Svoju dievčenskú vášeň pre knihy a čítanie premenili na zamestnanie a biznis. Sú milovníčky kníh a zároveň podnikateľky, pre ktoré knihy nepredstavujú len výnimočný sviatok, ale aj každodennú všednú prácu. Zoznámte sa s piatimi ženami, stojacimi na čele vydavateľstiev, ktoré si založili.
Aňa Ostrihoňová
vydavateľstvo Inaque
Cesta k vlastnému vydavateľstvu: Vydavateľstvo som si nikdy neplánovala založiť, ocitla som sa v situácii, keď som, nadnesene povedané, nemala inú možnosť. Názov vydavateľstva je rovnaký ako názov internetového magazínu, ktorý vznikol v roku 2009 ako priestor pre články a diskusie o kultúre a najmä literatúre, ktorá v slovenčine nevychádza. Vydavateľstvo sa z tohto časopisu tak trochu vyvinulo, keď som sa v roku 2012 vrátila na Slovensko. Dovtedy som pracovala ako prekladateľka a novinárka – aj v zamestnaní, aj na voľnej nohe, takže môj životný štýl sa až toľko nezmenil.
Prvá kniha v mojom vydavateľstve: Skoro dva roky mi trvalo, kým som sa rozhodla, aký typ kníh budem vydávať, do akých edícií ich zaradím a ako vlastne budú vyzerať. A tak bola takou prvou „naozajstnou“ maličká kniha amerického prozaika a esejistu Davida Fostera Wallacea „Toto je voda,“ ktorá vyšla v lete 2013. Jej text pôvodne predniesol ako príhovor absolventom univerzity, v ktorom hovorí o pokore, zákopoch každodenného života a varuje študentov, aby sa neľutovali a nežili len vo svojich hlavách.
Trendy v čítaní: Už dlhší čas mám pocit, že najmä v angličtine sa čítajú hlavne spomienkové knihy, beletrizované reportáže, popularizovaná veda a samozrejme romány a poviedky. Ale možno mám len skreslené predstavy, pretože také knihy čítam ja. Keďže na Slovensku neexistuje štandardný rebríček bestsellerov, ktorý by robil nejaký denník alebo týždenník, nedokážem veľmi dobre odhadnúť, čo ľudia kupujú a čítajú. Prepokladám však, že tak ako všade – medzinárodné bestsellery v žánri detektívok, ženských románov a motivačných kníh.
Kniha, na ktorú som najviac hrdá: Asizbierka poviedok Jamie Quatro „Chcem ti ukázať viac“, pretože je to prvá kniha z mojej „ženskej“ edície Pandora. Mám pocit, že v literatúre v pravdivosti písania zašli ženy oveľa ďalej, prekonali post-feministické klišé a vystúpili zo zásuvky s nálepkou „ženská literatúra“, a tak si otvorili veľmi veľký priestor pre písanie, ktoré sa vzpiera jednoduchým riešeniam a akademickému jazyku. V prípade Jamie Quatro som si tiež dovolila prvýkrát vydavateľsky zariskovať. Je to jej prvá kniha, a hoci mala v USA veľký úspech, preložená bola zatiaľ len do slovenčiny, a tak nemám s čím porovnávať. Veľmi by som chcela vydať knihu „Nezadaná – Jej vlastný život“ od americkej novinárky Kate Bolick a dúfam, že to vyjde. Opäť ide o u nás trochu netradičný žáner memoárov, ktoré sa venujú konkrétnej téme, v tomto prípade životu ženy osamote.
Jana Cviková
vydavateľstvo Aspekt
Cesta k vlastnému vydavateľstvu: Knižná edícia ASPEKT je súčasťou širšieho zázemia rôznych vzdelávacích a publikačných projektov feministickej organizácie ASPEKT. Na začiatku bol feministický kultúrny časopis, od ktorého je odvodený aj jej názov. Tento som raz pracovne pomenovala „ženský/feministický Aspekt“ a už to tak zostalo. Feministické teórie nám otvárali nové témy alebo presnejšie – nové pohľady na staré témy ako mýtus krásy, materstvo, lesbická existencia či násilie na ženách. V tvrdohlavo vytváranom feministickom priestore sme chceli pohľady na život žien či rodové vzťahy prinášať aj v knihách, aké by sme samy rady čítali. Svojou „ružovou“ edíciou sme chceli obrátiť naruby predstavu o červenej knižnici ako „ženskom“ čítaní. Prvé beletristické knihy (Märta Tikkanen, Jana Juráňová či Elfriede Jelinek) mali skutočne ružové obálky, ktoré kontrastovali s ich neružovým obsahom. Cesta k vydávaniu kníh je pre mňa spojená s poznávaním feministického myslenia a pocitom slobody, ktorý mi vždy znova prináša. Bez priateľstva a spolupráce s viacerými výnimočnými ženami by som sa vydavateľkou stať nemohla, napokon som ňou najmä vďaka dlhoročnému priateľstvu so spisovateľkou Janou Juráňovou. Knihy už od roku 1996 spoločne vyberáme, redigujeme, vydávame, vláčime, propagujeme… zachraňujeme pred vytopením v pivnici (smiech)…Ako dievča som zvykla pri knihách najmä s pôžitkom plakať, dnes oceňujem, keď plač môže striedať aj smiech.
Prvá kniha v našom vydavateľstve: Každá naša kniha si nesie vlastný príbeh, dôvod, prečo sme ju vydali. Prvá niesla „krycí“ názov „Príbeh lásky storočia“. Fínsko-švédska spisovateľka Märta Tikkanen tu poeticky stvárnila veľmi nepoetickú tému: spolužitie s manželom alkoholikom, ktorý bol, mimochodom, uznávaným spisovateľom. Neskôr sme vydali aj jej politicky brizantný román „Mužov nemožno znásilniť“. Za prelomovú považujem reedíciu próz emigrovanej, a preto umlčanej, populárnej spisovateľky 60. rokov Jaroslavy Blažkovej v roku 1997. Verím, že aj vďaka nej začala táto výnimočná autorka opäť písať. Najsilnejším zážitkom bola pre mňa jej kniha „Happyendy“, ktorá s láskavým humorom približuje jedno z najťažších období v autorkinom živote, keď sa starala o vážne chorého manžela.
Trendy v čítaní: Vyslovene ma fyzicky bolí, keď vidím, že kníhkupectvá považujú za „knihu“ naozaj čokoľvek. Nič v zlom, aj receptár Terézie Vansovej, ktorej sme venovali jednu z našich Čítaniek, je popri návode na varenie aj kultúrnohistorickým odkazom, ale kuchárske knihy či výplody rôznych hviezdičiek predsa len nie sú to isté čo Virginia Woolf, Ingeborg Bachmann alebo Aglaja Veterayi. Vyslovene obavy mám z ezoterického a sprisahaneckého ohlupovania. Hoci som v reálnom živote vegetariánka, v čítaní som všežravkyňa. Určite som čítala knihy všetkého druhu. Aj preto viem, ako veľmi splošťuje vnímanie sveta a textu čítanie povrchnej spisby. Nie je neškodná, ohrozuje moju dušu.
Kniha, na ktorú som najviac hrdá: Veľmi sa teším z textov Ireny Brežnej, švajčiarskej spisovateľky slovenského pôvodu, emigrantky, ktorá píše po nemecky. Na prekladoch pracujeme spoločne a je to pre mňa vždy znova výnimočný zážitok. Práve vyšiel jej najnovší román na veľmi aktuálnu tému migrácie „Nevďačná cudzinka“. Považujem za veľké obohatenie svojej prekladateľskej aj vydavateľskej skúsenosti, že sa vďaka Ireniným prózam môžem prepracúvať do hĺbok jej nekonvenčne reflektovanej skúsenosti a v priamom dialógu s autorkou poznávať nové rozmery nemčiny aj slovenčiny… Veľmi by sme chceli vydať napríklad aj reedíciu prekladu kultového diela Simone de Beauvoir „Druhé pohlavie“, ktoré v slovenčine vyšlo koncom 60. rokov.
Kveta Dašková
vydavateľstvo Q111
Cesta k vlastnému vydavateľstvu: Pracovala som ako redaktorka 29 rokov vo vydavateľstve Mladé letá a väčšinu tých rokov som prežila v intenzívnom tvorivom (pre detských čitateľov i pre mňa) prínosnom redakčnom prostredí a ruchu. Avšak keď prišla transformácia, vo vydavateľstve, kde redaktori boli podnecovateľmi, radcami, oponentmi, ba v istom zmysle i spolutvorcami autorov detských kníh, novozvolený riaditeľ začal podľa západných vzorov presadzovať systém redakcie bez interných redaktorov, čo bolo ako skazonosná lavína. A tak redakcia náučnej literatúry prijala pozvanie do vydavateľstva VPN Archa. Lenže na tejto lodi panoval dosť neprehľadný porevolučný chaos a ja som pochopila, že bez vycvičenej súdržnej posádky a dobrého kapitána plavidlo stroskotá (to sa neskoršie aj stalo). Preto som si s dvomi invenčnými mladými kolegyňami v novembri 1990 založila Vydavateľstvo Q111. Tie tri jednotky – to sme boli my! Mali sme skvelý projekt: 12-zväzkovú detskú encyklopédiu novej generácie francúzskeho vydavateľstva Larousse, avšak nemali sme peniaze. Tú encyklopédiu vydal niekto iný, čo peniaze mal… dnes po ňom niet ani pamiatky. Moje mladé kolegyne, pravdaže, potrebovali z niečoho žiť, nuž sme sa so smutnými úsmevmi rozišli. Odvtedy 25 rokov existujem ako malé vydavateľstvo, ktoré sa nikdy nespreneverilo – symbolu kvality a hodnoty písmenu Q (od francúzskeho qualité – čo súvisí s tou encyklopédiou).
Prvá kniha v mojom vydavateľstve: Malanázov „O zlatú mrežu“ a podtitul
S cestovnou kanceláriou Štb do Jáchymova. Zlatá mreža je metafora vyjadrujúca „odmenu“ za šírenie politických protištátnych vtipov, ktorých autori boli, pravdaže, anonymní. Kniha „O zlatú mrežu“ obsahuje tých vtipov zo všetkých oblastí života desiatky, ba stovky. Vtipy nám posielali čitatelia na základe oznamu v novinách, že ich zbierame a knižne vydáme. Podaktorí, navzdory nebezpečenstvu, že im udelia zlatú mrežu, mali nimi popísané celé zošity. Kniha vyšla v náklade 20.000 kusov, ale peniaze za ňu od novovzniknutých distribútorov a kníhkupcov pritekali len otáľavo.
Trendy v čítaní: Obraciam slovo trend na všetky strany a vždy ma to slovo ťahá od literatúry inam, napríklad k móde… Trend je súčasnosť pozerajúca sa do budúcnosti. Trúfa si však niekto povedať, aká vlna príde zajtra, pozajtra v próze či v poézii? A buďme úprimní: „trend“ severských detektívok by bez finančnej podpory severských krajín sotva existoval.
Kniha, na ktorú som najviac hrdá: Hrdosť, je pre mňa prisilné slovo. Som však rada, že som po viac rokov v minulosti dostala dva-tri granty do roka a mohla vydať zopár kníh vynikajúcich svetových autoriek v edícii Ženský prstoklad a zopár výborných, krásne ilustrovaných kníh pre deti. Keby som bola dieťa, určite by sa mi páčila knižka českej autorky Ivy Procházkovej „Päť minút pred večerou“, Blažkovej „Ostrov kapitána Hašašara“ alebo „Ohňostroj pre deduška“, Rodariho „Z neba padá čokoláda“ či moja vlastná knižka „Peťka, ja a osem medvedíkov“… Tri roky iba po jednom grante, to sa už nedá, pričom moje Vydavateľstvo Q111 sa v čitateľskej súťaži Knižnej revue za rok 2014 umiestnilo na druhom mieste! Vlastne vidíte: na to som hrdá!
Magdaléna Fazekašová
vydavateľstvo Trio Publishing
Cesta k vlastnému vydavateľstvu: Tak dlho pracujem v tejto branži, až sa mi zdá, ako keby som bola celý život vydavateľkou. Je pravda, že najprv (ako dieťa) som bola vášnivou milovníčkou kníh a šírila som ich vtedy ešte nie tlačou, ale ústnym podaním: na ceste do školy sa ku mne postupne pridávali moje kamošky a kamoši, ktorým som rozprávala príbehy na pokračovanie z práve rozčítanej knihy… Zo spätného pohľadu sa zdá, že moja cesta k vydávaniu kníh bola priamočiara. Po skončení univerzity rovnou nohou do vydavateľstva, potom do druhého, tretieho… až nakoniec som si povedala, že nastal čas, aby som si vo vlastnom vydavateľstve začala realizovať svoje predstavy. Nemám zrátané knihy, pod ktoré som sa vlastnou prácou ako redaktorka, editorka alebo ako vydavateľka podpísala, ale môže ich byť asi osemsto až tisíc. Každá z nich nesie časť môjho životného príbehu, ktorúkoľvek keď chytím do ruky, vybavia sa mi ľudia, ktorých som pri jej príprave stretla, zaujímavé príhody, úspechy či turbulencie, ktoré sprevádzali prípravu…
Prvá kniha v mojom vydavateľstve: Meno Maroš Krajňak figuruje veľkými písmenami v mojich vydavateľských análoch. Nový autor, ktorý sa hneď svojím debutom dostal medzi finalistov Anasoft Litera… V poslednom čase som investovala veľa času a energie aj do edície pre deti, zameranej na uľahčenie „čítania s porozumením“ s názvom Analfabeta Negramotná. Podporovať v deťoch lásku ku knihám by malo byť celospoločenským poslaním, ale kdesi tá spoločnosť zlyháva, keď vykazujeme také zlé výsledky v testoch detí v „čítaní s porozumením“. Ku knihám edície vydávame príručky, v ktorých dospelí nájdu metodické postupy, námety, ako sa s deťmi o knihe rozprávať, ako im pomôcť odkryť skryté zákutia a hlbočiny textu, riešiť umelecké rébusy, s ktorými sa vo svojom veku ešte nestretli… a tak v nich pestovať lásku k literatúre. V edícii vychádzajú špičkoví slovenskí autori pre deti a ilustrujú ich renomovaní slovenskí ilustrátori. Sme radi, že sa knihy edície postupne etablujú na základných školách.
Trendy v čítaní: Mám obavy, že sa čoraz väčšmi rozširuje okruh ľudí, ktorí od kníh očakávajú len lacnú zábavu, resp. lacné riešenia – myslím, že v tomto kopírujeme trendy z ostatných sfér života. Náš trh zaplavili publikácie, prinášajúce zaručené návody na čokoľvek – počnúc chudnutím, riešením zdravotných problémov, nachádzaním si partnera, zarábaním veľkých peňazí, dosiahnutím úspechu s čo najmenšou námahou… A k tomu knihy, ktoré lineárnosťou príbehu, jeho banálnosťou a rezignovaním na akúkoľvek literárnu úroveň kladú čo najmenšie nároky na zapojenie intelektu čitateľov. Tomu zodpovedá aj ponuka kníhkupectiev: keď sa pozriete, čo leží na popredných miestach v kníhkupectvách, namiesto literatúry sa vám ponúka „tovar“. Hodnotnejšie publikácie – ktoré, žiaľ, oslovujú menší okruh čitateľov – ležia skromne učupené medzi ďalšími knihami v regáloch, stratené z očí.
Kniha, na ktorú som najviac hrdá: V poslednom období to hádam bola kniha Edgara Feuchtwangera „Môj sused Hitler“. Kratučkú informáciu o tom, že vo Francúzsku vyšli spomienky E. Feuchtwangera (synovca slávneho Liona) na roky, keď jeho rodina susedila v Mníchove s Hitlerom, som objavila v našich novinách. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa mi podarilo získať kontakt na vydavateľa a dosiahnuť, aby práva na slovenské vydanie dal nám. Kniha vyšla na Slovensku vlani a zaznamenala zaslúžený úspech.
Nataša Ďuričová
vydavateľstvo Dixit
Cesta k vlastnému vydavateľstvu: Ako takmer celá moja kariéra, aj založenie vydavateľstva nebola extra vedomá a naplánovaná činnosť, ale skôr reakcia na to, že som sa po materskej nemala kam vrátiť do práce. Vo vydavateľstve Petit Press som zakladala edičné oddelenie, a to mi dalo skúsenosti s vydávaním a produkciou aj iných vecí ako periodickej tlače. Celkom hrdo môžem povedať, že Petit Press otvoril v roku 2004 na Slovensku trh s CD/DVD/knihami, pridruženými k novinám a predávanými na stánkoch. Tým sme asi pre ľudí navždy tieto produkty zlacnili… Názov Dixit vznikol na základe textu jednej mojej obľúbenej skladby od Händla. Pochádza z latinčiny a znamená „povedal“ či „bolo povedané“. Okrem zvukomalebnej stránky mi to prišlo výstižné pre knižné vydavateľstvo.
Prvá kniha v mojom vydavateľstve: Príbeh „prvej“ knihy nie je úplne triviálny, keďže to bola „Gorila“ od Toma Nicholsona. Na jednej strane obrovský vydavateľský úspech, na druhej rovnako veľký stres a právne dôsledky, ktoré sa ťahajú do dnešného dňa. Tým sme sa ale raz a navždy nasmerovali na vydávanie neobyčajných kníh, ktoré sa zaoberajú skutočnými príbehmi, faktografiou, majú spoločenský rozmer a potenciál ovplyvňovať dianie v spoločnosti.
Trendy v čítaní: Existujú stálice medzi autormi alebo v žánroch, ktoré sa čítajú stále a na celom svete. No a potom čas od času zrazu vyskočí autor alebo žáner a na nejaké obdobie prevalcuje všetko ostatné. Stačí si spomenúť na Harry Pottera, Tolkiena znovuobjaveného po 50 rokoch, Twilight ságu, Päťdesiat odtieňov, Storočného starčeka, varenie ako trend… Ezoteriku by si mal človek vybaviť do veku 16 – 20 rokov (moja skúsenosť), motivačné knihy ma v zásade nesmierne mätú svojimi rýchlymi, skratkovitými a schematickými návodmi na život a úspech, ale celkom kvalitne ulietavam na krásnych kuchárskych knihách. Viem, že severské detektívky sú na Slovensku bestseller, ale jediná detektívka, ktorá ma v života zaujala, bola trilógia „Milénium“.
Najviac ma však mrzí, keď sa knihy stávajú spotrebným tovarom, určeným na rýchlu konzumáciu a následne zošrotovanie. Ako spoločnosť kráčame cestou lacného dizajnu, lacného papiera, lacnej väzby, aby sme dosiahli čo najnižšiu predajnú cenu. Chýba mi ilustrácia, pekný zaujímavý papier, výtvarná kultúra zalomenia. Kniha ponúka aj dimenziu výtvarného zážitku a formovania vkusu, dotyk s krásnymi materiálmi. To celé spolu by malo podvedome vzbudiť v čitateľovi pocit, že nastala vzácna chvíľa, v ktorej vstúpim do iného časopriestoru a zabudnem na bežný deň.
Kniha, na ktorú som najviac hrdá: Ešte sme toho málo preskákali, aby som mohla určiť jeden titul, na ktorý som najviac hrdá. Určite som hrdá na „Gorilu“, že sme sa odvážili ísť s tým von. Teším sa z titulov Petra Tótha, kniha „Volali ste záchranku?“ u nás doma zásadne nastavila správanie v mnohých situáciách a keby som mohla, distribuujem ju do každej rodiny na Slovensku, aby ľudia mali väčšiu šancu pri život ohrozujúcich stavoch. „Zatratení“ je titul, na ktorom sme sa narobili, ale opäť otvorili čiernu skrinku v spoločnosti. Čo s doživotne odsúdenými, je to dostatočný trest? Najnovšie tituly, životopis Juraja Kukuru a „Amnestia“, ktorá otvára čitateľom reálny svet väzníc, ma vyslovene tešia…
(Celý článok si prečítajte v septembrovom MIAU)
Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka