Napísala som knižku o Moyzesovom kvartete, ktoré má štyridsať rokov. Stano Mucha – prvé husle, František Török – druhé husle, Alexander Lakatoš – viola, Ján Slávik – violončelo. Začali kdesi na konzervatóriu ako mladí chlapci, hrávali na vysokej škole, spolu si odskákali vo VUS-e vojnu a napokon hrávali Slovenskej filharmónii.
Vedela by som sa rozhovoriť aj o ich repertoári, to však prenechám odborníkom, ja som sa pozhovárala s členmi Moyzesovho kvarteta, s každým zvlášť, s každým z nich som urobila rozhovor, s každým iný, možno v inej tónine. Viola, čelo a dvoje huslí… Stanko, Feri, Šani a Janko… Keď boli vo VUS-e s hercom Milanom Bahúlom, ktorý recitoval, križovali hore dolu republiku, ich predstavenia sa volali Štyri plus jeden rovná sa kvarteto. Viackrát som sa s nimi viezla v aute na koncert. Sedeli sme spolu na káve, alebo pili pivo po koncerte – štyria plus Verona rovná sa kvarteto, smiala som sa, to bude naša knižka.
Nikdy som nevnímala hudbu ako čistú zábavu ako neskôr väčšina mojich rovesníkov. Kumšt som odjakživa brala vážne a čoskoro som pochopila, že hudba, a nielen vážna, je niečím „vážnym“, svetonázorom, filozofiou, úlohou na celý život.
Keby som o Moyzesovcoch nakrúcala film, tu by mohol byť detailný záber na jednotlivých členov, hudba a jej interpretácia je aj pohyb, krásne pohybujú rukami, huslisti majú pod bradou, kde si opierajú husle, sotva viditeľnú jazvu, aj violisti, hocikedy si medzi nástroj a bradu dávajú vreckovku a čelisti vraj majú rozkročené nohy, opäť hudba, teraz trebárs jeho veličenstvo Moyzes, alebo Bella, aby sme zostali na Slovensku, je to pôsobivé.
Moyzesovo kvarteto je na pódiu ako akýsi profesionálne pripravený národno-slávový extrakt, teda ak niekto pije iba dobré nápoje a znesie ich v takej koncentrácii ako pilulka, ktorú by mali podať národu, lebo sa vie, že je to pre jeho dobré zdravie, rovnako ako je dobré pre dobré „zdravie“ umeleckého súboru, aby sa o ňom hovorilo.
Umenie zavše akoby vedelo zastaviť čas. A ten z času na čas treba zastaviť, aby veci neprechádzali iba nenápadne kdesi dostratena, aby sa systematicky bojovalo proti rozmazávaniu a zneurčitovaniu.
O hudbe treba aj hovoriť, aj o jej interpretoch, aby si každý dobre všimol a zapamätal, podobne ako keď sa na škole učí literatúra, objektívny aspekt úžasného vypätia skladateľa, interpretov aj poslucháčov v ten jeden jediný okamih v tom čase, na koncerte, ktorý by bol hoci aj slovami zaznamenaný do slovenského národného kvantového počítača – do mysle tisícov Slovákov.
Uvedomila som si, že keď má človek silný a dobrý zážitok, je to dôležité, dokonca zdravé pre život, ako vitamíny, stretnutie s hudbou aj s ľuďmi, a že nevšedný zážitok s hudbou aj ľuďmi by sa mali z času na čas udiať, aby človek mohol na ich pozadí odznovu zadefinovať sám seba a byť iný, nielen taký, aký je v očiach tých, čo sa s ním denno-denne stretávajú. Stretnutie s dobrou hudbou je k tomu „znovuzadefinovaniu“ dobrou príležitosťou.
Hudobný skladateľ Ilja Zeljenka vravieval, že skladateľ je ako architekt, ktorý dom navrhne, muzikanti ho postavia a zastreší a zadýcha ho poslucháč. Hádam som bola dobrá poslucháčka. V domoch, aké stavajú Moyzesovci, by som rada bývala. Prvé stretnutia s hudbou zažije dieťa obyčajne doma, v kostole alebo v hudobnej škole. Ak sa nedá, bude cvičiť, naučí sa hrať a možno sa z neho stane koncertný umelec. V komornom telese je to ako v manželstve. Musíte sa prispôsobovať a trochu sa nesmiete dať. Preto sme začali doma, pri tatovi a mame, spomenieme si aj na prvú cestu do hudobnej školy, na to, ako cvičievali, kým ich kamaráti hrávali futbal, alebo naháňali dievčatá.
Violončelista Ján Slávik má korene v Modre. Možno aj preto sa u nás v Modre koná každý rok Komorný festival vážnej hudby venovaný vždy jednej osobnosti slovenskej vážnej hudby. Istý čas Modra Moyzesovcov „zastrešovala“. Skoro by sa dalo povedať, že na Moyzesovcov máme my v Modre slabosť, a ja sa trochu cítim ako ich príbuzná.
Často som o hudbe počúvala od otca Vinca Šikulu, ktorý pochádzal z dvanástich detí, ale najmä z muzikálnej aj muzikantskej rodiny. Vyštudoval Štátne konzervatórium v Bratislave, učil v Modre na hudobnej škole a ako organista hrával niekedy v kostole. Najstaršieho otcovho brata Lojza nevzali do vojenskej posádkovej hudby, lebo mu chýbalo zopár centimetrov. Neskôr v Podbrezovej pri železiarňach, v ktorých celý život pracoval, založil orchester, bol jeho dirigentom, kapelníkom a neskôr hrával v dychovke na klarinet (rovnako môj dedo, Alexin Šikula). Brat Karol Šikula pôsobil v orchestri banskobystrického divadla na hoboj a neskôr ako pedagóg na umeleckej škole. Popritom prepisoval partitúry, a keď som ho spomenula pred Iljom Zeljenkom, vravel, že bol z ľudí, ktorí prepisovali partitúry, najpozornejší. Viacerí jeho žiaci získali ocenenia aj vo svete. Mladší brat Vilo hrával v orchestri na Novej scéne. Hádam niet muzikanta, ktorý by si naňho nepamätal. Vilo bol multiinštrumentalista, najveselší zo Šikulovcov, herec, spevák, spisovateľ, ale inak – lesný roh ako môj otec. Najmladší brat Alexander vydal knižku s názvom Husle. Celý život učil psychológiu na pedagogickej škole v Modre a hrával v dychovkách. Šaňo svedomito cvičil: Vieš, musíš cvičiť každý deň, aj vydržiavať tóny, lebo niekedy ani nemusíš hrať sólo, sólom môže byť aj jeden tón, a také sólo sa od teba očakáva možno len jediný raz v živote, ale keď ho pokazíš a zahráš ten svoj jeden jediný tón zle, je to akoby si si pokazil celý život.
Na koncerty som chodievala s tatkom Vincom a neskôr s Iljom Zeljenkom, naším modranským susedom toť cez kopec. V umeleckej škole som nedokončila hru na klavír ani na lesný roh, hoci si s ním z času na čas „podávam prsty“.
Celá moja rodina, všetky učiteľky klavíra, ktoré ma mali kedysi „česť“ počuť, všetci asi robia v nebi kotrmelce, keď stojím s Moyzesovcami na pódiu a čítam úryvky z našej knižky. Najhoršia žiačka modranskej hudobnej školy a najlepšie slovenské komorné hudobné teleso! Mozyesovci majú niekedy k tej svojej štyridsiatke oblečené rovnaké tričká XLMK. Keď sa klaniame, smejem sa, že jediná XL som medzi nimi ja!
Keby ste im náhodou chceli zavinšovať, muzikanti oslavujú, ako inak, koncertami. Alebo si pustite jednu z ich nahrávok. Na októbrové popoludnie vynikajúca hudba… Vaša Veve
Veronika Šikulová