Sedím na lavičke v zoologickej zhrade, jesenné slnko sa snaží ešte zohriať vzduch okolo a pred sebou vidím krásneho elegantného tvora. Má štíhle nohy, ktoré nesú váhu aj viac ako jednu tonu, dlhý štíhly krk a malú hlavu s múdro vyzerajúcimi očami.
Žirafy sú úchvatné stvorenia, najvyššie suchozemské cicavce, ktoré môžu dosahovať výšku až 6 metrov. Musí to byť úchvatný pohľad na svet z takej výšky. Z pohľadu stavby tela, komunikácie a správania predstavujú súhrn veľmi zaujímavých skutočností. Už len samotný výzor! Nám, ľuďom sa môžu zdať rovnaké, no sfarbenie každej žirafy je jedinečné – rovnako ako ľudské odtlačky prstov alebo sfarbenie zebier. Majú dlhý krk, v ktorom sa, podobne ako u človeka, nachádza 7 krčných stavcov. Jeden krčný stavec pritom meria približne 30 cm a váži aj pol kila. Samec sa od samice veľmi nelíši a hlava samca môže vážiť aj 15 kg. Na hlave sa nachádzajú kostené výbežky (rožky) pokryté kožou. A koľko ich žirafa má? Niektoré jedince ich majú dva, niektoré aj päť. Zo zmyslov majú najlepší zrak. Dokážu spoznať ďalších jedincov zo stáda na vzdialenosť tisíc metrov. Rozlišujú aj konkrétne farby – červenú, oranžovú, žltozelenú, zelenú, modrú a fialovú.
Úžasné parametre
Keď na vás žirafa vyplazí jazyk, je to celkom zážitok. V závislosti od svetla môže byť farba jazyka čierna, sivá až purpurová. Tmavá farba pokrýva asi len 20 cm časti jazyka, zvyšok je ružovkastý. Tmavú farbu spôsobuje prítomnosťou pigmentu melanínu. Hoci neexistuje vedecky dokázaný dôvod tohto zafarbenia, mnohí veria, že poskytuje ochranu pred UV žiarením. Dávalo by to zmysel, pretože žirafy sa môžu kŕmiť aj 12 hodín denne s vyplazeným jazykom vystaveným slnku. Je taký dlhý (úctyhodných 50 cm), že si ním dokáže umyť nos aj oči. Potravu žirafy tvoria hlavne listy akácií. Hoci majú nepríjemné tŕne, žirafa omotá jazyk okolo celého konára a strhne z neho všetky listy naraz. Keďže jazyk má veľmi ohybný, tŕne ju nepopichajú. Ak sa tŕň aj zapichne do jazyka, husté lepkavé sliny s antiseptickými vlastnosťami zabránia rane zapáliť sa. Ochranu pred tŕňmi zabezpečujú aj kožené pery. V teritóriách s nedostatkom minerálov, hlavne fosforu a vápnika, vedci pozorovali, že žirafy obhrýzajú kosti uhynutých zvierat. Takýmto správaním (osteofágia) si dopĺňajú potrebné minerály.
Žirafy vypijú naraz viac ako 10 litrov vody. Bez vody vydržia dokonca dlhšie než ťava, pričom zásoby tuku si neukladajú do hrbov, ale pod kožou na krku. Pitie je pre ne namáhavé a hlavne nebezpečné. Musia pokrčiť zadné nohy, predné doširoka rozkročiť a zohnúť krk až k zemi. V takýchto momentoch ich ľahšie môže uloviť šelma alebo krokodíl.
Srdce žirafy váži 11 kg a pumpuje 60 litrov krvi za minútu. Keď sa tento velikán skloní k zemi, hlava musí prekonávať rozdiel viac ako 5 m za veľmi krátky čas. Ľudia by pri takýchto pohyboch dostávali závrat a pri náhlom prekrvení mozgu a zvýšení tlaku by hrozilo aj prasknutie cievy (mozgová porážka). Žirafy však v cievach, vedúcich zo srdca do mozgu a späť, majú chlopne, ktoré fungujú ako priehrady na rieke. Tie zabraňujú náhlemu a nadmernému pretekaniu a odtekaniu krvi do a z mozgu. Aj takýmto spôsobom sa žirafa adaptovala, aby v prípade ohrozenia mohla rýchlo uniknúť predátorom.
Ak ste niekedy videli žirafu bežať, musíte uznať, že jej cval pôsobí ako spomalený záber z filmu. Dokáže však bežať až rýchlosťou 50 km/h. Na nohe má dve kopytá (zaraďuje sa preto medzi párnokopytníky) a v ohrození ich môže používať na obranu. Má takú silu, že dokáže rozdrviť lebku leva. V niektorých rezerváciách pozorovali, že žirafy dokázali prekonať dvojmetrový plot a hoci nepatria medzi aktívnych plavcov, nemajú problém ani s prebrodením jazier s nízkou hladinou.
Inou zaujímavosťou je, že majú veľmi krátky spánok a oddychujú tak, že vtiahnu nohy pod telo. Pri ležaní musia mať hlavu vyššie ako žalúdok, inak zvracajú. Fáza, kedy spia skutočne tvrdo, trvá len 20 minút a výlučne v noci. Vtedy bývajú najzraniteľnejšie. Aby sa postavili, potrebujú 18 sekúnd a kým sa im prekrví hlava, čakajú ďalšiu minútu.
Dlho sa predpokladalo, že žirafy sú nemé, no vedci zistili, že komunikujú prostredníctvom rôznych zvukov podobných mečaniu, pískaniu, chrčaniu. Dokonca existujú záznamy o tom, že pri komunikácii využívajú infrazvuk.
Samce, samice, mláďatá
Žirafy nie sú teritoriálne. Ich územie môže zahŕňať rozlohu až 120 km2. Zvyknú sa pásť spolu so zebrami a antilopami, čo zvyšuje bezpečnosť celej skupiny – viac očí rýchlejšie spozoruje predátora. Keďže žirafy žijú mierumilovne, je niekedy veľmi náročné odpozorovať, ktoré zviera je dominantné a ktoré podriadené. Boje samcov sa odohrávajú pri tzv. „krčných“ súbojoch. Jedince stoja vedľa seba alebo proti sebe a krk s hlavou používajú ako kladivo. Cieľom je trafiť protivníka do tela alebo do nôh. Samce pohlavne dospievajú vo veku 3,5 roka, ale mentálne – aby mohli súperiť s dospelými samcami – až pred 7. rokom života. Samice môžu byť pohlavne aktívne, keď dosiahnu vek 4 rokov. Ich obdobie ruje závisí aj od životných podmienok. Ak nie je dostatok potravy, neprichádzajú do ruje aj celý rok.
Pári sa iba najsilnejší samec, ktorý si túto výsadu vybojoval. Keďže samica je rujná iba počas jedného dňa v rámci dvojtýždňového cyklu, musí byť samec pri dvorení vytrvalý a neustále zisťovať, ktorá zo samíc je práve v ruji. Pristupuje k samici, olizuje jej chvost alebo sa nosom otiera o jej boky. Pri močení samice zachytáva malé množstvo tekutiny na jazyk, a takto zisťuje prítomnosť pohlavných hormónov v moči a jej pripravenosť na párenie. Ak je pripravená, stráži si ju pred ostatnými samcami a stále sa zdržiava v jej blízkosti. Na rozdiel od zdĺhavého dvorenia, párenie (pri ktorom sa samec postaví na zadné a primkne sa k samici) trvá iba zopár sekúnd.
Po 15 mesiacoch gravidity sa väčšinou rodí jedno mláďa. Dvojičky sú extrémne zriedkavý prípad. Ak berieme do úvahy, že žirafa je schopná reprodukcie do 20. roku života, za svoj život môže porodiť až 10 mláďat. Priemerne však odrodí 6 – 8 mláďat. Samotný pôrod je veľmi „dramatický“, matka totiž rodí postojačky a mláďa padá z výšky takmer dvoch metrov. Žirafa spravidla rodí na úsvite, aby mláďa do nasledujúcej noci zosilnelo – v noci totiž hrozí najväčšie nebezpečenstvo od predátorov. Pôrod trvá hodinu až dve, pričom ak matka spozoruje nepriateľa, je schopná pôrod oddialiť aj o niekoľko hodín a rýchlo sa dať na útek. Niekedy vyhľadá húštinu alebo krovie, aby mláďaťu stlmila pád. Zväčša rodí sama, ale stáva sa aj, že ju obklopia iné jedince a chránia ju. Mláďa váži viac ako 50 kg, meria necelé dva metre a už po 25 minútach po pôrode je schopné stáť a nasledovať matku. Rastie veľmi rýchlo: prvý týždeň pridá na výške 23 cm a každý nasledujúci 7 – 13 cm. Po prvom roku už merajú 4 metre.
Stáda žiráf väčšinou pozostávajú z príbuzných samíc a ich mláďat alebo zo skupín nepríbuzných dospelých samcov. Rôzne skupiny sa niekedy môžu stretnúť a zhromaždiť vo väčších stádach. Boli zaznamenané aj prípady, že sa samica starala o mláďa inej samice, počas jej neprítomnosti. Žirafy strávia až 30 % svojho života v post-reprodukčnom stave. U cicavcov, vrátane ľudí, sa to nazýva „hypotéza starej matky“: ženy / samice žijú dlho po menopauze, aby mohli vychovávať po sebe nasledujúce generácie potomkov. Tento jav možno sledovať aj u kosatiek, slonov či šimpanzov.
Žirafy v Európe
V Európe sa chovajú všetky druhy žiráf (okrem žirafy masajskej) na takmer 200 miestach v počte viac ako 800 jedincov. Na Slovensku chová žirafy iba ZOO Bratislava, konkrétne žirafy Rotschildove, ktoré patria medzi najrozšírenejší druh zo všetkých chovaných druhov v európskych inštitúciách.
Prvé žirafy boli z Núbie prevezené po rieke Níl do Egypta už v roku 2500 p.n.l.. Jednu žirafu pre zoologickú záhradu kráľovnej Hatšepsovet darovali dobyté kolónie. Egyptský kráľ Ptolemaios II. daroval žirafu gréckemu kráľovi Dionýzovi a v Ríme prvú žirafu videli v roku 46 p.n.l. ako dar Kleopatry pre Júlia Cézara.
V Schönbrunne sa prvá žirafa objavila z iniciatívy egyptského pašu Muhammada Alího. Jej odchyt sa uskutočnil v Dárfúre v roku 1827 a plavila sa z Alexandrie do Benátok. Zvyšok cesty prešla pešo alebo na voze.
V roku 1954 priviezli do ZOO Praha žirafu masajskú. Neskôr v 70. rokoch tam Josef Vágner, riaditeľ zoologickej záhrady Dvůr Králové, dodal žirafy Rotschildove. Chov žiráf v európskych zoologických záhradách riadi koordinátor, ktorý má prehľad o všetkých jedincoch a určuje, kde ktoré zviera pôjde, či a s kým sa bude páriť. V zoologických záhradách sa totiž nachádzajú i jedince, ktoré sú hybridné alebo nemajú známy pôvod. Koordinátor preto dohliada, aby počty žiráf boli pre podmienky zoologických záhrad udržateľné a aby v budúcnosti v prípade ohrozených druhov bolo možné niektoré jedince vrátiť späť do prírody.
Žirafy v Bratislave
S chovom žiráf v ZOO Bratislava sa začalo v roku 1984. Vtedy tam doviezli Klotyldu, samicu žirafy sieťovanej, ktorá pochádzala z Kene, z cesty prof. Josefa Vágnera, svetoznámeho ochrancu vymierajúcich druhov zvierat. O tri roky neskôr sa chov rozšíril o samicu Evu a samca Adama, pochádzajúcich zo stuttgartskej ZOO Wilhelma, ktorým sa podarilo splodiť 4 potomkov, a ten prvý – samček Emir – sa narodil v roku 1986. Adam ešte splodil dvoch samčekov s Klotyldou.
V súčasnosti v bratislavskej ZOO žije skupina žiráf Rotschildových: 23-ročná samica Tejla, jej dve dcéry Layla a Salome a vnuk Jamil. Salome sa narodila už v bratislavskej ZOO v roku 2011 a Jamil v roku 2015.
Alexandra Ritterová
foto iStock, Zoo Bratislava
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)