Sama si velím, dobre si velím…

 

Taliansko moje milované, stokrát oplakané, veď ja tento rok neprídem! Uvedomila som si to, keď mi napísal Gianni, či sa náhodou nechystáme, aby vedel rezervovať „náš“ domček v Rimini, a ja, že ani náhodou a zrazu ma pichlo pri srdci.

Pichanie pri srdci poznáme rôzne – minule na našej modranskej pošte jeden strýco v rade bez konca hundre: „Už nech nás šeckých začipujú, to ca len zrazu pichne pri srdci, aha, zaplacil sem elektriku, odešlo mi z účtu!“

Vôbec nie som dovolenkový typ, neznášam balenie, cestovanie, pumpy, diaľnice, atrakcie, slnko, stále držím dáku diétu, nemám rada zmrzliny, nátresky, múzeá. Som dovolenkár okupant. Očami zaberám krajinu popri cestách, cudzie domy, hotelové izby, dám si dolu možno len pomyselnú čiapku a som tam doma! Otváram ako Napoleon cudzie komnaty, keď prší, to prším ja do cudzích záhrad, to ja som autorkou všetkých jedál, ktoré kdekoľvek na cestách zjem, predstavujúc si to od začiatku, od poľa či záhrady, kde rástli cibule, baklažány, rajčiny, kto pritĺkal kolíky, kto ich viaže, trhá zálistky, a či? Čo hovorí, na čo myslí, s kým pritom debatuje, ako ide na trh, do výkupu, ako ide a kam chodieva, predstavujem si kuchára, kuchyne, misky, rajnice, koreniny a koreničky, ako sa to všetko v hrnci stretne a porozpráva, pricestuje na stôl, kde tomu nerozumejú a my že ham! Som dobyvateľ území, majiteľ predmetov v cudzích izbách, reprodukcií známych maliarov, lacných originálov s neznámymi krajinkami alebo ženami. Otváram v cudzích domoch skrine, ovoniavam to tam, aj v zásuvkách, čítam čistiace prostriedky, pracie prášky, obaly z jedál, telefónne zoznamy, mám rada cudzí riad, domček, domček, kto v tebe býval? Ja vlastne nedovolenkujem, čo sa budem, ja si rovno dovoľujem, v mysli to zaberiem a všetko mi patrí. Do Gianniho nádherného domu v Rimini nemusím cestovať, jeho záhrada s figami a olivovníkmi je v skutočnosti moja odvtedy, ako sme ju v daždi po prvýkrát odomkli. Vlastním aj zopár svetlých provensálskych príbytkov, jeden s výhľadom na trhovisko, čo s výhľadom, tí trhovníci sa vám začnú rozkladať rovno vo sne, prekrikovať, zaberať najlepšie miesta vášho sna, zobudí vás starodávna vôňa mydiel, rovno pod oknami ich krájajú ako syry, jasné, „si má levandulová“, aj tá vedľa, všetci ste moji, vlastne, ja som vaša, ako zvláštne tu zvonia zvony aj zvončeky… Ale, čo som to chcela povedať?

Trebárs, že v Benátkach som videla strýca, ktorý nastúpil na vaporetto s vysávačom. Niesol ho z opravy, vravel to známej, ktorú v tomto vodnom dopravnom prostriedku stretol. Vždy, keď si spomeniem na Benátky, spomeniem si aj na ten vysávač. Ako dovolenkový dobyvateľ cudzích území a okršlekov bojujem najmä so sebou, nepodarenou turistkou, ktorou by som najradšej nebola. Očami sa ospravedlňujem všetkým domácim, držím sa späť a naznačujem, že nie som lovkyňa záberov, ani zážitkov, prišla som sem na chvíľu bývať a predstavujem si, že naveky. V skutočnosti naveky, ale to sa obyčajne dozviem až doma so značným oneskorením. Prejavuje sa to podobným pichaním, ako keď zaplatí ten strýco z pošty elektriku.

Na juhu Talianska v Kalábrii, niekde v Santa Caterina, mám zakopaný poklad. Zakopala som ho s malým synom a jeho malými kamarátmi, konča záhrady s rukolou, nejaké drobné mince, panáčiky z lega, dve cigy, zrkadielko, a list tým, čo ho vykopú, teda nám, keď sa vrátime. Môj syn Vinco dávno narástol a poklad je stále v zemi. Camino, teda chodník pretínajúci záhradu na polovicu, ktorý k nemu vedie, možno zarástol, my sme narástli, ale staré talianske šľachtické sídlo aj tá záhrada mi stále patria. Nič sa nezmenilo, lusknem prstami a som v kuchyni s ohniskom, starým sporákom, v salóne s klavírom, ach, Eva, stále na teba myslím, na Nardo, svätú Katarínu, na pesničky, lečo, na dážď, chlapcov, čo boli malí, na to, ako tvoja kamarátka hrala na klavíri a vy dve, aj s tou ďalšou, ste tancovali tango a ja som za vami liezla do miestnosti cez okno, aby ma deti nenašli, na cikády, prosecco v kaviarni, pri každých novinách, ktoré otváram, si spomeniem, ako si ich rada čítala, predtým nikým nečítané, na našu spoločnú cestu do Ríma, kde som ti nemohla darovať tatuškove knižky, lebo, lebo a lebo, ako sme spolu varili, spievali a zhovárali sa, sedeli na tej tvojej nádhernej terase a mňa si posadila na miesto, kde predtým sedel tato…

Krpaté štúdio v jednej z tých najužších ulíc Florencie pod strechou, kde vám do postele zavonia káva suseda oproti, vstávať, vstávať, potom kričíte na svoj lenivý dovolenkujúci mančaft, sused sa už chystá do roboty, pije kávu na terase meter krát meter tak, že musí nadvihnúť sušiace sa košele a uteráky na šnúre a prehodiť ich cez ňu, aby mu nepadali na hlavu, ale fúka vietor a ony padajú, a tak mu na hlave urobia akýsi turban, vonia káva, on je celý hogo fogo, ide do práce, vonku si šľahne ešte jednu kávu, možno aj s croissantom, nebude musieť dobývať územia, ani sa tisnúť v rade v galérii s japonskými turistami, ktoviekedy v nej bol naposledy, neuvidí dnes Botticelliho Venušu, nestane sa ňou, ani Botticellim… Ako ma však potešilo, keď som ho cez obed stretla v meste v reštaurácii s priateľmi… Už tu mám známeho.

Podobne ma vždy tešili naši susedia z Grenoblu, vyzdravovali sme sa hocikedy v meste, objímali na ulici, majiteľ krčmy Diogenov sud na mňa vykrikoval vždy, keď som šla okolo, že má čerstvé mušle…

Ozaj, v jednom z našich grenobleských bytov som si čítavala na terase. Urobila som si tam izbu s výhľadom na železnicu a podchod, kde krásni imigranti z Afriky predávali kabelky z pytónov, čítala som Čechova, riadila francúzske dráhy a predávala pytónie kabelky, keď tu na mňa kričí sused zvrchu: „Co to čtete?“ Tiež pozeral z balkóna a začítal sa do môjho Čechova v českom preklade. A tak som si potom mala s kým pokecať, kým bol manžel v práci, dokonca som sa neskôr pred tým susedom skrývala, dávajúc prednosť osamelému dobýjaniu cudzích území, kde som bola veliteľom aj pešiakom. Sama si velím, dobre si velím.

Moje tiché osamelé ubytovanie uprostred rodiny, kamarátov či iných turistov sa vlastne nedá zdieľať. Vôbec nepotrebujem atrakcie, ani žiaden program. Zaberám slovenské príbytky rovnako ako cudzinu. Patria mi Piešťany, Banská Štiavnica aj Levoča, oltár si nechajte, aj piešťanského barlolámača, mne stačia všedné výrezy z krajiny aj mesta, ľudia, čo idú do práce…

V grenobleskom podchode medzi kabelkami z pytóna raz jeden strýco predával kohúta. Bol to ten najkrajší kohút, akého som kedy videla. Dodnes mi je ľúto, že som si vtedy nekúpila kohúta aj pytóniu kabelku… Kde všetci ste?

Suvenírom z dovolenky sú takmer vždy šaty. V skrini to mám ako mapu. Bologna, Belehrad, Rimini, Grenoble… Pamätám si všetky svoje šaty, pamätám si šaty svojich kamarátok, našej mamy, mojej sestry, niektoré z výkladov, pamätám si ich rovnako ako vône a výrezy z krajiny. Nepotrebujem dovolenkové fotografie. Šaty sú mapky obsadených území…

Pred Vianocami som bola v Bologni a v marci som mala ísť do Benátok. Necestovali sme napokon nikam. A hoci majú takmer všetci ekonómovia na svete výhrady, páčia sa mi obrázky prázdnych reštaurácií a letovísk, poštára na námestí pred milánskym dómom, dievčat, močiacich si nohy na prázdnej pláži… Presne takto to totiž vnímam počas dovoleniek. Predstavujem si, že tam nie sú turisti. Odmyslím si ich tak, že tam zostaneme len my, domáci…

Želám vám pekné leto kdekoľvek budete, vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová