O čom mnohé z nás snívali v detstve, že budú ako Henry Schliemann, Howard Carter či Jean-François Champollion z nánosov prachu odkrývať poklady starovekých civilizácií, ony premenili na skutočnosť a dievčenské rojčenie pri knihách Vojtecha Zamarovského na svoje „normálne“ povolanie. Egypt je ich permanentnou drogou a všetky zhodne tvrdia, že nemusia kopať rovno v Údolí kráľov, aby sa im ruky netriasli od vzrušenia a napätého očakávania, čo nové im prinesie ďalší deň archeologického výskumu pod horúcim egyptským slnkom…
Veronika Dubcová (36)
Pôsobí: Ako vedecká pracovníčka v Ústave orientalistiky SAV v Bratislave.
Venuje sa: Staroegyptská kultúra a dejiny, egejská doba bronzová (hlavne náboženstvo a ikonografia) a medziregionálne a medzikultúrne kontakty v neskorej dobe bronzovej vo východnom Stredomorí.
Splnila som si dievčenský sen: Žien je v archeológii takmer rovnako, niekde dokonca viac ako mužov. Určite to súvisí s akousi romantikou, ktorá sa s objavovaním života staroveku a lúštením záhad viaže. Hoci je účasť na výskumoch fyzicky náročná a človek by čakal viac mužov, často to býva naopak. Veľká časť prác, ktoré na výskume treba robiť, je skôr jemnejšieho, technického charakteru (kreslenie, grafické spracovanie, administratíva) a tu sa práve uplatňujú skôr ženy. Aj na Slovensku máme viac žien egyptologičiek ako mužov. Kým v prvej generácii slovenských egyptológov tu bola prvá a jediná slovenská egyptologička, docentka Květa Smoláriková, ktorá je doteraz našou nestorkou a v mnohom inšpiráciou a učiteľkou, teraz nás je viac – okolo desať, pričom máme v našej mladšej generácii len jedného mužského kolegu. Žena, ktorá sa chce zúčastňovať výskumov, musí byť nielen romantička, ale skutočný dobrodruh. Hoci ženy na prvý pohľad pôsobia menej fyzicky zdatne, často bývajú vytrvalejšie a odhodlanejšie, nehovoriac o trpezlivosti a precíznosti vykonávania niektorých úkonov. Ja som sa do starovekého Egypta naozaj zamilovala (bol to taký ten ošiaľ so zimomriavkami) a keď som sa prvýkrát ocitla v Tutanchamonovej hrobke, od dojatia som sa rozplakala, a to v čase, kedy som ešte netušila, že sa raz stanem egyptologičkou. Vášeň k staroveku u mňa začala starovekým Gréckom, keď som mala desať rokov a prvýkrát navštívila Mykény, keď som prvýkrát čítala Históriu ľudstva a videla fotku Howarda Cartera, ako skúma Tutanchamonovu múmiu. Neskôr na strednej u mňa zvíťazil „triezvy rozum“ a na Obchodnej akadémii som si dlho myslela, že zo mňa bude ekonómka. Zakrátko som však pochopila, že môjmu snu neujdem (smiech) a začala som študovať klasickú archeológiu v Trnave a neskôr egyptológiu vo Viedni.
Egypt stále „in“: Egypt je „in“ už od 18. storočia, kedy bol „objavený“. Nasledovali viaceré „egyptománie“, keď bolo módne všetko egyptské – začiatok 19. storočia (empírové obdobie), druhá polovica 19. storočia (otvorenie Suezského kanála), začiatok 20. storočia (secesia). Záhadnosť Egypta (hrobky, pyramídy, múmie) podnecuje našu fantáziu rovnako ako jeho fascinujúce osobnosti a ich osudy (Kleopatra, Tutanchamon, Nefertiti). Na druhej strane, v tejto jedinečnej krajine plnej kontrastov prevláda jednoduchosť, a v tej spočíva práve tá krása, ktorá sa odráža v staroegyptskom umení, v jeho čistých a pravidelných líniách, v cite pre harmóniu. Egyptské prvky sa dajú neustále používať, recyklovať a kombinovať s tým, čo je moderné tu a teraz. Neustále sa objavujú filmy či hudobné videá so staroegyptskou tematikou, niet azda jediného módneho návrhára, ktorý by sa neinšpiroval Egyptom, takmer každé leto sa v kolekcii šperkov a bižutérie objavia šperky pripomínajúce tie egyptské – či už mušličky kauri alebo viacradové korálikové široké náhrdelníky a náramky… Výskum v Egypte je stále aktuálny nielen pre obrovský potenciál uskutočnenia nových objavov. Vďaka jeho dlhým dejinám a ich komplexnosti možno sledovať rôzne spoločenské fenomény, dôležité pre pochopenie nielen tejto krajiny, ale aj našej súčasnej modernej spoločnosti: ako ľudia žijú, ako sa vyvíja ich správanie, ako to súvisí s ekonomickou situáciou, klímou, rôznymi prírodnými katastrofami, epidémiami… V našom výskume sme napríklad konfrontovaní s fenoménom migrácie cudzích etník a kultúr, ich vzájomným spolužitím a ovplyvňovaním. Toto všetko sú veľmi aktuálne témy.
Archeologické expedície – čerešnička na torte: Byť v Egypte, na egyptskom slnku, pokrytá potom a pieskom od hlavy po päty, cítiť tamojšie vône, pachy, chute, atmosféru a najmä to vzrušenie z objavovania – áno, to je tá čerešnička na torte. (smiech) Okrem výskumu v „našom“ Tell el-Retábí bola pre mňa pamätná expedícia s účasťou na rakúskom výskume v Tell el-Dab’e. Šlo o dôležité sídlisko taktiež vo východnej delte Nílu, ktoré bolo hlavným mestom tzv. Hyksósov, teda elity obyvateľstva ázijského pôvodu, ktorá Egypt v určitom období ovládala (práve toto obyvateľstvo sídlilo aj v Tell el-Retábí), neskôr tu stáli paláce panovníkov Novej ríše. Pre mňa má toto miesto špeciálny význam, keďže sa tu našli nástenné maľby toho istého typu a s rovnakými námetmi (napríklad skoky cez býkov), aké poznáme zo starovekej minojskej Kréty (práve to bola moja prvá špecializácia ešte pred Egyptom). Na tomto rakúskom výskume sme odkrývali kráľovský palác a zároveň som pracovala v sklade s fragmentami fresiek. Bol to neskutočný pocit držať ich v ruke! Rovnako zaujímavá bola pre mňa prvá výskumná sezóna v lokalite Duwejm wad Hadždž v Sudáne, zá hrala dôležitú úlohu aj v staroegyptských dejinách. Výskum je vždy o dobrodružstve, napätí a očakávaní. Práve to, nás každé ráno okolo štvrtej ťahá z postele. Nikdy neviete, čo prinesie nový deň, čo sa skrýva pod nánosom piesku, pod vrstvou popola a rozbitých tehál či v hrobke. Človek nemusí kopať v Údolí kráľov, tieto pocity sú všade rovnaké.
Čo ma v škole neučili: Bez aspoň úvodu do jazyka to nejde, takže počas štúdia egyptológie sa študenti učia jednak klasickú egyptčinu, hieratiku (kurzívne hieroglyfy) a často aj koptčinu. Samotné štúdium nejde bez iných cudzích jazykov – angličtina, nemčina a francúzština sú povinné. Arabčina sa veľmi hodí na mieste, väčšina z nás má aspoň nejaké základy. Okrem toho sú to technické a IT schopnosti – kreslenie, fotografovanie, meranie, grafická digitalizácia, práca s geodetickými zariadeniami. O technickej zdatnosti s lopatou a špachtľou pri odkrývaní nálezov ani nehovorím, hoci máme robotníkov, mnohú veci človek musí spraviť sám. V teréne si väčšinou si varíme sami – aj tu treba dávku prispôsobivosti, vynaliezavosti a fantázie, keďže niekedy sú suroviny obmedzené. Kým v Egypte kúpime všetko, v Sudáne človek musí vymýšľať rôzne variácie dvoch druhov cestovín, ryže, zeleniny a paradajkového pretlaku. Keďže my s Luckou Hulkovou sme nadšené kuchárky, je to pre nás vždy výzva! Highlightom poslednej sezóny bol kuskusový šalát s baklažánom, fetou a granátovým jablkom. Z domácej stravy je naším favoritom košarí – zmes cestovín a strukovín s paradajkovou omáčkou a pálivou harísou. No a ako dezert – mango, to je tak neskutočne dobré, že stojí za všetky útrapy! (smiech)
Najväčšie hoaxy o starovekom Egypte: Všetci sme doslova alergickí na slovo „mimozemšťania“ a nedávny tweet Elona Muska len prilial vodu do ohňa. Takže raz a navždy: pyramídy postavili Egypťania, a to je vedecky dokázaný fakt. Bežnou záležitosťou doslova bulvárneho charakteru býva tiež, že sa raz za čas objaví správa o možnej hrobke Kleopatry, Alexandra Veľkého alebo Nefertiti. Za mnohé mýty môžu filmy, Kleopatra je toho ukážkovým príkladom, Elizabeth Taylor bola skrátka taká očarujúca, že zatienila aj skutočnú Kleopatru. Pritom podľa zachovaných portrétov je jasné, že to nebola ktovieaká kráska. Ale bola šikovná a určite v nejakom zmysle aj príťažlivá, to dokazuje jej osud a spojenie s najmocnejšími mužmi tej doby.
Príbeh, ktorý ma chytil za srdce: Mojím obľúbeným je Príbeh o výrečnom roľníkovi, v ktorom obyčajný vidiečan prichádza do nílskeho údolia, aby tu zabezpečil obživu pre svoju rodinu. Hneď na začiatku cesty mu však ukradnú dvoch oslov. Tak sa začína jeho púť za miestnymi úradníkmi a márne sa snaží dovolať spravodlivosti. Pred každým prednáša dlhý monológ, v ktorom sa sťažuje na svoju krivdu. Jeho slová sú obžalobou nie konkrétneho zlodeja, ale tých, ktorí mu dovolili zlo páchať a ktorí nerobia nič preto, aby bol potrestaný. Sú to prejavy proti vyššej úradnej moci, ktorá nekoná a len sa obohacuje na úkor obyčajných ľudí. Aktuálnosť jeho argumentov je aj po štyroch tisícoch rokoch skutočne fascinujúca: „Ten, ktorý kedysi videl, sa tvári, že nevidí, ten, ktorý kedysi počul, predstiera, že je hluchý, ten, kto by mal viesť, sa stal tým, kto je zvedený na scestie! Ty, ktorý by si mal (ľudí) chrániť, prečo (ich teraz) podrážaš? Prečo jednáš sám proti sebe? Hľa, si silný a mocný, tvoja ruka jedná pohotovo, (ale) tvoje srdce je chamtivé a milosrdenstvo ťa obchádza!
Egypt v čase korony: Moje srdce permanentne piští po Egypte. Egypt je naša droga. Hoci sme počas mesiaca výskumu často na pokraji fyzických a psychických síl, stačí týždeň doma a už by sme sa vrátili. Z tohto dôvodu je momentálna situácia extrémne ťaživá. Naša práca síce pokračuje aj doma, ale… Každý výskum prinesie niečo nové, novú časť skladačky a v neposlednom ohľade, náš výskum je záchranného charakteru. Lokalita Tell el-Retábí, ktorú skúmame, neustále ohrozuje moderná činnosť (poľnohospodárska, stavebná…) a každým dňom z nej ubúda, takže je len otázka času, kedy sa niektoré jej časti stratia navždy… Doteraz, za viac ako desať rokov, sme vykopali len veľmi malú časť (lebo vždy máme málo času, ľudí, financií…), ale vieme aj o chráme, pohrebisku z doby Novej ríše, ktoré sme doteraz ešte neobjavili a množstvo iných vecí. My, skrátka, potrebujeme byť v Egypte! Čo sa týka práce z domu, mojím prvoradým cieľom je dokončiť knižku o osídlení z čias Novej ríše a rada by som napísala knižku o Egypte aj pre širokú verejnosť. Jedným z mojich splnených snov bola spolupráca na príprave novej inscenácie opery Aida v SND. Dúfam, že keď dôjde k plánovanej premiére, tak výstavu a rôzne iné sprievodné akcie dotiahneme do konca a pre širokú verejnosť odhalia krásu staroegyptskej civilizácie i samotnej opery.
Lucia Hulková (36)
Pôsobí: Ako doktorandka na Egyptologickom inštitúte Viedenskej univerzity, v rámci projektu Beyond Politics na Inštitúte pre orientálnu a európsku archeológiu Rakúskej akadémie vied. Okrem toho je aj členkou správnej rady slovenskej nadácie Gedíd Aigyptos, ktorá podporuje slovenský výskum v Egypte a Sudáne.
Venuje sa: História Druhého prechodného obdobia (1740 – 1550 p.n.l.) hlavne v egyptskom Wádí Tumiláte, kde sa realizuje poľsko-slovenský archeologický výskum staroegyptskej lokality Tell el-Retábí.
Splnila som si dievčenský sen: Každá z nás si asi pamätá na svoje prvé vysnívané povolanie, keď ešte veci ako náplň práce, platové ohodnotenie a možnosti uplatnenia sa nehrali úlohu: princezná, baletka, opatrovateľka zvierat v ZOO, zdravotná sestrička… Ja som chcela byť archeologička alebo reštaurátorka. Už si nepamätám, ako som vlastne prišla na reštaurátorku, ale môj záujem o archeológiu začal tým, že ma fascinovali pyramídy v Gíze. Samozrejme, nemala som žiadnu konkrétnu predstavu o tom, čo takí archeológovia skutočne robia alebo ako sa stať egyptológom, ale hodiny dejepisu patrili medzi moje najobľúbenejšie. Prečítala som každý populárno-náučný historický román, ktorý sa mi dostal pod ruku – staroveké Grécko, Rím, Asýria, Egypt… Paradoxne, pri brázdení knižníc som nenarazila na knižky Vojtecha Zamarovského, ale dodnes si pamätám, ako som si kúpila knižku Egypťan Sinuhe. To, že som nakoniec skončila pri egyptológii, a nie histórii či klasickej archeológii, je ale skôr výsledkom zhody náhod. V roku, keď som zmaturovala, práve otvárali egyptológiu v Prahe, na prijímačkách som však nedosiahla potrebný počet bodov. Našťastie sa dalo prihlásiť na Viedenskú univerzitu aj na konci augusta. Myslím si, že moja rodina mi v duchu dávala tak mesiac (smiech), moja nemčina v tom čase totiž nebola práve najlepšia. Na Inštitúte egyptológie Viedenskej univerzity som sa ale stretla s neskutočnou podporou a momentálne tam pracujem na svojej dizertačnej práci.
Egypt stále „in“: Archeologický výskum Egypta trvá už viac než sto rokov, napriek tomu sa staroegyptská civilizácia ľuďom stále nezunovala. Niektoré z problémov minulosti sa podarilo vyriešiť, s inými stále bojujeme aj po sto rokoch výskumu. Archeologické metódy sa stále zlepšujú a nepreskúmaných miest v Egypte je stále viac než dosť, aj na niekoľko ďalších storočí. Myslím, že jedným z dôvodov, prečo nás história Egypta tak fascinuje, je často práve táto nepolapiteľnosť. Archeologický výskum v Egypte sa momentálne stále viac koncentruje v delte Nílu, kde sa realizuje aj náš poľsko-slovenský výskum na Tell el-Retábí. Oblasť delty je málo prebádaná, archeologické pamiatky sú tu pod nánosmi starých nílskych záplav ťažšie dostupné. Práve tu tiež veľmi cítiť nárast modernej populácie, ktorá, samozrejme, potrebuje miesto, čo však ohrozuje zachovanie starých sídlisk. Táto tvár egyptskej archeológie je laikom často menej známa, návštevnosť prednášok aj o našom výskume, ktoré s kolegami z Nadácie Aigyptos v spolupráci s Múzeom mesta Bratislavy organizujeme, však dokazuje, že rastie záujem aj o takéto témy.
Archeologické expedície – čerešnička na torte: Výskum v teréne je úžasne napínavý, človek nikdy nevie, čo nájde a doteraz nás lokalita Tell el-Retábí vždy prekvapila. Keď doma poviem, že som sa prednedávnom vrátila z vykopávok v Egypte, väčšina ľudí si v podvedomí vybaví obrázok romantickej oázy uprostred púšte, kde skupina archeológov (výzorom niekde medzi Larou Croft a Indiana Jonesom) štetcom oprašuje piesok z ruín starovekého chrámu či z hrobiek plných zlatých pokladov a múmií. Realita slovenského výskumu v Egypte je však úplne iná (aj fyzicky náročná), teda až na ten piesok a horúce slnko. (smiech) V egyptskej delte odkrývame tzv. tell, teda nízky pahorok, ktorý vznikol tým, že na tomto mieste v minulosti stálo postupne niekoľko sídlisk a nové obydlia boli postavené na ruinách predošlého osídlenia. Vzácne umelecké predmety a bohaté hrobky na takýchto miestach bývajú skôr výnimkou, napriek tomu že tu v jednom období stála dokonca vojenská pevnosť. Pri výskume si človek ale najlepšie uvedomí, že históriu píšu aj obyčajní ľudia, o ktorých veľkolepé nápisy na stenách chrámov často mlčia. Ako archeológovia však vieme aspoň čiastočne upriamiť pozornosť histórie aj na týchto ľudí, na ich každodenný život, ich kontakty s okolitým svetom, ich náboženské predstavy.
Čo ma v škole neučili: Ako prvé mi napadne démotické písmo. Toto posledné vývojové štádium hieroglyfov je natoľko zložité, že na jeho štúdium sa treba špecializovať. Ja som sa už relatívne na začiatku štúdia rozhodla, že sa chcem venovať viac archeológii ako filológii, aj keď, samozrejme, základy staroegyptčiny sú pevnou súčasťou egyptológie. Egyptológia úplne bez hieroglyfov, to by tiež nebolo ono. Ani archeologická prax sa nedá naučiť v prednáškovej sále. Schopnosť všímať si a interpretovať zmeny vo farbe alebo len konzistencii pôdy si človek musí vypestovať v praxi. Pri výskume v Egypte má človek jedinečnú možnosť spoznať aj moderný Egypt a niekedy aj odpozorovať netradičné riešenia – človek by neveril, aká efektívna je napríklad epilácia pomocou nite, alebo ako pár kvapiek limetkovej šťavy vylepší silný hovädzí vývar. (smiech)
Najväčšie hoaxy o starovekom Egypte: Mám pocit, že väčšinu laikov fascinujú na starovekom Egypte práve pyramídy, presnejšie povedané – tri veľké pyramídy v Gíze, pretože pyramíd najrôznejších typov a veľkostí je v Egypte viac než sto. Spektrum alternatívnych teórií o ich vzniku a funkcii je vskutku široké – keď kolegyňa tri a pol hodiny počúvala, ako ich postavili obri pre trpaslíkov pomocou šarkanov, prehlásila, že už sa nikdy v lietadle do Káhiry spolucestujúcim neprizná, že študuje egyptológiu…
Príbeh, ktorý ma chytil za srdce: Na staroegyptských textoch ma fascinuje ich pragmatizmus a hlboká múdrosť vyjadrená jednoduchými slovami. Pre mňa k najkrajším patrí úryvok z ponaučenia mudrca Ptahhotepa: „Nasleduj svoje srdce v čase svojho života, nerob viac, ako je prikázané. Neskracuj čas, kedy máš nasledovať svoje srdce, pretože strácanie času ubližuje tvojej duši. Nenechaj sa rozptýliť každodennými drobnými úlohami na úkor seba samého viac, ako je potrebné na udržanie domácnosti v poriadku. Ak nasleduješ svoje srdce, dosiahneš dokonalosť, ak však zanedbávaš sám seba, nedosiahneš úspech” Tento viac ako 3.000 rokov starý text stále nestráca na aktuálnosti.
Egypt v čase korony: Ani pre egyptológiu nie je súčasná situácia priaznivá. Momentálne nemá zmysel rozmýšľať o výskume v teréne, napriek tomu, že pri prezeraní fotiek z minulej sezóny človeka chytá nostalgia, nehovoriac o tom, že náš výskum zďaleka nie je skončený. Bezpečnostné opatrenia by sa však pri fyzickej práci v horúcom prašnom prostredí nedali dôsledne dodržiavať a, samozrejme, nikto z nás nechce zbytočne ohrozovať ani seba, ani našich kolegov a robotníkov v Egypte, ktorí nám pri výskume pomáhajú. Na druhej strane, máme oproti mnohým ľuďom v iných povolaniach výhodu, že veľká časť našej práce (napríklad príprava článkov a knižných publikácií) sa dá robiť doma.
Silvia Štubňová Nigrelli (30)
Pôsobí: Na Fakulte egyptológie a asyriológie Brown University v Providence, Rhode Island, USA.
Venuje sa: Staroegyptský jazyk a jeho vývoj, literatúra a taktiež každodenný život Egypťanov a ich mytologické predstavy.
Splnila som si dievčenský sen: V mojom prípade láska ku starovekému Egyptu začala knižkou o Egypťanovi Sinuhetovi, ktorú som dostala ako darček od rodičov, a taktiež kurzom hieroglyfov, uverejnenom v niekoľkých výtlačkoch jedného slovenského časopisu. Bolo to približne v čase, keď som končila základnú školu, odvtedy som od Egypta nedokázala upustiť. Počas strednej školy som zistila, že egyptológia sa dá študovať ako samostatný odbor, avšak nie na Slovensku. V Prahe ho otvárali iba každých päť rokov, čo v mojom prípade znamenalo, že by som musela čakať dva či tri roky. Ako absolventke bilingválneho anglicko-slovenského gymnázia sa mi však zdalo prirodzené obhliadnuť sa po možnostiach štúdia v Anglicku. Vybrala som si Liverpool, kde, podľa môjho názoru, majú jeden z najlepších egyptologických programov v krajine. Rodičia ma v mojom rozhodnutí podporovali, za čo im budem navždy vďačná. Z Liverpoolu som sa dostala do holandského Leidenu na ročné magisterské štúdium egyptológie a potom na Brownovu univerzitu na doktorandské štúdium, ktoré som ukončila v decembri minulého roka. Počas jarného semestra v tomto roku som pôsobila na Browne ako profesorka a učila vlastný predmet o každodennom živote starovekých Egypťanov. Splnila som si tak sen stať sa profesorkou egyptológie na prestížnej univerzite, hoci iba dočasne.
Počas štúdií som sa stretla s istou rodovou nerovnosťou, nakoľko väčšina spolužiakov boli ženy, ale takmer všetci profesori muži. Zdá sa teda, že oveľa viac žien ako mužov sa rozhodne študovať egyptológiu, ale sú to najmä muži, ktorí dostanú trvalú akademickú prácu. Určite do istej miery táto nerovnováha súvisí s tým, že veľa žien dobrovoľne odchádza z akademickej pôdy, ktorá je len ťažko zlučiteľná s rodinou.
Egypt stále „in“: Staroveký Egypt asi nikdy nevyjde z módy. Je stále vzrušujúci tak pre vedcov, ako aj pre laickú verejnosť. Koniec koncov, pyramídy sú posledným zo siedmich pôvodných divov sveta, ktorý ešte existuje a možno dodnes obdivovať. Podľa mňa je však dôležité, aby sa ľudia oboznámili nielen s najväčšími egyptskými objavmi a senzáciami, ale aj so všednejšími faktami, ktoré sú rovnako fascinujúce. Egyptu sa však na hodinách dejepisu veľa pozornosti nevenuje a výuka sa skôr zameriava na to, kto, ako a kedy vládol. A to je škoda, lebo staroveký Egypt je omnoho viac ako len zoznam panovníkov. O tom, ako vyzeral život obyčajných Egypťanov, bol môj predmet „Život na Níle“, ktorý som tento rok učila na Browne.
Archeologické expedície – čerešnička na torte: Keďže sa viac zameriavam na filológiu, archeologických výskumov som sa zúčastnila iba zopárkrát. V Egypte som svoj prvý archeologický výskum absolvovala v septembri 2017 v Tell el-Retába, kde už dlhé roky pracuje slovensko-poľský tím. Zažila som tam jeden z najkrajších mesiacov svojho života, a to vďaka ľuďom, ktorí tam so mnou boli. Najmä som stretla svoju spriaznenú dušu Paulínu, ktorá vtedy študovala egyptológiu vo Walese. Počuli sme o sebe už pred naším stretnutím, nakoľko sme obe slovenské egyptologičky venujúce sa filológii, ale prvý raz sme sa mohli spoznať osobne. Dnes je Paulína jedna z mojich najbližších priateliek.
Čo ma v škole neučili: Počas bakalárskeho štúdia v Liverpoole som mala iba jeden predmet, ktorý sa výlučne týkal bežných Egypťanov. Avšak na Browne takýto predmet ani poriadne neexistuje, nakoľko sa výuka sústredí najmä na jazyk, archeológiu a históriu. Podľa mňa je však fascinujúce dozvedieť sa, ako ľudia žili pred tisíckami rokov a že v mnohých ohľadoch neboli od nás až takí rozdielni. Mala som pocit, že študenti vôbec netušili, ako vtedy život vyzeral, bez výhod a pôžitkov moderného sveta. Preto som ich chcela naučiť, okrem iného, ako egyptské ženy rodili a dávali svojim deťom mená, ktoré predmety sa žiaci v škole učili, ako si Egypťania navzájom vyjadrovali lásku, ako uzatvárali manželstvá, ako sa rozvádzali, ako stavali domy, aké jedlo a nápoje konzumovali, ako liečili choroby a poranenia, ako si vyrábali oblečenie, ako sa starali o vlasy a telo, ako trávili voľný čas, ako mumifikovali a pochovávali zosnulých...
Najväčšie hoaxy o starovekom Egypte: Tie najznámejšie sa týkajú Egypťanov ako mimozemšťanov, stavby pyramíd pomocou sily mysle či používania elektriky a žiaroviek. Najmä posledný hoax o staroegyptských žiarovkách rada rozprávam študentom, pretože je veľmi dobrým príkladom, ako sa dajú informácie „prekrútiť“, ak človek nerozumie tomu, na čo sa pozerá. V ptolemajovskom chráme v Dendere sa nachádza vyobrazenie, ktoré niektorým ľuďom pripomína žiarovku. Konšpirační teoretici sú presvedčení, že tento predmet je sklená banka žiarovky, špirála v jej vnútri predstavuje vlákno, a „chvostík“ je drôtom pripojeným do akejsi elektrickej napájacej skrinky. Samozrejme, nič z toho nie je pravda, táto scéna je mytologickým obrazom toho, ako sa svet zrodil očami Egypťanov. Spočiatku existoval iba veľký a temný oceán. V istom momente na jeho hladinu vyšiel lotosový kvet, z ktorého vystúpil Atum, boh stvoriteľ, často zobrazený v jeho prvotnej forme ako had. Ten potom stvoril celý svet, ktorý bol akousi bublinou uprostred nekonečného oceánu, a všetko v ňom. V Dendere teda môžeme vidieť lotosový kvet, z ktorého vychádza táto bublina sveta a uprostred nej je zobrazený Atum ako zvlnený had. Navyše vieme, že Egypťania používali na svietenie lampičky vyrobené z hliny alebo kameňa, ktoré obsahovali knôt a olej, ktorých sa našlo v Egypte, na rozdiel od žiaroviek, veľké množstvo. Takisto máme k dispozícii niekoľko vyobrazení takýchto lámp či potvrdeniek o obdržaní knôtov pre lampy. To znamená, že dôkazy pre používanie lámp v starovekom Egypte pochádzajú z archeologického kontextu, z písomných zdrojov a taktiež ikonografie, na rozdiel od žiaroviek a elektriny, o ktorých nemáme absolútne žiadnu zmienku.
Príbeh, ktorý ma chytil za srdce: Už aj ženy v starovekom Egypte sa snažili chrániť pred neželaným tehotenstvom či chceli vedieť, akého pohlavia bude ich novorodeniatko. Jedna forma antikoncepcie obsahovala plody agátu zmiešané s medom, ktoré boli zavedené do vagíny. V minulom storočí vedci zistili, že agát má skutočne spermicídne účinky, je preto možné, že tento druh antikoncepcie bol do istej miery účinný. Ak chcela žena zistiť, či je tehotná, odporúčalo sa, aby zvlhčila rastliny jačmeňa a pšenice svojím močom a ak rastliny vyrástli, tak porodila. Ak vyrástol jačmeň, žena mala porodiť chlapca, ak vyrástla pšenica, malo to byť dievča. Ak ani jedna z rastlín nevyrástla, žena neporodila. Moderné experimenty ukázali, že táto metóda určovania tehotenstva je presná v 70 % prípadov, pričom sa potvrdilo, že rastliny polievané močom tehotnej ženy rástli rýchlejšie a lepšie ako rastliny polievané obyčajnou vodou alebo močom nie tehotnej ženy. Čo sa týka určovania pohlavia dieťaťa, táto metóda efektívna vôbec nebola. To je však úplne pochopiteľné, pretože Egypťania iba obrazne spájali tieto rastliny s pohlavím na základe ich jazyka, nakoľko slovo jačmeň v staroegyptčine bolo mužského rodu a pšenica zasa ženského rodu. Ženy si taktiež vyberali pre svoje ratolesti rôznorodé mená, ktoré mohli uctievať istého panovníka alebo božstvo. Avšak najroztomilejšie boli mená, ktoré vychádzali z prianí rodičov, napríklad „Tá, po ktorej som túžila!“, „Nech žije!“, „Ten, ktorý dosiahne vysokého veku!“ alebo ktoré sa týkali výzoru či osobnosti novonarodeného bábätka, ako napríklad „Nosáň“, „Silný“, „Dokonalý“.
Moje srdcovky: Každý egyptológ, aspoň tu v Amerike, sníva o permanentnej pozícii, v rámci ktorej dostane „tenure“, čiže garantovanú prácu na celý život. Avšak realita je úplne iná, keďže iba 1 % všetkých PhD vedcov dostane takúto prácu. Ja sa preto snažím pozerať na svoju kariéru bez ružových okuliarov. Ideálne by som chcela pôsobiť ako profesorka na jednej z menej prestížnych univerzít a učiť nielen staroveký Egypt, ale aj históriu iných starovekých kultúr. Avšak moje najbližšie plány sa netýkajú kariéry, ale rodiny. V júli tohto roka som sa totiž vydala za Gregoryho. Mali sme nádhernú svadbu v parku v jeho rodnom meste a dúfame, že budúci rok po korona kríze budeme môcť poriadne osláviť našu svadbu aj s jeho rodinou tu, v Amerike a s mojou rodinou na Slovensku.
Katarína Arias Kytnarová (42)
Pôsobí: V Českom egyptologickom ústave Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe.
Venuje sa: Prevažne materiálna kultúra obdobia Starej ríše, konkrétne keramické nálezy.
Splnila som si dievčenský sen: Od útleho detstva ma fascinovala vážna hudba, hlavne diela talianskych skladateľov. Na prvé počutie, ak sa to tak dá povedať, som sa zamilovala do krásnej Verdiho opery Aida. Po malom pátraní som zistila, že podklad libreta napísal francúzsky egyptológ Auguste Mariette, takže som ako správne zvedavé dieťa chcela vedieť, či sa inšpiroval reálnymi dejinami a postavami. Nanešťastie, celý príbeh bol vymyslený, bez nešťastnej lásky medzi egyptským vojvodom a tajnou etiópskou princeznou, ale práve to pátranie po Aide, Radamesovi, Amneris a ich predlohách v reálnych dejinách iniciovalo môj záujem o staroveký Egypt. Vždy som bola knihomoľ, takže potom som sa vrhla na rôzne vedecko-populárne diela, hlavne od zatiaľ neprekonaného popularizátora Vojtecha Zamarovského. Môj výber miesta štúdia bol pomerne jednoduchý, pretože Praha ma vždy lákala a od prvých okamihov mi prirástla k srdcu. Egyptológia bol vždy veľmi malý odbor, v našom ročníku prijali len 9 študentov, z toho, napodiv, iba traja muži!
Egypt stále „in“: Myslím si, že Egypt je a ešte dlho bude v móde. Ľudí neprestáva fascinovať veľa rôznych aspektov jeho dejín a každý si v ňom nájde niečo svoje. Najviac obdivujú úžasné diela architektúry, či už pyramídy, alebo nádherné chrámy, ale aj náboženstvo, egyptský panteón, viera v posmrtný život, proces mumifikácie… A čo sa týka objavovania, Egypt ponúka takmer nekonečnú zásobáreň objavov. Český egyptologický ústav pracuje už 60 rokov v Abusíre a odhadom je tam práce minimálne na ďalších 60 rokov! Aj to je na našej práci krásne, vieme, že mnoho vecí nám ešte zostáva skrytých. Aby som uviedla príklad, Abusír bol ústavu v roku 1960 pridelený i preto, že sa považoval za vyčerpanú lokalitu. Dnes možno s potešením konštatovať, ako ďaleko bol tento predpoklad od pravdy! V egyptskej archeológii máme neuveriteľné šťastie, pretože výskumy nám prinášajú nielen nádoby, ale aj s nimi spojené písomné a ikonografické pamiatky. Napríklad z papyrusových archívov vieme, že pivo slúžilo ako pravidelná výplata kňazom a robotníkom. Zároveň máme i početné reliéfy v hrobkách, zobrazujúce jednotlivé fázy procesu výroby týchto džbánov, ako i prípravy samotného piva a chleba! Môžem teda študovať nielen keramiku ako úžitkový predmet, jej tvaroslovie a vývoj v čase, ale i mnohé iné zaujímavé otázky – používanie nádob v dennom živote alebo i v pohrebných rituáloch a kulte, na čo sa osobitne špecializujem. Zároveň ide vždy tak trochu o hádanku, lebo človek dostane na stôl hromadu črepov a musí z nich doslova zložiť kúsok histórie…
Archeologické expedície – čerešnička na torte: Pre mňa sú expedície absolútna nutnosť. Chodím do Egypta dvakrát, niekedy i trikrát do roka a nie je výnimkou, že tam strávim štyri až šesť mesiacov v roku. Zúčastnila som sa 23 expedícií, pričom najviac času som strávila na našej koncesii v Abusíre. Okrem toho som i členkou americkej misie v Edfu a talianskych výskumov slnečného chrámu v Abú Ghurábe. Zo všetkých expedícií nikdy nezabudnem na tú prvú v jeseni 2007. Strávila som vtedy v Abusíre takmer dva mesiace a mala som neuveriteľné šťastie, pretože som okrem iného bola svedkom objavu neporušenej zapečatenej komory kňaza Neferinpua. Bolo priam magické vojsť do komory, do ktorej ľudská noha naposledy vstúpila asi pred 4.300 rokmi! Taktiež šlo o prvé zoznámenie „naživo“ s egyptskou keramikou a s prácami v púšti, napríklad aj so skutočnosťou, aká zima môže byť v decembri v lokalite – kvôli obrovským teplotným rozdielom medzi dňom a nocou. Budete sa smiať, ale najväčšia zima mi v celom živote bola práve v Egypte! Nádherná bola i sezóna na jar 2012, kedy sme objavili dva serdáby (kultové miestnosti) s vyše tuctom krásnych vápencových sôch v komplexe princeznej Šeretnebtej – takýto nezabudnuteľný zážitok sa často stane len raz za život…
Čo ma v škole neučili: Naši profesori trávili veľa času na expedíciách v Egypte, takže sme často dostali len stohy zoznamov kníh v rôznych jazykoch, ktoré sme si museli naštudovať. Terénnu prax som získavala úplne mimo egyptológie, a to výskumami v Čechách, Rakúsku, Nemecku, Anglicku a Jordánsku. Veľmi ma to obohatilo, pretože každá archeológia a jej metódy sú trošku iné a človek si neskôr pri svojej práci môže z rôznych skúseností vytvoriť vlastný systém. Pri práci v teréne je dôležité dodržiavať zopár jednoduchých, ale efektívnych zásad. Predovšetkým nepodceniť oblečenie – ak človek strávi celý deň na slnku pri 45 °C, mal by mať priedušné a hlavne dostatočne dlhé oblečenie. Ľudia sú často prekvapení, že nechodíme do terénu v krátkych nohaviciach a tričkách na ramienkach, čo by bolo jednak veľmi nepraktické (kvôli prachu, špine, človek musí často zliezať do šácht či sa plaziť medzi rôznymi lešeniami a niekedy kreslí v malej komôrke 30 cm od čiastočne mumifikovaných pozostatkov) a taktiež nevhodné kvôli lokálnym zvyklostiam. Absolútnou nutnosťou je dobrá pokrývka hlavy a hydratovanie – neraz vypijeme 4 litre vody počas 7 hodín! Podmienky sú niekedy skutočne veľmi stiesnené, práve u Neferinpua som dva dni kľačiac dokumentovala západnú pohrebnú komoru, ktorú z dvoch tretín zapĺňal obrovský vápencový sarkofág. Pri práci v šachte (niektoré môžu byť hlboké vyše 20 metrov) je bežné, že kvôli minimalizovaniu výstupov v nich človek pobudne i niekoľko hodín – aj skvelý silný čaj (tzv. abusírsku whiskey) mi posielali dolu po lane v slamenom košíku. (smiech)
Najväčšie hoaxy o starovekom Egypte: Asi najviac hoaxov sa spája s Veľkou pyramídou, stále ma fascinuje, že existujú ľudia, ktorí si myslia, že ju postavili mimozemšťania. Dokonca i samotný Flinders Petrie, otec egyptskej archeológie, pôvodne pricestoval do Egypta premerať takzvané magické rozmery Veľkej pyramídy. Zjavne to skončilo úplne inak. Dôležitá je hlavne osveta, prednášky pre verejnosť a popularizácia nových objavov. Osobne rada prednášam i o menej známych témach a lokalitách alebo o aspektoch každodenného života.
Príbeh, ktorý ma chytil za srdce: Môžem ho nazvať „inšpirovaný skutočnými udalosťami“. (smiech) Na konci Starej ríše žil v Hornom Egypte, v oblasti dnešného Asuánu, veľmož a guvernér Harchuf. Okrem iného slúžil ako veliteľ armády, ktorá podnikala vojenské i obchodné výpravy do Núbie kvôli dovozu slonoviny či ebenového dreva. Počas jednej z takýchto výprav v Núbii získal Pygmeja a rozhodol sa ho doviezť na kráľovský dvor. V tom čase vládol Egyptu mladučký kráľ Pepi II., ktorého myšlienka, že uvidí Pygmeja, natoľko nadchla, že poslal veliteľovi list, kde na neho viackrát apeluje, aby na tohto trpaslíka dával pozor, nech sa mu nič nestane a aby mu na noc i deň pridelil stráž, ktorá ho má chrániť. Za to sľúbil Harchufovi mnohé odmeny a funkcie i pre synov jeho synov na večnosť. Tento list (ktorý bol pôvodne určite na papyrusovom zvitku) sa zachoval len vďaka tomu, že ho Harchuf považoval za natoľko dôležitý, že ho nechal vytesať na stenu svojej skalnej hrobky. Z jazyka a dikcie správy je zjavné, prečo – zdá sa, že ho vtedy asi deväťročný Pepi II. diktoval osobne… Môžeme si teda predstaviť nielen abstraktného panovníka, ale i malého netrpezlivého chlapca, ktorý sa nevedel dočkať trpaslíka. Tento chlapec sa neskôr stal jedným z najdlhšie vládnucich egyptských panovníkov, odhaduje sa, že vládol vyše 60 rokov a vyrovnal by sa teda i súčasnej kráľovnej Alžbete.
Egypt v čase korony: Do Egypta sa túžim opäť vrátiť, keď to situácia dovolí. Máme tam veľa naplánovaných projektov a miest, na ktoré sa chceme pozrieť a odkryť ich. Taktiež mi chýbajú egyptskí spolupracovníci, ich humor, každodenný život na expedícii, keramika a práca s ňou, ale i moji abusírski psí strážcovia, lokálne jedlo a úžasná arabská káva. Na druhej strane, musím priznať, že mne korona vlastne trochu i pomohla, pretože som mala čas dohnať mnohé uzávierky, dopísať články a kapitoly do kníh, zorganizovať si dokumentáciu. Počas bežného roka žijeme v neustálom strese a pandémia nás prinútila spomaliť a premyslieť si svoje priority. A to je pozitívny prínos.
Paulína Šútorová (26)
Pôsobí: Ako výskumníčka a doktorandka egyptológie na Universität Trier v Nemecku. Príležitostne píše vedecko-popularizačné články pre stránku Historyweb.dennikn.sk.
Venuje sa: Hieroglyfické texty, egyptská epigrafika a literatúra, dejiny a umenie Novej ríše (cca 1550 – 1069 p.n.l.), predovšetkým jej kráľovné. V doktorandskej práci sa zameriava na vývoj postavenia a kompetencií kráľovien od 17. po 20. dynastiu.
Ako som si splnila svoj dievčenský sen: V našej rodine sa traduje príhoda, ktorá pravdepodobne predurčila moje dnešné smerovanie. Na začiatku 90. rokov brat mojej mamy pôsobil spolu s manželkou v jednej arabskej krajine. Rodičov pozvali na dovolenku, počas ktorej brázdili krajinu krížom-krážom. Zvlášť jeden výlet do dedinky na okraji Sahary bol výnimočný. O pohodlie štyroch Európanov sa totiž starali dvaja „faraóni“, tak domáci prezývali dvoch významných mužov, zástupcov miestnej honorácie. Pýtate sa, kde som v tom príbehu ja? Mala som vtedy 5 prenatálnych mesiacov a stala som sa stredobodom záhradnej párty – „faraóni“ pripravovali jedlá špeciálne pre mňa. Dovolím si tvrdiť, že už vtedy som čo-to vnímala, veď ako inak vysvetliť moju slabosť pre arabskú kuchyňu? (smiech) Potom nasledovala návšteva pyramíd v Gíze a Káhirského múzea. Mala som len šesť rokov, ale pamätám si, ako sme spolu s mladšou sestrou chodili v pätách skvelému slovenskému sprievodcovi, ako sme hltali každé jeho slovo a hlásili sa odušu pri otázkach, ktoré našej skupine dával. Očarenie touto krajinou nepominulo ani po príchode domov. Ak mala knižka čo len obal s egyptským motívom, musela som ju mať. Nemôžem nespomenúť víkendové sledovanie série dokumentárnych filmov Okom Boha Hóra, ku ktorému ma priviedol otec. Po skončení gymnázia som odišla do Veľkej Británie študovať egyptológiu na Swansea University. Predstava, že v egyptológii je viac mužov ako žien, je zastaraná. V radoch mojich profesorov vždy dominovali ženy a často tomu tak je aj medzi študentmi.
Egypt stále „in“: Platí to jednoznačne pre vedcov i pre turistov. Zmienka o Egypte sa pre mňa často rovná formulke „Sezam, otvor sa!“ Napríklad na Slovensku úradníkom vždy zasvietia oči, keď hlásim, kde študujem. Nejedna z pracovníčok sa priznáva k láske ku starovekému Egyptu, ale vraj netušili, že sa niečo také dá študovať. Záujem o Egypt dokumentuje aj obľúbený cyklus každoročných prednášok v Bratislave pre Nadáciu Aigyptos. Publikum tvoria zástupcovia staršej generácie, vysokoškoláci aj deti. Sú to laici, ale verte, že svojimi fundovanými otázkami nás vedia pekne potrápiť. (smiech) Hoci starovekých kultúr poznáme veľa, Egypt má vo svete stále najlepšie promo. Snúbi sa v ňom kombinácia exotiky, tajomna, mytologickej symboliky a originálnych príbehov. Jeho relatívne blízka vzdialenosť od Európy tiež zohráva svoju úlohu. Egypt teda trvalo láka nielen dovolenkárov, ale aj bádateľov z celého sveta, ktorí túžia stať sa ďalším Howardom Carterom. Významný objav však nečaká na svojho objaviteľa len tak hocikde, rozhodne existujú lepšie a horšie lokality. Veľmi závisí od toho, s akým tímom spolupracujete, resp. aká krajina a akou mierou podporuje konkrétny výskum. Veľkú úlohu zohrávajú sponzori, kontakty na správnych miestach a určitý lobing. Za seba môžem povedať, že kopať v Údolí kráľovien alebo v inej podobne lukratívnej lokalite je mojím pomyselným Olympom. Odborníci odhadujú, že doteraz sa vykopali len asi dve pätiny toho, čo egyptský piesok uchováva…
Archeologické expedície – čerešnička na torte: Pre mňa osobne to neplatí. Ako egyptologičku, ktorá sa zameriava skôr na spracovanie materiálu vykopaného archeológmi, ma napĺňa vytvárať nové hypotézy, overovať ich, ale i spresňovať či dokonca vyvracať staré teórie. Nájsť doteraz neobjavený monument, preložiť ešte nepreložený text, popísať scénu z nepublikovaného reliéfu… to je pre mňa omnoho vzrušujúcejšie. Možno to prirovnať k práci detektíva. Svoje poslanie vidím nielen v popularizácii tohto odboru, ale najmä v prinášaní poznatkov o civilizácii, od ktorej sa môžeme stále veľa učiť. Veď mnohé, čo dnes považujeme za výdobytky modernej doby, sa zrodilo pred tisíckami rokov. Rozhodne je užitočné uvažovať nad tým, čo tu po sebe zanechala jedna staroveká kultúra a čo tu zostane po nás. V lete 2017 sme so slovenským tímom kopali v lokalite Tell el-Retabí. Zo všetkého, čo sme v tej sezóne vykopali, či už išlo o črep džbánu, alebo jedinú kosť, som bola v eufórii. Kolegovia ma však presviedčali, že ten pocit ma čoskoro prejde. Potom totiž nasleduje menej adrenalínová činnosť: každý zlomok čohosi sa musí detailne zaznamenať, dostať svoj „rodný list“. Môj zatiaľ najsilnejší zážitok sa spája s nálezom kostry dieťaťa. Na také čosi asi nik nie je vopred pripravený. Lomcovali mnou emócie, no paradoxne som sa s nimi vyrovnávala humorom. Práca so slovenským tímom mi dala príležitosť spoznať rovnako zanietených ľudí a s kolegyňou Silviou Štubňovou sme sa stali najlepšími kamarátkami. Tento rok som plánovala pracovať v južnom Asasife s americko-britským tímom na reštaurovaní hrobiek, dešifrovaní textov a podobne. Kvôli súčasnej situácii som však musela svoju účasť odložiť o rok.
Čo ma v škole neučili: Prínosom pre každého egyptológa je určite práca v múzeu. Ja som mala šťastie na úžasné univerzitné múzeum The Egypt Centre vo Swansea, kde som počas štúdia dobrovoľníčila. Zistila som, že práca s mládežou mi dáva pocit užitočnosti. Kvôli doktorandskej práci som vymenila prímorský južný Wales za kontinentálne Nemecko, kde momentálne pôsobím. Začala som sa učiť nemčinu a tzv. démotické písmo. Ide o neskoršiu formu staroegyptského písma, využívaného na administratívne účely, ktoré neovláda veľa egyptológov. Pre vedca je dôležité nezastať. A čo patrí do výbavy dobrého egyptológa? Určite znalosť svetových jazykov a základná znalosť hieroglyfického písma. Prostredníctvom jazyka dokážeme totiž pochopiť myslenie a kultúru ktoréhokoľvek národa. Starí Egypťania ovplyvnili našu spoločnosť do takej miery, že by sme ich mali považovať za svojich predkov a ctiť si ich dedičstvo. Nemôžeme sa predsa posunúť dopredu, ak nebudeme rozumieť minulosti.
Najväčšie hoaxy o starovekom Egypte: Že pyramídy v Gíze postavili mimozemšťania. Niekoľko ďalších neprávd sa týka mojej srdcovej témy – kráľovien. Vraj museli byť krásavice. Snáď každý si predstaví nádhernú bustu Nefertiti alebo Elizabeth Taylor v úlohe Kleopatry. Krása bola, samozrejme, plusom, ale hlavnými ukazovateľmi kompetentnosti kráľovien boli múdrosť (museli byť schopné viesť krajinu v čase kráľovej neprítomnosti) a schopnosť porodiť následníka. Ozaj, viete, že Kleopatra je na minciach zobrazená s orlím nosom a dvojitou bradou? Asi najviac však zarezonovala v médiách správa, že sa archeológom podarilo objaviť hrobku kráľovnej Nefertiti za stenami dnes už známej Tutanchamónovej hrobky. Zadná strana pohrebnej komory naznačovala veľké dutiny, ktoré sa javili ako doposiaľ neobjavené miestnosti. Objav vyvolal veľký ošiaľ, ale druhé kolo skenovania však vyvrátilo existenciu akýchkoľvek ďalších komôr… Mimochodom, aj staroegyptské zdroje sú často skreslené, zneužité na propagandu. Ramzes II. napríklad tvrdí, že v bitke pri Kádeši vyhrali Egypťania nad Chetitmi so značnou prevahou. Chetitské zdroje však hovoria o smrti veľkého množstva Egypťanov, čo viedlo k dohode o vôbec prvom mieri na svete. Známe „Dôveruj, ale preveruj” platí vo vede dvojnásobne.
Príbeh, ktorý ma chytil za srdce: Vyberiem jeden, ktorý sme deťom rozprávali v múzeu. Bratská nenávisť, manželská oddanosť, boj dobra so zlom a víťazstvo pravdy. Práve o tom je príbeh boha Usira, múdreho a uznávaného vládcu Egypta. Jeho brat Sutech, hnaný túžbou po moci, Usira ľsťou uväzní v sarkofágu, ktorý hodí do vĺn Nílu. Oddaná Usirova manželka Eset sa vydá hľadať strateného manžela. Nájde ho v delte Nílu mŕtveho. Pomocou mágie manžela oživí, avšak stratí pri tom veľa síl a zaspí. Sutech to využije a neozbrojeného Usira rozseká na 42 kusov, ktoré ukryje po celej krajine. Eset v podobe lastovičky sa ich snaží pozbierať, ale posledný kus nenájde, a preto sa už Usir nemôže vrátiť do sveta živých. Z ich lásky sa narodí syn Hórus. Matke sa ho podarí uchrániť pred Sutechovými nástrahami, až napokon dospelý Hórus po dlhotrvajúcom boji so svojím strýkom trón získa pre seba a pomstí tak svojho otca. Tento príbeh mi zakaždým pripomenie, že za pravdu sa oplatí bojovať.
Egypt v čase korony: Keď sa zatvorili hranice, bola som v Nemecku. Moju psychickú odolnosť tak dokonale preverilo takmer šesťmesačné odlúčenie od rodiny a priateľov. Obdobie karantény ale prinieslo aj pozitíva – sprístupnenie odborných knižničných portálov pre všetkých bez nutnosti registrácie alebo platby. Veľmi mi to pomohlo v práci. Múzeá, univerzity a egyptologické platformy organizovali online konferencie, prednášky, diskusie, kvízy, čo spojilo celý odborný svet a ukázalo nám možnú cestu do budúcna. A sny? Je ich niekoľko. Napríklad si predstavujem, ako spolu s kolegami prinesiem egyptológiu ako študijný odbor na Slovensko. Najväčším snom však zostáva objaviť hrobku Nefertiti.
Simonetta Zalová
foto archív egyptologičiek
Článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2020)