Problémom prírody naprieč kontinentami je čoraz menej priestoru pre divoké zvieratá. Podobný osud sužuje aj slovenský karpatský les s majestátnymi medveďmi, vlkmi či rysmi. Existujú však miesta, ktoré pre zvieratá vytvárajú stratené podmienky pre život: zoologické záhrady. Čoskoro sa do sveta Karpatského lesa, jedného z najstarších lesných celkov v Európe, budete môcť vydať aj v bratislavskej ZOO. Dominovať v ňom nebude nik iný ako medveď hnedý – presne tak ako v divokej prírode. Aké zmeny čakajú medveďa Félixa, zubry či kopytníky v ZOO? Porozprávali sme sa s jej riaditeľkou Júliou Hanuliakovou.
Prečo sa nový medvedinec stal vašou prioritou číslo jeden?
Medvedí výbeh, ktorý máme v ZOO, vyzerá od 60. rokov minulého storočia rovnako. Bol jedným z prvých výbehov, ktorý v bratislavskej ZOO vôbec postavili a zároveň je dodnes jediným, ktorý stále slúži tomu istému druhu zvieraťa. Za tých 60 rokov sa však naša predstava o tom, v akých podmienkach by mal medveď žiť, radikálne zmenila. Úprimne, podmienky, v ktorých medveď dodnes žije, boli zastarané už v čase, keď mu výbeh stavali. Nešlo o žiadnu super modernú expozíciu. Navyše, medveď má v priestore ZOO veľmi dôležité miesto, je to prvé veľké zviera, ktoré návštevníci po príchode k nám uvidia. Tvorba nového medvedinca je čosi ako spoločenská objednávka – je to verejnosťou i odborníkmi najkritizovanejší výbeh. V ľuďoch tá betónová džungľa vyvoláva negatívne emócie.
Ako sa Félixovi v tom výbehu vlastne darí? Ak sa nemýlim, žije v ňom už viac ako 20 rokov.
Objektívne sa má dobre. Má 26 rokov a je zdravý. Keď sa na neho pozriete, má krásny lesklý kožuch. Jeho zdravotný stav a kondíciu chvália aj návštevníci z iných zoologických záhrad či z Európskej asociácie zoologických záhrad a akvárií (EAZA). Nezdá sa, že by mu niečo chýbalo. Ide skôr o vonkajšie pozorovanie, o životný priestor, ktorý má k dispozícii a o to, v akých neprirodzených podmienkach pre svoj druh žije. My vieme viac ako on, čo by si zaslúžil a čo k životu potrebuje. On sa v týchto podmienkach už narodil, nevie, že by mohol žiť aj lepšie. Hoci starostlivosť oň je skvelá, nemá taký život, aký by mať mohol. Postarať sa o jeho lepší život v prirodzenom prostredí je teraz našou povinnosťou a prioritou.
Čo nové teda Félixa čaká? Ako bude vyzerať nový medvedinec?
Pred pár rokmi, keď sme navrhovali a stavali nový výbeh pre vlkov, bolo motivačnou vetou – nech je vlk vlkom. To isté platí aj teraz. Nech je medveď medveďom. V prvom rade bude medveď konečne žiť v lese s inými karpatskými zvieratami. Nový medvedinec totiž chceme vybudovať hneď vedľa expozície vlkov. Dnes to miesto obývajú zubry. Tie sa zasa presunú tam, kde v súčasnosti žijú karpatské kopytníky. Im zväčšíme životný priestor až za senník, les tam vyzerá ako poriadna divočina. Teším sa na chvíľu, keď tam tie zubry vypustíme a začnú robiť humbug s popadanými stromami. Nový medvedí výbeh bude mať až päťtisíc metrov štvorcových. V porovnaní so súčasnými sto metrami, z ktorých značnú časť ešte tvorí priekopa, je to veľký rozdiel. Medvedia expozícia je navyše navrhnutá tak, aby sa dala rozdeliť na dva výbehy, ktoré sa budú dať kedykoľvek spojiť do jedného, podľa potreby. Bude tam i jeden súkromný výbeh a ďalšie dva mini izolačné výbehy.
Félix teda nezostane žiť sám a dočká sa spoločnosti svojich či iných druhov?
Medvede sú samotárske druhy, tomu nášmu teda nevadí, že je sám. Ale áno, plánujeme k nám do ZOO ešte jedného medveďa či dvoch. Ten počet závisí od toho, či k nám prídu napríklad dvaja súrodenci, ktorí sú na seba zvyknutí a budú môcť žiť v jednom z výbehov spolu. Aj preto bude medvedia expozícia taká členitá. Každý z medveďov potrebuje svoj vlastný životný priestor. Dva dospelé cudzie jedince nemôžeme v žiadnom prípade umiestniť do jedného výbehu.
Odkiaľ medvede do bratislavskej ZOO prídu?
Pravdepodobne zo štátnej zoologickej záhrady v Bojniciach. Tá slúži aj ako záchranná stanica pre medvede. Starajú sa o zranené jedince, ale aj o opustené mláďatá. Takéto medvede možno potom, ako sa im vybavia rodokmene, zaradiť do výmenného programu zoologických záhrad.
Na nákresoch k novému medvedincu figurujú aj vydry v jazierku…
V medvedinci chceme experimentovať so zmiešanými druhmi – v jednom výbehu by sa tak mohli s medveďmi ocitnúť aj vlky a riečne vydry. Vlky by cez otváracie dvierka ich veľkosti mohli prejsť do medvedieho výbehu a v prípade potreby sa vrátiť späť. Medvede by však do vlčinca prejsť nedokázali. To isté sa týka aj vydier. Mali by vlastný výbeh, ale spoločný priestor pri jazierku by mohli zdieľať s medveďmi. Uvidíme, ako sa budú znášať. Vo voľnej prírode tieto druhy žijú vedľa seba.
Na jednom z výkresov viedol pohľad do medvedinca akoby z presklenej jaskyne, vyzeralo to úžasne. Podobne, ako na prízemí v pavilóne opíc možno z prítmia sledovať orangutany a šimpanzy.
Nemám veľmi rada umelé skaly, symbolizujú pre mňa koloniálne zoologické záhrady. Oveľa radšej mám prírodný materiál, najmä taký, ktorý je prirodzený prírode v našom okolí. Keď už tu má byť umelá skala, tak nech je aspoň poriadne autentická (smiech). Budem rada, keď sa nám do ZOO podarí priniesť tradičnú slovenskú stavbu – či už to bude chalupa, zrub s tmavými otesanými trámami, alebo nejaká hospodárska budova, napríklad sýpka. Prosto niečo, čo je naše. Jednu stenu takejto stavby by sme potom vymenili za jednostranné vyhliadkové sklo, aby sme zvieratá čo najmenej rušili.
My ich teda uvidíme, ale ony nás nie?
Niektoré zvieratá majú rady prítomnosť ľudí, iné na nás nie sú až tak zvyknuté. Žiadne z nich však nechceme stresovať, ani nijako znásilňovať. Uvedomujeme si, že ich tu držíme v obmedzenom prostredí, preto sa im snažíme deň, vlastne celý život, zariadiť tak, aby bol čo najmenej stresujúci a čo najviac prirodzený. Kdekoľvek im môžeme pridať trochu slobody, ktorú definujeme možnosťou voľby, snažíme sa im ju dať. Často hovorím, že sa musíme vyhýbať takzvanému ZOO pornu. Prístup návštevníkov k zvieratám v ZOO je príliš jednoduchý, občas doslova až perverzný. Ľudia ich vo výbehoch vnímajú ako samozrejmosť a zakaždým, keď sa pozrú tam alebo inam, požadujú, aby sa im zvieratá nejakým spôsobom predvádzali. Tým, že sú pre nás neustále k dispozícii, vnímame ich ako niečo nižšej hodnoty. Ale zviera nie je vec, nie je to komodita, ktorú môžeme ovládať či doslova predávať. Nie nadarmo existujú medzi obchodom s bielym mäsom, prostitúciou a takýmto ZOO pornom paralely.
Aké možnosti voľby bude mať k dispozícii Félix a ostatné medvede?
Chceme im vytvoriť atraktívne prostredie pre život, preto budú mať vo výbehu napríklad aj jazierko s vydrami, rôzne bobuľové kry a stromy, prírodné preliezky, úkryty, aj viac high-tech zariadení – napríklad skryté kŕmidlá na časové spínače. Nech sa slobodne rozhodnú, či chcú ležať v tieni, alebo na slnku, či sa v zime schovajú do brlohu, alebo si poležia na vyhrievanej skale. Výbeh by im mal poskytovať veľkú rôznorodosť a variabilnosť, aby si deň vo svojej malej krajine mohli manažovať podľa seba.
Prečo by niektoré kŕmidlá mali fungovať na časový spínač?
Pretože najlepšie nám všetkým chutí, keď pre to musíme niečo urobiť (smiech). Najviac sa tešíme z úspechov, ktoré sme ťažko dosiahli. Hovorí sa tomu pozitívny stres. Dôkazom sú známe experimenty, napríklad so slonmi. Keď pred nich ich ošetrovatelia položili melón len tak a vedľa neho melón zabalený v škatuli, položený v plechovej debne a ešte aj v sude, v 90 % prípadov sa slony, hoci hladné, rozhodli pre melón ukrytý v troch vrstvách. Oveľa viac ocenili to, na čom museli popracovať. Aj zvieratá, rovnako ako my, ľudia, rady riešia hlavolamy, zabávajú sa a víťazia nad prekážkami. Veď vo voľnej prírode im čelia neustále. Keď dokážu vyriešiť problém, získavajú pocit sebavedomia. Najkrajšie expozície sú práve tie, pri ktorých môže človek objavovať nielen fyzický zjav zvieraťa, ale i jeho mentálne schopnosti. Naším cieľom teda je, aby naši návštevníci pochopili, že zvieratá sú naozaj múdre a inteligentné. A inteligenciu predsa meriame tým, ako veľmi sme schopní reagovať na zmeny prostredia a prispôsobiť sa im, akú máme schopnosť riešiť problémy a ako zvládame svet okolo nás. My, ľudia, máme trochu posunutú definíciu inteligencie – akoby bola niečím, čo dokážu len ľudia. To však ani zďaleka nie je pravda.
Zvládne Félix opustiť po viac ako 20 rokoch svoj bezpečný malý betónový domov a vymeniť ho za tisícky metrov štvorcových lesa?
Keď sa zviera dostane do prostredia, ktoré nosí v genetickej pamäti, malo by prirodzene vedieť, čo má robiť. Neobávame sa, že dostane šok, ale určite to preň bude zážitok iného druhu. Veríme, že sa novému miestu dobre prispôsobí. Radili sme sa o tom aj s odborníkmi z organizácií a záchranných staníc, ktorí sa starajú aj o týrané medvede. Vravia, že presun zo zlých podmienok do lepších znášajú zvieratá vždy dobre. Aj medvede, ktoré sa narodili v zajatí v klietkach nie väčších ako 2 x 2 metre, si po presune do prírodného výbehu rýchlo zvyknú. Félixove ošetrovateľky však vravia, že môže mať akúsi poruchu autistického spektra, budeme ho teda veľmi pozorne sledovať. Dôležité je, aby si so sebou do nového výbehu priniesol nejaké známe predmety, na ktoré sa môže fixovať, kým si zvykne na nový výbeh.
Diana Burgerová
foto Tomáš Hulík
Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2021)