Alanis Morissette je exemplárnym príkladom porekadla „Zmena je život“. Počas kariéry neustále prechádza hudobným, osobným a duchovným vývojom; niekedy bolestným, avšak vždy úprimným a čistým.
Alanis opisuje svoje detstvo ako „ponorené v patriarcháte“. Narodila sa v roku 1974 do katolíckej rodiny a vyrastala v Ottawe v spoločnosti rodičov – učiteľov a dvoch bratov (jeden je jej dvojičkou). Ako mladá sa cítila neviditeľná a bezmocná, no viditeľný a výrazný bol jej hudobný talent, ktorý sa prejavoval už veľmi skoro: tancovala, od šiestich rokov hrala na piano, od deviatich skladala vlastné pesničky. Keď mala desať, zúčastnila sa televíznej show You Can’t Do That on Television a časť peňazí, ktoré účinkovaním v detskom kabarete získala, použila na vydanie svojho prvého singlu Fate Stay With Me.
Vždy cítila nutkanie vyjadriť sa spevom, ale aj inými prostriedkami: „Bola to nevyhnutná vec. Potrebovala som zo seba dostať energiu, ktorá cezo mňa prechádzala.“
Už je čas…
Jej piesne vždy obsahovali útržky vlastného života. Už keď ako štrnásťročná podpísovala prvú zmluvu s kanadskou vydavateľskou spoločnosťou, skladala hlboké, osobné, autobiografické piesne. Avšak očakávania boli opačné: „Zabalili ma do škatuľky mladej popovej umelkyne, ktorá nepíše o vlastnom živote. Keď som sa o to pokúsila a bola otvorená, zakaždým ma napomenuli, takže som sa cítila ako prilepená na jednom mieste. Takmer mi z toho vybuchla hlava!“ Napriek skepse napokon nahrala a vydala debutový album, pomenovaný jednoducho Alanis (1991) a po ňom ešte jeden – Now Is The Time. Popové, až tanečné balady v jej podaní zaznamenali v Kanade pomerne veľký úspech, dokonca sa dočkala nominácie na cenu Juno Awards v kategórii najlepšia ženská umelkyňa, ale za hranicami rodnej krajiny ju nepoznali.
Na nenaplnenú túžbu hýbať sa vpred a umelecky sa rozvíjať našla jednoduchý recept: keď už nevydržala pocit, že ju zväzujú nezmyselné príkazy, nahrávacej spoločnosti jednoducho povedala zbohom. Presťahovala sa do Los Angeles a dúfala, že sa jej podarí chytiť nový vietor do plachiet, dať svojej hudbe inú podobu a nájsť ľudí, ktorí by jej v tom pomohli. A mala šťastie! Zoznámila sa totiž s muzikantom a producentom Glenom Ballardom, ktorý spolupracoval aj s Michaelom Jacksonom či v tom čase populárnym Davidom Hasselhoffom. Niekto tomu hovorí chémia, možno rovnaká krvná skupina, iný zasa iskra, ktorá medzi ľuďmi preskočí – v každom prípade bola táto spolupráca od začiatku odsúdená na úspech. „Verila mojim schopnostiam a ja som veril jej, že spraví tie najlepšie piesne,“ hovorí Glen. „Občas sa spýtala, či môže v texte hovoriť o tom či onom, ale zakaždým som jej povedal – samozrejme, že môžeš! Chcel som, aby použila všetko, čo vychádza priamo z jej srdca.“
Nie je to irónia?
„Skladala som piesne, jedla, spala, prežívala môj románik s Los Angeles, cez víkend som sa vozila na kolieskových korčuliach a okrem toho som už nič iné nerobila. Mám na to farebné spomienky,“ usmieva sa Alanis. Trošku však zavádza, pretože okrem zábavy sa zašívala s Glenom Ballardom v nahrávacom štúdiu. Album, ktorý z ich spolupráce napokon vzišiel, z nej za jedinú noc spravil megahviezdu katapultovanú rovno do stratosféry.
Jagged Little Pill (1995, Maverick Records) hneď od začiatku zaznamenal obrovský úspech: získal štyri ceny Grammy, predalo sa z neho viac ako 30 miliónov kusov, stal sa najpredávanejším ženským debutom v USA a najpredávanejším debutom v celosvetovom meradle. Pritom ani Alanis, ani Glen nemali od albumu žiadne veľké očakávania, no keď sa video k pilotnému singlu You Oughta Know dostalo do MTV a pieseň do rádií, úspechu sa nedalo ubrániť. Ďalšie single All I Really Want a Hand In My Pocket iba potvrdili, že nejde o náhodu. Médiá ju označovali za mimoriadne talentovanú, s veľkou budúcnosťou, niektoré však uštipačne predpovedali jej úspechu krátke trvanie a jej hlasu vyčítali ukričanosť a hnev. A čiastočne mali pravdu: „Hnev hýbe všetkým,“ povedala oveľa neskôr v istom rozhovore. „Dopomohol mi dospieť k najvýraznejším zmenám v mojom živote.“
Ako najväčšia irónia sa však zdá, že jej veľká hudobná kariéra ešte len odštartovala a už bola na svete komerčne najúspešnejšia pieseň, akú kedy (predtým aj potom) zložila. Singel Ironic sa stal nesmrteľným, no zároveň veľmi diskutovaným, pretože sa v ňom spomínajú situácie, ktoré speváčka označila za ironické, no podľa mnohých je v nich irónie len za máčny mak: „Dopravná zápcha, keď ideš práve neskoro / Značka „nefajčiť“, keď máš fajčiarsku pauzu / Je to ako desaťtisíc lyžíc, keď jediné, čo potrebuješ, je nôž / Je to ako stretnutie s mužom mojich snov / a potom stretnutie s jeho krásnou ženou / Nie je to ironické, čo myslíte? / Tak trochu ironické, naozaj si to myslím…“
Volanie o pomoc
V 90. rokoch bola hlasom svojej generácie. Viezla sa na vrchole prílivovej vlny ženských interpretiek, vypredávala štadióny a zapĺňala hudobné kluby, no čím väčšia bola jej popularita, tým menšia bola samotná Alanis. Uzatvárala sa do seba a cítila sa izolovaná.
„Bolo to neskutočné. Ľudia ma sledovali až do hotelovej izby, chceli vedieť, čo mám v šatníku, chceli sa dotknúť mojich vlasov, dokonca mi ich raz na letisku začali strihať nožničkami,“ spomína a dodáva, že jej vôbec nebolo do smiechu. Ba práve naopak. Je si celkom istá, že sa nasledujúce dva roky ani raz neusmiala, pretože sa preladila do kritického „módu prežitia“. Jej pohľad smeroval väčšinou do zeme a ak dovtedy zo všetkého najradšej pozorovala iných ľudí a predstavovala si detaily ich života, odrazu sama stála v centre pozornosti. „Sedela som v nahrávacom štúdiu, osamotená hodiny skladala piesne a cítila sa bezpečne. Potom som vybehla na pódium, kde sa zo mňa stala otvorená, komunikatívna, žiariaca a uletená párty žena.“ Svoj schizofrenický život neskôr opísala v autobiografickej knihe a odhalila v nej aj temnejšie detaily. V ozdravnej nádeji priznala všetko, čo zažila, vrátane zneužívania a znásilnenia („Táto kniha mi pomôže zbaviť sa pocitov hanby.“), bulímie, anorexie („Často sa stretávam s tým, že ľudia hľadajú v jedle spásu pred úzkosťou, strachom, nudou, sklamaním, samotou či smútkom.“) a lesbického vzťahu, ktorý mala v štrnástich rokoch s oveľa staršou ženou. Netajila sa ani skúsenosťou s drogami, okrem práce a jedla však vraj nikdy nebola na ničom inom závislá. Pomohla teda kniha vymazať čierne škvrny na jej duši? „Byť k sebe láskavá a odpúšťať si krehkosť v prostredí, ktoré kladie taký veľký dôraz na dokonalosť, nebolo nikdy ľahké. A priznávam, že som v tomto ohľade ani nebola celkom dôsledná. Ale písať o tom mi pomáha.“
(Celý článok nájdete v októbrovom MIAU)
Gabina Weissová
foto Sony Music, Sita