OrangUtan („lesný muž“), najväčšia stromová opica, jediný ľudoop Ázie. Plachý, tajuplný, samotársky červenohnedý tvor, skrývajúci sa v korunách nepreniknuteľných tropických dažďových pralesov Kalimantanu. Aj vďaka malým živým očkám pôsobí neuveriteľne ľudsky.
Keď si ma Filip, 21-ročný orangutan sumatriansky, konečne všimol, ako čupím za obrovským sklom pavilónu primátov v našej ZOO, pomaly podišiel ku mne. Ťahal pritom za sebou svoju dlhú oranžovú, miestami až červenú srsť. Sadol si oproti mne a presne tak, ako by som to na jeho mieste urobila ja, keby na mňa niekto civel spoza skla, navážil sa na múrik a zvedavo si podoprel hlavu ľavou, temer ľudskou rukou. Možno premýšľal, kto som a čo vlastne chcem. Chvíľu sme si navzájom pozerali do očí. Tie jeho oči, zapadnuté v pretiahnutej tvári s vysokým čelom, sú síce oveľa väčšie ako moje, no sú takmer rovnaké. Spoza Filipovho chrbta sa po chvíli vynorilo aj strapaté mláďa orangutana, Vilmos. Jeho mama Mengala ma s odstupom jej vlastným sledovala z výšky.
Pozorovať druh, s ktorým z hľadiska evolúcie zdieľame jednu prapôvodnú líniu, je fascinujúce. Keď sa zahľadím na orangutanov, prebehne mi v hlave myšlienka – prečo nestojíme na opačnej strane barikády, ja za sklom a oni v priliehavej trekovej bunde a vo farebných bežeckých teniskách. Zrejme to bude tým, že sme sa pred takmer dvoma desiatkami miliónov rokov každý vydali iným smerom. Predkovia orangutanov sa vybrali jednou cestou, naši a šimpanzí predkovia zasa druhou, kým sme sa i s nimi opäť nerozdelili. Než sme sa dostali tam, kde sme dnes, museli sme zdolať niekoľko rázcestí a prekážok, na ktorých sa kde-tu niekto odpojil či vyhynul. „Určite to súviselo aj s ekologickými podmienkami, ktoré často bývajú kľúčovým formujúcim prvkom adaptácie druhov a ich ďalšieho rozvoja,“ poznamenáva hlavná zoologička bratislavskej ZOO, Silvia Pirošková.
Odlišnosti a podobnosti
Napriek tomu, že s orangutanmi zdieľame 97 % DNA, máme k sebe blízko fyziologicky, morfologicky či etologicky, sme iný druh primátov. Áno, vy i ja, milí čitatelia, sme primáty. Protistojné palce, uchopovanie, nechty či podobné zvrásnenie mozgu, tráviace procesy a obdobne dlhá gravidita však orangutanom na človeka nestačia. „Jeden z hlavných rozdielov medzi nami,“ vysvetľuje zoologička, „je sociálne správanie“. Orangutany, najmä samce, vedú čiastočne samotársky život, nie sú to typické sociálne ľudoopy, ako si mnohí mylne myslia. Na veľké spoločenstvá sú experti (podobne ako ľudia) šimpanz učenlivý a bonobo. S orangutanmi sme odlišní navyše ešte v čomsi. Sú to pomerne tiché tvory, „až na dominantného, dobre vyvinutého a zrelého samca s veľkými lícnymi valmi a samčou briadkou,“ pokračuje vo vysvetľovaní Silvia Pirošková. Dlhé volania vychádzajúce zo silných hrdelných vakov samcov počuť do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Používajú ich ako výstrahu, aby iným osamoteným samcom oznámili, kde sa nachádzajú, či ktorým smerom práve križujú les. No privolávajú tak k sebe i samice na párenie. A orangutanie dámy majú slabosť práve pre takýchto hlučných silných jedincov.
Ak vám v hlave skrsla otázka, ako môže byť v zoologickej záhrade šťastný trebárs Filip, očividne vyzretý dominantný samec, keď je vo výbehu neustále v kontakte s Mengalou a mladým Vilmosom, odpoveď je, že Filip má vlastnú spálňu, kde môže tráviť čas sám so sebou a nik si ho nedovolí rušiť. Aj Mengala so synom Vilmosom majú dosť súkromia vo vlastnej spálničke. V prírode sa mladé orangutany zdržujú v blízkosti svojich matiek dlhé roky. Spia spolu v objatí a navzájom sa o seba starajú.
V korunách stromov
Orangutany sú najväčšie stromové ľudoopy, hniezda z lián a iných rastlín si vo voľnej prírode vytvárajú vo vysokých korunách stromov 20 – 30 metrov nad zemou. Tam trávia väčšinu času, jedia figy, mladé výhonky a listy či zatúlané mravce a veverice, spia tam aj sa pária. Každá zoologická záhrada či záchranná stanica pre orangutany sa musí postarať, aby sa ich život v zajatí čo najviac podobal tomu vo voľnej prírode. Aj preto sa návštevníci v pavilóne primátov bratislavskej ZOO musia pri orangutanoch pozerať väčšinou dohora. Na svojich „štyroch rukách“ behajú, skáču a šplhajú po agátových preliezkach, lanách a plošinách, simulujúcich prostredie typické pre ich druh. Veľké listy, ktorými sa prikrývajú pred tropickým lejakom, akoby si obliekali pršiplášť, alebo si nimi vypĺňajú hniezda, im nahrádzajú drevitá vlna, plachty či deky.
Pavilón primátov v bratislavskej ZOO spolu zdieľajú šimpanzy učenlivé a orangutany. Žijú vedľa seba v obrovských dvojposchodových vnútorných výbehoch s prístupom von. Oddeľuje ich len sklo, úzka chodba pre návštevníkov a opäť sklo. O jeden výbeh by sa dospelí jedinci rôznych druhov primátov spoločne nikdy nemohli deliť, dopadlo by to katastrofálne. Veľmi dobre sa však vnímajú. Dokonca spolu komunikujú a navzájom sa napodobňujú. „Na rozruch medzi šimpanzmi je háklivý najmä orangutan Filip, rozohní sa a kričí. Keď sa zasa deje niečo vo výbehu orangutanov, šimpanzy sedia nalepené na skle a k susedom pozerajú s takým napätím, akoby sledovali televízny program,“ opisuje svoje zážitky s primátmi chovateľka Katka Balážová.
Mláďatá rôzneho druhu by však úžasnými parťákmi byť mohli. Sú prirodzene zvedavé a hravé, rovnako ako ľudské mláďatá, sú ešte nepoškvrnené ostražitosťou a nedôverou k inakosti. Zoologička Silvia: „V našej ZOO sme sledovali niečo podobné práve medzi potomkami šimpanzov a orangutanov. Kimani a Vilmos sú približne v rovnakom veku. Komunikujú spolu, odkedy sa prvýkrát videli. Keď sa orangutany hnevajú, vydávajú veľmi zaujímavý zvuk. Prskajú pri tom ústami. Kimani sa to od Vilmosa veľmi rýchlo naučila. Ich hra tak viditeľne spočíva vo vzájomnom pozorovaní sa a napodobňovaní jeden druhého, hoci spolu nezdieľajú jeden priestor.“ Navyše, výborne ovládajú svoj čuch – podobne ako iné zvieratá. To len ľudia tak veľmi stratili spojenie s týmto zmyslom.
Palma olejná a orangutan
Pokiaľ ide o kontakt s ľuďmi, nikdy sa nestretneme zoči-voči, bez skla a bez mreží. Aspoň nie v bratislavskej zoologickej záhrade. Všetkým divokým zvieratám v ZOO patrí, hoci sú od nás plne závislé, aspoň aká-taká suverenita. „Navyše, všetky ľudoopy sú pre človeka nebezpečné zvieratá, a to k nemu nemusia mať vyslovene zlý vzťah. Veď so svojimi chovateľmi majú vybudované úzke putá, sú to predsa vysoko inteligentné, emocionálne tvory. Viem si dokonca predstaviť, že v prípade nebezpečenstva by sa ich snažili ochrániť,“ vysvetľuje zoologička Silvia. Nebezpečenstvo pre človeka podľa nej spočíva v čomsi inom. Jednoducho len nevedia odhadnúť, čo je človek schopný zvládnuť, akú nimi vyprodukovanú silu znesie. Ich kosti, koža či svaly sú oveľa väčšie a silnejšie ako tie naše – jeden orangutaní stisk rukou môže tú našu dolámať. Chovateľka Katka: „Hoci s nimi máme minimálny fyzický kontakt, niekedy sa predsa len letmo jeden druhého dotkneme. Napríklad, keď si berú z našich rúk potravu. Filip tiež rád ošetruje ranky, je veľmi pozorný a priateľský. Ak mám poranený prst a ukážem mu kde, chvíľu si to miesto premeriava a pozoruje ho, potom mi naň dá božtek. Je úžasný.”
A aké nebezpečenstvo pre orangutany predstavujeme my? Medzi človekom a orangutanom panuje v prírodnom prostredí tropických pralesov ďalekej Indonézie a Malajzie konkurencia. Doslova boj o prírodné zdroje. Orangutany tento boj výrazne prehrávajú a spolu s nimi aj iné tvory divočiny – slony, tigre, nosorožce, drobný hmyz a vtáctvo. Nezabudnime na pôvodných domorodých obyvateľov, ktorí tiež prichádzajú o svoj domov. Tipnete si, prečo je to tak? Pre naše lieskovo-orieškové krémy, krémy na tvár, sviečky či dezodoranty a rúže na pery, šampóny, čokoládu a krmivá pre zvieratá, maslo a rôzne druhy polotovarov, dokonca aj pizzu. Všetky tieto produkty totiž obsahujú jednu vražednú zložku pre biodiverzitu: palmový olej. Nekontrolovateľný dopyt človeka po vylisovaných plodoch palmy olejnej má končinách, v ktorých žijú orangutany, obrovský dopad na miestny ekosystém a ich prežitie v ňom. Za posledných sto rokov sa pre ľudskú nenásytnosť dostali orangutany na samý okraj vyhynutia a dnes figurujú na červenom liste kriticky ohrozených druhov. Veď z nich za tie roky v divočine zostalo približne len 20 %, pričom 80 % voľne žijúcej populácie Filipových, Mengaliných i Vilmosových príbuzných je preč.
Čas hrá proti orangutanom
Aký ich stihol osud? Zabití ako škodcovia, zjedení, predaní na čiernom trhu alebo síce zachránení – no pre nebezpečenstvo smrti pri odlesňovaní odchovaní v zajatí. Organizácie, ktoré sa venujú ich záchrane vo voľnej prírode, odhadujú, že v roku 2050 môžu byť zvyšky tropických dažďových pralesov na Sumatre i Borneu už bez slobodných orangutanov. Pre svetovú biodiverzitu i pre históriu ľudského druhu to bude tragédia. Posledná správa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) potvrdzuje, že vo voľnej prírode žije už len niečo viac ako 13.000 jedincov. Do karát orangutanom nehrá ani príliš dlhý reprodukčný čas. Zoologička Silvia: „Úžasne starostlivé matky sa o mláďatá starajú osem až deväť rokov, až potom privádzajú na svet ďalšie.“ Cieľom prírody bolo zrejme nechať mladé jedince naučiť sa od matky pomaly a precízne všetko, čo budú v živote na vlastnú päsť potrebovať. Teraz bojujú s časom opreteky a majú naň príliš krátke nohy. Aj preto orangutany žijúce v zajatí je veľmi ťažké, až nemožné vypustiť do voľnej prírody. Zoologička Silvia: „Sotva by sa prispôsobili nástrahám života v divočine. Nik ich celé tie roky neučil, ako sa vyhnúť nepriateľom – tigrom či krokodílom, aké plody zbierať a ktorým sa vyhýbať. Ani samotné matky, ak boli odchované v zajatí, takéto vedomosti nemajú. Preto je podpora projektov na záchranu orangutanov a rehabilitačných centier operujúcich priamo v prírode dnes veľmi žiaduca.“
Diana Burgerová
foto iStock, Tomáš Hulík
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2021)