Ako dlho ešte zostanú nosorožce prítomné v knihe života na Zemi?

 

Živo si pamätám na svoje prvé stretnutie s nosorožcom v roku 2016, 260 km južne od Káthmandu, v Národnom parku Chitwan. Sedela som s miestnym sprievodcom Rajaramom Chaundarim pri večernom drinku na mieste, kde sa rieky Dhungre a Rapti vlievajú jedna do druhej. Vyšiel z húštiny na druhom brehu, vstúpil do rieky, napil sa z nej, rozhliadol sa po okolí a opäť zmizol vo vysokej tráve subtropického pralesa. Šuchot pri každom stole ustal, všetci prítomní so zatajeným dychom sledovali divokého nosorožca. Kde-tu sa ozývali fotoaparáty. Delila nás len pomaly tečúca rieka.

 

Na nosorožca som mala šťastie ešte raz – poslednú noc pred návratom do ruchu hlavného mesta Nepálu. Do miestnosti v kultúrnom dome, uprostred tradičného tanečného vystúpenia pôvodných obyvateľov z rodu Tharu v krásnych pestrofarebných krojoch, zrazu vošiel akýsi muž. „Cez dedinu ide nosorožec, poďte sa pozrieť!“ zakričal vzrušeným hlasom lámanou angličtinou. Miestnosť plná turistov zo všetkých kútov sveta sa rýchlo vyprázdňovala, drali sme sa von na poloosvetlenú ulicu. Zaiste to vyzeralo ako pri evakuácii. Z každého kúta sa ozývalo hlasné pst, pst, ľudia mu vytvárali koridor. Zdalo sa mi, akoby sa mu ktosi i uklonil. Akoby tade kráčal kráľ.

Otupeným zrakom som v tme zameriavala nosorožca. Našla som ho. Pomalým, ťažkopádnym krokom prechádzal ulicou. Nastalo hrobové ticho. Boli sme od seba asi tri či štyri metre – ja a jedno z najväčších a najťažších suchozemských zvierat na svete. Nikoho iného som nevnímala. Pôsobil ako opancierovaný stroj, ako masívny mechanizmus poháňaný akousi neopísateľnou silou vôle. Riedke štetiny na ušiach a chvoste sa mu ligotali pod svetlom pouličných lámp. Za ním s krátkym rozostupom, istým krokom, kráčali dvaja strážcovia národného parku. V tvári prísny výraz. V rukách mali zbrane. Ani som si nestihla všimnúť, či to boli uspávacie pištole v prípade, že by nosorožec zaútočil, alebo skutočné zbrane ako výstraha pre pytliakov. Rajaram povedal, že návšteva nosorožca v dedine je požehnaním. Ale len dovtedy, kým si to nenamieri do obchodu. Po chvíľke dunenie inak tichého nosorožca ustalo a my sme sa mohli vrátiť späť k programu. Nikdy na to nezabudnem.

 

Ako z iného sveta

Kto mohol tušiť, že o pár rokov neskôr budem stáť priamo zoči-voči dvom masívnym, o čosi väčším nosorožcom ako tie ázijské v bratislavskej ZOO. Ada a Tootsie, vzácne africké nosorožce tuponosé južné, sú zdanlivo nemotorné, no jemné starobylé tvory, ktorých rod sa vyvíjal milióny rokov. Človek má pri nich pocit, akoby boli z iného sveta. Aj takí obri ako nosorožce, tvoria súčasť spletitého sveta starého milióny rokov. Majú tu svoje nezastupiteľné miesto.

Niekedy ich chodím len tak pozorovať z výšky. Najviac poznatkov o živočíšnej ríši predsa získame nestranným pozorovaním, nevnucovaním sa do ich priestoru či priazne. A hoci sa stretávame už niekoľko mesiacov, neprestáva ma udivovať ich telesná konštrukcia: obrovský trup, veľká ťažká hlava s dvoma masívnymi rohmi, celkom malými očami a predĺženými ušami s dlhými chlpmi na okrajoch uší, krátky hrubý krk a široký hrudník. Ich masívne rohy majú veľmi zaujímavú funkciu. Okrem toho, že samce ich niekedy používajú na súboj a na upevnenie svojej moci v teritóriu, a samice ich používajú predovšetkým ako ochranu svojich mláďat pred predátormi, je tu ešte čosi – roh sa im zíde na dolovanie pitných zdrojov a minerálov zo zeme!

Hoci ide o druhé najväčšie suchozemské cicavce, o mechanike ich relatívne krátkych nôh vieme stále veľmi málo. Na rozdiel od slonov, ktoré majú päť dopredu smerujúcich prstov na nohách a jeden falošný prst smerujúci dozadu k päte, nosorožce musia svoju takmer dvojtonovú váhu odniesť na troch prstoch na každej nohe za pomoci pružného väzivového vankúša. Najväčšiu váhu nesú na strednom prste, ostatné dva ich vyvažujú. Nie je to fascinujúce?

A tá koža! Keď som sa prvýkrát dotkla nosorožca, bola to práve takmer 30-ročná Tootsie. Chovatelia jej v zázemí ošetrovali malé ranky, ktoré si spôsobila pri otieraní sa o agátové stromy a aby dobre spolupracovala, pomohla som im zamestnať jej pozornosť čímsi, čo má rada – poriadnym škrabkaním kože kefou. Oprela som sa o ňu cez bariéru, ktorá nás oddeľovala, aby som lepšie dočiahla na miesto vysoko na jej hlave a zostala som prekvapená. Očakávala som tvrdosť, no namiesto toho sa podo mnou jej koža trochu prehla. Akoby pod hrubou vrstvou kože a medzi jej pevnými záhybmi mala mäkké vankúše. Snažím sa nájsť predmet, ktorý by tento úkaz pripomínal. Napadá mi len pneumatika od auta. Áno, to bude ono! Nenechajte sa však pomýliť, nosorožce sú nebezpečné zvieratá, nevedia totiž odhadnúť svoju silu. Vždy nás budú oddeľovať veľké zabetónované bariéry, za ktoré Ada ani Tootsie neprejdú.

 

Bez bahenného kúpeľa to nepôjde

Týmto nosorožcom sa občas hovorí aj širokohubé, sú najväčšími spásačmi na planéte. Majú výrazné ploché široké ústa so splošteným horným pyskom, ktorý je na túto funkciu ako stvorený. Jeden z našich chovateľov, Vilo, ich preto nazýva živými kosačkami. Ak práve nespásajú trávy, pri čom im často asistujú aj drzé straky sediace im na chrbtoch, ležia spoločne alebo každá osamote na svojich ležoviskách vo svojom teritóriu s rozlohou približne 8.000 m2. Pravidelne, najmä počas horúcich letných dní, ich nájdete kúpať sa a odpočívať v bahnisku. Blato je pre nosorožce a ich kožu veľmi dôležité – spĺňa funkciu tri v jednom. Slúži ako opaľovací krém, chrániac ich pred vysušením a spálením, ako „repelent“ zasa poslúži pred otravným hmyzom, váľaním v bahne sa tiež ochladzujú a ošetrujú svoju zvrásnenú kožu. Vo voľnej prírode sa ním pokrývajú aj mláďatá, aj ony potrebujú ochranu. Navyše, ak mláďaťu zaschne poriadna vrstva blata na tele, poslúži aj ako akýsi pancier pred predátorom, ak by ho matka nezvládala ubrániť sama.

 

Ada a Tootsie

Už to bude rok, čo spolu Ada a Tootsie spolunažívajú vo veľmi priateľskom vzťahu. V prírode by takto pokojne žili aj vo väčšej skupine piatich – šiestich nosorožích dám. Tootsie do Bratislavy prišla v septembri 2020 z anglickej ZOO Africa Alive v Kessinglande, a to v sprievode policajného zboru. Po 43 hodinách ju kamiónom priviezla holandská prepravná spoločnosť, ktorá sa špecializuje na transport zvierat, pričom do prostredia nového domova ju v debni zložili žeriavom. Rýchlo si zvykla, hoci Bratislava jej štvrtým, a veríme že aj posledným, domovom. Má 29 rokov a už dvakrát sa stala matkou (v oboch prípadoch šlo o samce). Od Ady ju ľahko rozoznáte, jej predný roh je oveľa dlhší a tenší, pôsobí akoby patril jednorožcovi. Tootsie váži niečo cez 1.700 kg, staršia Ada o trochu viac.

Ada je jedným z prvých troch nosorožcov, ktorí kedy obývali bratislavskú ZOO. Dnes je po šimpanzici Uschi, ktorá tento rok oslávila 40 rokov, jej druhou najstaršou obyvateľkou. Z rezervácie Oiwa v Namíbii, kde sa narodili v roku 1984, k nám o dva roky neskôr prišli Ada, Sena a Tobi. Ada sa neskôr stala dominantnou samicou. Predpokladá sa, že ich rodičia sa do rezervácie Oiwa dostali v rámci programu navrátenia nosorožcov do tejto africkej krajiny. Samca Tobiho vystriedal po ťažkej chorobe v roku 2002 samec Niko z libereckej ZOO. Netrvalo viac ako týždeň, čo sa Niko rýchlo udomácnil. Ada sa nevedela dočkať ich spojenia v spoločnom výbehu, neustále ho pri ohrade vyzývala k hre a pravidelne ho kontrolovala, či už ju bude konečne nasledovať. Obe samice zapojil koordinátor chovu do reprodukčného programu a predpokladalo sa úspešné oplodnenie aspoň jednej z nich. Avšak márne, hoci na to existovali adekvátne podmienky. Nepomohlo ani umelé oplodnenie.

 

Stále ohrozené

Koncom 19. storočia sa nosorožce tuponosé južné považovali za vyhynuté, no potom vedci objavili hŕstku z nich, asi dvadsať jedincov vo východnej časti Južnej Afriky v provincii Kwazalu-Natal. Po storočí úsilia o ich záchranu na miestach pôvodného výskytu, v rezerváciách a parkoch, ale aj v zoologických záhradách, sa dnes ich populácia vo voľnej prírode pohybuje okolo 19.000 jedincov. Sú najhojnejšie zastúpeným poddruhom nosorožcov na svete. Hoci ich záchrana sa považuje za veľký úspech v oblasti ochrany prírody, svoj boj o prežitie ešte nevyhrali. Nosorožce tuponosé južné figurujú na červenom zozname ohrozených druhov v kategórii „takmer ohrozené“, keďže ich pôvodné biotopy, africké pastviny, savany, trávnaté pláne, človek premieňa na poľnohospodársku pôdu a pašu pre dobytok, navyše ich ohrozujú aj pytliaci a neustály dopyt po rohoch nosorožcov.

Rohy nosorožcov tvorí keratín, podobne ako naše nechty. Ten nemá žiadne zvláštne liečivé, tobôž nie zázračné účinky. Napriek tomu ho však ľudia po celom svete, predovšetkým čínski ľudoví liečitelia, stále považujú za prostriedok na liečbu rôznych chorôb – od horúčky cez rakovinu až po impotenciu. Niektorí tínedžeri prášok z rohov nosorožcov zasa používajú ako „liek proti opici“. Najmä v ázijských krajinách, vo Vietname a Číne. Používanie nosorožích rohov na takéto účely pritom nemá pôvod v tradičnej čínskej medicíne, je to marketingový ťah posledného tisícročia… A mnohí pre svoj „sociálny status“ túžia po rezbárskom kúsku z rohu, ktorý si môže vystaviť na poličke. Za kilogram rohu zaplatia aj 60.000 dolárov. Vlastniť niečo také vzácne predsa zvyšuje kredit.

 

 

Diana Burgerová

foto Tomáš Hulík, iStock

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2021)