsadila prvé miesto amerického popového rebríčka a Dolly zaň získala dve ceny Grammy aj nomináciu na Oscara za najlepšiu pôvodnú pieseň.
Rok po tomto úspechu naspievala duet s americkou country hviezdou Kennym Rogersom. Pieseň Islands in the Stream (odvodeným od slávneho Hemingwayovho románu) napísali bratia Gibbovci, podľa jednej verzie pre soulovú speváčku Dianu Ross. Potom sa k nej dostal Kenny Rogers, keďže jeden z bratov práve produkoval jeho album. Kenny ju pôvodne nahral ako sólovú pieseň v country štýle. Ale nefungovalo to, piesni stále niečo chýbalo. Ako milostný duet s Dolly Parton však z nej bol hit, ktorý vystrelil na vrchol ako country, tak aj popových rebríčkoch. A Dolly touto skladbou definitívne potvrdila svoju schopnosť prekračovať hranice žánrov – od country až k mainstreamovému popu.
Dollin Dollywood
Keď sa v rozhovore s Barbarou Walters vyjadrila, že by chcela postaviť „fantasy mesto“, čosi ako horský Disneyland vo svojich rodných Smoky Mountains, nik to nebral príliš vážne. Okrem nej samotnej. V roku 1982 sa spojila so spoločnosťou Herschend Family Enterprises, ktorá vlastnila zábavný park v Pigeon Forge v Tennessee a do projektu vložila svoje meno, osobnosť, umeleckú víziu a podiel v podnikaní. Chcela vytvoriť miesto, ktoré by ukázalo svetu, odkiaľ pochádza. A tak okrem rôznych zábavných atrakcií, kolotočov a horských dráh sa v ňom návštevníci mohli zastaviť napríklad aj v Dolly’s Tennessee Mountain Home – pripomienke jej domu a sveta, v ktorom vyrastala, zoznámiť sa s prácou tradičných remeselníkov, kováčov, rezbárov, kožiarov i výrobcov mydla, s country, gospelom a bluegrassovou hudbou či s typickou horskou krajinou a architektúrou Apalačských vrchov. Park premenovaný na Dollywood slávnostne otvorila v máji 1986. Duch trblietavej kráľovnej z Tennessee zafungoval okamžite. V prvej sezóne Dollywood navštívilo 1,3 milióna ľudí, približne o 75 % viac než predtým. Park nielenže spájal ľudí cez hudbu a zábavu, vytváral a podporoval komunity, ale stal sa aj najväčším zamestnávateľom v okrese a ekonomickým motorom krajiny. Dollywood priniesol do regiónu turistov a podnikateľské príležitosti a v rurálnom Sevier County vytvoril tisíce pracovných miest vrátane ďalších v miestnych službách. Slávu a úspech tak Dolly investovala späť do svojej domoviny, aby z nich mohol profitovať aj kraj, v ktorom vyrastala. A túto myšlienku rozvíjala ďalej.
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2026)