Viete, čo majú spoločné antilopy a psy? Neskutočné množstvo druhov a poddruhov. Jedna pripomína jednorožca, druhá býva v najneobývanejších pustých oblastiach sveta, tretia si teritórium uzurpuje plačom, ďalšie zasa neprejdú denne ani dva kilometre. Každý sme iný a antilopy sú toho dôkazom. Zvláštne zvieratá, všakže? Mnohé z nich stretnete aj v bratislavskej ZOO.
Arabské jednorožce
Nech žije divoký jednorožec! Tak kedysi nazývali arabských oryxov, po slovensky priamorožcov, z blízkovýchodných púští Arabského polostrova. Zdrojom legiend o jednorožcoch sa totiž stali ich niekedy až sto centimetrové štíhle rohy, ktoré z profilu vyzerajú ako jeden celok. Pred úplným vyhynutím vo voľnej prírode však tieto zvieratá nezachránili ani legendy, ani čestné miesto v arabskej poézii, ani kráľovské pieskovo biele sfarbenie. Sú to majstri v prispôsobovaní sa extrémne teplým a suchým oblastiam, v ktorých vďaka svojmu sfarbeniu splývajú s púštnym prostredím. Dokonalé maskovanie pred predátorom z ríše zvierat – šakalom, ale nie pred človekom. Stali sme sa najnebezpečnejšími živočíchmi na svete, hoci naše nechty a zuby na niečo také nestačia.
V roku 1971 žilo vo voľnej prírode už len šesť oryxov arabských. Zmizli z púští Saudskej Arábie, Izraela, Spojených arabských emirátov i Jordánska. Posledného Al Maha, ako ich volajú Arabi, zastrelili v Ománe o rok neskôr. Tak sa skončil desiatky rokov trvajúci nekontrolovaný lov týchto bylinožravých kopytníkov na trofeje, mäso či kožušinu. Ich zabíjanie sa pre šejkov, princov či sultánov stalo športom. Najskôr ich s puškami naháňali na koňoch, neskôr na terénnych džípoch a veľkých pick-upoch. Oryx arabský sa na niekoľko desaťročí ocitol na Červenom zozname ohrozených druhov Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) ako „vyhynutý vo voľnej prírode“.
Návrat do divočiny
Táto veľká púštna antilopa však vo voľnej prírode opäť môže pred vami slobodne zohnúť hlavu k zemi (vtedy sa majte na pozore, považuje vás za nepriateľa a je pripravená na útok), a to vďaka úspešným reintrodukčným programom zoologických záhrad, ktorým sa podarilo prinavrátiť oryxa arabského späť do divočiny v roku 1982. Svojimi širokými kopytami, umožňujúcimi ľahký pohyb po pohyblivom piesku aj rýchly, vytrvalý beh po kamenistom podklade suchých oblastí, opäť brázdia púšte Arabského polostrova. Niekoľko menších či väčších stád, od desať až po sto jedincov, dnes znova vyhľadáva vodu v drsnom púštnom ekosystéme. Vycítia ju na kilometre, rovnako ako dážď či šťavnaté hľuzy v zemi. K vode a novej vegetácii vždy vedú čriedu skúsené statné samce, za ktorými sa držia samice s mláďatami. Oryxy arabské nie sú vo voľnej prírode príliš teritoriálne a jednotlivé stáda sa dočasne, napríklad pri presune za potravou, spájajú a dobre spolu vychádzajú. Delia sa o listy, pupene, trávy aj korienky. A pokiaľ ide o vodu, niekedy si vystačia mesiace len s tou, ktorú príjmu spolu s rastlinnou potravou. Ak sa práve nepasú, vykopú si plytkú jamu, v ktorej cez deň odpočívajú a ochladzujú sa. Takto nejako vyzerá ideálny život voľnej žijúcich arabských antilop.
Z kategórie „vyhynutý vo voľnej prírode“ sa tento poddruh antilopy zaradil do kategórie „zraniteľný“ v roku 2011. Podľa IUCN ich vo voľnej prírode teraz žije asi tisíc, ďalších šesť až sedem tisíc z nich prežíva v zajatí, v kráľovských chovoch v Katare a v Spojených arabských emirátoch, v zoologických záhradách či rezerváciách. Vôbec prvýkrát tak nejaké zviera, vyhynuté vo voľnej prírode, preskočilo za taký krátky čas na červenom liste tri kategórie – kriticky ohrozený, blízko k vyhynutiu a ohrozený v dohľadnej budúcnosti.
Oryxy v bratislavskej ZOO
Zaujímavosťou momentálne osemčlenného stáda v bratislavskej ZOO je fakt, že chovný alfa samec Tiori nie je jeho najväčším jedincom, veľkosťou a mohutnosťou ho predbehli samice Haiti a Dora (okrem nich v stáde žije i samica Jasmína). V decembri 2019 a v januári 2020 sa črieda rozrástla o dve oryxie mláďatá, tie však budú musieť opustiť stádo zrejme ešte tento či budúci rok, keďže Tiori ich pomaly začína považovať za konkurenciu. Z času na čas spolu bojujú, ale nejde o súboje na život a na smrť. Posledné prírastky, tentokrát dve samice, sa Dore a Haiti narodili skôr, ako sme sa v roku 2021 dočkali jari. Ešte stále majú typické sýte pieskové sfarbenie mláďat, to sa vekom zmení na biele. Zmena sfarbenia čaká dvakrát v roku aj dospelých oryxov – nohy im v lete blednú, v zime zasa tmavnú. Dôvodom je absorpcia tepla. V zime tmavá farba nohy zahreje, v lete, keď ich pokryje biela srsť, na ne slnko toľko nesvieti. Studené mesiace v čase mrazu oryxy prežívajú v maštali. Von nevyjdú na viac ako na dve hodiny. Pri poľadovici treba dávať pozor najmä na gravidné samice, ktoré by pri páde mohli ublížiť nielen sebe, ale i mláďaťu. Predsa, ich výbeh v bratislavskej ZOO je trochu do kopca.
Kto si myslí, že oryxy v bratislavskej ZOO majú malý priestor na život, mýli sa. „Vo voľnej prírode obývajú tieto zvieratá extrémne veľké územie práve preto, že v ťažkých púštnych podmienkach sú nútené migrovať za potravou. Aj naši predkovia, keď ešte žili v jaskyniach, sa za potravou presúvali kilometre,“ ozrejmuje Simona Halušová, chovateľka oryxov v ZOO Bratislava. Vďaka každodennej starostlivosti však potrebu presúvať sa za potravou stratili.
Oryxy arabské sú, čo sa potravy týka, nenáročné nielen vo voľnej prírode, ale aj v ZOO. Vystačia si so senom a granulami obsahujúcimi všetky vitamíny, ktoré v bežnej potrave vo výbehu nenájdu. Obľubujú aj soli a minerálne lizy. Trávu spásajú, ale nie sú na nej závislé. Zatiaľ čo zeleninu k životu vôbec nepotrebujú, ani šalátovú, chutí im kôra stromov a čerstvé zelené halúzky, najmä na jar a v lete. „Vo výbehu majú jamy, ktoré návštevníci ZOO často považujú za nami nedostatočne upravený terén, vykopávajú si ich však samy. Líhajú si do nich a ochladzujú sa. Rady vykopávajú aj pŕhľavu, dokonca i s koreňom. Nechajú ju odležať jeden – dva dni a potom zjedia. Za čerstva by ich popŕhlila,“ vysvetľuje Simona.
Hoci náš vzťah k nim je vrúcny a milujúci, sú to divoké plaché zvieratá a človeku dokážu pri spoločnom strete ublížiť. Pozor si treba dávať predovšetkým na alfa samca. Ten za každých okolností chráni svoje samice. V čase ruje je schopný zaútočiť aj na svojich dlhoročných chovateľov a ošetrovateľov – vníma ich ako konkurenciu. „Oryx vám dá každé prekročenie hranice najavo. Tých hraníc môže byť viacero – najskôr začne vydávať zvláštne zvuky nosom, potom po vás vyštartuje, ale dva metre od vás sa zastaví. Ak nebudete vnímať ani tento signál na výstrahu, potom zaútočí… Svojich ľudí však poznajú na diaľku, každé ráno za mnou vykúkajú, kedy už prídem. Tento vzťah si so mnou vytvorili nenútene, samy,“ dodáva chovateľka. No niektoré jedince vám toľko signálov nedoprajú, útočia okamžite. Ostáva len na nich, či budú chcieť spoluprácu so svojím chovateľom posunúť trochu ďalej a je úplne v poriadku, ak sa rozhodnú, že nie. Nie sú predsa ani psíky, ani mačičky, ale zvieratá pripravené na vypustenie do voľnej prírody.
Slovenské priamorožce v Tunisku
K úspešnému návratu oryxov do drsnej divočiny prispela aj bratislavská ZOO. V roku 1999 tri naše geneticky silné oryxy dammah (v slovenčine trochu zvláštne nazývané priamorožce šabľorohé) odišli za životom do voľnej prírody v Tunisku. Aj tieto oryxy boli v tom čase označené ako „vo voľnej prírode vyhynuté“. Doplatili na krvavý ľudský šport – trofejný lov, na chuť po ich mäse aj na medziľudské konflikty a občianske vojny na severe afrického kontinentu. Tri samice Ráchel, Nicoleta a Nica sprevádzala na ceste do divočiny naša zoologička Martina Nemčeková. Hoci v tom čase nemala ešte ani 20 rokov, skúsenosť s reintrodukciou oryxov patrí k najlepším zážitkom jej života – dohliadala na ich adaptáciu v aklimatizačnej oblasti Bir Turki, neskôr aj v národnom parku Sidi Toui. Niekoľko mesiacov sledovala ich sociálne správanie, denný biorytmus, spotrebu vody, kondíciu i pohyb priamo v Tunisku. Z terénneho výskumu má aj veľmi vtipnú spomienku: „Mali sme jedno auto a tri kone, na ktorých sme chodili oryxy do voľnej prírody pozorovať. Raz na mňa nevyšlo auto, musela som teda ísť na koni. Keď sa ma pýtali, či na ňom viem jazdiť, samozrejme som odpovedala: áno. Nikdy predtým som však na koni nešla hustými tvrdými krovinami. Keď na ne človek zletí z koňa, zabije sa. A to som nebola ani poistená! Nasadila som si klobúk aj kongo, teda plášť, a vysadla na arabského plnokrvníka. Ten zdvihol predné nohy a vyštartoval. Celý čas som sa ho držala ako kliešť. Nepamätám si nič, čo sa dialo okolo mňa. Len som sa modlila, aby som z neho nespadla. Ešteže tí Arabi používajú také široké strmene, inak by už bolo dávno po mne.“
Okrem genetickej predispozície býva pri navrátení zvierat do voľnej prírody dôležitá aj veková štruktúra zvierat. „Väčšinou sa do voľnej prírody reintrodukujú zvieratá staré rok či rok a pol. Ja si však už roky myslím, a navrátenie našich oryxov do divočiny to len potvrdzuje, že je lepšie reintrodukovať staršie zvieratá, ktoré už majú vek na to, aby sa stali dominantnými jedincami. Ak sú príliš mladé, sú poplašené, hocičoho sa zľaknú, nemá ich kto viesť,“ vysvetľuje Martina. Ráchel, Nicoletu a Nicu vypustili do voľnej prírody, keď mali štyri roky a aby všetko fungovalo – transport, adaptácia, reintrodukcia – musela Martina s oryxami trénovať motorickú signalizáciu a fixáciu na jej osobu ešte počas chovu v bratislavskej ZOO. Takýto typ neverbálnej komunikácie uľahčuje chovateľom nevyhnutnú manipuláciu so zvieratami, minimalizuje ich stres a zvyšuje ich pohodu. A ako vyzerala ich komunikácia v praxi? Keď pred transportom z aklimatizačnej jednotky do národného parku hrozil kolaps zo stresu jednému zo samcov, samice to vycítili. Celá skupina sa od neho začala vzďaľovať. Pomocou jednoduchých gest a signálov však mohli chovatelia priviesť svoje samice bližšie k centru diania vo výbehu a upokojiť ich. Dominantným samiciam ukázali, aby si ľahli, a tie to bez váhania urobili a spolu s nimi aj ostatné členky z čriedy. Samec sa vďaka tomu začal sám upokojovať, napodobnil správanie v skupine a ľahol si tiež.
Od oryxov arabských sa oryxy dammah odlišujú nielen bio-geografickým celkom, ktorý obývajú, ale aj sfarbením. Oryxy dammah majú hnedo-sivú tvár s mohutným, svalnatým bielym telom s krátkou srsťou. Tmavá hnedá srsť im obrastá krk, tmavým farbivom je pokrytý aj ich jazyk, chráni im ho pred spálením. Aj tieto oryxy dokážu vycítiť príchod zrážok – sú nomádmi prispôsobujúcimi sa klimatickým zmenám. Avšak kým si na nomádstvo spomenie genetická pamäť jedincov odchovaných v zajatí, chvíľu to trvá. „Takto reintrodukované zvieratá sa ešte niekoľko týždňov, niekedy aj mesiacov, držia v aklimatizačnom pásme plota, cítia sa pri ňom v bezpečí. Intenzívnou prácou si potom na priestor zvyknú, neskôr im ho zväčšíme raz – dvakrát, až kým ich nadobro nevypustíme do prírody,“ opisuje v skratke celý proces zoologička Martina. Táto reintrodukcia bola nadmieru úspešná. Dodnes v prírodnom stepnom prostredí východnej Sahary žijú potomkovia všetkých troch slovenských samíc priamorožca šabľorohého.
Diana Burgerová
foto Tomáš Hulík, Juraj Čisárik, iStock
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2021)