Profesor a blázon
Noviny The Times o Oxfordskom slovníku angličtiny napísali, že ide „o najväčšiu úlohu, do ktorej sa kedy aká univerzita a vydavateľstvo pustili od vynálezu kníhtlače“. Prvé vydanie The Oxford English Dictionary vznikalo viac ako sedemdesiat rokov. Dlhých sedemdesiat rokov sa na tvorbe tohto monumentálneho diela, ktoré sa stalo vzorom pre všetky po ňom nasledujúce slovníky, podieľali stovky dobrovoľných pomocníkov. Tým najvytrvalejším, najprecíznejším a najplodnejším bol William Chester Minor. Američan, ktorý si v anglickej väznici odpykával doživotie. Za vraždu.
Štvrť Lambeth mala vo viktoriánskom Londýne povesť odpornej smradľavej diery, kde to kyslasto páchlo kvasnicami a chmeľom, pivovar Red Lion stál neďaleko železničnej stanice Waterloo, odkiaľ sa zasa šíril štipľavý dym z parných lokomotív, za každým rohom číhali lupiči, ktorí miestnych chudákov obrali aj o posledné gate, v kurze boli nože a škrtiace struny, o puškách či revolveroch mohla miestna spodina iba snívať. Preto ten rozruch, keď na druhý deň ráno po onej osudnej noci 17. februára 1872 vyšlo najavo, že obeť „ohavného zločinu“ (ako písali noviny) prevŕtala guľka z revolvera. George Merrett bol kurič v pivovare a otec šiestich detí. V to mrazivé ráno, skoro ešte v noci, sa ako po iné dni ponáhľal na rannú smenu, keď sa oproti nemu na tmavej ulici vyrútil neznámy muž a šialene zavýjal. Dve guľky minuli cieľ, tretia zasiahla Merretta do krku. Pár minút po čine bol vrah chytený, z jeho revolvera sa ešte dymilo, keď mu strážnici nasadzovali putá. Odpor nekládol žiadny, údajne pôsobil „pokojne a rezervovane“. Na policajnej stanici objasnil motív svojho činu: vraj prenasledoval niekoho, kto sa mu vkradol do bytu. Áno, strieľal, ale v presvedčení, že ide o lupiča, ktorý ho ohrozoval na živote. Že na to doplatiť nevinný kurič, bola nešťastná náhoda.
Príšery, mátohy a jedovaté sušienky
Muž, ktorý zastrelil otca šiestich detí, sa volal William Chester Minor a bol Američan. Bývalý armádny dôstojník. Vyštudovaný chirurg. Pomerne zámožný. Zo starej veľaváženej rodiny. Do Londýna prišiel pred ani nie rokom. Aby si „upokojil myseľ postihnutú zápalom“ – ako vysvetľoval jeho obhajca. Minor mal fóbiu z Írov. Bol presvedčený, že po ňom idú muži Írskeho republikánskeho bratstva, ktorí mu už niekoľkokrát tajne vnikli do domu a pokúsili sa ho otráviť. To však neboli jediní nepriatelia záhadného Američana. Kým čakal na rozsudok, Minor obvinil nočného strážnika, že prijal od kohosi úplatok a ten ktosi ho v noci v cele znásilnil. Niekto iný ho zasa nútil jesť sušienky napustené jedom a to sa ešte nezmienil o príšerách, čo mu noc čo noc vyliezali spod postele! Keď to hovoril, pľul okolo seba, akoby sa chcel slinami zbaviť jedu vo svojom vnútri. Verdikt súdu bol jasný: William Chester Minor nie je „mentálne v poriadku“ a ako taký nie je zodpovedný za to, čo spáchal. Musí sa liečiť, bude teda umiestnený do ústavu pre duševne chorých zločincov, kde zostane, „pokiaľ Jej Veličenstvo nerozhodne inak“. Táto právna floskula vo viktoriánskom Anglicku neznamenala nič iné ako doživotnú hospitalizáciu. Tridsaťsedemročný Američan pobudne v ústave Broadmoor v grófstve Surrey pravdepodobne do konca svojho života.
Vôňa vanilky a zvrhlé chúťky
Minor bol presvedčený, že všetky krivdy sa mu dejú ako odplata za niečo, čo spáchal, keď ešte slúžil v americkej armáde. A tiež za to, že je závislý od sexu. Jeho sexuálny apetít bol neukojiteľný, svoje zvrhlé chúťky si musel takmer denne ukájať v tých najoplzlejších bordeloch mesta. Chorobnou posadnutosťou sexom trpel už od tínedžerských rokov, mal trinásť, keď si začal uvedomovať „nezvládnuteľnú príťažlivosť“ mladých srílanských dievčat voňajúcich vanilkou. Odvtedy ho neprestali prenasledovať nízke pudy, lascívne myšlienky a chlipné chúťky vrátane „odporného nutkania… ukájať sa zvrhlým spôsobom“. Preboha, takto sa správa syn misionára, ktorý prišiel na Srí Lanku šíriť meno božie?! Za to sa raz bude určite smažiť v pekle!
William Chester vyrastal v osvietenej misijnej škole, kde získal výborné vzdelanie a rozhľad, naučil sa niekoľko domorodých nárečí, vrátane čínskych dialektov. Keď dovŕšil 14 rokov, otec ho poslal späť do Ameriky, kde začal študovať na Yale University medicínu. Pedagógovia ho hodnotili ako jedného z najlepších študentov, v ich očiach bol „schopný a vzdelaný“ muž, „vynikajúci operatér“. Po škole narukoval do armády, ako vojenský lekár sa ocitol vo víre občianskej vojny. Bol svedkom tzv. Bitky v divočine, jedného z najbrutálnejších stretov Unionistov s vojskami Konfederácie. Paradoxne však jeho psychikou otriasol iný (popri hrôzach vojny zdanlivo zanedbateľný) zážitok: keď musel poslúchnuť rozkať a vypáliť žeravým ciachovacím železom na tvár írskeho vojaka písmeno D ako dezertér. Rev toho úbožiaka, škvariace sa mäso a zápach ho budili z desivých snov po celý život. Odvtedy mal panický strach z Írov, ktorí raz určite prídu a pomstia svojho krajana.
Po vojne sa vrátil do New Yorku, dni trávil v službe v nemocnici, noci prehýril s prostitútkami a rovno zo špinavých bordelov sa ráno vracal do nemocnice. Kvôli neprístojnému chovaniu ho prevelili na bezvýznamný post až na Floridu. Toto poníženie niesol veľmi ťažko, bol čoraz agresívnejší, sťažoval sa, že ho ktosi permanentne prenasleduje a obviňoval svojich kolegov, že sa proti nemu sprisahali. Veci zašli až tak ďaleko, že sa musel podrobiť vyšetreniu špecialistov, ktorí mu diagnostikovali monomániu, duševnú chorobu s určitou fixnou ideou. Lekári označili jeho stav za nevyliečiteľný a americká armáda ho penzionovala. Po dva a pol roku v ústave ho prepustili na slobodu. Nejaký čas pobudol s rodinou a potom si kúpil jednosmerný lístok na loď do Londýna…
Starý zákon, arabčina a klinové písmo
Čo môže mať spoločné duševne vyšinutý vrah s takým dôstojným a vysoko váženým výtvorom ako Oxfordský slovník angličtiny? Prv, ako začneme splietať dokopy jednotlivé nitky jeho vzniku, musíme sa zoznámiť s druhým protagonistom tohto príbehu. O mladosti Jamesa Murraya toho veľa nevieme, jeho otec bol obchodník s metrovým textilom, žiaden učený muž, v akého raz vyrastie jeho syn. Chlapec bol predčasne vyspelý, s neukojiteľnou túžbou po vedomostiach a hoci sa v štrnástich jeho vzdelanie (kvôli nedostatku finančných prostriedkov) skončilo, študoval ďalej na vlastnú päsť a už ako sedemnásťročný vyučoval na chlapčenskej škole. Pomerne skoro sa oženil a keď jeho žena ochorela, presťahoval sa s ňou z drsného Škótska do Londýna. V Londýne sa živil nudnou prácou bankového úradníka a aby trochu pookrial, učil sa perzsky a hindustánsky. Filológia s dôrazom na etymológiu (vedu o pôvode slov) sa stala jeho celoživotnou vášňou. Mal tridsať, keď sa uchádzal o prácu v Britskom múzeu. „Z jazykov, ktorými vládnem,“ napísal vo svojom curriculum vitae, „zmienim napríklad románsku skupinu: taliančinu, francúzštinu, katalánčinu, španielčinu, latinu, trochu menej portugalčinu, provensálčinu a ďalšie dialekty. Pokiaľ ide o germánsku vetvu, viem obstojne holandsky (medzi moje pracovné povinnosti patrí aj korešpondencia v holandčine, nemčine, francúzštine a občas i v ďalších jazykoch), flámsky a dánsky. Vo svojich štúdiách som sa intenzívne zaoberal staroangličtinou a gréčtinou… poznám základy keltčiny a v súčasnosti sa venujem slovanským jazykom: na základnej úrovni som zatiaľ zvládol ruštinu. Znalosť perzštiny, achaimenovského klinového písma a sanskrtu mi umožňuje venovať sa komparatívnej filológii v týchto oboroch. Viem dostatočne dobre hebrejsky a sýrsky na to, aby som mohol čítať Starý zákon a Pešitu v origináli, aramejskú arabčinu, koptčinu a feničtinu ovládam menej…“
Čo myslíte, dostal tento lingvistický génius miesto v Britskom múzeu? Odpoveď znie: nie, nedostal! Prečo, to ponechajme bokom, istého zadosťučinenia sa však mladému vedcovi predsa len dostalo, keď ho prijali do veľaváženej londýnskej Filologickej spoločnosti. Publikoval niekoľko štúdií, jeho Dialekty južného Škótska odborná obec prijala s uznaním. Na svoju veľkú „oxfordskú“ príležitosť si však musel ešte chvíľu počkať…
Hodvábna dykyta a kto je unavený Londýnom
Stáva sa to bežne aj dnes. Narazíme na nejaké slovo a potrebujeme si ho overiť. Jeho pravopis, gramatiku, význam, kontext. Dnes sú všetky slovníky dostupné na internete, ale ešte nedávno sa vyhľadávanie slovíčok dialo na stránkach kodifikovaných slovníkov, v ťažkých hrubých knihách rozdelených na niekoľko zväzkov so stovkami až tisíckami strán. Slovníky tu však neboli odjakživa, taký Shakespeare nemal žiaden. Takže ak ho napadlo alebo kdesi započul nejaké nezvyčajné slovo, ako napríklad dykyta, ktoré použil v spojení „kazajka z dúhovej dykyty“ vo svojej hre Večer trojkráľový, nemal si kde overiť, či správne pochopil, že ide o „ľahkú a jemnú látku z hodvábu“. O čosi málo sa však Shakespeare predsa len mohol oprieť. Literárni vedci odhalili, že rôzne slovné obraty a nezvyčajné výrazy čerpal z lexikónu Thesaurus od Thomasa Coopera, poprípade z lingvistickej pomôcky Arte of Rhetorique. V jeho časoch neexistoval žiaden kodifikovaný slovník, aj keď angličtina bola živá, písalo sa ňou aj hovorilo, ale ako jazyk nebola ešte definovaná.
Prvé slovníky v Británii vznikali na vysvetlenie latinských alebo španielskych, francúzskych či iných pojmov, ako napríklad spomínaný Thesaurus či ten z roku 1604, ktorý vydal istý Robert Cawdrey. Jeho slovník mal „slúžiť a pomáhať slečnám, dámam a ďalším menej zdatným osobám jednoduchšie a lepšie sa orientovať v priehrští zložitých anglických slov, ktoré započujú alebo uvidia v textoch Písma svätého, kázaniach a inde, takže budú samé schopné tieto slová správne využívať“.
V 18. storočí sa z Anglicka stala koloniálna veľmoc a z angličtiny globálny komunikačný prostriedok. Ako sa rozširovali britské kolónie, tak sa obohacoval aj anglický jazyk, nové veci, zvyky, spôsoby či chute si vyžadovali nové mená, stále však neexistoval žiaden slovník, ktorý by zachytil anglický jazyk v celej jeho šírke a komplexnosti. Kým sa na scéne neobjavil osvietený muž, učenec menom Samuel Johnson. Ak ste o tomto velikánovi 18. storočia nepočuli, určite aspoň poznáte jeho výrok, ktorý cituje snáď každá turistická príručka britskej metropoly: „Kto je unavený z Londýna, je unavený zo života, pretože Londýn má všetko, čo život dokáže ponúknuť.“
Čím sa líšia Angličania od Škótov
Na svojom najväčšom lingvistickom počine, Slovníku anglického jazyka, Johnson pracoval deväť rokov. Dielo vyšlo v roku 1755 a prakticky až do vydania Oxfordského slovníka sa stalo baštou kultivovanej britskej angličtiny. Johnson si dal za úlohu zmapovať (a teda fyzicky prečítať) všetku anglicky napísanú literatúru od roku 1586 – podľa jeho názoru hlbšie do histórie nemalo zmysel zachádzať, keďže rozkvet angličtiny priniesla shakespearovská doba, teda druhá polovica 16. storočia. Znamenalo to prelúskať sa tonami kníh, ktoré boli napísané za takmer dve desaťročia, na čo si najal siedmich pomocníkov. Nešlo len o mapovanie jednotlivých slov, ale aj o vypisovanie celých viet – na ilustráciu toho, v akých rôznych významoch a kontexte boli dané termíny použité. Napríklad pre slovo „take“ (vziať) Johnson našiel dovedna 134 významov. Suma sumárum, jeho slovník obsahoval 43.500 hesiel a 118.000 ilustračných úryvkov. Jednotlivé heslá opatril definíciami, buď ich vymyslel on sám, alebo si pomohol citátmi z literatúry. Tie z jeho pera boli často veľmi svojrázne, spomeňme napríklad slovo ovos (oat), ktoré ako pravoverný Angličan opatril definíciou: „Obilnina, ktorá sa v Anglicku bežne dáva koňom, zatiaľ čo v Škótsku sa ňou kŕmia ľudia.“ Vážený pán šéfredaktor pravdepodobne považoval za správne vniesť do slovníka vlastný hodnotový postoj a ako ďalej uvidíme, aj rozhodovať, ktoré slová sú správne a vhodné, aby sa do jeho veľdiela dostali.
Lexikograf nie je kritik
Frederick Furnival, Richard Trench a Herbert Coleridge – títo traja učení lingvisti vošli do histórie ako otcovia Oxfordského slovníka. Nápad na jeho vydanie zrel skoro dvadsať rokov, všeobecne sa však dátum 7. januára 1858 oficiálne považuje za zrod myšlienky nového slovníka. Aký posun zaznamenal tento gigantický sumár anglických slov, ktorý vznikol takmer 150 rokov po diele Samuela Johnsona? Tak napríklad, kým Johnsonov slovník obsahoval 43.000 hesiel, ten oxfordský to dotiahol na pol milióna. Kým Johnson so svojimi pomocníkmi na diele pracoval takmer desať rokov, oxfordskému tímu to trvalo sedemkrát dlhšie. Bodaj by aj nie, keď si zaumienili zdokumentovať „každé slovo, každú nuansu, každý významový odtieň, pravopis, výslovnosť, etymologický posun, každú relevantnú vysvetľujúcu citáciu všetkých anglicky píšucich autorov“. Bolo treba urobiť kompletnú inventúru jazyka, zaznamenať všetko, čo je takpovediac v obehu, nedeliť slová na vhodné či nevhodné, ako to zvádzalo robiť Johnsona, neurčovať, ktoré sú hodné „čistej“ angličtiny a ktoré nie. „Lexikograf je historik, nie kritik,“ pripomínal svojim kolegom Richard Trench. Lexikograf je tu na to, aby každému slovu vystavil čosi ako jeho rodný list a zmapoval cestu jeho života: bod zrodu, prameň, kedy sa dané slovo po prvý raz objavilo v písanej forme, vrátane dobovej citácie a konečne všetky možné posuny jeho významu. Lebo „slová možno prirovnať k rybám vo vode, ktoré sa zablysnú tu a zasa niekde inde, zakaždým v trochu inom svetle, odlišné informáciami, ktoré sa menia podľa nálad užívateľov“.
Prvým zostavovateľom Nového anglického slovníka založeného na historických princípoch (tak znel jeho pôvodný názov) sa stal Herbert Coleridge, vnuk slávneho anglického básnika, ktorý však po dvoch rokoch práce zomrel. Za tie dva roky stačil do polovice rozpracovať písmeno A. Po ňom sa žezla ujal Frederick Furnival, ktorý rýchlo pochopil, že taký grandiózny úkol je nad sily jeho vrtkavej a nestálej osobnosti a odovzdal štafetu ďalej, svojmu priateľovi a chránencovi Jamesovi Murraymu. Na post šéfredaktora Murray nastúpil 1. apríla 1879, to už na slovníku pracoval tím redaktorov a tiež celá armáda dobrovoľníkov. Tú nový šéfredaktor ešte znásobil, keď do sveta pustil výzvu k anglicky hovoriacej a anglicky čítajúcej verejnosti (a to nielen v Britskom kráľovstve, ale aj v Amerike a vo všetkých kolóniách Commonwealthu). Išlo o masívnu mediálnu kampaň, čo v tom čase znamenalo uverejniť desiatky inzerátov v novinách a vytlačiť tisícky letákov, ktoré sa rozdávali v kníhkupectvách a vkladali do čerstvo vytlačených kníh, aby sa tento apel k národu čo najviac rozšíril medzi osvietených milovníkov literatúry písanej v anglickom jazyku.
Prominentný väzeň a gentleman
Jeden taký leták, možno zasunutý v knihe, sa dostal do rúk aj Williama Chestera Minora. Ten vo väznici pre duševne chorých pobýval už osem rokov. Hoci sa jeho stav nelepšil, vo chvíľkach jasnej mysle stále pôsobil ako inteligentný, vzdelaný gentleman urodzeného pôvodu, o ktorého sa pravidelne zaujímalo americké veľvyslanectvo. Navyše bol sám lekár, takže sa s ním v Broadmoore zachádzalo ako v rukavičkách. Obýval dve cely v lepšom krídle budovy, mohol si nechať niektoré osobné veci, oblečenie, fajky, zlaté hodinky, kompletné maliarske potreby a tiež knihy, ktoré boli jeho najväčšou vášňou. Knihy zaberali steny jeho väzenskej cely od stropu po podlahu a spolu so stolom a stoličkou tvorili pracovňu prominentného väzňa. V druhej miestnosti stál maliarsky stojan (pokiaľ nemaľoval práve vonku v parku) a tiež malý bar, keďže americký konzul svojho krajana pravidelne zásoboval vybranými vínami a bourbonom. Ako bývalý vojenský lekár poberal štedrú penziu, a tak si mohol najať iného väzňa, ktorý preň vykonával drobné služby: upratoval, katalogizoval knihy a podobne.
Minor v podstate viedol pohodlný život ako v pánskom klube, v dostatku, s teplým jedlom a lekárskou starostlivosťou, len keby… Keby nebolo tých strastiplných nocí! Lekárske záznamy jeho nočných môr hovoria za všetko: „Doktor je presvedčený, že do jeho cely vnikajú votrelci – schovávajú sa pod podlahou, lezú dovnútra oknami a do úst mu lievikom vpravujú jed.“ Alebo: „Sťažuje sa, že má pocit, akoby mu v noci niekto tisol železo na zuby a niečo do nich pumpoval.“ A tiež: „Do tela mu agresori púšťajú elektrický prúd z neznámeho zdroja. Na čelo mu dávajú elektródy a v rebriniaku ho vozia po poľných cestách.“ Samostatnú kapitolu tvorili väzňove sexuálne eskapády, v noci ho vraj malí chlapci omámili chlorofylom a nútili robiť neprístojnosti. Inokedy ho uniesli do Istanbulu, kde sa musel na verejnosti chovať mimoriadne obscénne… Či ho obscénne chúťky napadali aj v prítomnosti
Elizy Merrett, o tom historici iba špekulujú, isté indície by tu však boli. Eliza bola vdova po kuričovi, ktorého Minor nešťastne zastrelil. Pohnutý jej osudom, napísal list a ponúkol jej pomoc – aj finančnú. Stalo sa niečo nevídané. Eliza vyslovila želanie navštíviť vraha svojho manžela. Ktovie o čom sa na prvom stretnutí tí dvaja rozprávali, ale vdova začala Minora navštevovať pravidelne. Raz do mesiaca prikvitla do Broadmooru aj s balíkom kníh, ktoré si jej dobrodinec objednal v Londýne – tak mal všetky nové knižky pekne za čerstva u seba v knižnici…
Aj hovno je slovo ako každé iné
V roku 1880 (alebo 1881), keď sa Minor rozhodol zareagovať na výzvu šéfredaktora, pre slovník už pracovalo asi 800 dobrovoľníkov. Oxfordská pošta dokonca zriadila špeciálnu schránku na meno pána šéfredaktora. Dobrovoľníci na začiatok dostali od Murraya zopár základných usmernení, vrátane zoznamu kníh, na ktoré by sa mali zamerať a čosi ako metodické pokyny, ako si pri vyhľadávaní slov počínať. Spisovateľ Simon Winchester v knihe Profesor a šialenec popisuje, ako Murray nabádal svojich dobrovoľníkov: „Prispievatelia nech iba láskavo nájdu pre každé slovo v knihe vhodnú citáciu. Áno, bolo vhodné sústrediť pozornosť na riedko používané, zastarané, ale tiež nové, podivné alebo vo zvláštnom kontexte aplikované výrazy – ale spolupracovníci nemali vynechávať ani bežné slová. Hlavnou podmienkou bolo, aby citovaná veta ilustrovala spôsob použitia alebo význam slova.“ Murray zastával heslo: všetko, alebo nič. Žiadna cenzúra tzv. neslušných výrazov, do slovníka sa teda dostali aj vulgarizmy ako „shit“ (hovno) či „arse“ (riť), ktoré by tento vznešený muž nikdy nevyslovil.
Doktor Minor pracoval precízne a podľa vlastnej metodiky. Všeobecné pokyny radili na biely list papiera hore vľavo umiestniť dané slovo, pod ním názov knihy alebo iného diela, číslo zväzku a stránky a napokon citovanú vetu, ktorá toto slovo ilustrovala. Avšak na rozdiel od iných prispievateľov, ktorí nájdené výrazy zapisovali bez ohľadu na abecedu v poradí, v akom ich našli, Minorov originálny prístup spočíval v tom, že vytváral akúsi kartotéku: jednotlivé heslá umiestňoval na archy papiera tak, že si vždy nechával priestor pred aj za zapísaným výrazom a keď neskôr narazil na slovo, ktoré abecedne predchádzalo alebo nasledovalo za už nájdeným výrazom, vložil ho do voľného priestoru a takto pokračoval ďalej. Bol neuveriteľné plodný, za jeden týždeň dokázal poslať aj sto citácií. Oxfordský tím čoskoro pochopil, že v jeho osobe našiel jedného z najcennejších spolupracovníkov. A takto to šlo dlhých dvadsať rokov…
Simonetta Zalová
foto Vertical Entertainment
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2020)