(Castor fiber)
Drevorubač a staviteľ. Po človeku jediný živý organizmus na planéte, ktorý si aktívne pretvára životné prostredie na svoj obraz a svoje potreby. A nie vždy sa to hlave tvorstva páči.
Na počiatku Zem pokrývala voda, v ktorej žili len bobry, vydry a ondatry. Potápali sa do hĺbok a vynášali odtiaľ bahno, z ktorého Veľký Duch stvoril súš. Pohoria, vodopády a jaskyne tvarovali bobry, ktoré mali vlastnú reč a boli veľké ako obri. Dávali pevnine tvár. Obrovité bobry však neskôr vzbudili hnev Veľkého Ducha, mnohých z nich pobil a tým, ktorí prežili, odobral reč. Duch bobra vyšiel z jeho tela a stal sa človekom… Takto si vysvetľovali vznik sveta a ľudí severoamerickí Indiáni kmeňa Amokino, „bobrí ľudia“ od jazera Huron.
Mýtus o potencii
Na našom území sa bobor vyskytoval (podobne ako v okolitých krajinách) veľmi vzácne už v 17. storočí a sústavné prenasledovanie napokon spôsobilo, že odolalo len zopár jedincov, ktoré prežili iba v štyroch lokalitách Európy: na dolnom toku rieky Rhône vo Francúzsku, na strednom toku Labe v Sasku-Anhaltsku, v južnom Nórsku, v Bielorusku, Poľsku a Rusku. Pod vyhladzovanie bobrov sa veľkou mierou podpísal mýtus o tzv. „bobrej sile“ či „bobrom stroji“ – prenikavej aromatickej pižmovej žľaze pri chvoste, naplnenej sekrétom bohatým na olej (castoreum). Sekrétu sa pripisoval pozitívny účinok na ľudský organizmus, využíval sa v parfumérii i farmácii či ako silné pánske afrodiziakum podporujúce potenciu. Mnohí muži tiež verili na bobriu kostičku z penisu, ktorá mala slúžiť ako imaginárna viagra (tento amulet však, pochopiteľne, nefungoval vždy).
Vysoko sa cenil taktiež tuk z bobra, ktorý v ľudovom liečiteľstve považovali za univerzálny liek (podobne ako krv, kosti i zuby) a o cennej bobrej kožušine, ktorá sa stala vyhľadávaným terčom lovcov a traperov, by sa dali popísať celé knihy… Na vykántrení mnohých populácií bobrov sa unikátnym spôsobom podieľala aj cirkev, keď jej hodnostári roku 1754 rozhodli, že bobor je vlastne „štvornohá ryba“, a tak povolili konzumovať jeho mäso aj v čase pôstu.
Ďalšou z príčin, ktoré viedli k vyhubeniu bobra, boli škody na pobrežných drevinách a škody spôsobené hĺbením nôr do hrádzí rybníkov. Na lov bobrov mali výhradné právo šľachtici. Zamestnávali tzv. bobriarov, ktorí sa starali jednak o divo žijúce populácie, jednak o populácie chované v zajatí. Hoci sa bobrie pytliactvo neskôr prísne trestalo, bobor vyhynul takmer v celej Európe.
Teritórium
Bobry obývajú riečne nivy, lužné lesy a mokrade celej severnej pologule a ich život je neoddeliteľne zviazaný s vodou (jazerá, rybníky či väčšie tečúce toky). Od vody sa nezvyknú vzďaľovať ďalej ako na 15 – 20 metrov, ak sa však pri ich teritóriu nachádza napríklad kukuričné pole, neváhajú za potravou zájsť aj ďalej. Na Záhorí som raz objavil nádhernú slnečnicovú hať, keď si bobor „urobil zálusk“ na slnečnicu. Pri tom idylickom pohľade by poskočilo srdce aj Van Goghovi – bobor totiž vytopil celé pole a stal sa neobmedzeným pánom slnečnicového poľa.
Najväčší hlodavec
Bobor európsky (predtým známy ako vodný) je najväčším hlodavcom Európy a svojou veľkosťou ho z hlodavcov predstihuje iba kapybara, ktorá obýva južnú Ameriku. Dospelé exempláre dorastajú do dĺžky 80 – 120 cm, pritom plochý šupinatý chvost, ktorý slúži aj ako zásobáreň tuku, môže byť 25 – 50 cm dlhý, 13 – 20 cm široký a 4 cm hrubý. V kohútiku bobry dosahujú výšku 30 – 60 cm a váhu 11 – 30 kg. Medzi pohlaviami nebadať zásadné rozdiely. Nosné aj ušné otvory dokáže bobor vodotesne uzatvárať a prenikaniu vody ku koži bráni tiež mimoriadne hustá, dobre premastená srsť. Svetlohnedá, tmavohnedá, ba i čierna (no najčastejšie červenkasto hnedá) srsť vynikajúco chráni aj pred stratou tepla, čo má obrovský význam najmä v zimnom období, kedy sa pod ľadom často pohybujú v extrémne studenej vode. Na mastenie srsti bobry používajú sekrét žľazy z oblasti análneho otvoru.
Životu vo vodnom živle dokonale vyhovuje torpédovitý tvar tela, plávacie blany na zadných labkách a, samozrejme, plochý chvost, ktorý bobor používa ako pádlo, veslo, kormidlo či ako oporu, keď stojí na labkách a ohryzuje strom. Zvyčajne sa bobry ponárajú na dve-tri minúty, no v prípade potreby vydržia pod vodou až dvadsať minút (!), čo umožňuje obzvlášť veľká kapacita pľúc a tiež skutočnosť, že okrem pľúc im na výmenu kyslíka slúži aj pečeň.
Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý sluch a čuch a jeho predné končatiny sa veľmi podobajú ľudským rukám. Vďaka protistojnému prstu dokáže uchopiť vetvičku, upravovať si srsť a budovať svoje stavby. Rozštiepené nechty na druhom a treťom prste zadných nôh slúžia pri ošetrovaní srsti.
Mohutné hryzáky
K masívnej lebke bobra sa upínajú mocné svaly, ktoré pohybujú silnou čeľusťou. Chrup má celkom 20 zubov, pričom medzi nimi vynikajú charakteristické mohutné oranžové hryzáky, ktoré bobor dokáže využiť ako skvelý „pracovný“ nástroj s tlakom až 80 kp (u človeka maximálne 40 kp). Zuby sa pritom neustále obnovujú: spodné (slúžiace na hryzenie dreva) dorastajú rýchlejšie, vrchné (slúžiace na pridržiavanie dreva a na oporu spodným) pomalšie. Rýchlejšie sa opotrebúvajú na zadnej strane, čím zo skloviny vzniká ostrá hrana podobná dlátu. Bobor hlodá celé triesky a za noc dokáže „zoťať“ strom o hrúbke 25 – 30 cm. Za niekoľko dní si však poradí i so stromom s priemerom 80 cm. Keďže svoje mäsité pery dokáže pevne zomknúť, aby sa mu do ústnej dutiny nedostala ani kvapka vody, môže pracovať aj pod vodou.
Jedálny lístok
Obdobie raja pre bobry nastáva na jar, ktorú túžobne očakávajú predovšetkým kvôli čerstvej bylinnej potrave – tá tvorí ich jedálny lístok až do konca leta. Na jeseň potom začínajú s typickým okusovaním pobrežných mäkkých drevín, lebo počas zimy musia byliny nahradiť drevinami. Jesenný drevorubačský ošiaľ kulminuje, keď bobry vycítia blížiace sa mrazy. Vtedy padá strom za stromom a pred vchodom do nory si uskladňujú celé koruny. Takto sa zásobujú na zimné mesiace, lebo neupadajú do zimného spánku. Keď začne hladina vody zamŕzať, usilovne rozbíjajú ľad okolo vchodu a miest na žranie. Ak sú mrazy natoľko silné, že ľad nestíhajú rozbíjať, prichádza na rad nahromadená zásoba konárov pred norou. Zimné zásoby tvoria tiež konáre, umne napichané do dna toku či nádrže (množstvo zimných zásob pre jednu rodinu sa odhaduje na cca 1,5 m3 drevnej hmoty).
Bobrom najviac chutia topole, vŕby, jelše a brezy (zásadne sa vyhýbajú len agátu), no samotné drevo nekonzumujú, iba kôru a jemné vetvičky. Do predných labiek šikovne uchytia starostlivo naporciované halúzky a potom z nich ohlodávajú kôru. Bobor je striktný vegetarián a vôbec nežerie ryby, ako sa mnohí nazdávajú. Naučil sa však využívať niektoré kultúrne rastliny (už spomenuté slnečnice, kukuricu či repu). Čo sa týka potravy, bez nadsázky možno vyhlásiť, že konzumovanie, to je základná činnosť bobra a keď práve nežerie, hľadá, čo by zožral.
Aby bobor dokázal stráviť drevo, má v slepom čreve zvláštnu mikrobiálnu fermentáciu a jeho zažívanie prebieha dvakrát – aby získal čo najviac výživných látok. Bobor vylučuje riedku zelenú fekálnu hmotu, a tú znova požiera. Vylučuje však aj iný druh fekálií – podobné guličkám pilín.
Rodina
Bobry sú monogamné živočíchy, žijúce v trvalom rodinnom zväzku, čo medzi hlodavcami býva jedinečným javom. Žijú podobne ako ľudia v rodinných skupinách, majú zložitý komunikačný systém, stavajú domy, uchovávajú si potravu a tvoria dopravnú sieť budovaním kanálov, menia životné prostredie podľa svojich potrieb.
Bobry si svoje teritórium ostražito strážia a hranice si značkujú výlučkom z pižmovej žľazy. Ak sa objaví narušiteľ, okamžite býva odhalený a zaháňaný. Najprv prichádza na rad zastrašovanie haluzami, ktorými bobor udiera o hladinu vody. Keď tento spôsob neúčinkuje, nasledujú fyzické potýčky, pri ktorých si bobry môžu vzájomne ublížiť – v znečistených vodách môže mať infekcia fatálne následky.
Pri optimálnych podmienkach sa rodina skladá z páru dospelých jedincov, mláďat a ročných jedincov, ktoré sa od rodičov sťahujú vo veku dvoch rokov. Pokiaľ by so svojím odchodom predsa len váhali, bobrica ich pred narodením nových potomkov bez ľútosti vyženie. Pri hľadaní „nového domova“ prekonávajú mladé bobry od 20 do 250 km a dokážu zdolať nielen vodné toky, ale aj menšie horské prekážky. Osobne mi vždy prišlo akosi ľúto, keď sa mladé bobríky vydávali na púť za novým domovom, pretože boli mojimi najväčšími kamarátmi a poznal som ich nielen podľa výzoru, ale tiež podľa charakteristického správania. Každý mal celkom inú povahu a originálnu individualitu.
Tomáš Hulík
foto Tomáš Hulík
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2021)