Alena Sabuchová – Odjakživa mám rada zvláštne príbehy

 

Alena Sabuchová hovorí, že písanie je pre ňu dlhou cestou k rozhovoru. So sebou, aj s inými. Kým televízny scenár dokáže v prípade potreby písať aj pod časovým tlakom, pri literárnych dielach si rada dopraje pokoj. Aj preto sa do Podlasia – magického kraja v poľsko-bieloruskom pohraničí pre inšpiráciu neváhala opakovane vracať dva roky a popritom sa naučiť po poľsky. Z tajuplného prostredia plného záhadných močiarov, dedinskej pomalosti, hmly a najmä šeptúch – žien, ktoré liečia šepkaním, sa zrodil poetický román nominovaný na tohtoročnú cenu Anasoft litera. Scenáristka a autorka, ktorá za svoj debut Zadné izby získala medziiným aj Cenu Ivana Kraska, sa najlepšie cíti vo víre rôznorodých aktivít. Ak práve nepíše, vedie výklady v SNG, ponára sa do kultúrnych zážitkov, cestuje, behá, pracuje na svojej disciplíne alebo prekračuje svoje hranice.

 

 

1. Kto sú šeptuchy a ako ste sa o nich dozvedeli?

Šeptuchy sú ženy (ojedinele nájdeme aj mužov), ktoré liečia, zaklínajú, uzdravujú, ale aj škodia pomocou šepkania. Rituálne modlitby by mali preto odriekať stíšeným hlasom, no neplatí to už všade. Medzi miestnymi sú vnímané ako vedmy – autority, ľudové liečiteľky s nadprirodzenými schopnosťami. Dozvedela som sa o nich od mojej kamarátky, jazykovedkyne a cestovateľky Katky Džunkovej. Fascinovala ma práve ich existencia v 21. storočí, že tento fenomén je stále živý. A tiež mám odjakživa rada zvláštne príbehy, ktoré som v tomto kraji intuitívne tušila a napokon našla.

 

 

2. Materiál na knihu Šeptuchy ste zbierali dva roky, veľa ste si poctivo zažili…

Bola to krásna práca a môj doteraz najmilší a najsrdcovejší projekt, ktorý vo mne veľa zanechal. Už len prechádzať denne krajinou hmiel a močiarov bol zážitok. Typický deň vyzeral tak, že sme s fotografom Robertom Tappertom vstali a vybrali sa za miestnymi. Bol to pre mňa celkom neznámy svet, musela som sa s nimi naučiť komunikovať tak, aby ma prijali medzi seba a nebáli so mnou rozprávať. Boli to malé víťazstvá aj pri hľadaní jednotlivých šeptuch – nie vždy sa dali jednoducho nájsť. A napokon, bol to trochu môj útek do sveta, o ktorom som si nemyslela, že naozaj existuje v takejto podobe. Cítila som sa tam veľmi slobodne.

 

3. Čo všetko dokážu šeptuchy „vyliečiť“?

Aby som sa k nim dostala bližšie, chodila som za nimi s bežnými starosťami ako bolesť hlavy či moja celoživotná anémia. Ich klienti a domáci by vám však povedali, že vedia vyliečiť takmer všetko, veria im. Moje osobné dojmy z nich boli rôzne. Nie je však mojou úlohou ich súdiť alebo sa vyjadrovať k tomu, či je ich moc skutočná.

 

4. Kde inde na svete ešte žijú ženy – liečiteľky, zaklínačky?

Viem o Ukrajine a Sibíri, ale možno by sme ich našli aj v iných kútoch. Niekde, napríklad v povestnej Žitkovej tento fenomén vymrel s poslednou žitkovskou bohyňou. Niektoré sa modernej dobe prispôsobili, iné dodnes nemajú ani telefón. Je to individuálne.

 

5. Šeptuchy sú aj príbehom o dospievaní. Aké bolo to vaše?

Dosť rýchle. Po základnej škole, ktorú som z duše neznášala, prišlo vykúpenie – stredná, kde som sa našla a bolo mi tam dobre. Dodnes s radosťou spomínam na gymnázium a priateľstva, ktoré sa tam utvorili. Toto obdobie ma veľmi ovplyvnilo a asi aj formovalo. Myslím si, že najviac dobrých aj zlých veci si do života nesieme práve odtiaľ a dosť často sa s nimi pasujeme ešte dlho.

 

6. Kniha zachytáva nudu vidieka. Je vám blízka?

Vyrástla som na dedine a ak sa na niečo pravidelne teším, je to ta „nuda vidieka“, ktorá mi častokrát ako relax padne vhod. Na dedine milujem elementárne veci – prírodu a pomalšie tempo, spojenie s koreňmi, so zemou, domácu zeleninu a ovocie. Oscilovanie medzi realitou a mýtom som si rovnako priniesla z detstva na vidieku, verila som, že medzi svetom jabloní v záhradách a neďalekým cintorínom existuje brána, ktorá oboje spája a občas sa môžeme navzájom vidieť z oboch strán. Bola som vychovávaná vo viere, z ktorej som si napokon zachovala rôzne asociácie, úctu k mŕtvym či zvyky viažuce sa k jednotlivým sviatkom.

 

7. Aký je život autorky na voľnej nohe? Striedajú sa u vás obdobia hibernácie s prílišnou aktivitou?

Vzhľadom k tomu, že som od školy zatiaľ vždy participovala na nejakých televíznych projektoch (Alena sa podpísala aj pod scenáre k seriálom Pravá tvar či Novy život, pozn. red.) plus pôsobím externe aj v Slovenskej národnej galérii ako galerijna pedagogička, veľmi na tu hibernáciu nemám čas. Vždy toho robím naraz viac, baví ma kombinovať pracovne aktivity, pravdaže, niekedy je to náročnejšie a musím si starostlivo rozdeľovať čas. Keď ten čas mám, idem na výlet. Kamkoľvek, hoci len na chatu do lesa, ak sa da. Veľa cestujem. A potom chodím veľa do kina, varím, stretávam sa s ľuďmi. Teraz som sa celkom našla v pestovaní izbových aj balkónových rastlín, tak uvidíme, koľko so mnou prežijú.

 

8. Spisovateľka Emily Dickinson pätnásť rokov dobrovoľne nevychádzala von z bytu. Napriek tomu prežívala mimoriadne intenzívny život, ktorého zlomky sa dajú prečítať v jej básňach…

V tejto karanténe som zistila, že mi naozaj chyba len zopár konkrétnych ľudí, izolácia mi až tak bytostne nevadí. Mam skôr problém s tým, že nemôžem cestovať, že sa mi veľmi zúžil životný priestor. To by mi veľmi vadilo. Uvedomujem si (a dúfam), že je to len dočasne a nevyhnutne, možno preto to nevnímam ako tragédiu. Dlhodobo tvoriť podľa vzoru Emily Dickinson by som asi nezvládla. Sú to práve podnety a zážitky, ktoré ma formujú a umožňujú mi o nich písať z istej perspektívy.

 

9. „Láska nás prežije iba v prípade, že tak nazveme korytnačku,“ napísali ste v jednej z poviedok…

Bol to jeden z ironických výrokov, ktorý trochu paroduje vzletne aforizmy o láske. Ale na druhej strane – čo už nás ma prežiť, ak nie láska? Mam veľmi rada Jarmushov film Prežijú len milenci. Je to film o dvoch dávno mŕtvych upíroch – osudovej láske. Reflektujú tento svet z pohľadu niekoľkých storočí, ktoré na ňom trávia a vychádza vám z toho, že množstvo veci, ktoré tu vzniklo, vzniklo najmä vďaka láske. A aj tu zostanú vďaka nej. A s tým sa stotožňujem.

 

10. Nadir Dendoune kvôli svojej láske zdolal Mount Everest, absolútne bez tréningu a skúseností. Čo bláznivé ste kvôli láske či práci urobili vy?

Svoje hranice skúmam cely život. Som za ich prekračovanie, človek sa tak o sebe veľa dozvie. Rada riskujem v rámci zdravého rozumu, vlastných schopností a pudu sebazáchovy – neskáčem z útesu do mora, keď viem, že som veľmi priemerný plavec. Pre mňa bolo prekročením vlastných hraníc aj to, že som si pri písaní knihy našla cestu k neznámym ľuďom, ktorých som videla prvýkrát. Že som jednoducho prišla do neznámeho kraja a povedala si, že viac možnosti, ako sa o ňom niečo dozvedieť, mať nebudem. Tak som sa pýtala, navštevovala. Bez prípravy, bez predchádzajúcej dohody.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabina Weissová

 

Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2020)