Ranče pod holým nebom, menšie, odolné kone, jazda bez sedla s rozviatymi vlasmi, nádych Ameriky a najmä hľadanie magickej harmónie človeka a koňa – to všetko patrí k westernovému jazdeniu, ktoré si Alexandru Kučerovú naplno podmanilo už odmala. Špičková slovenská jazdkyňa a trénerka koní, ktorá žije medzi Talianskom, Španielskom, USA a Slovenskom, vychovala tucty štvornohých šampiónov a sama zlomila mnoho rekordov arén, a to aj vďaka ovládaniu konskej reči, ktorú prirovnáva k cudziemu jazyku. „Keď jazdím, cítim, že som presne tam, kde mám byť, robím to, čo milujem a som za to veľmi vďačná. Viem, že moje miesto je na konskom chrbte,” hovorí ambiciózna Slovenka, ktorá má podľa vlastných slov tie najlepšie roky ešte len pred sebou.
Ako sa začala písať história westernového jazdenia? Čo je jeho esenciou?
Siaha až do čias osídľovania Ameriky, kedy kovboji používali kone pri práci s dobytkom. Časom, keď kone vystriedali stroje, sa pre ne našlo nové uplatnenie, a tým bol šport. Postupne sa vyvinuli rôzne westernové disciplíny – drezúrne, rýchlostné (pole bending – slalom okolo tyčí a barrel race – preteky okolo sudov) a pracovné, pri ktorých sa využíva dobytok. Hlavnou esenciou je harmónia jazdca s koňom a ochota koňa spolupracovať za použitia čo najmenej jazdcových pomôcok. Spoľahlivý westernový kôň pracuje, takpovediac, samostatne. Mne western evokuje slobodu a prírodu v tej najčistejšej forme.
Na Slovensku má pomerne krátku históriu. Slovenskí tréneri dokonca vraj kedysi museli intenzívne sledovať kovbojky …
Slovenská asociácia western ridingu a rodea vznikla po rozdelení krajiny ako pokračovanie československého Western Riding Clubu. Jej prvým prezidentom bol Dušan Deák, ktorý má krásny ranč v Bratislave. Viac by o tom vedel povedať i jeden z našich prvých kovbojov Vilo Dudas, ktorý chodieval do kina na westerny, aby videl, ako sa kone ovládajú a aký majú postroj. Niekedy šiel na film aj viackrát, lebo si nepamätal, ako presne kovboj držal ruku a otáčal koňa. Dnes už máme množstvo tréningových videí na YouTube, westernové jazdenie neustále napreduje a podľa mňa čoskoro príde jeho veľký boom.
Jazdectvu sa venujete vyše 20 rokov, pamätáte si váš prvý kontakt s koňmi?
U babky, kde som ako bratislavské dieťa trávila víkendy, ma už ako ročnú posadili na ťažné kone uja Žiga – známeho v dedinke Žlkovce pri Trnave. Kone ma vždy priťahovali ako magnet. Každé vyhraté preteky, keď o mne písali v časopise, si babka odkladala a hrdo ho ukazovala v dedine. Vravela mi, že lásku ku koňom mám po nej. Od desiatich rokov som začala jazdiť profesionálne, najprv v parkúre, neskôr som prešla na western.
Čím vám jazdenie učarovalo?
Ste v spojení s veľkým silným zvieraťom, vaše nohy ovládajú tie jeho, dve srdcia, ktoré bijú ako jedno. Pre mňa je jazdectvo životný štýl, šport a hľadanie dokonalosti v jednom.
Nachádzate takúto dokonalosť aj v niečom inom?
Celý život je sám o sebe dokonalý a každý si v ňom vie nájsť to svoje. Viem, že mojou cestou sú kone, tam patrí moje sústredenie, a teda aj neustály hlad po zlepšovaní sa. Keby som sa sústredila na príliš veľa vecí, mohlo by sa stať, že by som bola v mnohých veciach priemerná. Profík je podľa mňa človek, ktorý sa maximálne venuje tej jednej veci a snaží sa v nej dosahovať nadštandardné výsledky.
Vždy ste vedeli, že vaša profesia bude spojená práve s koňmi?
Vedela som, že to bude jazdectvo, o tom nikto nikdy nepochyboval. Aj keď rodina mala pre mňa zo začiatku pravdepodobne iné plány, nechali má ísť vlastnou cestou s tým, že ak to dokážem sama, bude to to pravé. Robila som, samozrejme, aj iné práce, chodila som na umeleckú školu animovanej tvorby, mám aj vlastný krátky film k maturitnej práci. Študovala som pedagogiku a tri cudzie jazyky, a to aj v Madride a Ríme. Všetko mi v živote veľa dalo, otvoril sa mi svet.
Hodilo sa vám niečo zo štúdia v dnešnej práci?
Jednoznačne. Na umeleckej škole nám vštepovali, že každý z nás je výnimočný a keď sme mali špecifický rukopis, ako bol ten môj, tak ho nemenili, ale nechávali ma, nech ho rozvíjam. To bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Pochopila som, že svet nefunguje podľa šablóny, že veci sa dajú robiť aj inak a neznamená to, že je to zle, ale naopak, môže to v konečnom dôsledku viesť k nečakaným výsledkom, môže z toho vzniknúť aj umelecké dielo. Moje kone sú mojím umením. Nepodobajú sa na seba, každý jeden je sám o sebe výnimočný. Namiesto toho, aby som ich učila podľa jednej módnej techniky, šla som do sveta spoznať ich viac, aby som každému koňovi mohla venovať jedinečný prístup a vyzdvihnúť jeho potenciál. Jeden z mojich trénerov vždy hovoril, že chyba bude niekde medzi sedlom a nebom, ale určite nie v koňovi.
Kvôli jazdeniu ste cestovali po celom svete. Na začiatok ste si vybrali Taliansko. Majú tam aj kone „la dolce vita“?
Môj plán bol vždy jasný: zlepšovať sa. V Taliansku bola a stále je westernová disciplína na jednej z najvyšších úrovní v Európe. Mojím snom bol Rím, vždy som tam chcela študovať, a tak som si povedala, že si nájdem prácu pri Ríme, naučím sa po taliansky a aj lepšie jazdiť a o rok sa prihlásim na štúdium. Hľadala som, kam a ku komu, až mi známa, ktorá tam jazdila, poslala číslo na trénera. Vzali ma však aj na vysokú školu, a tak som to rozhodnutie musela o rok odložiť. Nie je ľahké vyraziť do sveta k niekomu, koho nepoznáte. Po roku som si robila poriadok v starých jazdeckých časopisoch a tam som našla článok so spomenutým talianskym trénerom. Veľmi ma oslovil, a tak som sa vtedy mojou lámanou angličtinou dohodla a o dva týždne som už jazdila v Ríme.
Aké to bolo pre vás obdobie?
Bolo tam krásne, jazdili sme pod holým nebom s výhľadom na more, často aj v noci pod hviezdami, bola to úžasná skúsenosť, v tme vám zviera začne skôr dôverovať. Tréner ma vzal na veľké preteky ako pomocného jazdca a predstavil ma mojim budúcim šéfom. Beriem ho ako vlak, ktorý ma mal dostať do Talianska. Od neho som už potom mala ľahké stúpať nahor a robiť pre stále lepších ľudí, svet koní ma tam už poznal. Taliansko je môj druhý domov, neskutočne som sa kvôli môjmu dobrému menu nadrela, ale vďaka talianskemu životnému štýlu to nikdy nebolo také strašné. Mierne zimy, teplé letá, more, palmy – všetko, čo milujem. Stále sa tam rada vraciam a vôbec nie je vylúčené, že sa tam vrátim na dlhšie. Mám tam moju druhú rodinu, skvelých priateľov, klientov, ranče a kone, ktoré na mňa čakajú.
Odtiaľ ste zamierili kúsok na západ, do Španielska…
Prvýkrát som šla na Malorku v roku 2009 so spolužiačkami z vysokej školy naučiť sa dobre po španielsky. Ony pracovali v hotelierstve a ja som hľadala kone. V prístavnom mestečku ale žiadne neboli. Všade som sa na ne pýtala a rýchlo som si vyslúžila prezývku „la mucher que susura los caballos“ (žena, ktorá našepkáva koňom). Keď sa o tom odhodlanom dievčati dozvedela majiteľka neďalekého ranča, zavolala ma na skúšku a rovno si ma tam nechala. Okrem iného som tam spoznala ľudí, ktorí ma o pár rokov neskôr zavolali vytvoriť westernovú jazdeckú školu a tréningový projekt, ktorý sa úžasne podaril.
Ćo ste sa naučili v Amerike?
Letela som tam na viacero veľkých svetových pretekov pomôcť vyberať kone pre klientov. Časom som sa vracala na tréningové stáže, preteky, snemy a zrazy Svetovej asociácie quarter horses AQHA, ktorá nás zastrešuje. Zostávala som tam celé mesiace učiť sa, trénovať kone a sprevádzať top trénerov na svetových show. Precestovali sme s prívesom niekoľko tisíc kilometrov z pretekov na preteky a od trénera k trénerovi, krotili sme divoké mustangy, hnali stáda kráv, značkovali… Zažila som pravý americký život, bol to veľmi silný zážitok, pretože byť pravým kovbojom je život na 24 hodín denne, sedem dní v týždni, 365 dní v roku. A je hrozne tvrdý. Naučila som sa prežiť a presadiť sa. Pochopila som, že keď som zvládla toto, už má nič nezastaví. Sneh, teploty okolo mínus 20 °C a denne pripraviť a odjazdiť 18 koní a postarať sa o 130 kráv.
Máte z tohto obdobia aj extrémne zážitky?
Mám ich hneď niekoľko. Extrém bolo fungovať tri mesiace bez telefónu alebo šoférovať týždeň bez spánku naprieč Amerikou. Extrém bolo priblížiť sa a pripevniť sedlo na divokého koňa, vysadnúť na neho a tiež sa naučiť predvídať pohyby stáda. Takisto zachraňovať zdutú kravu či jazdiť v snehovej víchrici, keď sa nám pokazilo auto s prívesom pre osem koní priamo v dvojprúdovke, kde zo zákruty vychádzali kamióny, ktoré nás nemohli vidieť a ja som nedokázala vystúpiť z auta, pretože podo mnou bola priepasť cez 30 metrov. Dobrodružné bolo, keď som zistila, že viem strieľať do čierneho na 200-metrovú vzdialenosť ako jediné dievča z celej partie alebo že žiť na samote, hodinu od najbližšieho mesta, je celkom desivé, keď robíte s divokými zvieratami. Keď mi odišli šľachy na oboch rukách kvôli jazdeniu v rukaviciach, keď som premokla do nitky pri nulovej teplote na začiatku celodennej výpravy za kontrolou stáda. To bol tiež prvý moment, keď som si povedala, že asi budem radšej „európska kráľovná arény” ako pravá kovbojka.
A pritom ste vraj boli dieťa, ktoré sa bálo aj tmy…
Tmy som sa veru bála, inak som šla do všetkého a rovno po hlave. Chcela som jazdiť aj na divokých býkoch, našťastie boli vždy okolo mňa ľudia, ktorí mi neúnavne vysvetľovali, prečo to nie je šport pre dievča. No a čo sa tmy týka, v prvej práci v Taliansku som dostala dom na kopci, na úplnej samote, a keď bola búrka, často vyhadzovalo poistky. Naučila som sa tmu milovať. Teraz mi v Bratislave tá pravá tma a ticho chýbajú.
Ktoré úspechy si ceníte najviac?
Vyhrala som mnoho šampionátov v Taliansku aj Španielsku v rôznych kategóriách s rôznymi koňmi a zlomila pár rekordov arén. Naposledy sa mi to podarilo aj na Slovensku v tímovej disciplíne pri práci s dobytkom. Som vďačná za všetky úspechy, je úžasné vyhrávať, máte pocit že svet je váš. Vždy, keď som po pretekoch v noci viezla kone domov a v spätnom zrkadle videla cez okienko prívesu ich obrysy, cítila som k mojim šampiónom veľké šťastie, obrovskú lásku a vďaku. Jednoducho, pre toto som sa narodila. O to viac si cením neúspechy, každý jeden bol súčasťou toho, akým som dnes človekom a naučil ma byť pokornou, no vždy odhodlanou ísť vpred.
Ako si spomínate na vaše prvé preteky?
Boli už veľmi veľmi dávno, ale na ten trapas, ako kôň so mnou ušiel z arény, pretrhal všetky pásky a odklusal z dohľadu obecenstva, sa dá ťažko zabudnúť (smiech). Nikdy som nemala ľahké kone, vždy som dostávala také, s ktorými si nevedeli poradiť, lebo veď Saška to zvládne. Tak to, koniec koncov, aj bolo. Časom ma tieto kone doviedli k víťazstvám mnohých šampionátov rôznych disciplín a stala som sa i juniorskou majsterkou Českej republiky, čo si doteraz nesmierne cením.
A ktoré sú pre vás najviac pamätné?
Regionálne preteky v Taliansku, kde som vyhrala kategóriu mladých koní so žrebcom Wonderful Redskin v barrel race. Ide o preteky, kde jazdec musí obehnúť okolo troch sudov vo forme trojlístka najrýchlejšie, ako vie. Mali sme za sebou len tri mesiace pretekania a iba zopár show. Boli sme nováčikovia, ale už sme to Talianom slušne ukazovali. Šéf v nás vždy veril a tlačil nás stále vyššie, a tak ma v ten deň prihlásil aj do najvyššej kategórie OPEN medzi taliansku špičku. Mala som problém, bála som sa bežať úplne naplno, lebo keď v takej rýchlosti narazíte kolenom na sud, môže vám ho kľudne odraziť. Po troch mesiacoch vyzerali moje nohy, ako by som bola top futbalista. Pred pretekmi mi šéf doniesol kolenné chrániče na motorku. Bola to rýchla improvizácia, ktorá sa ukázala ako najlepšie rozhodnutie. V ten deň som na obrovských pretekoch dobehla druhá a nechala za sebou niekoľkých majstrov Európy. Odvtedy som bežala iba s chráničmi a ďalším pretekom som tú kategóriu začala vyhrávať.
Vraj ste v pretekoch nikdy nemali bič…
Vraví sa, že len keď sa dostanete na vrchol, môžete meniť pravidlá hry. Nikdy som bič v pretekoch nepoužila. Odkedy som vyhrala prvú open, často aj s dvoma koňmi za sebou, bez biča a bez podkov, s väčším časovým náskokom, začala som meniť myslenie ľudí. Pamätám si, keď som vychádzala z arény s najlepším časom, volali: „Videl si, ona nemá bič! A ani podkovy!“ Prestalo to byť o hecovaní a stresovaní koní. Ľudia začali chápať, že dobre najazdené kone, ktoré nevymýšľajú či nevchádzajú do arény po zadných z adrenalínu, dokážu hravo poraziť aj tie najrýchlejšie kone, ktoré bežia zo strachu z biča a napumpované špeciálnymi krmivami. Moje kone také krmivo nemali, nepotrebovala som pod sebou zbesnené zviera, ale rozmýšľajúceho partnera, ktorý si šetrí energiu na tie jedny preteky a presne vie, čo má robiť a kde koľko zabrať. Kým iný nevedeli kone ani zastaviť, moje po stopnutí časomiery vypli a niesli ma pokojne von z arény.
Utrpeli ste aj nejaké zranenia?
Je to tvrdý šport, patria k nemu pády, aj práca s nevychovanými či divokými zvieratami. Keď si to pripustíte, zistíte, že riskujete každý deň. Praxou sa naučíte v tých situáciách chodiť, lepšie ich predvídať a reagovať tak, aby ste sa im vedeli vyvarovať. Úrazy k tomu patria tiež, aj pár zlomenín, ale mám jedno pravidlo – o zraneniach sa nerozpráva.
Ako sa z vás stala trénerka koní?
Som živý príklad toho, keď si vás profesia vyberie sama. Trénerka sa zo mňa stala už v 14-tich rokoch, keď mi klienti zverili na tréning kone, ktoré mali ustajnené na ranči, kde som vyrástla.
Je na to potrebné formálne vzdelanie, alebo ide len o prax?
Závisí, v akej krajine. U nás je potrebný trénerský diplom, v Taliansku niekoľkoročné absolvovanie školení, skúšok a titulov, v Španielsku som ho dostala na základe výsledkov z pretekov a dovtedajších titulov a americký, ktorý bol najťažší, zasa na základe výsledkov a odporúčaní klientov z celého sveta, ktorým som trénovala kone, ako aj trénerov, organizátorov pretekov a ďalších ľudí – všetko podložené a predvedené v praxi.
Je pre ženu ťažké presadiť sa v jazdeckom svete?
Áno, bolo to veľmi ťažké, kým som si vybudovala rešpekt a začali ma brať vážne, ale vedela som, kedy treba skloniť hlavu a kedy, naopak, zabojovať. Vedela som tiež, že tie najlepšie veci prichádzajú časom.
Stalo sa, že na vás muži pozerali s pobavením a nakoniec ste im to „natreli”?
Na to sa nedá zabudnúť. Spomínam si na prvý rok, keď ma šéf upozornil, že po mne pôjdu, lebo kone začali vyhrávať a že sa mám všetkým vyhýbať. To, samozrejme, nebolo možné, a tak skúšali rôzne triky, od nebadaných psychologických až po očividné, ako keď som pred pretekmi vo vedľajšom boxe našla kobylu, aby mi rozhádzala žrebca, hoci sme vyslovene žiadali opak. Vtedy som nemala vedomosti a nebola dostatočne psychicky silná zvládnuť to. Rokmi som sa učila a budovala charakter, až som vedela ich triky použiť proti nim. Je to hra. Vyhráva najlepší hráč. Dlho sme sa na pretekoch doberali a teraz mi to aj chýba. Už sa teším naspäť.
Na úspech v tomto športe treba dvoch: koňa aj jazdca. Ako sa rodí táto symbióza?
Sú kone, s ktorými to príde hneď, s inými sa tvorí postupným tréningom a zdokonaľovaním. Tréningové techniky môžete sčasti odpozorovať, ale pri každej z nich je potrebné načasovanie a správne cítenie, ktorému sa treba učiť.
Tento pocit ste opísali podobne, ako by ste mali avatara, na ktorého sa napojíte a fungujete ako jedno…
Áno, je to pocit, akoby ste boli ním, zvieraťom, ste jeho očami, ušami, celým telom, určujete, kedy čo príde a usmerňujete každý jeden pohyb, akoby bol váš vlastný. Inak vnímate vzdialenosti, inak rýchlosť približovania sa k nim, pretože to rátate z pozície zvieracej sily a schopnosti, nie tej vašej. Ak vám zviera dá túto dôveru nad jeho vlastným telom a mysľou, je to dokonalé spojenie.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2020)