Gabina Weissová
foto Universal
Často hovorí o živote na planéte plnej zúfalstva a bolesti. Alebo o smrti, nespravodlivosti, utrpení hladujúcich detí, globálnom otepľovaní, Afrike či Blízkom východe. To z nej robí vážnu, tak trochu „temnú“, androgýnne krásnu ženu. Modré oči speváčky Annie Lennox sú však stále nežné a jej spev i úsmev dodnes ľuďom podlamujú kolená.
Annie sa už narodila „stará a utrápená“. Prišla na svet vo sviatočnom čase Vianoc, 25. decembra v roku 1954 v Aberdeene na východe Škótska. Mesto, v ktorom bývala a miesto, kde vyrastala, v nej odmala podnecovali melanchóliu a pocit, že na ňu padá ťarcha celého sveta. „Premýšľala som o tom, aké je ťažké žiť. A aj bolo. Nikdy som v predstavách o svojej budúcnosti nemala viac ako 35 rokov. Myslela som, že potom už budem mŕtva.“
Little Bird
Ulica, kde stál ich dom, páchla bitúnkom a splaškami. Oproti chátrala budova starej textilky, v meste sa pod rúškom tmy darilo násiliu, a tak jedináčik Annie trávieval väčšinu času doma, pod ochrannými krídlami rodičov. Situácia v rodine vôbec nebola ružová, otec s mamou sa zo všetkých síl snažili, aby im skromné zamestnania (Tom opravoval kotle v lodeniciach, Dorothy bola kuchárka) priniesli dosť peňazí na školné pre jediné dieťa. Annie totiž navštevovala tak trochu „nóbl“ dievčenskú školu, kde žiačky nosievali klobúčiky a pri odchode z triedy si podali ruku s učiteľom. Annie do tohto vznešeného sveta nepatrila (doma sa musela deliť o vonkajšiu toaletu s deťmi z ďalších piatich rodín), avšak predstavy o jej budúcom povolaní boli vznešené viac než dosť. V jedenástich totiž zatúžila písať básne a od tých čias sa videla ako umelkyňa – poetka. Keď si však vypočula albumy Joni Mitchell, odrazu načisto precitla: bude sa živiť skladaním piesní!
Základy hudobného vzdelania (ak sa to tak dá nazvať) dostala už ako trojročná, spolu s detským pianom na hranie. Neskôr dokonca získala niekoľko ocenení v detských speváckych súťažiach a naučila sa hrať na flautu, aby sa pripojila k úspešnému školskému dychovému orchestru. Za vrchol tínedžerského muzicírovania považovala nahrávku, ktorú spískala spolu s kamarátkou Islou na povale rodinného domu. Obe sa vraj viac chichotali a rozprávali si vtipy, ako spievali, ale keď sa po mnohých rokoch nahrávka našla, ponúkala jasný dôkaz, že osud malej talentovanej Annie bol dávno spečatený (bez ohľadu na to, že vplyv otcových politických debát pri jedálenskom stole z nej mohol spraviť skôr adeptku na štúdium práva či politológie).
Ži so mnou a buď mojou láskou
Tom a Dorothy sa prenesmierne tešili, keď ich dcéra získala miesto na londýnskej Royal Academy of Music. Spočiatku šlo všetko podľa plánu a Annie, s flautou v puzdierku, poslušne drala lavice prestížnej školy… až kým jej klasická hudba nezačala liezť hore krkom. Krátko pred doštudovaním z akadémie odišla a aby si na seba zarobila (a nevrátila sa domov s dlhým nosom), začala sa živiť ako čašníčka v londýnskych puboch.
Vraj sa v ten osudný deň v roku 1976 v zastrčenej uličke severozápadného Londýna rozleteli dvere malej reštaurácie (Annie práve utierala stoly a nosila hosťom jedlo) a vstúpil ON. Na sebe mal navlečený hrubizný kožuch, rozhliadol sa a keď zbadal útle dievča s veľkými modrými očami, požiadal ho rovno o ruku. Bol to David Allan Stewart a od toho dňa začala excentrická dvojica intenzívne randiť. „Doma mala drevené harmónium, na ktorom mi hrala svoje piesne,“ spomína na ich začiatky gitarista a hudobný producent. „Jeden deň som netušil, že vôbec existuje a na druhý deň sme spolu žili!“ Založili kapelu The Catch, obývali spolu priestor miniatúrneho bytu v severnom Londýne a okrem starostí, ako zohnať dostatok peňazí a niečo malé pod zub, trápila Annie aj otázka prežitia. Doslova, pretože Dave bol v tom čase na vrchole svojej drogovej závislosti a každý deň mohol byť jeho posledný. Stváral nepredvídateľné veci a jeho zdravie ho čoraz väčšmi zrádzalo. Raz počas večere v reštaurácii dostal príšerný záchvat, zastavil sa mu dych a vychudnutého a slabého ho previezli do nemocnice. Až si Annie povedala, že stačilo a že svoju lásku i partnera z branže z toho dostane.
S novými ideálmi sa pôvodná kapela dvojice premenovala na The Tourists, no ich kariéra sa vyvíjala rovnako pochybne ako ich názov. O rok už „Turisti“ neexistovali a nahrávacej spoločnosti museli splatiť značný dlh. U Annie sa spustili záchvaty paniky a depresie. „Bolo to totálne peklo,“ spomína na bezútešné dni speváčka. „Nikdy viac by som už nechcela zažiť podobné obdobie tráum a drám!“
Láska je cudzinec
Annie bola v takom zlom stave, že nevládala vstať z postele. Všetkým trápeniam padol za obeť aj milenecký vzťah medzi ňou a Daveom. No potom sa stalo čosi zvláštne: kým väčšinu známych párov showbiznisu najskôr postretol úspech, a ten akoby mal zvláštnu silu spojiť dvoch talentovaných ľudí dohromady, u Annie a Davida to bolo presne naopak. Najprv sa dali dokopy (po štyroch rokoch sa rozišli) a potom ich stihla sláva! Ale pekne po poriadku.
V roku 1980 založili ďalšiu kapelu – synth popovú Eurythmics. Prvý album In The Garden bol ešte prepadák a nikoho príliš neohúril, s druhou doskou Sweet Dreams (Are Made of This, 1983) to však už bola celkom iná káva. Nahrali ju v provizórnom štúdiu, ktoré zostavil Dave a úvodná skladba Love Is a Stranger sa stala jednou z najznámejších piesní celej histórie kapely. V klipe vystupuje výrazná Annie ako žena i ako muž, čo vyvolalo vlnu polemiky o jej sexuálnej orientácii. Kritiky však zaujímal najmä výkon a nie výzor a s radosťou konštatovali, že Dave a Annie vpálili unudenému popu ranu sviežosti a bohemizmu. „Boli sme perfektné duo,“ hovorí Dave. „Annie je silná žena s vlastnými myšlienkami a filozofiou, brilantne spievala a hrala pred kamerou. Ja som sa mohol sústrediť na nahrávanie, produkciu, písanie a aranžmány.“
V dobách The Tourists bola Annie platinovou kráskou, často ju prezývali „britská Blondie“, na začiatku práce s Eurythmics však unavená z bábikovského výzoru dala si vlasy ostrihať na ježka, zafarbiť na oranžovo a často sa obliekala do mužských šiat. Jej štýl sa stal stredobodom pozornosti. Annie v jednom z rozhovorov neskôr vysvetlila, že takto chcela upozorniť na fakt, že ona a Dave sú rovnakí: „Som ako on. Som žena, ale mám svoju mužskú stránku a nebudem ju popierať.“
Na neistej pôde
Trvalo to celé desaťročie. Úspech, svetová sláva, najprestížnejšie ocenenia, najvyššie vrcholy rebríčkov hitparád, koncerty, vystúpenia, takmer každý rok nový album, videoklipy a najmä nezabudnuteľné hity: Love Is a Stranger, Sweet Dreams (Are Made of This), Who´s That Girl?, Here Comes the Rain Again, There Must Be an Angel (Playing with My Heart), When Tomorrow Comes, The Miracle of Love alebo Angel. Annie na pódiu žila a prežívala, dávala zo seba všetky emócie, delila sa o šťastie, smútok, čítala ľúbostné listy, plakala, menila skostnatený pohľad na pohlavie, krásu a silu žien…
Hudba otvárala okno do duše krátkovlasej ikony. S úspechom však prišli aj pády. Dave v skorých 90. rokoch priznal, že stratil všetky ideály, dokonca trpel nutkavou predstavou, že jeho telo obsadili mimozemšťania, že mu z toho puchne hlava a napokon skončil v nemocnici. Kapela sa nikdy oficiálne nerozpadla, no v roku 1990 Dave odrazu súrne potreboval prestávku, Annie čas na rozdýchanie miernej depresie a najmä priestor na sólo kariéru. Keď začala skladať piesne na prvý sólový album Diva, vedela, že riskuje. Tvorila pár s niekým, kto ju dlhé roky podporoval a dokonale poznal, no odrazu stála na neistej pôde. Napriek tomu sa cítila slobodná a nesmierne vzrušená (ani po dlhých rokoch Annie svoje rozhodnutie neoľutovala): „Chcela som vedieť, či to dokážem aj bez Davea. Potrebovala som zistiť, kto som bez neho.“
Chôdza po rozbitom skle
Album Diva (1992) potvrdil Annine kvality. Predstavil ju pokojnejšiu, oveľa vyzretejšiu, presne zapasovala do diery na trhu, ktorý ju ako sólo speváčku privítal s otvoreným náručím. Album aj vďaka silným singlom Why a Walking on Broken Glass zaznamenal veľký úspech v Európe i Spojených štátoch a nominovali ho na cenu Grammy ako album roka. Druhý sólový album Medusa, poskladaný výhradne z prevzatých piesní, uzrel svetlo sveta o tri roky neskôr. Vydanie albumu mal podporiť aj jej koncert v newyorskom Central Parku. Citlivá Škótka v károvanom mužskom obleku mohla byť spokojná už v predstihu – šesťtisíc lístkov fanúšikovia rozchytali za niekoľko minút. Album zožal obrovský úspech, avšak predovšetkým pieseň No More I Love You´s dostala vďaka nádhernej interpretácii krídla nesmrteľnosti.
V roku 1999 sa Annie a Dave opäť dali dokopy (hoci len na chvíľu). Možno za to mohla smrť ich spoločného priateľa Peeta Coombesa (hrával a spieval s nimi v The Catch a The Tourists), možno spomienky, možno spoločný smútok alebo chuť vzdať mu hold napokon vyústili do albumu Peace. Prvý za posledných desať rokov, prvý, z ktorého bolo cítiť obavy o mier vo svete a posledný pod hlavičkou svetovo úspešnej kapely. Nasledovala „Peacetour“ na troch svetových kontinentoch – výťažok z koncertov sa dvojica rozhodla venovať Greenpeace a Amnesty International. Brit Award, ako ocenenie za mimoriadny prínos hudbe, to bola už len čerešnička na torte úspechu Annie a Davea.
V roku 2002 si Annie uctil časopis Billboard svojím najvyšším ocenením Billboard Century Award, pričom šéfredaktor opísal speváčku ako „najoriginálnejšiu umelkyňu v moderných dejinách populárnej hudby“. V roku 2003 sa vybrala na sólové turné po USA a Kanade a vydala ďalší album Bare. Mnohí ho považovali za veľmi intímnu, hlboko emocionálnu spoveď, niektorí dokonca za temné volanie o pomoc – v poslednej piesni Oh God sa objavili aj tieto slová: Bože, kde si teraz? / Pozerám sa dolu do priepasti / Ty neexistuješ. Annie však mala celkom iný názor: „Temný?! Ale veď moja hudba mohla byť ešte pochmúrnejšia, skoro ako peklo. Sama som sa takou mohla stať. Umelci sú totiž citlivejší, inak ladení, ako ostatní, možno majú jemnejšiu kožu.“
Rok 2007 priniesol dlho očakávaný album Songs Of Mass Destruction, pozitívne prijatý fanúšikmi aj kritikmi. Na piesni Sing tu zaspievalo 23 najuznávanejších ženských speváckych osobností (Madonna, Anastacia, Dido, Céline Dion, Pink, Shakira, Sarah McLachlan, k.d.lang, Bonnie Raitt…) s cieľom upozorniť na pandémiu HIV/AIDS a jej trpiace obete, predovšetkým deti a matky.
Čas bolesti
Matky sú nositeľky života a ako také by mali byť uctievané a milované. Annie sa neraz zamýšľala nad tým, za akých okolností prišla na svet a s čím musela bojovať jej vlastná matka: „Keď ma v roku 1954 porodila, mnohé sa v tom čase považovalo za tabu, najmä otázky sexuality a pohlavného zdravia, o ktorých sa nikdy nediskutovalo.“ Ženy z generácie jej matky dostávali len kusé informácie o tehotenstve, jeho priebehu a o pôrode, o tom, ako sa naň pripraviť a čo ich čaká potom. Annie vraví: „Moja matka bola skúsenosťou z pôrodu natoľko traumatizovaná, že už nikdy viac nechcela túto skúšku podstúpiť.“
Traumou si prešla aj samotná Annie. Keď sa počas koncertu v Stuttgarte zoznámila so samotárskym prívržencom hnutia Hare Krišna, Radhom Ramanom, myslela si, že je to muž naveky: „Zmenil môj život, ukázal, ako môžem byť šťastná. Pred tým, ako som ho stretla, nevedela som, čo vlastne chcem,“ vyhlásila Annie krátko po svadbe (1984) a spolu sa odsťahovali na opustené miesto blízko Krišnovho chrámu v malej švajčiarskej dedinke, kde Radha svojej manželke zatrhol konzumovať mäso, alkohol a kávu. Všetci mali o Annie obavy, našťastie, aj ona si po pár mesiacoch uvedomila, že spravila obrovskú chybu. Po roku bolo manželstvo rozvedené.
Potom sa trochu stiahla z verejného života a keď napokon ostala tehotná s novým partnerom a manželom, izraelským producentom Urim Fruchtmannom, vydala sa zaň a rozhodla sa sústrediť na materstvo. No v decembri 1988 vrúcne očakávaný syn Daniel sa narodil mŕtvy: „Zmenilo to môj život. Prísť o dieťa je jedna z najhorších bolestí na svete.“ Osud ju však o materinskú lásku, našťastie, nepripravil a napokon porodila dve krásne dcéry, Lolu (1990) a Tali (1993). Pre staršiu Lolu dokonca zložila pieseň Precious, pretože „musela som pokračovať v živote a späť na tento svet ma priviedla ona. Som veľmi vďačná, že ju mám.“
Žiaľ, ani druhé manželstvo Annie až také idylické nebolo a v roku 2000 sa od Uriho odsťahovala a rozvod popísala ako „neuveriteľne bolestivú“ záležitosť. Celé 90. roky vlastne poznačil jej večný boj s depresiou. Veľa možností vlastne ani nemala, lebo ako sama vraví, mohla s tým začať niečo robiť, alebo vziať do ruky fľašu whisky. Riešenie napokon prišlo samo – keď Lola a Tali podrástli a nepotrebovali mať pri sebe svoju matku 24 hodín 7 dní v týždni. Pomaličky sa teda vrátila na miesto, ktoré jej prinášalo radosť a dávalo zmysel: do nahrávacieho štúdia.
Spievaj
Nová fáza života prišla v roku 2003 v juhoafrickom Kapskom Meste. Vystúpila tam na koncerte Nelsona Mandelu, jedného z jej najväčších osobných hrdinov. Zúčastnila sa zároveň zahájenia činnosti jeho nadácie 46664 (Mandelovo číslo počas väzby na ostrove Robben Island), zameranej na boj proti HIV/AIDS. Annie hlboko zasiahlo vedomie, koľko detských a ženských obetí má na svedomí pandémia HIV/AIDS a rozhodla sa venovať tejto téme. Dávala rozhovory, viedla tlačovky, organizovala prednášky a využívala svoje meno i hudobnú prestíž na „vyššie ciele“, tak ako to z úcty sľúbila Mandelovi. Bez trička s nápisom HIV Positive takmer nevychádza z domu, považuje ho za nástroj solidarity s ľuďmi, ktorí majú HIV. „Týmto tričkom hovorím: Áno, môžeme o tom rozprávať. Nemusí to byť tajomstvo.“
Stala sa tiež členkou organizácie Treatment Action Campaign, ktorá zastrešuje predovšetkým ženy s HIV. Tie pracujú priamo v teréne a pomáhajú ľuďom v podobnej situácii vyrovnať sa s následkami vírusu HIV. K tomu všetkému rozbehla kampaň SING, ktorá jej pomáha zbierať finančné prostriedky pre organizácie, zamerané na prevenciu prenosu HIV z matky na dieťa. Jednoducho, rozhodla sa nemlčať. Keď nespieva, volá do sveta, hovorí o problémoch, ktoré majú vplyv na nás všetkých, predovšetkým na ženy a deti. Je nielen skvelá speváčka, umelkyňa, majiteľka prestížnych hudobných i humanitárnych ocenení, matka a manželka, ale aj nositeľka Rádu britského impéria, veľvyslankyňa a ambasádorka. V septembri, po ohlásení vydania najnovšieho (v poradí už šiesteho) sólového albumu Nostalgia (2014), sa vyjadrila, že už možno žiadnu pieseň nenapíše – v aktuálnej fáze života sa totiž cíti mimoriadne šťastná a k písaniu vraj potrebuje smútok…
ZAUJÍMAVOSTI:
Manžel č. 3
Hoci ešte pred pár rokmi vyhlasovala, že manželstvo nie je to, čo práve potrebuje k životu, nedávno sa opäť vydala. Svojho tretieho manžela, gynekológa Mitcha Bessera, stretla v roku 2009 počas spolupráce na jeho charitatívnom projekte Mothers2Mothers (organizácia so sídlom v Afrike so zameraním na znižovanie rizika prenosu HIV z matky na dieťa). Súkromný svadobný obrad v štýle vintage sa konal v roku 2012 a zúčastnilo sa ho 150 najbližších priateľov a vybraných hostí. Dave Stewart nebol pozvaný! – kričali do sveta unisono najznámejšie denníky. Dave však neskôr uviedol veci na pravú mieru vyhlásením, že pozvanie dostal, ale neodkladné povinnosti mu nedovolili prísť.
Desať NAJ
Annie Lennox, pomerne aktívna na sociálnych sieťach, uverejnila nedávno pre svojich facebookových fanúšikov zoznam desiatich vecí, ktoré jej okamžite dokážu spôsobiť radosť: 1. Bábätká, 2. Kvety, 3. Ohľaduplnosť a láskavosť, 4. Stromy, 5. Posteľ po dlhom dni, 6. Nahrávanie v štúdiu, 7. Výroba náhrdelníkov, 8. Vôňa kávy, 9. Návšteva londýnskej reštaurácie Wolseley, 10. Západ slnka.
Kým Dave stretol Annie
Dave Stewart sa narodil do zámožnej rodiny otca účtovníka a matky, ktorá z čistého bohémstva opustila muža i dieťa, dala sa na dráhu spisovateľky a začala žiť s francúzskym zen-budhistom. Dave Stewart sa o hudbu zaujímal odmalička a druhou vášňou mu boli ženy. Prvú manželku opustil v roku 1975 kvôli členke hudobnej skupiny Sadista Sisters, kde pôsobil ako skladateľ. Potom spoznal Annie Lennox a bola to láska na prvý pohľad. Z milencov sa napokon stali dobrí priatelia a spolupracovníci (ako Eurythmics vydali spolu osem štúdiových albumov). Dave Stewart sa oženil ešte dvakrát: s členkou skupiny Bananarama Sobiah Fahey (má s ňou dvoch synov) a s holandskou fotografkou Anoushkou Fisz, s ktorou (a ich dvoma dcérami) žije šťastne v rozľahlej haciende na hollywoodskych kopcoch.