Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka
Na webovej stránke hudobného vydavateľstva Slnko Records, ktorý vydal jej prvú dosku Generácia Y, sa píše: „Taký silný debut tu už dlho nebol.“ Potvrdzuje to aj fakt, že na minuloročných cenách Radio Head bola nominovaná hneď v dvoch kategóriách: „nováčik roka“ a „folkový album“. Pesničkárka Katarzia, ktorá momentálne končí magisterské štúdium na VŠMU, odbor aj dramaturgia a scenáristika, spieva výlučne vlastné pesničky a výlučne po slovensky. Jej pseudonym vznikol ako fór, zo všetkých variantov svojho mena má totiž najradšej oslovenie Kata, lebo je presné, krátke a ostré. Z toho vznikla Katarzia, lebo svoje songy skladá „z čistej lásky“ a preto, aby „čistili dušu“. Možno to znie trochu pateticky, ale nemá človek v dvadsiatich piatich rokoch ešte právo na takéto vznešené vzletné slová?
Vo svojej pesničke sa nazývate generáciou ypsilon („medzi plastom a tesilom“) a ďalej spievate: „Zmietame históriu zo stola / všetko začíname odznova…“ Skutoče trváte na takejto charakteristike?
Chcela som tým vyjadriť našu neochotu kontinuitne nadviazať na odkaz predošlej generácie, lebo tá naša predsa robí všetko lepšie! Samozrejme, že to nie je pravda. Žijem vo vlastnom svete, čím sa chránim pred vecami a ľuďmi, čo ma otravujú vlastnosťami, ktoré nemusím. Mám milióny známych, no hlbšie poznám málo ľudí. Obklopujem sa úzkou skupinou priateľov, nemám precízny prehľad o rovesníkoch. Je ťažké charakterizovať generáciu, pretože každý v nej je veľmi svojský. Napadá mi ale zopár spoločných vlastností, a tými sú najmä odvaha a zápal pre pravdu. Mám dojem, že mladí ľudia hľadajú seba a svoj vlastný spôsob, ako žiť a neboja sa spoločenského odsúdenia. Čím ďalej, tým viac hľadáme spôsob a formu života, ktorá je pre nás najlepšia – podľa NÁS. To je niečo nové.
Znamená to, že vaša generácia už neverí v neomylnosť autorít, ku ktorým boli jej rodičia ešte prehnane vychovávaní?
Je dosť možné, že v porovnaní s minulosťou sa dôvera v autority znížila. Ja osobne prechovávam rešpekt voči ľuďom, ktorých si vážim, ak majú v mojich očiach správne nastavené hodnoty. Už ich nedelím na to, či sú mojimi pedagógmi, rodičmi, politikmi alebo inými vládcami planéty. Neviem, či môžem hovoriť za niekoho iného než za seba, ale náš prístup k autoritám sa zmenil v tom, že už nie je automatický a nevyplýva len zo sociálneho či spoločenského postavenia, ale predovšetkým z múdrosti, morálnych hodnôt, intelektu a charakteru človeka. Ak si však predstavím deti, skákajúce pani učiteľke po hlave, ako sa hrajú so svojimi novými „ajfounmi“ trebárs počas vlastivedy, tak máte pravdu, kedysi to bolo s rešpektom viac v na úrovni!
Keby ste si mali vybrať ľubovoľného človeka, ktorého si vážite a chcete sa s ním stretnúť pri šálke obľúbenej kávy, kto by to bol?
Chcela by som stretnúť spisovateľa Michela Houellebecqa a len tak s ním mlčať v jeho obývačke. Páči sa mi, ako si v literatúre robí, čo chce, stojí si za slovom i napriek tomu, že ho vlastná krajina vyštvala do dobrovoľnej izolácie. Píše o nebezpečne kontroverzných témach a tým ma fakt baví. Ďalej mi z úplne iného vesmíru napadá Lana del Rey, pretože je drzá, vznešená a nepreháňa, neafektuje, keď spieva vlastné geniálne texty.
Kdesi som sa dočítala, že ste vraj plakali, keď zomrel Václav Havel. Skutočne?!
Áno, plakala. Skončilo sa tým jedno obdobie našich dejín – odchod Havla pripomenul dobu, v ktorej som síce nežila, no je ňou hlboko poznačená aj súčasnosť. Všetky tie nezmysly, blbosti a krutosti, čo boli spáchané v dobe „socíku“ na šikovných a odvážnych ľuďoch, ktorí chceli byť slobodní… A ich solidarita. Havel ich podľa mňa trochu reprezentoval.
Kedy ste mali po prvý raz pocit, že ste už dospelá?
Nedávno, keď som si všimla, že riadim všetko sama, že to celé nejako „dávam“. Premýšľanie, povinnosti, práca, papiere, účty, time management, auto, komunikácia s ľuďmi, šľachtenie mozgu a do toho to najdôležitejšie – umenie. Že som blízko k tomu, kde som v tomto veku chcela byť a to všetko nie úplne náhodou, ale tým, že makám.
Vzťah dcéry s matkou psychológovia často popisujú ako „láskyplnú nenávisť“ a na váš vzťah k mame, herečke Eve Pavlíkovej, sa pýta asi každý. Poďme teda k vašej babičke: ak platí, že povaha a rôzne iné danosti sa dedia „ob-generáciu“, ako veľmi sa podobáte na maminu mamu?
Babička sa podobá hlavne na mamu a vice versa. Je super, ale keď sme spolu dlhšie než dve hodiny, lezieme si do kapusty v názoroch aj vo videní sveta. V našej rodine sa medzi ženami dedí obetavosť a láskavosť, zároveň však i ženská panovačnosť s nádychom cynizmu. To som si všimla aj vďaka babičke. Inak sme spolu málo, žije v Košiciach a chodím tam zriedkavo, dnes už len kvôli koncertom. Je to húževnatá žena, ako raketa.
„Mama mi ovplyvňuje celý život,“ povedali ste v jednom rozhovore. Takže sme predsa len späť k mame…
Mama je super.
Viete si predstaviť, že strávite celý život s jedným partnerom?
Prv som verila na sedemročné cykly, v ktorých začne niečo vŕzgať a ľudia sa skôr či neskôr rozídu. Zdalo sa mi to fér. Dnes si ale myslím, že má zmysel byť s niekým celý život, preliezť ho s jedným človekom. Chcem vidieť, ako sa mení, ako zreje, ako sa učí, padá a stúpa a ja môžem byť pri tom a pozorovať ho, ale aj držať a nabíjať túžbou ísť ďalej. Chcem byť svedkom jeho života a on mojím.
Všetko, čo nás hnevá na druhých, môže byť neznámou súčasťou nás samých, a preto nám partnerstvo pomáha v práci na sebe. Súhlasíte?
Úplne súhlasím. Je fajn, keď poznáme svoje nedostatky, potom sa s nimi dá ľahšie narábať. Všetko, čo blízkym vytýkame (a mám tým na mysli aj rodinu aj priateľov), je vlastne náš problém, v prenesenom zmysle. Vzťah je nekonečná práca, nielen wellness.
Už som z toho vyrástla… Ste síce ešte veľmi mladá, ale predsa: poviete si občas aj takúto vetu?
Vyrástla som z infantility a pocitu, že mám právo správať sa v niektorých situáciách nevhodne, hádzať sa o zem a tak podobne. Nemám. Zároveň si dokážem slušne dupnúť a neprijať to, čo sa mi nepáči.
Gréci, od ktorých ste si požičali to krásne slovíčko katarzia, poznajú aj ďalšie: kalokagatia – harmónia fyzickej a duševnej stránky človeka…
Kalokagatia je nevyhnutná, aby sme mali silu všetko zvládnuť. Psychická sila vychádza z fyzickej, to mi raz napísal známy a má pravdu. Pre mňa je dôležité hýbať sa, lebo potom zvládam viac v každej sfére a zvládam situácie, ktoré by ma predtým, než som prijala šport ako príjemnú samozrejmosť a súčasť mňa, položili. Každého baví niečo iné, ja som sa našla v behaní.
„Písať pravdivo o behaní pre mňa znamenalo písať pravdivo o sebe samom,“ tvrdí spisovateľ a vášnivý bežec Haruki Murakami. Teraz je behanie v móde, ale… Nepripisujú mu, najmä ženy, až príliš „čarovné“ účinky?
Murakamiho knihu O čom hovorím, keď hovorím o behaní som čítala, je to skvelý pohľad na pohyb z pozície spisovateľa, ktorý by mohol byť totálnym leňochom. Behanie mi prináša hodinu dňa, počas ktorej som v absolútnej samote, koncentrácii, prekrvení mozgu a tela a následného šťastia z prekonania sa. Vždy je to o prekonaní sa. Na to, aby som nejako výraznejšie schudla, by som musela ešte prestať jesť ako zver. Neviem, či mi sebavedomie zlepšilo behanie alebo nájdená schopnosť robiť pesničky. Asi všetko so všetkým súvisí…
Jedna otázka zo slávneho dotazníka Marcela Prousta: Aký je váš najobľúbenejší vták?
Fénix – pretože plače, hojí rany slzami a dokáže znova ožiť. Najlepšie na ňom je, že neexistuje.
Ako beží študentský život na VŠMU? Stretávate sa, debatujete, spolupracujete, vymieňate si nápady, alebo si každý niečo „stružliká“ sám pre seba?
Študentský život funguje krásne, prvé roky vymýšľame spolu, v kaviarňach, doma, v škole, inboxoch, všetci sme jedna bunka. Film je kolektívne umenie, ak sa niekto odhodlá robiť ho sám, nakladá si na chrbát brutálny balvan. Na druhej strane, každý si rád presadzuje to svoje. Je dobré, priam nevyhnutné naučiť sa deliť prácu v štábe a tíme tvorcov, konečný výsledok je efektívnejší. Nájsť kompromis a mať jasne určené, kto je „šéf“ diela. Ja som už so scenáristikou skôr v období samotárstva, posledné dva roky sa totiž viac venujem koncertom a hudbe než škole. VŠMU je pre filmárov prajný a funkčný priestor na rozvoj, dokonca si myslím, že zo všetkých fakúlt na VŠMU je filmová najsviežejšia, čo sa týka slobody tvorby a možností. V porovnaní s európskymi a svetovými školami to už asi bude horšie, hlavne v dimenzii dotácií na techniku a nakrúcanie, to vám ale vysvetlia skôr študenti, ktorí si odskočili na výmenné pobyty smerom na západ. Ja som to nestihla.
Vaša súkromná nominácia na sošku Oscara pre najlepší film za minulý rok?
Napadajú mi len filmy z roku 2013. Veľká nádhera (La grande bellezza), Život Adèle (Blue is the warmest color), Ona (Her). Pre ich intenzívne zachytenie krásy a doby. Inak som, čo sa týka roku 2014, filmovo negramotná, pozerala som skôr staré filmy.
Hovorí sa, že ak človek necíti pevne pod sebou rodnú zem, je neistý a stráca pôdu pod nohami všade inde vo svete…
Som medzinárodný človek, domov zatiaľ necítim nikde a zároveň všade. Neistota na cudzej pôde prichádza vždy, dá sa ale vymazať vierou vo vlastné schopnosti. Až tak na krajinu, v ktorej žijem, naviazaná nie som. Veľa javov, a hlavne ľudských, ma v nej sklamáva. Mám rada skôr slovenčinu, rada sa v nej hýbem a zamotávam. Domov cítim v izbe, v byte, v ktorom teraz v Bratislave bývam.
Aký typ zvukov vás najviac upokojuje a aký naopak rozčuľuje?
Najradšej mám ticho. Zo zvukov mi vadia všetky hlasné. Utekám pred hlukom mesta aj pred uhučanými a ukecanými ľuďmi. Konkrétne nenávidím napríklad vŕtanie do panelu, piskot brzdy vlakov, hučanie fanúšikov hokeja a vravu tetušiek zo zájazdového autobusu na záchodoch na pumpe. Dokonale otravným zvukom sú pre mňa prázdne a zbytočné slová.
Vaša momentálna tvorba, hudba, pesničky sa dejú už „naostro“, alebo cítite, že to ešte stále nie je ono a to „pravé orechové“ len príde?
Je to už to podstatné a smeruje to k niečomu ešte dôležitejšiemu. Som zvedavá a teším sa na to, kam budem pokračovať, možno do spolupráce s inými muzikantmi. Chcem sa v tvorbe hudby a textu zlepšovať, najviac ma to napĺňa a tým pádom viem, že hudba je môj „best friend“.
Čo vám v poslednej dobe zobralo dych?
Jeden muž! A schopnosť ľudí zmobilizovať sa a postaviť sa proti neakceptovateľnému (mám tým na mysli práve aktuálne demonštrácie a stanoviská po teroristickom útoku v Paríži).
Rok 2015 je len na začiatku… takže čo ďalej s načatým životom?
Chcem sa dostať k tomu, aby som už nemusela nikdy robiť to, čo nechcem a čo ma nebaví. Už som k tomu veľmi blízko a som si istá, že v lete, keď skončím školu, sa to stane. V osobnom živote by som rada preformulovala niektoré konkrétne vzorce, podľa ktorých sa podvedome riadim, a tým usmernila veci k ešte lepšiemu. Väčšinou keď na niečo intenzívne myslím, stane sa to. Chcem aj tento rok tak intenzívne myslieť, aby sa všetko, o čom snívam, do bodky aj stalo.