Mentálna koučka Petra Zorvan, ktorá v minulosti pracovala aj s Petrou Vlhovou, hovorí, že ak by mala zhrnúť podstatu svojej práce, povedala by to asi takto: „Pomáham mladým športovcom, aby ich hlava nebola ich najväčším súperom.“ Čo to všetko znamená a prečo sa okrem vrcholových športovcov rozhodla venovať aj tým mladším a začínajúcim, často ešte deťom, objasňuje v našom rozhovore.
1. Ako sa to stalo, že ste sa od koučovania vrcholových športovcov zamerali na mentálnych tréning mladých športovcov?
Bol to úplne prirodzený krok. Stále pracujem aj s vrcholovými športovcami a veľmi ma to baví. Práve práca s nimi bola vlastne impulzom, prečo som sa začala viac venovať aj mladým športovcom. Pri práci s vrcholovými športovcami si často všímam jednu vec: mnohé mentálne problémy, ktoré riešia v dospelosti, majú korene v období, keď ešte len vyrastali. Ide o úplne základné veci – práca s chybou, zvládanie tlaku, vzťah k výkonu, sebavedomie alebo schopnosť regulovať emócie. Ak sa tieto zručnosti nerozvíjajú v mladosti, keď je mozog veľmi plastický a otvorený učeniu, v dospelosti sa menia oveľa ťažšie. Postupne som si uvedomila, že veľká časť práce s dospelými športovcami je vlastne doháňanie základov, ktoré mali vzniknúť oveľa skôr. Práve preto som začala viac pracovať s mladými športovcami a s ich rodičmi.
2.Pozornosť zameriavate na tínedžerov a tínedžerky od 12 do 18 rokov. Prečo práve od dvanástich?
Do tohto veku ešte nie sú dostatočne vyvinuté niektoré časti mozgu, najmä oblasti zodpovedné za sebareflexiu, reguláciu emócií a uvedomovanie si vlastných myšlienok. Mentálny tréning v tom zmysle, ako ho robíme s tínedžermi (teda práca s myšlienkami, emóciami a vnútorným dialógom), je preto efektívnejší až v období, keď tieto schopnosti začínajú dozrievať. Obdobie od 12 rokov je z pohľadu vývinu mozgu aj osobnosti mimoriadne dôležité. V puberte sa mení nielen telo, ale aj spôsob myslenia, vnímanie seba samého, vzťahy s okolím či citlivosť na hodnotenie. Mladí športovci v tomto veku často zažívajú veľké výkonnostné skoky, ale zároveň aj veľké pochybnosti o sebe. Práve v tomto veku sa zároveň formuje sebavedomie, vzťah k výkonu a chybám, schopnosť zvládať tlak či vnútorná motivácia. Ak sa tieto veci uchopia správne, šport môže byť obrovskou školou života. Ak nie, práve v tomto období veľa detí zo športu odchádza.
3.V čom vidíte rozdiely v mentálnom tréningu vrcholových športovcov a detí v puberte?
Najväčší rozdiel je v tom, že u mladých športovcov mentálne zručnosti často ešte len budujeme, zatiaľ čo u dospelých ich skôr optimalizujeme alebo opravujeme. Vrcholoví športovci často prichádzajú s konkrétnymi problémami, napríklad zvládanie tlaku pred veľkým zápasom, výkonnostný blok alebo návrat po zranení. Veľmi často sa však ukáže, že problém nie je v samotnom výkone, ale v tom, ako športovec o sebe a o situáciách premýšľa. Stretávam sa napríklad s veľmi silným negatívnym vnútorným dialógom. Športovec po chybe okamžite začne premýšľať: „Zasa som to pokazil. Na toto nemám.“ Takéto myslenie dokáže výkon veľmi rýchlo ovplyvniť. Niekedy ide o vzorce, ktoré si športovci vytvorili ešte v mladosti, napríklad prílišnú sebakritiku alebo presvedčenie, že chyba znamená zlyhanie. Pri mladých športovcoch je práca trochu iná. Tam sa snažíme tieto mentálne zručnosti budovať od začiatku. Veľký rozdiel je aj v tom, že pri mladých športovcoch pracujem vždy v širšom systéme. Dôležitú rolu zohrávajú rodičia aj tréneri. Niekedy stačí malá zmena v komunikácii dospelých a dieťa sa mentálne posunie veľmi rýchlo.
4.Je tzv. syndróm podvodníka (imposter syndrom) univerzálny psychologický jav, ktorí môžu pociťovať aj vrcholoví športovci?
Áno, a možno častejšie, než si ľudia myslia. Syndróm podvodníka znamená, že človek má pocit, že jeho úspech je skôr náhoda a že raz všetci zistia, že na to vlastne nemá. Navonok môže pôsobiť sebavedomo, ale vo vnútri má pochybnosti, či si svoje výsledky skutočne zaslúži. Povedané na príklade mladého športovca, ktorý sa dostal do reprezentácie: Navonok to vyzeralo ako veľký úspech, ale keď sme sa rozprávali, povedal, že má pocit, že tam vlastne nepatrí. Že ostatní sú lepší a on sa tam dostal iba náhodou. To je presne moment, keď hlava nedokáže prijať vlastný úspech. Imposter syndróm sa môže prejavovať rôzne: niekto má strach z veľkých súťaží, niekto sa neustále porovnáva s ostatnými, niekto má pocit, že musí stále dokazovať, že na to má. Športovca potom učíme realisticky vnímať svoj výkon a proces, ktorý za ním stojí. Pomáha napríklad analyzovať, čo konkrétne viedlo k úspechu – aké rozhodnutia, aký tréning, aká príprava. Keď športovec začne vidieť súvislosť medzi svojou prácou a výsledkom, pocit „podvodníka“ sa postupne zmenšuje.
5.Prečo potrebujú mentálny tréning aj rodičia mladého športovca?
Pretože rodičia sú najdôležitejšou súčasťou jeho prostredia. Trávi s nimi väčšinu času. Ich reakcie, očakávania a spôsob komunikácie majú obrovský vplyv na to, ako prežíva šport. Veľmi často rodičia robia veci s dobrým úmyslom, ale výsledok je opačný. Napríklad otec, ktorý po zápase analyzuje každú chybu, to robí preto, lebo dieťaťu chce pomôcť zlepšiť sa. Dieťa však môže počuť najmä to, že výkon nebol dosť dobrý. Rodičia zohrávajú v športe aj ďalšiu dôležitú rolu – vytvárať bezpečné zázemie. Miesto, kde sa môže športovec vrátiť aj po nevydarenom výkone. Keď pochopia, ako funguje psychika mladého športovca, často stačí malá zmena v komunikácii a atmosféra v rodine sa výrazne zlepší.
6.Aké najväčšie chyby robia rodičia „koučujúci“ svoje športom nadané deti?
Keď postupne prevezmú rolu trénera alebo analytika. Prečo si to zahral takto, prečo si nespravil toto, čo ti hovoril tréner… Dieťa pritom mnohokrát potrebuje niečo úplne iné – čas spracovať emócie a pocit podpory. Raz mi jeden mladý hokejista povedal vetu, ktorá to vystihuje: „Najhoršie je, keď prehráme a ja už viem, že teraz príde prednáška v aute.“ Rodičia to síce robia s dobrým úmyslom, ale tlak sa vlastne ešte zväčšuje. V psychológii výkonu často hovoríme jednoduchú vec: čím viac má športovec pocit, že musí nesklamať, tým ťažšie sa mu podáva prirodzený výkon. Ďalší častý moment súvisí s obrovskou investíciou rodičov. Vozia deti na tréningy, trávia hodiny na cestách, stojí to veľa času aj peňazí. A je úplne prirodzené, že potom niekedy vznikne pocit, že by sa dieťa mohlo snažiť viac. Problém je, že dieťa môže začať vnímať šport nie ako priestor, kde rastie, ale ako niečo, kde musí splácať očakávania dospelých. Vtedy sa radosť zo športu môže začať vytrácať.
7.Podľa vás teda mladý športovec nepotrebuje rodiča analytika, ale predovšetkým fanúšika…
Analýza výkonu prislúcha trénerom. Rodič by mal byť skôr človek, ktorý stojí na tribúne a drží palce, bez ohľadu na to, ako zápas dopadne. Namiesto otázky „Vyhrali ste?“ alebo „Dal si gól?“ môže prísť jednoduchá otázka: „Ako sa ti dnes hralo?“ To dáva dieťaťu priestor povedať čokoľvek – že ho to bavilo, že sa mu niečo podarilo, alebo aj to, že to bol ťažký deň. Dôležité je potom hlavne počúvať, nie hneď hodnotiť. Niekedy stačí reagovať, že rozumiem, že som videla, ako si sa snažil, bolo vidno, ako ťa to baví…
8.Rodičia sú zvyčajne presvedčení, že najlepšie poznajú svoje deti a najlepšie vedia, čo potrebujú…
Áno, rodičia svoje deti poznajú veľmi dobre. Problém však môže vzniknúť vtedy, keď sa rodič pasuje aj do roly trénera, manažéra aj hodnotiteľa výkonu. Ešte citlivejšia situácia nastáva vtedy, keď začne (často úplne nevedome) premietať do športu dieťaťa vlastné ambície a postupne začne zamieňať svoje predstavy za jeho túžby. Deje sa to veľmi často a väčšinou s najlepším úmyslom. Problém je, že dieťa môže mať úplne inú predstavu o tom, čo chce v športe dosiahnuť alebo ako veľmi sa mu chce venovať. Raz sa ma jeden otec spýtal, či viem naučiť jeho syna, aby viac túžil po víťazstve. A niekedy sa objavia aj úsmevné predstavy o tom, čo mentálny tréning vlastne je. Už som dostala aj otázku, či by som vedela „trochu preprogramovať hlavu“ alebo „poprehadzovať káble v hlave“, aby športovec robil na ihrisku správne rozhodnutia. Realita je, samozrejme, iná. Mentálny tréning nie je o preprogramovaní človeka. Je skôr o tom, že sa športovec učí lepšie rozumieť svojim myšlienkam, emóciám a reakciám.
9.„Plánoval som úspech pre svoje dcéry ešte predtým, než sa narodili.“ Stretávate sa vo svojej praxi s rodičmi podobnými otcovi Sereny a Venus Williams?
Áno, občas sa stretávam aj s rodičmi, ktorí majú veľmi silnú predstavu o tom, kam by sa ich dieťa malo dostať. Ambícia sama o sebe nie je problém. Problém nastáva vtedy, keď sa z nej stane tlak. Raz som jedného mladého športovca požiadala, aby si predstavil, že na tribúne nesedí nikto, kto by ho hodnotil, ani rodičia, ani tréner, nikto. Že by šiel na zápas len sám za seba. Spýtala som sa ho: „S akou hlavou by si tam išiel?” Povedal niečo, čo ma veľmi zasiahlo: „Ja by som tam vlastne vôbec nešiel. Ja tam chodím len preto, že musím.“ To je moment, keď sa šport môže z radosti postupne zmeniť na povinnosť. Deti nepotrebujú rodiča, ktorý plánuje ich športovú kariéru desať rokov dopredu. Potrebujú rodiča, ktorý ich podporuje v tom, čo ich baví tu a teraz.
10.Talent od boha ani úmorné tréningy či všetka snaha sveta nestačia, ak športovec nezvláda to, čo sa deje v jeho hlave. Prečo?
Pretože výkon nevzniká len z fyzickej pripravenosti. Vzniká aj v hlave. Športovec môže byť perfektne pripravený fyzicky, môže mať natrénované všetky technické veci, ale ak ho pred zápasom zaplavia pochybnosti, strach zo zlyhania alebo deštruktívne myšlienky, výkon sa môže úplne zmeniť. Niekedy stačí jedna negatívna myšlienka a zrazu sa pozornosť presunie z hry na vlastnú hlavu. Mentálny tréning je vlastne tréning schopnosti pracovať so svojimi myšlienkami, emóciami a pozornosťou. Veľmi zjednodušene povedané: ide o to, aby športovec dokázal podať svoj výkon aj vtedy, keď je pod tlakom.
Simonetta Zalová
foto archív Petry Zorvan
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2026)