Dávku odvahy, porciu zvedavosti a jeden fotoaparát, to je všetko, čo Shantanu Starick potreboval na to, aby precestoval všetky rozľahlé i odľahlé kontinenty. Bez peňazí, bez sponzorov, bez spoliehania sa na súcit druhých. Priepustkou za dobrodružstvom sa mu stali fotografie, ktoré vymieňal za strechu nad hlavou, pokrm na zasýtenie a palubný lístok k ďalšej úlohe. Mladý Austrálčan zo žartu hovorieval, že bude pokračovať „pokiaľ studňa ľudskej zvedavosti a dobrosrdečnosti nevyschne“. Vydržal tri roky a päť mesiacov. Na konci tohto mimoriadneho dobrodružstva však neležala vyprahnutá studňa.
Precestovať celý svet bez jediného centu v peňaženke, bez zmlúv, len s vierou a zvedavosťou, či to bude fungovať, bolo radikálne rozhodnutie. Ako sa zrodil tento nápad, hnevalo vás niečo?
Je zaujímavé, že sa pýtate, či ma niečo hnevalo, namiesto toho, či ma niečo inšpirovalo. V skutočnosti to bolo aj jedno aj druhé, alebo jedno viedlo k druhému. V tom čase som študoval architektúru a zároveň pracoval ako fotograf na voľnej nohe. Dostal som sa však na rázcestie – uvedomil som si, že keď chcem vyniknúť, musím jednu z týchto kreatívnych činností dostať do popredia a potreboval som niečo výnimočné, aby som dokázal urobiť tento krok. Viedli sme s priateľmi dlhé diskusie a otázka finančných obmedzení sa v nich zjavovala oveľa častejšie, než sa mi páčilo. Mám na mysli nedostatok peňazí ako dôvod, prečo niečo neurobiť – to ma skutočne hnevalo. Jedno s druhým potom viedlo ku zrodu projektu The Pixel Trade.
Ako ste sa dostali k prvému výmennému obchodu?
Mal som dvoch známych v Melbourne, hudobníka a interiérového dizajnéra. Spýtal som sa ich, či by sa na to dali a vysvetlil im pravidlá. Od okamihu, keď som prišiel do Melbourne, boli peniaze zakázané.
Spolupracovali ste s ohromným množstvom ľudí. Akí boli?
Veľmi rozmanití. Ľudia, ktorí sa v živote zväčša venovali niečomu zaujímavému. Spolupracoval som s módnymi značkami, s cvičiteľmi koní, floristami, hudobníkmi, šéfkuchármi. Fotil som svadby, spolupracoval s dizajnérmi nábytku, on-line spoločnosťami, kaviarňami, reštauráciami, tanečníkmi, šperkármi, farmármi, majiteľmi cyklistických obchodov, kováčmi, domorodými komunitami… šlo o skutočne rôznorodé projekty bez akejkoľvek špecializácie. Zrazu na nej nezáležalo. Vynechali sme peniaze a zostali len dve strany, ktoré sa dohodli na kreatívnom výsledku.
Otvárali vám ľudia dvere do svojich kuchýň a domov, alebo vás radšej posielali do hotelov a reštaurácií?
Väčšinou mi ponúkli to, čo už mali a ja im zasa to, čo som už dokázal.
A najdivokejší zážitok?
Jedným z nich bola určite Antarktída, tú som navštívil na záver. Tento kút sveta ponúka ústranie uprostred búrky alebo vzrušenie v ríši pokoja, je to časť sveta plná kontrastov.
Ako sa bartrovalo v chudobnejších podmienkach?
Napríklad v meste Essaouira na západnom pobreží Maroka som býval v riáde (tradičný marocký dom alebo palác pre vyššie vrstvy), ktorý viac pripomínal hostel. V tej dobe som sa cítil dosť stratený a zmätený a okrem toho aj v strese, lebo som nemal dohodnuté ďalšie bartre, ku ktorým by som sa mohol posunúť. Celá situácia – ako sa všetko vyvíjalo, kde a s kým – ma doviedla k pocitu, že som dosiahol koniec kariéry, že som ako fotograf skončil… Viac však prezradím až v pripravovanej knihe.
Mimochodom, jednou z najväčších výziev celého projektu bolo, ako si pri zvolenom životnom štýle udržať vzťah. Ako zobrať ženu na večeru? Ako s ňou stráviť čas, keď sa musíte spoľahnúť na jej peniaze? Zákutia vzťahov môžu byť zložité… Ale aj túto tému odhalím až v knihe.
Dokončili ste 222 projektov, ktoré považujete za najextravagantnejšie?
Bolo ich veľa, ale spomeniem aspoň let helikoptérou na Novom Zélande. Pri fotení pilota som mohol visieť z vrtuľníka, keď sme leteli ponad hory alebo sa vznášali nad vinicami.Ale extravagancia závisí od uhla pohľadu. Rád by som povedal, že som spolupracoval s mužom, ktorý mi na večeru servíroval len šalát, lebo bol presvedčený, že je magický alebo so ženou, ktorá mi z kože chcela vytrhnúť všetky chlpy. Žiaľ, alebo našťastie, najbláznivejšími boli tie bartre, ktoré nemali scenár alebo sa chceli vymknúť pravidlám projektu. Výsledok: trochu zlého jedla, ťažkopádne konverzácie a zopár zdráhavých stlačení spúšte. Nič príliš bolestivé.
Fotili ste 1.248 dní bez prestávky. Nebolo vám niekedy ľúto, že zadania netrvali dlhšie?
Tak to bolo vo väčšine prípadov. Asi v 80 percentách zadaní som si želal, aby ešte pokračovali. Niektoré dokonca aj mesiace, keby som mohol, ale to by už asi išlo o celoživotný záväzok.
Odkiaľ sa vám nechcelo odísť?
Napríklad z Nového Zélandu, kde som spolupracoval na kuchárskej knihe s vinárskou spoločnosťou Amisfield. Mal som skvelú príležitosť vrátiť sa do Queenstownu v každom ročnom období v priebehu jedného roka, jesť úžasné jedlo, lyžovať sa a fotografovať so šéfkuchárom, z ktorého sa stal môj výborný priateľ. Okrem toho som mal dosť času, aby som sa túlal po krajine a fotografoval ju. Cítil som sa tam viac ako doma, veľa som toho navštívil, žil som konečne chvíľu vyrovnane, čo po dlhom období, keď som sa neustále hýbal vpred a nemal pocit pevnej pôdy pod nohami, pôsobilo zrazu ako raj.
Zažili ste takýto luxus aj inde?
V New Yorku, kde sa mi podarilo skombinovať dva bartre – pre koktailový bar Death and Company a reštauráciu Porsena. Poskytli mi aj apartmán, takže som mal jedlo, strechu nad hlavou a koktaily. Navyše, asi štyri dni, keď nepotrebovali nič fotografovať. Musel som sa štípať a pripomínať si, že som sa sem dostal bez použitia peňazí. Dokonca som mohol pozvať zopár známych na drink a bolo to „na môj účet“.
Čo patrilo k najpamätnejším zážitkom, keď ste sa ocitli mimo svojej komfortnej zóny?
Tak sa cítim vždy, keď som s ľuďmi, ktorí nemajú na život podobné názory ako ja. Keď v bežnom živote narazíte na človeka, s ktorým si nesadnete, zväčša sa môžete zvrtnúť na opätku a ísť si po svojom. Keď som však počas projektu spolupracoval s takýmito ľuďmi, nemohol som si dovoliť tento luxus. Trvalo niekoľko dní, kým som sa mohol pohnúť ďalej a nechať ich za sebou. Párkrát sa mi to stalo a vždy som sa cítil veľmi nepríjemne. Napríklad v Tasmánii, kde som býval v moteli a fotil pre jeho majiteľa, som raz začul debatu o výrube lesov. Keďže ubytovňa bolo malé a tiché miesto, dostalo sa to k mojim ušiam a jeden horlivý pán mi neskôr ukázal video, ako rúbe drevo a porozprával o tom, ako neznáša zákony, ktoré tento výrub spomaľujú. Bol presvedčený, že to je jediný spôsob, ako zarobiť peniaze a mal veľmi naivnú predstavu, aký to bude mať dopad na našu planétu, ak sa bude pokračovať takouto rýchlosťou. Bol som z toho celého veľmi nesvoj…
Byť absolútne bez peňazí – aké pocity ste v takejto situácii zažívali?
Cítil som sa ako dieťa. Skúste si spomenúť na posledné obdobie, kedy ste nemuseli premýšľať o peniazoch. Pre mnohých to bolo práve obdobie detstva, vtedy za nás v tomto smere premýšľali rodičia. Cítil som ten dotyk detstva počas celého projektu. Chvíľu mi trvalo, kým som si to uvedomil, ale nakoniec som to identifikoval. Keď nepoužívate peniaze, zrazu má vaša myseľ veľa slobody na iné myšlienky, na druhej strane sa zaplaví takými, o akých ľudia s peniazmi nemusia uvažovať. Vždy je tam balans.
Zuzana Zimmermannová
foto Shantanu Starick
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2016)