Bolo to v roku 1960, keď mladá Jane kráčala v členkových teniskách a khaki šortkách s voľnou košeľou prvýkrát pralesom v prírodnej rezervácii Gombe v dnešnej Tanzánii. Svetlé vlasy mala zopnuté do typického copu. Poverili ju, aby študovala správanie šimpanzov vo voľnej prírode.
„Sledovala som, ako odhrýzli konček svojich nástrojov, keď sa im ohli, alebo použili opačný koniec, prípadne ako ich zahodili a vzali si nové… Najväčšmi ma vzrušovalo, keď vo viacerých prípadoch použili malé listnaté vetvy a prispôsobili si ich tak, že z nich strhli listy. Bol to prvý dôkaz, že živočích žijúci voľne v prírode nielenže použil nejaký predmet ako nástroj, ale si ho skutočne aj prispôsobil, čím poukázal na primitívne začiatky výroby nástrojov. Do tých čias sme považovali človeka za jediného živočícha, schopného zhotoviť nástroj,“ píše dnes takmer 90-ročná, snáď najslávnejšia primatologička Jane Goodall vo svojej knihe Desať rokov medzi šimpanzmi, ktorú napísala v roku 1971. Jej zistenia vtedy prevrátili naruby dovtedajšiu predstavu o výnimočnosti človeka.
V Pavilóne primátov
O pár desiatok rokov neskôr sedím pred skupinkou piatich šimpanzov v bratislavskej ZOO, ktoré prevracajú môj obraz o človeku, o časoch minulých a o našich predkoch. Počúvať kolegyne, ktoré s nimi pracujú už dlhé roky, je fascinujúce. Z času na čas však chodievam sledovať a počúvať do ich kráľovstva, Pavilónu primátov, aj samotné šimpanzy: samice Uschi, Dorku, Majoránku, Kimani a samca Jimmyho. Práve on so mnou celý čas komunikuje najintenzívnejšie. Tiež nosím nohavice farby khaki a vlasy si pletiem do copu. Pre Jimmyho je však dôležité čosi iné – moje odhalené chodidlá v letných šľapkách. Fascinujú ho ľudské prsty, hypnotizuje ich veľkými očami schovanými v silných čiernych nadočnicových oblúkoch. Ak má prívetivú náladu a chce sa mu so mnou zblížiť, trochu sa poodhaliť, priloží svoje líčko ku sklu. No ak práve náladu nemá, alebo pociťuje teritoriálnu úzkosť, obhádže ma hlinou z vonkajšieho výbehu, alebo silno zatrieska na sklo tak, že od rešpektu voči jeho sile a neistého strachu skrčím plecia a privriem aj oči. „Dorotka zasa tým, ktorých ľúbi, alebo hoci aj tým šťastlivcom spomedzi návštevníkov, čo sa jej zapáčia, posiela pusinky. Sama od seba. To všetko sú spôsoby, akými s nami komunikujú, ako s nami zdieľajú kus seba,“ vysvetľuje Katka Balážová, chovateľka primátov.
Fyzicky však v ZOO – nielen s primátmi, ale aj s inými zvieratami – prichádzame do kontaktu tvárou v tvár minimálne, ak vôbec. V prvom rade sú to divé zvieratá, ktorých integrita a osobný priestor sú pre nás dôležité – nechceme v nich potlačiť tú divokosť. Nemenej dôležité je rešpektovať ich vlastné rozhodnutie. „Je len na nich, ako veľmi sa chcú s nami zblížiť, aký kontakt je pre nich prijateľný,“ približuje Katka a zoologička s primatologickou praxou Magdaléna Megi Hadová dodáva: „Ľudia sú vo všeobecnosti odpradávna fascinovaní tým, čo vyzerá a správa sa podobne ako my. Aj preto patria šimpanzy medzi obľúbené druhy zvierat návštevníkov v ZOO. My sa však snažíme predovšetkým o to, aby ani náš chov, ani šimpanzy samotné, nepôsobili ako karikatúra človeka.“ Obe sa zhodnú aj, že k chovu tohto druhu ľudoopov treba pristupovať obozretne. Majú svoje behaviorálne, povahové aj zdravotné špecifiká. Jednak samy prenášajú rôzne ochorenia, ale takisto sú náchylné napríklad na ľudské bakteriálne či vírusové ochorenia, aj COVID-19. Zároveň sú fyzicky niekoľkonásobne silnejšie než človek, na čo často naši návštevníci zabúdajú – považujú ich za milé, mierumilovné „opičky“, pritom bez patričnej bariéry by mohli komukoľvek, hoci nechtiac, vážne ublížiť. „K mojim nezabudnuteľným pracovným spomienkam patrí aj táto,“ rozpamätáva sa Megi, „raz sa pri dverách riaditeľstva zjavila pani, ktorá nás prišla poprosiť o zapožičanie opice ako svedka na svadbu. Hovorila, že to nemusí byť veľká opica, postačí aj taký šimpanz.“ Jej skreslená predstava o šimpanzoch zrejme pramenila z množstva virálnych videí s cvičenými šimpanzmi, ktoré predvádzajú kadejaké kúsky. „Aj takéto zážitky nám v ZOO pripomínajú, že je stále potrebné dbať nielen na to, aby sa šimpanzy mali u nás dobre a žili čo najprirodzenejšie, ale aj na vzdelávanie návštevníkov o biológii, správaní a chove týchto úžasných zvierat,“ dodáva zoologička.
Veľká sila
Šimpanzy nepatria medzi domestikované druhy zvierat. O domácich zvieratách ako pes či mačka vieme, že z hľadiska ich biológie sú už domestikáciou a spolužitím v ľudskej spoločnosti po tisícky rokov vybavené lepšími mechanizmami zvládania stresu, než vlk, lev či šimpanz. Je teda omnoho menej pravdepodobné, že zdomácnené druhy na človeka – vplyvom stresu v neočakávanej situácii – zaútočia. „Dospelý šimpanz, ktorý môže vážiť aj 70 kíl, dožiť sa 60 rokov a vyvinúť niekoľkonásobne väčšiu silu, než je ľudská. Zapríčiňuje to ich špecifická anatómia a fungovanie svalov, ktoré sa v procese evolúcie zdokonalili na úkor funkcie ich mozgu. Dodnes bolo popísaných mnoho útokov šimpanza na človeka, pri väčšine z nich šlo práve o zlyhanie neskúsených, respektíve samozvaných chovateľov, ktorí nevedeli odhadnúť ich povahu a silu,“ opisuje zoologička. Často si zle vysvetľujeme aj ich mimiku. Nie vždy je ľahké rozoznať, ako sa práve cítia. Najčastejšie si ľudia zamieňajú prejavy radosti s prejavmi strachu, prípadne agresivity. Šimpanzy zároveň nezriedka vokalizujú, pričom niektoré prejavy evokujúce agresiu majú vlastne len informačný, dorozumievací charakter.
More genetických náhod
Na svete niet iného druhu, ktorý by bol s tým ľudským tak úzko spojený. Sú to naši najbližší príbuzní v živočíšnej ríši. Rozdiely pri porovnaní ľudského a šimpanzieho genómu sú takmer zanedbateľné. A predsa nám zopár inak poukladaných písmeniek DNA významne zmenilo život. O tom, že človek stojí pred obrovskou hrubou sklenou stenou a on za ňou, rozhoduje len asi 1,44 % iných genetických informácií ukrytých v našich schránkach. Sto či dvesto tisíc písmeniek a more náhodných mutácií. Pred šiestimi miliónmi rokov sme tvorili jeden živočíšny druh, boli sme jedno. Potom sa všetko zmenilo a my sme sa vydali inou cestou. Za všetkým treba hľadať rozum! „Naše vývojové zmeny, takisto ako aj u ostatných ľudoopov, sa nediali jedna za druhou, ale paralelne. Predkovi človeka sa však dvere do budúcnosti otvorili vtedy, keď ešte viac a rýchlejšie zdokonaľoval svoj mozog a svoju sociálnu štruktúru,“ vysvetľuje Megi.
My, ľudia máme dnes oveľa efektívnejšiu imunitu, ale v porovnaní so šimpanzmi celkom chabý čuch. Za to zrejme môže naša dvojnohosť, hoci ani šimpanzí nos sa nevyrovná tomu, ktorým oplývajú šelmy na štyroch nohách. Evolučne nevýhodné bolo pre nás aj husté ochlpenie pri prekonávaní vodných tokov a bariér, no polemika sa vedie aj o tom, či sme srsť nestratili pre jej zamorenie parazitmi, alebo vďaka používaniu ohňa či manipulácii s mäsom… Zatiaľ čo informácie, ktoré kódujú látkovú výmenu bielkovín, máme úplne odlišné, tie, ktoré sa podieľajú na fungovaní nervovej sústavy, sú si celkom podobné. A ešte ako! „Šimpanzy sú schopné pomáhať si, no zároveň dokážu byť voči sebe kruto nevraživé. Prejavujú empatiu a city, no sú schopné aj klamať. Najviac ma fascinuje, ako dlho si pamätajú krivdu, ktorá sa im prihodila. Pokojne aj 20 rokov. Dokonca aj po toľkom čase vedia plánovať odplatu. Schopnosť šimpanzov pamätať si krivdu totiž často presahuje našu schopnosť spozorovať nepatrne narastajúci nepokoj v sociálnej skupine a konflikt, v ktorý tento nepokoj vyústi, môže vyzerať ako nelogický, až šokujúci,“ vysvetľuje Megi. V tom sme si veľmi podobní.
Šimpanzej pamäti a zmyslu pre odplatu sa v rámci svojho výskumu venoval aj známy primatológ Frans de Waal, ktorý v 80. rokoch 20. storočia skúmal sociálne správanie šimpanzov v ZOO v holandskom Arnheme. Stretol sa s dvoma protipólmi správania šimpanzov. Prvým je vražedná brutalita, ktorú zaznamenal, keď sa dvaja samci spolčili proti tretiemu, aby ho zvrhli z pozície dominantného samca v skupine. Ten početným vážnym zraneniam napokon podľahol. Protipólom tohto typu správania v skupine primátov je zmierovací empatický proces po hádke. Aj vďaka de Waalovi dnes vieme, že ľudoopy a ľudia sú v podstate len rôzne druhy primátov a pôvod morálky či dokonca politiky môžeme jednoducho skúsiť hľadať rovno u šimpanzov.
Diana Burgerová
foto Tomáš Hulík
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)