Našli sme dámy prekladateľky, ktoré sa rozhodli vstúpiť do neobvyklých jazykových vôd. Vetám, ktoré znejú ako šifry, dávajú jasný význam. Exotické slová niekedy premieľajú na jazyku ako chutné karamelky, inokedy lovia a piplavo vyšetrujú správne ekvivalenty ako detektívi v baloniakoch. Zžili sa nielen s jazykom, ale aj celým kultúrno-historickým balíčkom cudzieho sveta, okrem vedomostí však do práce vkladajú aj veľký kus umenia. Tak, aby sme si príbehy z ďalekých krajín mohli náležite vychutnať aj my.
Simona Rehák (30)
Venuje sa umeleckým a úradným prekladom aj prekladom marketingových textov z a do škandinávskych jazykov. Žije v nórskom Osle, kde pracuje aj ako konzultantka v pracovnej agentúre Jobzone.
Moja cesta k jazykom a prekladaniu: Od malička ma to prirodzene ťahalo k jazykom. Už ako dieťa som si zaobstarala učebnicu nemčiny a vo voľnom čase sa venovala tvorbe glosáru, napriek tomu, že na škole som sa nemčinu neučila. Moja mamina okrem iného aj tlmočila, jazykové nadšenie som zrejme zdedila po nej. Vyštudovala som gymnázium so zameraním na francúzštinu, na univerzite som si však spontánne vybrala štúdium švédčiny a angličtiny. Švédčina bola pre mňa veľmi exotická. Umelecké preklady ma veľmi bavili už počas štúdia. Po dokončení bakalárskeho stupňa som sa presťahovala do Švédska a vtedy prišla aj prvá ponuka na preklad série o komisárovi Wallanderovi od H. Mankella, Neviditeľný múr. Prichádzali ďalšie ponuky, najmä na preklady detektívok, ktorými je Škandinávia preslávená, no postupne ma oslovili aj vydavateľstvá Absynt a Ikar a načrela som do rôznych žánrov. Ako škandinavistka som si pomerne rýchlo osvojila aj nórsky a dánsky jazyk, z ktorých prekladám tiež. Preložila som 21 kníh, všetky popri práci na plný úväzok.
Jeden z tisícich: Po pár rokoch vo Švédsku som sa presťahovala do Nórska, a tak som sa sústredila na nórčinu. So švédčinou je veľmi podobná, čo prináša aj úskalia a človek sa neraz dostane do humornej situácie, napríklad slovo rolig po nórsky znamená pokojný, no vo švédčine zábavný. S nórčinou som dokonale zžitá, milujem jej melódiu, priamosť a jednoduchosť. Nóri si tykajú, teda ak sa práve nerozprávate s kráľovskou rodinou, v e-mailoch nepoužívajú tituly a oslovujú sa krstným menom (aj riaditeľovi firmy napíšete Hei, Øyvind, teda Ahoj, Øyvind). Je to veľmi oslobodzujúce a mám pocit, že to prispieva k rovnoprávnosti na pracovisku. O Nóroch sa vraví, že sú introvertní a zdržanlivejší, je na tom postavených aj mnoho vtipov, no moji známi sú komunikatívni, zvedaví a veľmi priateľskí.
Jazykové laskonky: Pre mňa sú to výrazy na hranici nepreložiteľnosti. Utepils – doslova „pivo vonku“, skrýva obľúbený fenomén dať si pivko na slnku, napríklad na terase reštaurácie. Pekné počasie je v Nórsku pomerne vzácne, patrične si to užívajú. Dugnad, „brigáda“, je susedská aktivita, pri ktorej všetci obyvatelia domu vykonajú údržbové práce na dome a dvore, počíta sa s každého účasťou, súčasťou je aj podávanie vaflí, kávy a párkov. Používa sa aj prenesene, nórska vláda teraz vyzýva celý národ na dugnad – dobrovoľný príspevok jednotlivca v podobe zodpovedného správania a dodržiavania opatrení v čase korony. Harry je pôvodne populárne mužské meno, z ktorého sa časom stalo synonymum menej vzdelaného, jednoduchšieho človeka, sedliaka, ktorý hľadí na vlastné záujmy. Asi najznámejší výskyt je tzv. Harrytur – vycestovanie za lacnými nákupmi do Švédska, čo mnohí považujú za egoistické správanie, ktoré škodí miestnej ekonomike.
Nórske Vianoce: Nóri trávia Vianoce pri stromčeku v kruhu najbližších. K predvianočnému času patria aj firemné posedenia, kde nesmie chýbať obľúbený destilát zo zemiakov akevitt. S Vianocami sa však nespája kapor, obľúbenými jedlami sú ribbe, teda pečené bravčové rebrá, pinnekjøtt (sušené alebo údené jahňacie rebrá naložené v soli) či risengrynsgrøt, sladká ryžová kaša so škoricou a cukrom. Zaujímavé je, že v Nórsku na Štedrý večer premietajú Tri oriešky pre Popolušku, avšak s dabingom v podobe mužského hlasu, ktorý číta všetky postavy.
Silvia Singerová (44)
Prekladá izraelskú literatúru, najmä pre vydavateľstvo Artforum. Vyše 15 rokov pracovala v Židovskom múzeu v Prahe, venuje sa aj výučbe ivrit – modernej hebrejčiny.
Moja cesta k jazykom a prekladaniu: Pochádzam z Košíc, z rodiny s maďarskými a rusínskymi koreňmi. Žiaľ, ani jeden z týchto jazykov neovládam, ale multikultúrne prostredie ma ovplyvnilo už v detstve. Vyrástla som za totality a keďže časť rodiny bola židovská, mali sme ju roztrúsenú po celom svete – v Izraeli, Kanade či Západnom Nemecku. Na základnej škole som mala povinnú ruštinu, pridala sa angličtina a po páde totality aj nemčina. Keď som sa po maturite nedostala na univerzitu, odišla som na rok do Izraela, kde som sa učila ivrit a spoznala izraelský štýl života, ktorý mi veľmi učaroval. Už počas štúdia hebraistiky sme mali prekladateľské semináre, potom som vyučovala ivrit vo večerných kurzoch pre dospelých. Výukou jazyka som si začala uvedomovať dôležitosť prekladu a rôznych kultúrnych kontextov. Neskôr ma oslovilo vydavateľstvo Artforum s ponukou preložiť poviedky Etgara Kereta, čo bola úžasná skúsenosť. Jeho poviedky sú kratučké, humorné, postmoderné až surreálne, a to mi veľmi sadlo.
Jeden z tisícich: Hebrejčinu som si obľúbila po svojom prvom ročnom pobyte v Izraeli, ktorý som strávila v kibuci a potom ako babysitterka. Izrael je nádherná krajina, veľmi ma nadchli tamojší ľudia, srdeční, otvorení, prekypujúci energiou a optimizmom a príslovečnou „chucpe“, takou zdravou a´la južanskou drzosťou. Izraelská mentalita je osobitá, obsiahne starobylú židovskú múdrosť, vzdelanosť, kultúru, humor, ale aj skúsenosti holokaustu, ktoré sú neustále pod povrchom. Izrael je multikultúrny moderný startupový hi-tech štát, čo veľmi dobre ilustruje práve ivrit ako univerzálny jazyk pre všetkých židovských prisťahovalcov.
Autori, ktorých prekladám: Moja srdcová záležitosť sú poviedky Etgara Kereta (Zrazu klope ktosi na dvere, Sedem dobrých rokov, Osem percent ničoho). Je nesmierne vtipný a dokáže vypointovať príbeh v kratučkom texte, hoc aj na pol stránky. Pritom sú to príbehy často „pritiahnuté za vlasy“, ale z bežného života. Ďalší môj obľúbenec je David Grossman (Vojde kôň do baru, Žena, ktorá uteká pred správou), má veľmi precízny, bohatý jazyk a aj keď píše o vážnych témach, má svojský humor. Zaujímajú ho medziľudské vzťahy a nastavuje zrkadlo izraelskej spoločnosti. Grossmanov jazyk je mnohovrstevný, plný slovných hračiek a občas aj biblických odkazov. Grossmanovi veľmi záleží na prekladoch jeho kníh a tiež vzťahoch s prekladateľmi, preto pravidelne organizuje semináre, kde sa stretneme prekladatelia z celého sveta a pracujeme na jeho knihe, ktorú nám predčíta a komentuje.
Izraelské Vianoce: V Izraeli sa slávia Vianoce u kresťanov a Chanuka u Židov. Chanuka je Sviatkom svetiel, v každej domácnosti je 9-ramenný svietnik chanukija a každý deň sa zapaľuje jedna sviečka, kým nehoria všetky. Pripomína sa víťazstvo Židov v Makabejskom povstaní a zázrak spojený so znovu zasvätením jeruzalemského Chrámu pred vyše 2100 rokmi. Jedia sa tradičné jedlá, deti dostávajú malé darčeky, cení sa charita a hrajú sa hry, napríklad drejdl. V Izraeli sa slávia aj Vianoce, také multi-kulti mesto je napríklad Haifa, kde ich slávia hlavne izraelskí Arabi – kresťania. Aj v decembri je tam teplo, vianočné stromčeky žiaria na pozadí s plážou. U nás v rodine slávime oboje, takže popri vianočnom stromčeku zapaľujeme aj chanukiju a máme to také ekumenické. Plné svetla.
Dana Hashimotová (59)
Vyštudovala dvojodbor orientalistika – japanológia v Prahe. Žije v japonskom Sappore, prekladá japonskú krásnu literatúru aj odborné texty, venuje sa tiež tlmočeniu a výuke cudzích jazykov na miestnej štátnej univerzite Hokkaidó. Od roku 2013 organizuje koncertné turné sólistov Štátnej opery Banská Bystrica po Japonsku.
Moja cesta k jazykom a prekladaniu: Pochádzam z dvojjazyčného prostredia Gemera. Moja mamka, Slovenka, sa do kedysi ešte maďarskej Čučmy dostala ako mladučká učiteľka, kde jej učaril miestny fešák, jej kolega, Maďar. S problematikou rozdielnosti jazykov som sa stretala už od detstva. Pridala sa ruština a nemčina, pomýšľala som na univerzitné štúdium taliančiny a nemčiny. Počas prázdnin som v Piešťanoch navštívila kamaráta na dopisovanie a zoznámila sa aj s jeho otcom. Toto stretnutie bolo pre mňa osudovým, na moje plány zareagoval: „Ale to sú také fádne jazyky, prečo si nevyberiete niečo originálnejšie? Napríklad arabčinu.“ Bolo to ako osvietenie, zohnala som skriptá a začala lúskať arabské písmo. Prijali ma na orientalistiku – japanológiu. Išlo o omyl na študijnom oddelení a hoci som mala na výber, zostala som pri japončine. K prekladom kultového Harukiho Murakamiho som sa dostala zhodou náhod, sklamaní a prekvapení. Doteraz mi ich knižne vyšlo sedem.
Jeden z tisícich: Japončina má povesť veľmi náročného jazyka, ale to platí len v určitých zmysloch slova. Ťažké je naučiť sa znakové písmo (cca 2.000 znakov), doplnené ešte dvomi slabičnými abecedami. Znaky sú síce geniálne piktogramy, vytvorené a kombinované s úžasnou logikou, ale osvojiť si ich je časovo veľmi náročné, takže japonské deti ich ovládajú až po absolvovaní strednej školy. Občas sa stane, že vzdelaný človek nedokáže správne prečítať slovo napísané v znakoch a postará sa tak o zábavu v médiách. Nesmierne tvrdým orieškom je vyjadrovanie zdvorilosti. Seba a všetko „svoje“ slušný človek musí v reči podhodnocovať, nakoľko chvála vlastného je obrovské faux pas. O cudzom sa musíme vyjadrovať s úctou a vážnosťou. Napríklad môj manžel je „otto“, ale cudzí manžel je „gošudžin“, moja dcéra je „musume“, cudzia však „odžósan“. Ak hovorím o sebe, sloveso prísť má ekvivalent „mairu“, ak hovorím o zákazníkovi „iraššaru“, ak o učiteľovi „oideninaru“, pričom neutrálny ekvivalent je „kuru“. Rozlišuje sa aj reč žien a mužov – ženy používajú sloveso „itadaku“ (jesť), muži medzi seberovnými „kú“, ktoré by z úst Japonky vyznelo nesmierne vulgárne. Špecifikom je neuveriteľné bohatstvo citosloviec, existujú tu samostatné slovníky onomatopojí! Nielenže napodobňujú zvuky či vyjadrujú pocity, ale tiež druhy pohybov, priebeh činností, vlastnosti a všeličo možné. Mnohé majú silný emocionálny náboj, preto sú typické pre žáner japonských komiksov manga. Ich preklad spôsobuje skutočný bolehlav.
Autori, ktorých prekladám: Už niekoľko rokov prekladám výlučne diela Harukiho Murakamiho, je to pre mňa vyznamenanie a česť. On sám je vynikajúci prekladateľ z angličtiny a už pri písaní sa zrejme snaží prekladateľovi jeho prácu uľahčiť, hoci s niektorými slovnými spojeniami ho doslova skúša. Často mi to pripadá ako zápas o to, či sa mi podarí vyriešiť úmyselne nastraženú úlohu. Murakami je veľký detailista, takže podrobnosťami z bejzbalu či hudby ma núti dôsledne si preštudovať danú problematiku. Práca s jeho tvorbou ma veľmi teší a obohacuje. Aj teraz pracujem na preklade 500-stranovej zbierky Murakamiho poviedok Slepá vŕba a spiaca žena.
Čo mi učarovalo: Milujem Japonsko, hodnotový systém Japoncov aj ich vzťah k prírode. Za vyše tridsať rokov života tu viem, že štát funguje pre blaho občanov a problémy rieši múdro v prospech celej spoločnosti. Milujem, ako sa Japonci k sebe správajú, ich prívetivosť, ohľaduplnosť, tolerantnosť, pokoru, úctu ku všetkým druhom práce a vždy pokojné a trpezlivé jednanie. Nesmierne sa mi páči tradičná viera v to, že slovo je duch, ktorého človek vypustí cez svoje ústa a tento sa potom môže vrátiť a zraniť ho, ak bolo vyslovené s úmyslom ubližovať. Preto si Japonci z princípu „nenadávajú“ a zbytočne sa nehádajú. Krásny je výraz „Otagaisamadesu“ ako reakcia na poďakovanie za veľkú láskavosť alebo ospravedlnenie. Znamená „To nič, zajtra môžeme byť odkázaní my na vašu pomoc.“ Z prísloví mi učarovalo „Ašita wa ašita no kaze ga fuku ze!“ Zajtra bude fúkať zajtrajší vietor! Vyjadruje hlboké poznanie pominuteľnosti, zbytočnosti lipnutia k veciam, nakoľko nič nie je udržateľné, a teda sa treba tešiť z prítomného okamihu. Takémuto postoju ich zrejme naučili drsné prírodné podmienky, tajfúny, zemetrasenia a cunami.
Japonské Vianoce: Kresťanov je v Japonsku ani nie päť percent, takže väčšina Japoncov pôvod Vianoc nepozná a ani ich neslávi. Výnimkou je Štedrý večer, ten sa tu chápe ako sviatočná večera s odovzdávaním darčekov. Prvý a Druhý sviatok vianočný sú pracovné dni, i ja ich strávim na univerzite. Japonci sú vtedy zaneprázdnení prípravami na svoj najdôležitejší sviatok – Nový rok. Patrí sa privítať ho s čistým štítom, takže do Silvestra si musia vyrovnať svoje podlžnosti, či už pracovné, finančné, alebo spoločenské. Potom sa každý vracia domov k rodičom na bohaté trojdňové hody. Ja zachovávam slovenské vianočné zvyky po rodičoch. Pripravujem kapustnicu s dubáčikmi z gemerských lesov, zuzáky s makom, lososa so šalátom a veľa vianočného pečiva. Stromček si „dopestujeme“ na smrekoch v záhrade, ktoré musíme vždy orezať do výšky domov ako prevenciu pred škodami z tajfúnov.
Zuzana Gažáková (43)
Venuje sa vedeckej a pedagogickej práci na odbore arabistika Katedry klasickej a semitskej filológie FiF UK v Bratislave. Popri arabskej ľudovej literatúre sa čiastočne zaoberá aj arabskou jazykovedou a modernou arabskou literatúrou.
Moja cesta k jazykom a prekladaniu: Bola kľukatá, mala som však šťastie na vzácne múdrych ľudí, ktorí ma usmernili. Pôvodne som študovala operný spev na konzervatóriu v Žiline, kde boli mojimi spolužiakmi slávni súčasní operní sólisti ako Paľko Bršlík, Martinka Masaryková alebo Majka Porubčinová. Štúdium spevu a hudby ma veľmi obohatilo, ale zároveň stresovalo. Nevyhovovalo mi, že aj keď sa niečomu naplno venujem, nemusí sa to pretaviť do výborného výsledku na javisku. V arabistike, naopak, poctivé štúdium prináša výsledky a vyučovanie tohto náročného jazyka nemá ďaleko od hereckého umenia, ktorému sa musí pedagóg postupne naučiť. Od poznania jazyka je už len na skok k prekladaniu literatúry. K umeleckým prekladom z arabčiny ma doviedol môj školiteľ prof. Ján Pauliny a pani Samcová, šéfredaktorka časopisu Revue svetovej literatúry, s ktorou sme spoločne pripravili dve „arabské čísla“ časopisu. Časom som sa vrátila k vedeckej práci, keďže umelecké preklady sú v akademickom prostredí hodnotené veľmi slabo, aj preto sa z arabčiny prekladá málo. V budúcnosti by som sa k nim rada vrátila.
Jeden z tisícich: Arabčina sa mi stala osudnou náhodou. Pôvodne som chcela študovať taliančinu, ale v tom čase neotvárali na fakulte prvý ročník v kombinácii s angličtinou, takže voľba padla na arabčinu. Už po prvej hodine som vedela, že som na správnom mieste. Fascinujúce na tomto jazyku je, že za určitých okolností dokážete čítať texty od najstarších čias až po súčasnosť, keďže morfológia sa výraznejšie nemenila. Štúdium i vedecká práca v odbore vyhovujú môjmu naturelu. Venujem sa najmä arabským rukopisom, napredujem pomaly a cítim sa priam ako detektív, keďže ide o texty, ktoré doposiaľ nikto nespracoval.
Jazykové laskonky: Pre mňa sú to slová, ktoré ma šokovali až príliš jednoduchým poarabčením zväčša anglického alebo francúzskeho výrazu, napríklad odlakovač je jednoducho acetón, výpredaj okazjún. Raz pri tlmočení som nechápala slovo sakášín, ktoré dotyčný opakovane používal. Len neskôr mi napadlo, že zrejme ide o množné číslo (tzv. lomený plurál) od anglického section – časť. Použite priamych výpožičiek sa objavuje skôr v hovorovom ako v písanom jazyku. Napríklad prezvonenie sa v Egypte vyjadrí ako poslanie zmeškaného hovoru (jibʿatlo mist). Aj v písanom jazyku je neľahké trafiť správny ekvivalent, napríklad človeka môžeme charakterizovať ako chafíf ad-dam alebo thaqíl ad-dam, doslovne: má ľahkú resp. ťažkú krv. Pravdaže, so zložením krvi to nemá veľa spoločného, chafíf ad-dam je niekto bezproblémový, s kým sa ľahko vychádza a thaqíl ad-dam je jeho opak.
Vianoce v Oriente: Arabi sú temperamentní ľudia, plní emócií, čo nemusí vždy vyhovovať. V arabskom svete som sa však vždy cítila príjemne, s prestávkami som takmer dva roky študovala v Egypte, aj v ťažších životných okamihoch som sa mala na koho obrátiť. Slovensko mi tam v čase Vianoc chýbalo najviac, ale dalo sa to zvládnuť, keďže mi ich nič nepripomínalo – žiadne pouličné výzdoby alebo blikajúce výklady. Aj na Štedrý deň sa šlo do školy, iba večer sme ozdobili balkónovú tuju, navarili spoločnú večeru a rozdali si drobné darčeky. Blízko nášho bytu bol katolícky kostol Svätej Fatimy, kde sme večer zašli na omšu. Fascinoval ma betlehem vyhotovený miestnymi veriacimi, kde nechýbali malé mešity, hoci Prorok Mohamed dostal prvé zjavenie až okolo roku 610 po Kristovom narodení.
Zuzana Zimmermannová
foto archív prekladateliek
Celý článok si prečítajte v zimnom dvojčísle MIAU (2020)