Daniel Tammet – Každé slovo je vták, ktorého učíme spievať

 

Je posadnutý rituálmi a rutinou, nedokáže sa naučiť šoférovať ani čítať medzi riadkami, neznáša hlasné zvuky a pred odchodom z domu musí spočítať kusy oblečenia, ktoré má na sebe. Fungovanie v bežnom svete je pre autistického savanta Daniela Tammeta často ťažkou skúškou. Okrem hendikepu však žije aj s výnimočnými schopnosťami. Výsledky krkolomných rovníc a príkladov vyťahuje z hlavy ako kúzelník z klobúka, číslo pí, so všetkými jeho nepravidelnosťami, spamäti zarecituje na vyše 22.000 desatinných miest a cudzí jazyk sa vie naučiť za jediný týždeň. Ako synestetik „počuje“ farby a „cíti“ zvuky. A hlavne, každý deň dokazuje, že medzi veľkým hendikepom a veľkým talentom je len tenká línia.

 

Vysoký štíhly muž s okuliarmi na nose sedí oproti dvom skeptickým vedcom, ktorí sa ho chystajú podrobiť ďalšej skúške. Jeden z papiera diktuje zložitý príklad násobenia, druhý ho zadáva do kalkulačky. Muž ich sústredene počúva, občas sa poškriabe na čele, mimovoľne si vloží bradu do dlaní, prstami tancuje po neviditeľnom stole. Po pár sekundách ticha vysloví výsledok príkladu s presnosťou na viac čísel, než sa zmestí na displej kalkulačky. Len tak, z hlavy, bez akýchkoľvek zápisov. Vedci sa obávajú, že sa správny výsledok jednoducho naučil, a tak skúšajú nové a čoraz dlhšie číselné kombinácie, k násobeniu pridávajú aj delenie, príklady nemajú konca kraja, no muž pred nimi naďalej bezchybne a bez zaváhania vyslovuje deväť, dvanásť až tridsaťciferné výsledky príkladov. Akoby mal v mozgu vlastnú kalkulačku. Ten muž sa volá Daniel Tammet a matematický talent nie je jediný, ktorým oplýva.

 

Modrá streda

Narodil sa ako najstaršie z deviatich detí v stredu 31. januára 1979. Vie, že to bola streda, lebo ako synestetik tento dátum vidí namodro. A stredy sú vždy modré, rovnako ako číslo 9 alebo zvuk hašterivého kriku. Mame, ktorá pracovala ako sekretárka a otcovi, nevyučenému oceliarovi, obrátil život naruby. Londýnsky dom zaplavil neutíchajúcim plačom, ktorý všetkých privádzal do zúfalstva. Spôsobov, ako utíšiť uslzený uzlík bolo málo, až kým rodičia „nevynašli“ hojdanie vo veľkej plachte, ktorú každý držal na opačnom konci. Keď začal chodiť do jaslí, zmenil sa na uzavreté, duchom neprítomné chlapča. Ticho usadený v kúte zbožňoval zrniečka piesku prekĺzavajúce pomedzi prsty, krútenie mincí na podlahe, stavanie hradov z kníh a hlavne ticho vo vlastnom priestore. Jedno popoludnie, keď sa s mladším bratom Leeom hral v obývačke, z izby vytryskol vystrašený detský krik. Otcovi sa z dverí naskytol pohľad na Daniela, ako v bezvedomí leží vedľa rumázgajúceho brata. So synom v náručí okamžite trielil do nemocnice, kde lekári potvrdili, že šlo o epileptický záchvat. Chlapcovi predpísali lieky, zakázali mu chodiť na priame slnko a raz mesačne ho volali do nemocnice kvôli krvným testom. Pána Tammeta diagnóza vydesila – jeho otec tiež trpel epilepsiou, na ktorú nakoniec relatívne mladý zomrel. Vďaka liekom sa však Danielovu chorobu darilo vcelku dobre držať pod kontrolou. Chlapec navyše ako štvorročný objavil čaro aritmetiky – bránu do fascinujúceho sveta, ktorý pre neho predstavoval oázu a liek v jednom. Knihu matematických hlavolamov, ktorú mu mama kúpila v antikvariáte, zriedka pustil z rúk. „Keď som sa pozrel na čísla, videl som obrázky. Mal som pocit, že sú to miesta, kam môžem ísť, kam naozaj patrím. A tak som tam šiel vždy, keď sa dalo. Sedel som na zemi v izbe a počítal. Vôbec som nevnímal, ako ubieha čas, až kým ma mama nezavolala na večeru alebo niekto nezaklopal na dvere,“ spomína Daniel.

 

Čudák pod stromami

Silné slnko mu nerobilo dobre, najspokojnejší bol doma vo svojej izbe, kde celé hodiny študoval čiary na svojich dlaniach alebo sledoval smietky prachu ožiarené slnkom či vlny tieňov po nábytku – z plynutia času sa preň stával vizuálny zážitok. Jedného dňa sa ho Lee, ktorý sa práve hral s kalkulačkou, spýtal, koľko je 82 na štvrtú. Daniel zavrel oči a po desiatich sekundách vyslovil 328. Správna cifra! Zopakovali to aj s inými číslami, Daniel sa nezmýlil ani raz. Brat bol nadšený, konečne si našli spoločnú zábavu. Keď to povedali rodičom, nezdali sa byť prekvapení, vedeli, že ich syn je „iný“. Chceli však pre neho čo najviac normálny život, a tak čoskoro začal chodiť na základnú školu. V niektorých predmetoch zaostával, občas sa ťažšie sústredil, no zdalo sa, že učenie zvláda celkom dobre. Horšie to bolo s hľadaním priateľov. V okamihu, ako zvonček zazvonil na prestávku, vybehol na dvor. Nie však za deťmi, ktoré sa hrali v skupinkách, ale pod stromy, kde pomaly počítal listy. Bolo to pokojnejšie miesto než medzi spolužiakmi, ktorí ho považovali za čudáka. Občas stál v ich tesnej blízkosti, až narúšal ich osobný priestor bez toho, aby si to uvedomoval. Viesť konverzáciu bol pre neho ťažký oriešok, nedokázal sa sústrediť na prúd slov či udržať očný kontakt a často mu ušiel zmysel viet. Deti si ho doberali, a tak sa čoraz viac uzatváral do vlastného kruhu osamelosti. „Nedokážem len tak počúvať iných. Keď mi niečo rozprávajú, neraz mám pocit, akoby som sa usiloval naladiť rozhlasovú stanicu a mnohé slová mi len tak prešumia okolo uší. Chcel som nadväzovať priateľstvá, bolo to však zložité. Osamelosť som pociťoval veľmi intenzívne a bolestivo. Chýbajúcich priateľov som si kompenzoval tým, že som si ich vymyslel.“

 

Gaštany, zoznamy a plný dom

Keď sa naučil čítať, každé ráno upozorňoval rodičov na všetky gramatické chyby a preklepy v novinách, ktoré spolu čítali za raňajkovým stolom. Okrem toho ich trýznil obsedantnou zberateľskou vášňou. Najprv to boli gaštany, ktorých mal doma plné vrecia – až natoľko, že sa rodičia báli, že porušia statiku domu, neskôr sa vášeň hromadenia presunula na reklamné letáky, drobné mince či dokonca lienky. Potom prišli na rad encyklopédie. Daniel bol v knižnici ako doma, v zošitoch si vytváral nekonečné zoznamy hlavných miest štátov, anglických kráľov, amerických prezidentov a prakticky všetkého, čo sa dalo chronologicky zoradiť. Ak netvoril zoznamy, venoval sa podrobným opisom toho, čo videl – nutkanie písať sa premenilo na fascináciu slovom v akejkoľvek podobe. Ako jedenásťročnému mu udelili aj ocenenie Eager Reader (Zanietený čitateľ). V tom období rodina Tammetovcov zažila nový nápor. V neveľkom dome sa medzitým tiesnilo už sedem detí, k bratovi Leeovi pribudol Steven, Paul a sestra Claire. Najnovší prírastok – dvojičky Maria a Natasha – spôsobili, že rodičia sa museli riadne obracať, a to sa podpísalo aj na ich zdraví. Danielov otec v priebehu pár mesiacov výrazne fyzicky zostarol a po dome sa pohyboval úplne bezradne. Jedného dňa po páde stratil vedomie a skončil v nemocnici. „Vedel som, že by som mal niečo cítiť, ale nevedel som, čo. Bol preč niekoľko týždňov a my deti sme ho nesmeli navštíviť, no mama za ním chodievala autobusom. Tá nemocnica bola v skutočnosti psychiatrická liečebňa, no vtedy sme boli príliš malí na to, aby sme to chápali. Mama sa s nami o otcovom stave nerozprávala, musela sa starať o sedem detí,“ spomína Daniel. Po návrate bol otec zmenený, rodičia sa často hádali a v dome vládla nervozita. Neskôr sa však jeho stav priam zázračne zlepšil, rodičia si k sebe opäť našli cestu a zakrátko sa im narodila Anna-Marie. Štyri dni pred Danielovými trinástimi narodeninami do rodiny pribudlo posledné, deviate dieťa Shelley a Tammetovcov čakalo sťahovanie do väčšieho domu.

 

Stredoškolské trampoty

Hoci osem súrodencov Danielovi veľmi narúšalo ticho a jeho priestor (bratovi Stevenovi neskôr diagnostikovali Aspergerov syndróm), boli preň zároveň požehnaním. Práve vďaka bratom a sestrám sa naučil ako-tak socializovať a súrodenci sa stali jeho najlepšími priateľmi, až kým na strednej škole nespoznal Rehana. Spolužiak indického pôvodu bol tiež tak trochu outsider, a tak sa z nich postupne stali výborní priatelia. Daniel vďaka nemu začal spoznávať aj svoje rodné mesto, ktoré mu dovtedy bolo cudzie. S Rehanom navštívil všetky londýnske múzeá a galérie, dokonca prekonal aj strach z metra. Obdobie strednej školy mu však prinieslo aj komplikácie. Zmena rutiny, presuny do iných tried po každej vyučovacej hodine, pri ktorých sa večne strácal a hodiny telesnej, kde bol vždy do tímu vybratý ako posledný, mu dávali zabrať. V tom období objavil čaro šachu. Otec ho zapísal do klubu, kde čoskoro vyhrával všetky partie a príležitostne chodil aj na súťaže. V učení sa mu tiež darilo, na strednej škole ho dvakrát vymenovali za študenta roka. A neobišla ho ani láska. „Od jedenástich rokov som vedel, že ma priťahujú chlapci, ale za geja som sa začal považovať až o pár rokov neskôr. Za svoje pocity som sa nikdy nehanbil, lebo som sa pre ne vedome nerozhodoval. V puberte som mal veľmi nízke sebavedomie, lebo sa mi často posmievali a nevedel som komunikovať s rovesníkmi. Bližšie osobné stretnutia či randenie sa ma teda nijako netýkali. Prvýkrát som sa zaľúbil v šestnástich,“ píše vo svojej autobiografii. Do školy v tom čase pribudol na výmenný pobyt nemecký študent Jens. Daniel si čoskoro všimol, že sa mu v jeho prítomnosti vždy rozbúcha srdce a vyschne mu v ústach. Po istom čase sa mu pokúsil vyznať lásku prostredníctvom listu, nestretol sa však s pozitívnou odozvou. Sklamanie z odmietnutia si liečil obľúbenou hudbou a pomalým počítaním, často s dlaňami na ušiach, ako to mal rád. Školu skončil s výbornými výsledkami, na univerzitu však, na sklamanie rodičov, nepomýšľal. Namiesto toho sa odhodlal na veľké dobrodružstvo: dobrovoľnícky pobyt v Litve.

 

Nový uhol pohľadu

V roku 1998, krátko pred začiatkom zimy, pristál na letisku v druhom najväčšom litovskom meste. Nervozitu z letu prekonal vďaka matematickým rovniciam, ktoré nečujne riešil v hlave. V Kaunase mal pôsobiť ako učiteľ angličtiny v centre pre ženy bez práce a v zlej ekonomickej situácii. Po víkende, ktorý radšej zo strachu pred novým prostredím strávil v byte, začal s kurzami. Vyučoval prevažne dámy v strednom veku, ktoré si jeho lekcie ihneď obľúbili a aj vďaka ich pomoci sa nakoniec v Litve čoskoro cítil príjemne. Navyše, už nebol len „ten chlapec, ktorý vie robiť divné veci v hlave“, ako ho poznali v škole, bol jednoducho Daniel. Naučil sa po litovsky, nové sebavedomie mu dodalo odvahu kontaktovať Združenie litovských homosexuálov, kde si našiel ďalších priateľov. Po deviatich mesiacoch sa vrátil do Londýna osmelený poznaním, že inakosť nemusí byť nutne negatívna. Za peniaze, ktoré získal z podporného grantu, si kúpil svoj prvý počítač, ktorý mu čoskoro otvoril dvere aj do virtuálnych chatovacích miestností. Písomné vyjadrovanie a používanie všemožných emotikonov mu výrazne pomáhalo v komunikácii. Čoskoro si už písal s Neilom, tichým a trpezlivým programátorom z Kentu, s ktorým sa cítil čoraz príjemnejšie. Pred tým, než sa dohodli na prvom stretnutí, povedal rodičom o svojej sexuálnej orientácii. Nečakal ho žiadny výbuch zlosti, len láskavé prijatie. Šesť mesiacov po prvom stretnutí sa už sťahoval k Neilovi, aby začali spoločný život.

Spolužitie malo (a stále má) svoje úskalia. Daniel pociťuje nutkavú potrebu rutiny, ktorá ovplyvňuje takmer všetky jeho každodenné činnosti. Návšteva supermarketu je pre neho nočnou morou – musí sa pozrieť na každý tvar, každú textúru, skontrolovať každú cenovku a každý nápis – priveľa mentálnych stimulov ho vyvádza z miery. Z rovnakého dôvodu nechodí na kamienkové pláže, mal by nutkanie všetky kamienky spočítať. „Pravidelne raňajkujem 45 gramov ovsenej kaše, misku pre istotu vždy prevážim na elektronickej váhe. Pred sprchovaním si vždy najprv opláchnem tvár a to presne päťkrát. Ak si svoju tradičnú šálku čaju nedám každý deň v rovnakom čase, znervózniem. Vždy, keď som pod veľkým tlakom a nemôžem normálne dýchať, zavriem oči a počítam. Myslím na čísla. Vďaka nim sa upokojím.“ Problémy občas spôsobuje i jeho nedostatok empatie. Neilovej kamarátky sa čerstvo po pohrebe jej matky donekonečna vypytoval na všetky detaily priebehu ochorenia, smrti a posmrtného života. Prvé roky spolužitia boli náročné aj z iného dôvodu – dvojica musela vyžiť z jedného platu. Daniel sa zúfalo snažil zamestnať, vedel však, že s jeho zvláštnosťami to nebude jednoduché. Po trpezlivom hľadaní práce v knižnici, kde ho čakala len spŕška zamietavých odpovedí, sa nakoniec rozhodol pre prácu z domu. Zameral sa na niečo, o čom vedel, že mu ide. Vzdelávacia webová stránka na výučbu cudzích jazykov Optimnem, ktorú založil s Neilovou pomocou, si rýchlo získala tisícky študentov z rôznych kútov sveta, neskôr bola zaradená aj do britskej národnej vzdelávacej siete National Grid for Learning (štátom financovaný portál poskytujúci „bránu k relevantnému a hodnotnému vzdelávaciemu obsahu na internete“).

 

Lesk, plachosť, vlnobitie aj hrudky 

Okrem priam magického nadania na matematiku oplýva aj darom jazykov. Keď sa s Neilovou mamou raz rozprávali o dovolenkách v Španielsku, spýtal sa jej, či doma nemá starú učebnicu španielčiny. Keď o týždeň prišli opäť na návštevu, knihu jej vrátil a začal s ňou plynule konverzovať „en español“. Aktuálne ovláda desať jazykov vrátane fínčiny, francúzštiny, litovčiny, rumunčiny, islandčiny, waleštiny či esperanta. Naučiť sa ich dokáže bleskovo, a to aj napriek faktu, že mnohé majú oveľa zložitejšiu gramatiku ako jeho rodná angličtina. Okrem toho je obdarený ďalšou zvláštnosťou – synestéziou. Nezvyčajný jav, pri ktorom dochádza k prepájaniu zmyslov, sa najčastejšie prejavuje tak, že človek vidí čísla a písmená vo farbách. Daniel však trpí komplexnou formou synestézie, v rámci ktorej vníma čísla ako zvláštne tvary, farby, textúry či pohyby. Dodnes nie je jasné, či sa na funkcii jeho mozgu podpísali epileptické záchvaty, vylúčené to však nie je. Synestézia sa objavuje vo všetkých aspektoch jeho života, slová majú pre neho estetický rozmer, vďaka čomu napríklad hádky vníma „namodro“. Najintenzívnejšie však synestéziu zažíva pri číslach. Jednotka sa mu výrazne leskne, akoby mu niekto svietil do očí baterkou, štvorka je plachá a tichá, päťka znie ako úder blesku či vlnobitie, 37 je hrudkovitá ako ovsená kaša a 89 pripomína padajúci sneh. Dlhé roky bol presvedčený, že čísla takto vníma každý. Vizuálne a často aj emočne reaguje na každé číslo do 10.000, opisuje to ako vlastný číselno-vizuálny slovník. Pri prvočíslach mu od vzrušenia naskakuje husia koža. Vie ich jednoducho rozlíšiť od ostatných vďaka ich oblému tvaru, ktorý pripomína kamienky na pláži. „Podobne ako si básnik vyberá spomedzi slov, aj mne sa niektoré kombinácie čísel zdajú krajšie než iné. Tento estetický rozmer mojej synestézie má príjemné aj nepríjemné stránky. Keď vo výklade obchodu alebo na poznávacej značke auta vidím číslo, ktoré považujem za krásne, prejde mnou vlna nadšenia. Ak však tie čísla nezodpovedajú môjmu spôsobu vnímania – napríklad na cenovke stojí „99 centov“ červenou alebo zelenou namiesto modrou, cítim sa nesvoj a rozruší ma to.“

 

V hlbinách mozgu

Podľa štúdie britskej Národnej autistickej spoločnosti z roku 2001 takmer polovicu dospelých postihnutých Aspergerovým syndrómom diagnostikujú až vo veku 16 rokov. Diagnóza Daniela Tammeta sa potvrdila, keď ako 25-ročný absolvoval testy v Centre pre výskum autizmu v Cambridge. Testy tiež potvrdili, že sa zaraďuje k savantom – ľuďom s výnimočnými mentálnymi schopnosťami, akí tvoria 10 % autistickej populácie a len jedno percento neautistickej. Väčšina z nich má limitovanú slovnú zásobu a nevie vysvetliť, ako dokáže urobiť to, čo dokáže. Daniel je iný: proces svojich nesmierne zložitých výpočtov vie pomerne zrozumiteľne opísať, vďaka čomu je pre vedcov hotovou zlatou baňou. Pri násobení napríklad vidí obe čísla ako zreteľne odlišné tvary. Obraz sa zrazu zmení a uprostred vznikne tretí tvar – správna odpoveď ako kúsok skladačky či puzzle. Celý proces trvá len niekoľko sekúnd, prebieha úplne spontánne a matematický superman hovorí, že pri tom ani nemusí rozmýšľať. Pri delení zasa vidí špirálu rotujúcu nadol v čoraz väčších slučkách, vďaka čomu z hlavy za pár sekúnd vydelí 13:97 takmer na sto desatinných miest. Hoci má problém rozpoznať prejavy emócií a často nevie, ako správne reagovať, vie si pomôcť číslami. „Ak priatelia hovoria, že sú smutní, predstavím si sám seba, ako sedím v tmavej prázdnote čísla šesť, aby som si dopomohol k rovnakému pocitu a pochopil ich. Keď si v článku prečítam, že sa človek niečoho bojí, predstavím si, že stojím vedľa čísla 9. S pomocou čísel lepšie chápem druhých.“ Podobne je to aj s jazykmi. Okrem toho, že má výbornú vizuálnu pamäť, slová skutočne cíti. Pred pár rokmi dokonca založil vlastný jazyk – mänti, pre ktorý vytvoril základné gramatické pravidlá a slovnú zásobu v rozsahu vyše tisíc slov. „Mänti hmatateľne a komunikatívne vyjadruje môj vnútorný svet. Každé slovo vyniká svojou vlastnou farbou a textúrou a predstavuje pre mňa skutočné umelecké dielo. Keď rozprávam alebo rozmýšľam vo svojom mänti, je to, akoby som maľoval slovami,“ vysvetľuje.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív redakcie

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2020)