Vyteperiť sa z Modry do Bratislavy je pre mňa vždy malý obrad. Človek väčšinou ešte cíti v nose vôňu čerstvo pokosenej otavy, v ušiach mu doznieva susedova kosačka a zrazu stojí pred divadlom. Mám rada chvíľu, keď v divadle zhasnú svetlá. Nielen tmu, ale aj zvláštne ticho, keď sa všetci odniekiaľ v hľadisku staneme rodinou, hoci sa nepoznáme. Vopchám do kabelky pokrčený lístok a čakám. Divadlo je vždy čosi špeciálne – mám rada slová, pohyby aj pauzy, kedy na javisku nikto nič nehovorí, predsa sa však povie všetko. Niekedy sa pristihnem, že nesledujem hercov, ale ľudí okolo seba. Staré dámy s perlovými náhrdelníkmi, čo voňajú po fialkách, aj mladých, ktorí sa ošívajú v priveľkých sakách. Všetci sme sa prišli nechať trochu oklamať zahranou pravdou… Bola som v divadle na Silvestra, vláčim sa na premiéry, reprízy aj derniéry a naposledy, keď som sa usadila do červeného kresla v SND, tuším hrali Maupassanta. Čítali ste Guľôčku? Príbeh o nešťastnej slečne Elisabeth, ktorú všetci v kočiari najprv ofrflali, lebo im nevoňala a potom ju vyjedli, lebo mala plný košík dobrôt. A nakoniec ju hodili cez palubu ako starú baganču, keď už nebola užitočná. Na javisku je príbeh trochu iný. Sedíte, pozeráte na ľudskú malosť a v duchu si hovoríte: „Veď toto sme my!“ To nie je Francúzsko pred sto rokmi, to je kľudne aj streda v Modre alebo piatok v Bratislave. Tá scéna, kde ju nútia k tomu, čo sa jej hnusí, aby si zachránili kožu… Striaslo ma. Hra mi pripomenula všetko, o čom rada čítam, rozprávam aj píšem – ako si ľudia vedia navzájom naložiť, aj keď sa trebárs tvária ako svätí za dedinou. Vyšla som von a cítila zvláštny smútok zmiešaný s obdivom. Maupassant bol majster, vedel, že pod kabátmi a perlovými náhrdelníkmi sa niekedy skrýva strach. To je na divadle najkrajšie. Človek odchádza domov, v taške program, v hlave Guľôčka a v srdci pocit, že hoci je svet niekedy nespravodlivý, kým o tom vieme písať a hrať a smiať sa na vlastnej tragédii, stále sme ľuďmi. Aj včera, šli sme so sesternicou Judit, obe vyparádené, akoby sme šli na audienciu k anglickému kráľovi. Český spisovateľ Ludvík Aškenazy by možno povedal, že v tej tme sa z nás stávajú deti, ktoré čakajú na zázrak, čo sa zmestí do dlane. Lenže náš zázrak sa začal už pri vchode. Judit, ktorá ma pozvala, šmátra v kabelke, vyhadzuje rúže, staré účtenky aj omrvinky z keksíkov… a lístky nikde! Ostali doma na stole vedľa nedopitej kávy, opustené ako dáke rukavičky háčkované. Už som nás videla, ako sa potupne vraciame domov! „Pustite nás, prosím,“ pozreli sme na pani uvádzačku očami ranených srniek. Ešteže mi Judit tie lístky poslala na fotke, akože ich má. Otŕčali sme fotku lístkov na pracovnom stole pani uvádzačke! A ona nás so smiechom pustila. Možno pochopila, že bez umenia by sme v ten večer jednoducho neprežili. Lebo v divadle je všetko naozajstné, aj kulisy z preglejky. Človek chvíľu predstiera, že je niekým úplne iným. Lenže osud mal pre Judit pripravený ešte jeden fór. Sedeli sme v tme a ja som cítila, ako ma šaty neposlúchajú. Boli to šaty, ktoré kedysi pasovali inému telu, alebo možno inému času. Látka sa mi zarezávala pod ramenami, každý šev bol napnutý na prasknutie. Sedela som vystretá, sústredená na tlak v páse a cítila, že Judit vedľa mňa bojuje s niečím podobným. Obe sme boli uväznené v textile, ktorý nemal pochopenie pre koláče. Odrazu, keď sa tak poriadne, úľavne nadýchla, ozvalo sa také to zradné „bzzzt“. Roztrhol sa jej vzadu zips. Na celých šatách! Sedela strnulá v tiež modrých nových šatách ako dáky modrý kvet, čo sa bojí pohnúť, aby mu neodpadli lupene. „Verona,“ drgla do mňa lakťom a v tme jej zaiskrili oči ako mačke, „mne sa zdá, že som sa práve rozpadla.“ „Akože si sa rozpadla? Morálne?“ šepla som naspäť. „Nie, fyzicky! Zips je v ťahu. Cítim prievan až pri lopatkách. Ak sa pohnem, uvidí ma celé národné aj s kulisármi v portáli.“ „Neseď ako soľný stĺp, veď si v divadle, nie na korze,“ snažila som sa ju upokojiť, hoci mi už mykalo kútikmi. „Mne je to jedno, ja sa stadiaľto nepohnem. Budem tu sedieť do rána, kým nezhasnú aj núdzové svetlá,“ odvrkla Judit tragicky vážne, čo milujem. „Tu máš, zakry sa,“ pošepla som jej a s povzdychom som si vyzliekla sako. Vlastne som ním pôvodne chcela rafinovane zamaskovať nedostatky vlastnej postavy, aj moje šaty boli akési podozrivo tesné, akoby sa v skrini o číslo zmenšili. Ale sesternica v núdzi je viac než pohodlie. Podala som jej ho a zrazu som tam sedela v celej svojej nádhere, zatiaľ čo Judit sa doň vďačne zabalila ako do deky. Zrazu sme tam sedeli v obrátených rolách – ona v malých šatách zachránená mojím mimikri sakom a ja odhalená v malých šatách, ktoré ma škrtili pri každom slove z javiska, ale aspoň ešte držali pokope. Na scéne trápili Guľôčku a ja som s ňou v tom nepohodlí cítila zvláštnu solidaritu. Keď sme po predstavení vychádzali von, vietor nám fúkal do chrbtov. Kráčali sme k autu – Judit v mojom saku a ja v úzkej látke, ktorá mi konečne dovolila vydýchnuť. Bolo to presne také, aké má umenie byť – trochu tesné, trochu smiešne a v konečnom dôsledku veľmi ľudské. Smiali sme sa tak, že nám tiekli slzy. To predstavenie sa volalo Umenie pre život. Bol to už jedenásty ročník, večer pre lekárov z onkológie a pre tých, ktorí sa s chorobou pokúšajú vyjednávať o čase. Sedeli v divadelnej tme spolu s nami. Ludvík Aškenazy by možno napísal, že aj život je zavše ako pritesné sako, ktoré nás občas škrtí pod krkom, no a my v ňom musíme odohrať svoje predstavenia so vztýčenou hlavou, aj keď nás vzadu na chrbte zradí zips. Umenie však nie je len to, čo sa deje pod reflektormi, ale zavše ním môže byť aj tiché gesto, keď niekomu v tme podáte kus svojho oblečenia, aby mu nebola zima na duši. Sedeli sme v aute, Judit si upravovala priveľký rukáv saka a ja som sa pozerala na osvetlené okná divadla. V ten večer sme tam všetky – s roztrhnutými zipsami aj s tesnými šatami – hrali to isté. Hru o kúsku ľudskej dôstojnosti, ktorá sa nepozerá na to, či nám kostýmy sedia, ale na to, či nás má kto v tme prikryť a prehodiť nám cez plecia sako. Prajem vám, aby ste mali vždy nablízku niekoho, kto vám v pravej chvíli podá ruku alebo aspoň sako. Je apríl, kabáty sa už nosiť nebudú, budeme chodiť len tak naľahko, v sakách, pod ktorými sa dá ukryť všeličo – roztrhnutý zips, ale aj srdce. Vaša Veve
Veronika Šikulová