Zatvorená ZOO je zvláštne miesto, naplnené tichom. Bez ruchu návštevníkov je väčšina zvierat akási pomalšia, ich oči, chvost aj chôdza sú lenivejšie. Chýbajú im vône, odtiene farieb búnd a topánok, odtlačky detských rúk a stovky rozličných zvukov, slov a tónov, za ktorými sa otáčajú. Týka sa to aj Wanju, zástupcu divých leopardov cejlónskych. Sledujem ho, ako na staré kolená pomaly, ale stále vznešene kráča smerom ku mne v pavilóne šeliem v bratislavskej ZOO. Jednu silnú labu kladie pred druhú, nad nimi sa týči jeho výrazná hlava v jemnom predklone. Má mohutnú lebku a ešte pevnejšiu čeľusť. V nej takmer tridsiatku veľkých silných zubov. Chvíľu akoby premýšľal, či sa mu za mnou vôbec chce. Wanja je už raz taký – hĺbavý typ.
Wanja len nedávno oslávil 17. narodeniny. A my s ním spoločné desaťročie. Prišiel k nám v roku 2010 z ďalekej Royal´s Burgers ZOO v holandskom Arnheme, kde sa v roku 2004 narodil. Vo voľnej prírode by teraz možno prežíval posledné chvíle života. A iste by bol považovaný za šťastlivca. Sloboda týchto druhov býva zradná – ohrozenie je priveľké, najmä kvôli človeku. 17-ročný leopard, to je dnes v divokej prírode rarita, no v ZOO sa v dobrom zdraví môže dožiť až 23 rokov. Ľudia často vravia, že život v zajatí musí byť pre tieto šelmy hrozný, no ony v skutočnosti iný nepoznajú. Poznajú len svet, v ktorom sa o ne neustále niekto stará. Šelmy odchované ľuďmi sa do voľnej prírody vypúšťajú veľmi ťažko – na človeka sú až príliš zvyknuté. To by sa mohlo stať osudným nielen im, ale aj ľuďom.
Wanja, Nimali, Eliya
Wanju a mňa oddeľuje len hrubá vrstva skla. Čím to je, že túto šelmu tak neuveriteľne obdivujem a rešpektujem, no zároveň by som sa jej chcela napriek riziku dotknúť – zaboriť dlaň hlboko do mäkkej srsti? Táto hrdzavo žltá masa svalovej hmoty s nahusto usporiadanými čiernymi škvrnami, ktoré sa od hlavy k chrbtu menia na veľké jasné miestami otvorené čierno-zlaté rozety, na mňa uprene pozerá hlbokými očami. Takými hlbokými, ako kedysi bývali zelené lesy na Srí Lanke, z ktorých tento druh pochádza, než sme ich pretváraním na poľnohospodársku pôdu začali zmenšovať, zmenšovať a zmenšovať… (Mimochodom, vedci odhadujú, že na svete dnes máme o viac ako tri trilióny stromov menej ako na začiatku civilizácie.)
V dolnej časti tela, tam, kde mu dnes už trochu ovísa bruško, má Wanja srsť bielu ako sneh. Po čiernych nepravidelných rozetách, ktoré sú pre každého leoparda unikátne (podobne ako pre zebru pruhy či pre človeka odtlačky prstov), tam už nie je takmer ani stopy. Pre leopardy je to typické. No a väčšie bruško nemení nič na tom, že geneticky patrí Wanja k významným jedincom v rámci európskej populácie leopardov cejlónskych žijúcich v ľudskej starostlivosti. Tieto gény dnes kolujú aj v krvi jeho dcéry Eliye, ktorá sa v noci z 12. na 13. júla 2018 narodila práve v bratislavskej ZOO a prispieva tak ku zachovaniu tohto vzácneho druhu leoparda na Zemi. Jej matkou je stále veľmi aktívna 11-ročná samica, Wanjova družka Nimali.
Eliya bola spomedzi leopardov bratislavskej ZOO najkontaktnejšia. A veru, aj poriadna špekulantka. Neraz odskúšala všetky bezpečnostné opatrenia. Bola prirodzene zvedavým mladým lezcom, podobne ako jej matka v rovnakom veku. Aby však nedochádzalo k príbuzenskej plemenitbe, prípadne, aby si matka s dcérou nezačali byť teritoriálnou konkurenciou, musela sa Eliya začiatkom tohto roka presunúť za novým životom do zoologickej záhrady Terra Natura Murcia v Španielsku. Keď dospeje do veku vhodného na reprodukciu, vyberú jej geneticky vyhovujúceho samca, aby aj ona posilnila existenciu tohto druhu na Zemi.
Menej ako tisíc šeliem
Poznáme deväť poddruhov leoparda (v minulosti sa rozlišovalo 29 poddruhov, tie sa časom vďaka DNA testom zredukovali) a kriticky ohrozený leopard cejlónsky je jedným z nich. V prírode sa vyskytuje iba na Srí Lanke, kde kedysi obýval tisícky biotopov ukrytých v lesných húštinách tohto ostrova. Jeho hrdzavo-žltá srsť v dolnej časti tela prechádza do bielej farby a pokrývajú ju menšie čierne rozety. Melanistické sfarbenie (čierne) býva veľmi vzácne, doteraz bolo popísaných len zopár jedincov. Samice sú výrazne menšie ako samce a ich váha sa pohybuje okolo 30 kg s dĺžkou tela (aj s chvostom) okolo 180 cm. Samce vážia priemerne 60 kg s dĺžkou tela do 240 cm (najväčší zaznamenaný jedinec vážil 90 kg).
Boj človeka s leopardom začal na Srí Lanke počas kolonizácie. V 16. storočí sa tu objavili najskôr Portugalci, v 17. storočí ich vystriedali Holanďania, pričom najväčšie krviprelievanie leopardov začalo príchodom britskej koloniálnej nadvlády začiatkom 19. storočia. Tá na ostrove rozvinula pestovanie kávy, čaju aj kaučuku a leopard sa stal škodnou zverou, na ktorú sa vypisovali odmeny… Dnes sa život týchto mačkovitých šeliem obmedzil prevažne len na oblasť miestnych národných parkov, kde sú pred človekom medzinárodne chránené od 1. júla 1975. Akýkoľvek obchod s leopardom, jeho časťami či produktmi z neho je zakázaný. Teda, mal by byť, no pytliaci si k nim vždy nájdu cestu. Leopardy dnes už nenájdeme na približne 40 % území, ktoré pôvodne obývali na africkom kontinente a v Ázii ich človek „vymazal“ až z polovice historicky obývaných oblastí. Leopardov cejlónskych sa podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) vo voľnej prírode nachádza približne už len osemsto. Áno, len osemsto voľne žijúcich leopardov cejlónskych!
Štyri percentá divočiny
Teraz, prosím, čítajte pozorne: 96 % všetkých cicavcov na svete tvoria ľudia a zvieratá chované pre potravu. Ľudia pritom zastupujú len jednu tretinu z tých 96 %. Nami zdomácnené zvieratá (najmä kravy, ošípané a ovce) predstavujú niečo viac ako 60 % populácie všetkých cicavcov. „Zvyšné 4 % tvoria divé cicavce od myší cez slony až po veľryby,“ píše David Attenborough vo svojej knihe Život na našej planéte. Tých cca 800 jedincov leoparda cejlónskeho je súčasťou iba 4 % súčasnej divokej prírody. A ešte jeden varovný údaj: populáciu divých zvierat sme o viac ako polovicu zmenšili len za posledných 70 rokov. Existuje vôbec ešte divočina nedotknutá človekom? Attenborough jasne hovorí: nie. Dôkazom je aj klesajúci počet voľne žijúcich leopardov a ich zmenšujúce sa prirodzené životné prostredie. A vedci upozorňujú, že mnohé z týchto území už nie sú dostatočne veľké, aby udržali geneticky životaschopné populácie leopardov. Pravdepodobne sa tak do riadenia ich prežitia zapojí človek ešte intenzívnejšie. Attenborough vie, že na to, aby život na Zemi prekvital, potrebujeme obrovskú biodivezitu. „Čím väčšia biodiverzita, tým bezpečnejší život na Zemi – vrátane toho ľudského.“ Človek však svojím spôsobom života robí pravý opak. Prispieva ku znižovaniu biodiverzity na planéte. Akoby si neuvedomoval, že príroda nie je neobmedzená.
Chameleón v ríši šeliem
Leopardy sú majstri evolučnej inovácie. Dokážu prežiť na púšti Kalahari v subsaharskej Afrike pri 45 °C, ale aj na ruskej Sibíri pri mínus 30 °C. Darí sa im v mangrovníkových močiaroch na pobreží Indie, ale aj vo výške viac ako 5.000 metrov v Himalájach. Pre leopardy cejlónske sú najideálnejšie zalesnené plochy, dokázali sa prispôsobiť aj trávnatým poľnohospodárskym oblastiam, výrazne ovplyvneným ľudskou činnosťou. Našli ich potulovať sa po čajových či eukalyptových plantážach aj v borovicových porastoch. Dokonca sa im darí aj v prímestských oblastiach, blízko šedých preľudnených špinavých metropol – džunglí ľudstva. Keď hluk utíchne a v meste zaspí aj posledné plačúce dieťa, vydávajú sa na lov aj do spiacich ulíc. Vtedy niekde v okolí území Yala, Wilpattu či Minneriya na Srí Lanke mizne hranica medzi divokou prírodou a civilizáciou. Pod rúškom tmy, využívajúc neuveriteľný sluch a nočné videnie (sedemkrát lepšie ako ľudské), plížia sa za svojimi obeťami – túlavými psami, mačkami, ošípanými, potkanmi, sliepkami či kozami. Jedným tichým ladným skokom zdolajú vzdialenosť troch metrov a chňap! Zriedka im podľahne aj človek, avšak zdravé leopardy jednoznačne uprednostňujú svoju prirodzenú korisť pred človekom. Len choré, zranené či pre nedostatok pravidelnej prirodzenej stravy hladné zviera by sa mohlo uchýliť aj k útoku na človeka. Svoju korisť, na rozdiel od ostatných druhov leopardov, tie cejlónske nevynášajú do korún stromov. Niet na to dôvod, na Srí Lanke totiž nemajú potravinového konkurenta, ktorý by ich mohol o úlovok pripraviť. A keďže nemajú žiadneho iného mačkovitého súpera, sú dokonca o čosi väčšie ako ostatné druhy leopardov, ktoré sa napríklad na africkom kontinente delia o územie s levmi a v Indii zasa s tigrami. Vo všeobecnosti sú však leopardy najmenším členom rodu Panthera, do ktorého spolu s nimi patria i levy, tigre a jaguáre (gepard, najrýchlejšie zviera na svete, je sám sebe druhom z rodu gepardov).
Diana Burgerová
foto Tomáš Hulík
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2021)