Neúnavná lovkyňa zážitkov, nezastrašiteľná reportérka – priekopníčka, bojovníčka za spravodlivosť, akej nebolo páru. V čase nadýchaných sukní, osích pásov, zovretých živôtikov a pompéznych klobúkov, v čase, kedy jedinou ženskou starosťou bola domácnosť. Reč je o Nellie Bly, obdivuhodnej žene hodnej nasledovania bez ohľadu na dobu.
Novinové titulky svojho času hlásili: „Zlomila všetky rekordy!“, „Aké je byť slúžkou?“, „Záhada neznámeho choromyseľného dievčaťa.“, „Nellie Bly na fronte!“ Všetky odkazujú na jednu a tú istú osobu. Kto by to do malej „Pinky“ pred 20 rokmi povedal! Súdiac podľa jej detskej povahy, by si ju čitatelia mohli predstaviť akurát ako autorku módnych článkov do ženských žurnálov… Ale že raz urobí dieru do sveta ako húževnatá investigatívna žurnalistka, netušila vtedy zrejme ani ona sama.
Pinky, ružové dievčatko
Malá Elizabeth Jane Cochran, budúca Nellie Bly, svoju dobrodružnú povahu ešte nedáva znať. Správa sa vzorne ako dievčatko, z ktorého raz vyrastie pravá viktoriánska dáma, čo vie, kde je jej miesto. Nadovšetko miluje ružovú farbu, do nej ju matka bez konvencií a napriek rečiam odieva a dievčatku prischne prezývka „Pinky“. Patrí medzi najmladších potomkov v početnej rodine sudcu, a tak má kučeravý drobec na ružiach ustlané. Až kým jej ako šesťročnej otec nezomrie. Pán Cochran po sebe nezanechal žiadny závet a jeho majetok sa rozdelil medzi jeho 15 detí (z toho 10 z predchádzajúceho manželstva). Budúcej žurnalistke sa veľa neujde. Vdova Cochranová zakrátko opäť vstupuje do manželského zväzku, no ten končí náhle a škandalózne: rozvodom! Vydaj za neogabaného surovca, čo si rád vypije a nezriedka vztiahne ruku aj na svoju ženu, bol krokom vedľa. Nellie poznačená rodinnými peripetiami neskôr ako novinárka poukazuje na domáce násilie, znevýhodňovanie žien pri rozvodoch a volá po náprave. Na sobáš vôbec nepomýšľa, radšej si svojpomocne razí svoju cestu do sveta bez mužskej príťaže.
Dúfa, že seba i matku najlepšie zabezpečí ako učiteľka a začne študovať na internátnej škole. Prostriedky z dedičstva po otcovi však stačia len na jeden semester, pracovité dievča sa tak myšlienky na vyššie vzdelanie musí vzdať. Po pol roku ale rozdúcha v sebe zápal pre novinárčinu a stane sa jej osudovou. Keď finančná tieseň na rodinu neprestáva doliehať, prichádza s nápadom presťahovať sa do najbližšieho veľkomesta, kde budú mať viac možností uplatniť sa. Pragmatickosť, impulzívnosť a dôraz na intuíciu patrili k výrazným povahovým črtám mladej dievčiny a neskôr sa stanú jej poznávacím znamením ako slávnej reportérky. Hoci to myslela dobre, nápad sa nevyplatil – rodine sa v Pittsburghu nedarí a musí prenajímať priestory svojho domu, aby sa ako-tak pretĺkla ťažkými časmi. Doma sa ohýba, ako sa len dá, vypomáha matke a hľadá si prácu. V tom čase neľahká úloha, lebo mladé dievča malo vtedy šancu uchytiť sa jedine ako učiteľka alebo robotníčka v továrni. Na nejaký čas sa jej predsa len darí zamestnať a pracuje ako guvernantka. Napokon jej život prevráti naruby obyčajná náhoda.
Osamelá sirota zasahuje
Stalo sa to v roku 1885, keď natrafila na článok v The Pittsburgh Dispatch, ktorý ju neuveriteľne rozhorčil. V nepriateľsky ladenom stĺpčeku „Na čo sú dievčatá dobré“ sa autor zamýšľal nad úlohou žien v spoločnosti a pole ich pôsobnosti striktne vymedzil na domácnosť. Zdôraznil, že o vzdelanie či kariéru by sa osoby ženského pohlavia ani nemali pokúšať, keďže patria k „rodinnému krbu“ a pracujúcu ženu označil za „ohavnosť“. Elizabeth napísala uštipačnú obhajobu pod pseudonymom Osamelá sirota a pýta sa, prečo by jediným východiskom pre ženu mal byť sobáš a podradná práca, kým muži majú toľko možností. „Vezmite šikovné dievčatá, vytiahnite ich z bahna, postrčte ich po rebríku života a budete bohato odmenení,“ nabáda vo svojom liste redakcii. Jej reakcia vyvolá rozruch a zapôsobí natoľko, že noviny prostredníctvom inzerátu okamžite vyzvú Osamelú sirotu, aby sa k svojmu dielu prihlásila.
V mrazivý januárový deň postáva Elizabeth na rohu ulice a upiera pohľad na štvrté poschodie domu pred ňou. Karta sa konečne obracia! Začína sa na ňu usmievať šťastie. The Pittsburgh Dispatch chce určite uverejniť jej list, prečo by ju inak volali do redakcie? Nervózne váhavo vstupuje do impozantnej budovy vydavateľstva, po chodbe ju sprevádza šepot a so sklopeným zrakom vysvetľuje, čo je zač. Vydavateľ mladú dámu so záujmom sleduje a pomyslí si, že má niečo do seba. Rozhodne má talent upútať. Rozmýšľa, ako by svojimi nekompromisnými postrehmi a názormi rozvášnila čitateľov. Napokon ju požiada o dva články, za ktoré jej dobre zaplatí. Ak sa osvedčí, ponúkne jej stoličku redaktorky, dodáva v duchu.
A osvedčila sa! Nadchne ako nadaná autorka so zdravým úsudkom, dravým prístupom a výnimočným pozorovacím talentom. Mužským kolegom berie vietor z plachiet a stáva sa novou redaktorkou v The Pittsburgh Dispatch. Toľké šťastie! Päť dolárov na týždeň by nezarobila ani vo fabrike.
Reportáže ako z detektívky
Na konci 19. storočia pracovalo v novinách len pár žien a všetky bez výnimky používali pseudonymy. Bolo by predsa nevhodné, aby čitatelia poznali totožnosť ženskej autorky. Celý redakčný tím chrlí návrhy, ako Elizabeth premenovať, až sa napokon ujme pseudonym Nellie Bly podľa rovnomennej populárnej skladby od Stephena Fostera. Nellie je konečne vo svojom živle. Zaujíma sa o vážne témy, akým by sa správne mali venovať jej mužskí kolegovia. Píše o znevýhodňovaní žien v rôznych sférach spoločenského života, napríklad o nutných reformách rozvodového práva, ktoré v tom čase favorizovalo mužov, spovedá tvrdo pracujúci ľud, dožaduje sa sociálnej spravodlivosti a rodovej rovnoprávnosti.
Mladé dievča si pre svoj kariérny zlom nemohlo vybrať príhodnejšiu dobu, v spoločnosti sa stále viac začínajú rozoberať myšlienky o ženskej rovnoprávnosti. Nellie mala toľko otázok! Chcela vedieť, ako ženy žijú a pracujú, kam smú a nesmú chodiť, či a prečo majú za tú istú prácu ako muži menšiu plácu. A hlavne, nebála sa hľadať odpovede. Vždy sa vedela ocitnúť na miestach, ktoré zaváňali nebezpečenstvom a bezprávím a nebojácne tak stála pri zrode investigatívnej žurnalistiky. Pre celú jej tvorbu bola typická tzv. detektívna reportáž – vždy sa v prezlečení zaradila napríklad medzi robotníčky v rôznych podnikoch, aby na vlastnej koži zakúsila podmienky, ktoré tam panujú a neskôr to potom šéfom korporácií nekompromisne vytmavila v redakčných článkoch. K investigatívnym reportážam sa dostala celkom prirodzene, keď hľadala spôsob, ako sa dostať cez zabuchnuté dvere tej či onej fabriky. Bolo úplne iné počúvať spovede robotníkov, lopotiacich sa v továrňach za malé peniaze a sama podstúpiť 14-hodinovú šichtu, pretrpieť pálenie v očiach, pocítiť zúfalý smäd a bodavú bolesť v krížoch.
Mexická stopa
Články Nellie Bly majú u čitateľov pozitívnu odozvu. To však neplatí pre továrnikov, inzerujúcich v The Pittsburgh Dispatch, ktorým ona kazí meno. Hrozia odchodom. Preto vedenie príliš aktívnu reportérku presunie na oddelenie, ktoré vtedajšej žene prislúcha viac – na floristiku. Nespokojná s novou pracovnou náplňou presviedča šéfa, aby ju vyslal do Mexika ako zahraničnú korešpondentku. Podarí sa jej ho zlomiť a už cestuje na juh. Jej správy majú spočiatku cestopisné črty, voňajú čerstvou tortillou, sú zmáčané utrápenými slzami mexických žien a presiaknuté reportérkiným nadšením z hispánskej úctivosti. No ostrému peru agilnej žurnalistiky neunikne ani diktatúra Porfiria Díaza a skorumpovaná mexická vláda. Po tejto neskrývanej kritike pohrozia mexické orgány americkej novinárke žalárom a naliehajú, aby odišla z krajiny. Po návrate si nasrdená púšťa jazyk na špacír a Díaza označí za tyrana, ktorý utláča mexický ľud a kontroluje tlač. (Správy Nellie Bly z Mexika sú v roku1888 súborne vydané v knihe Šesť mesiacov v Mexiku). Po tomto dobrodružstve si už nedokáže predstaviť, že by sa v The Pittsburgh Dispatchvrátila k nezáživným ženským a kultúrnym témam. Redakcii necháva strohý odkaz, že sa už nevráti.
Choromyseľná kráska
Pittsburgh sa cieľavedomej Nellie stáva malý. Má nový cieľ: New York! Bez zábran odchádza do metropoly, ktorá zažíva obrovský rozmach a mnoho si od nej sľubuje. Po štyroch mesiacoch odmietania nachádza konečne svojho chlebodarcu – New York World, denník Josepha Pulitzera. Redakcia známych novín angažuje nebojácne dievča, pripravené prijať akúkoľvek výzvu. A 23-ročná Nellie nepozná strach, v krvi jej koluje adrenalín a vpred ju hnala predovšetkým túžba po uplatnení i zmysel pre spravodlivosť… a referuje z nechvalne známej newyorskej liečebne pre choromyseľných (Blackwell’s Island Insane Asylum) o podmienkach, v akých sa pacientky liečia.
Deň pred plánovaným preniknutím do ústavu trénuje pred zrkadlom nepríčetné grimasy. Plán má nasledovný: prenajať si izbu v penzióne, spôsobiť rozruch nezvyčajným správaním a o zvyšok sa už postará personál. Práve sa stmieva a plán vychádza spoľahlivo, teší sa napätá, keď vykrikuje na zamestnankyne v ubytovni, že sú šialené a že sa ich bojí. Sedí schúlená na schodoch, odmieta si ísť ľahnúť a bedáka. Dozor konajúce ženy samy dostanú strach, nelenia a zburcujú políciu, aby strážnikom vydali zmyslov zbaveného hosťa. Reportérka v prestrojení pred súdom neochvejne predstiera amnéziu a verdikt vyšetrujúcich lekárov znie jednohlasne: do blázinca s ňou! Pomätená, ale pôvabná mladá dáma priťahuje pozornosť médií, ktoré sa pýtajú, kto je tá záhadná bláznivá dievčina s divokým výrazom v očiach. New York World si to tajomstvo zatiaľ bedlivo stráži, veď sa už čoskoro všetci dozvedia.
(Celý portrét Nellie Bly nájdete v októbrovom MIAU)
Aneta Homzová
foto Profimedia, archív