Narodil sa so zlatou lyžičkou v ústach, no jeho život mal od rozprávky poriadne ďaleko. Z každej tragédie však vyšiel silnejší, múdrejší a citlivejší, a tak dnes patrí k najlepším novinárom sveta s dvomi výnimočnými darmi: múdrym mozgom a dobrým srdcom.
Hoci ľuďom na Slovensku meno Vanderbilt až tak veľa nehovorí, za oceánom je legendou a dokonalým stelesnením „amerického sna“. Ak sa za najbohatšieho človeka v histórii Spojených štátov vo všeobecnosti považuje John D. Rockefeller, na druhom mieste to môže byť Henry Ford, Bill Gates, Andrew Carnegie alebo Cornelius Vanderbilt, ktorý v 18. storočí neuveriteľne zbohatol vďaka železničnej doprave. Sériou dravých burzových operácií získal kontrolu nad väčšinou tratí v celej Amerike a jeho majetok sa vyšplhal na závratnú sumu 100 miliónov dolárov (dnes cca 200 miliárd), čo v tom čase predstavovalo takmer 50 % obsahu celej americkej štátnej pokladnice. Jeho potomkovia však už takí šikovní neboli, ich podnikanie šlo od deviatich k piatim a namiesto zveľaďovania rodinného bohatstva ho bezostyšne plienili.
Napriek tomu (alebo snáď práve preto) patrili k najsledovanejším osobnostiam v Amerike. Ak dnes celý svet pozná dedičku impéria Paris Hilton, v minulom storočí sa s rovnakým záujmom stretávali Vanderbiltovci, predovšetkým však „úbohé bohaté dievčatko“ Gloria, s ktorou sa spájal obrovský škandál, keď o jej poručníctvo (a zverenecký fond v hodnote dnešných 74 miliónov) bojovali pred súdom vlastná matka a teta. Stránky novín a časopisov jej pekná tvárička neprestala zapĺňať ani v dospelosti. Modelka, herečka a maliarka sa stretávala s najvýznamnejšími osobnosťami planéty a niekoľko z nich si vzala za manželov. V roku 1963 sa trikrát rozvedená dvojnásobná matka Gloria vydala za poslednú (tentoraz už osudovú) lásku a o štyri roky neskôr priviedla na svet svoje posledné dieťa. Ak niekto pochyboval, či túto planétu ďalší z rodu Vanderbiltovcov vôbec niečím obohatí, spravil veľkú chybu…
Dieťa so zlatou lyžičkou
Anderson Hays Cooper prišiel na svet 3. júna 1967 ako druhé dieťa 43-ročnej Glorie Vanderbilt a o tri a pol roka mladšieho seriálového herca a scenáristu Wyatta Emoryho Coopera, ktorý pochádzal z relatívne chudobnej rodiny z Mississippi. Chlapec vyrastal na Manhattane obklopený láskou, bohatstvom a pozornosťou médií. Pár týždňov po narodení sa objavil v časopise Harper´s Bazaar, ako trojročný sprevádzal matku v televíznom programe The Tonight Show, vo veku deviatich rokov súťažil v show To Tell the Truth. Jeho detstvo rozhodne nebolo bežné a sám priznáva, že mu to občas prekážalo. „Boli doby, keď som chcel konvenčnejšiu mamu. Šiel som ku kamarátom a v kuchyni videl žemle a koláče… Ich matky vedeli o všetkom, čo sa dialo v ich živote, poznali kamarátov svojich detí… Moja mama sa takýmto spôsobom na mojom živote nepodieľala,“ spomína. „Ale idealizácia matiek iných ľudí vždy trvala len veľmi krátko a ja som začal túžiť po návrate domov, lebo moja mama bola oveľa kreatívnejšia a zaujímavejšia.“
Kým iné matky doma piekli koláčiky, Gloria navrhovala džínsy, prepašovala svojich synov do slávneho newyorského klubu Studio 54 a organizovala slávnostné večere za účastí najjagavejších hviezd Hollywoodu. „Keď do nášho domu prišli slávni ľudia, napríklad Charlie Chaplin, Liza Minneli alebo Truman Capote, sedeli sme vedľa nich. Nebol tam stôl pre deti, neboli sme odložení niekam nabok,“ spomínal Anderson pre magazín People. „Očakávalo sa od nás, že sa niečo naučíme o tom, kto príde, že si pozrieme jeho filmy a budeme schopní s ním konverzovať.“ Bolo v tom však oveľa viac, než zážitok zo stretnutí s kýmsi známym. Dnes tieto stretnutia Anderson považuje za kľúčové vo svojom vývoji. „Už od mala som veril, že sa vyrovnám komukoľvek, kto k nám prichádza a že môžem viesť rozhovor s kýmkoľvek a že na mojich názoroch záleží presne tak isto, ako na názoroch hocikoho iného.“ Ešte jedna vec však fatálne ovplyvnila jeho život. A tentokrát rozhodne nebola pekná…
Strata vás zmení
Napriek spoločenskému postaveniu držali Cooperovci svojich synov „pri zemi“ a Anderson vraj dlho ani netušil, z akej slávnej rodiny pochádza. Prítomnosť celebrít bola preň úplne prirodzená a keď videl sochy svojho predka Cornelia Vanderbilta v New Yorku, pomyslel si, že zrejme „všetci starí rodičia sa po smrti zmenia na sochy“. Jeho detstvo zapĺňali celkom bežné činnosti, napríklad sa s bratom často prezliekali do kostýmov. Chlapci boli posadnutí vojenskou históriou, a tak Carter stále pobehoval v maske rytiera a Anderson nosil klobúk britského vojaka. Detské hry však skončili príliš skoro. V zime roku 1977 žil celý New York najkrajšími sviatkami roka, no Cooperovci riešili iné problémy. Päťdesiatročnému otcovi totiž diagnostikovali problémy so srdcom, a tak ho čakala operácia. Nik vtedy netušil, že spoločné Vianoce budú tými poslednými. Piateho januára Waytta Coopera uspali a už sa viac neprebral.
Rodinu jeho smrť zdrvila. Mama o svojom smútku dokázala hovoriť, chlapci však nie, a to sa na oboch fatálne (hoci úplne iným spôsobom) podpísalo. Dovtedy bezstarostný, zábavný extrovert Anderson sa uzavrel do seba: „Strata vás zmení. Svet zrazu vyzerá ako úplne iné miesto. Nebezpečnejšie…“ Chlapec náhle dospel a rozhodol sa zastúpiť otca čo najlepšie, ako sa dá, a to znamenalo najmä jedno – postarať sa o milovanú matku. Aj preto podpísal zmluvu s Ford Models a objavil sa v reklamách na Macy´s, Calvina Kleina či Ralpha Laurena. No o tri roky neskôr s tým skončil, keď mu istý fotograf začal robiť návrhy. Malý veľký muž Anderson už nebol dieťa, tragédia ho naučila čeliť svetu a aby si svoju silu ešte viac potvrdil, zapísal sa v roku 1983 do tábora prežitia v divočine. Po prvýkrát v živote si na chrbát vyložil batoh, no svoje korene nezaprel a pár minút po príchode do pohoria Rocky Mountains sa stal víťazom bizarného hlasovania o tom, kto pravdepodobne kurz nedokončí. Chlapec z dobrej rodiny však všetkým dokázal opak a vo Wind River Range vydržal celý mesiac. A to bol len začiatok…
Hor sa za dobrodružstvom
Po návrate dúfal, že sa mu podarí stráviť maturitný ročník v škótskej internátnej škole Gordonstoun, no keď to nevyšlo, prebehol celoročné štúdium za šesť mesiacov, zbalil si batoh a odpovedal na inzerát ponúkajúci dobrodružnú cestu naprieč Afrikou v 13-tonovom vojenskom nákladiaku. Onedlho už sedel v lietadle smer Johannesburg, aby sa pripojil ku skupinke dvadsiatnikov a tridsiatnikov z Austrálie, ktorí nevedeli, čo so svojím životom. S nimi niekoľko mesiacov spoznával celkom inú prírodu, kultúru aj spôsob života. Ktovie, čo hovorila slávna Gloria na to, že si jej 17-ročný syn každý večer rozkladá stan, varí jednoduché jedlo na variči a debatuje s miestnymi. Ak sa aj blahosklonne povzniesla nad nejakú „úroveň“, pred nástrahami tohto dobrodružstva rozhodne zatvárať oči nemohla. Anderson ochorel na maláriu a bol hospitalizovaný v Keni, inokedy mu zasa všetko ukradli, keď spal pod nákladiakom.
Po návrate zo Stredoafrickej republiky sa zapísal na Yale University a vrhol sa na štúdium politológie. Raz natrafil na leták CIA, a tak dve letá brigádoval v sídle americkej spravodajskej služby, čo mu jeho oponenti o mnoho rokov neskôr intenzívne vyhadzovali na oči. On sám sa pritom rozhodol, že tam po ukončení štúdia pracovať nechce. „Mal som 19 rokov a ako mnoho spolužiakov som i ja zvažoval rôzne kariéry. Počas vysokej školy som mal viacero letných brigád a stáží. Ak vás to nebodaj zaujíma, krátko po štátniciach som pracoval aj ako čašník, ale rozhodol som sa, že ani v tomto odbore nechcem budovať svoju kariéru,“ vysvetľoval neskôr. Jeho pracovné smerovanie napokon ovplyvnila ďalšia tragédia. Pred posledným ročníkom, v júli 1988, prišiel o staršieho brata – Carter Cooper spáchal samovraždu. Údajne dezorientovaný z liekov na astmu, no zároveň nešťastný z práce, rozchodu s dievčaťom a pravdepodobne aj z dávnej smrti otca vyskočil pred matkinými očami zo 14. poschodia jej bytu. „Budem ešte niekedy znovu niečo cítiť?“ opýtal sa jej skôr, než sa pustil do hlbokej večnosti.
Vyrovnať sa s bolesťou
„Bol oveľa múdrejší ako ja, chodil na Princeton, pracoval ako knižný editor. Jeho smrť bola pre mňa nepochopiteľná…“ vysvetľuje Anderson, ktorý dodnes nedáva na svojho brata zabudnúť a vraví, že práve bratova smrť viedla k jeho záujmu o žurnalistiku, pretože „chcel ísť tam, kde sa vonkajšia bolesť zhodovala s bolesťou, ktorú cítil vo svojom vnútri“. Po získaní vysokoškolského titulu si ešte doprial krátky oddych, keď cestoval po juhovýchodnej Ázii a renovoval starý dom na Long Islande, potom už nastal čas nájsť si prácu. (Matka mu dala jasne najavo, že po ukončení štúdia ho prestane finančne podporovať.) Chcel sa stať reportérom, no vedel, že musí začal od nuly a požiadal o miesto telefonistu v televíznej spoločnosti ABC. Nedostal ho a bol rád, keď ho zamestnali aspoň ako overovača faktov v malej spravodajskej agentúre Channel One, zameranej na žiakov a študentov. Práca ho však nebavila, túžil po skutočnom uplatnení a keď sa stretol s politickým aktivistom z Barmy, v hlave mu skrsol nápad. Pripraví reportáž, ktorú nik neodmietne!
A tak dal Anderson Cooper v zamestnaní výpoveď, požičal si obyčajnú kameru na 8-milimetrové kazety a s falošným novinárskym preukazom od kamaráta sadol na lietadlo do Thajska. V pohraničnom meste Mae Sot na západe krajiny potom vyhľadal kontakt od aktivistu v New Yorku, a ten ho cez hranicu prepašoval do povstaleckého tábora v Barme, kde sa prodemokratickí ozbrojenci pripravovali na boje s juntou. Prvýkrát zažil vojnové šialenstvo na vlastnej koži – počul výbuchy, videl, ako lekár amputoval nohu mladíka ručnou pílkou… a všetko to pozorne nahrával. Reportáže poslal do Channel One, kde ich okamžite kúpili – z overovača faktov sa stal zahraničný korešpondent. „Hneď po Barme som si uvedomil, že presne toto chcem robiť. Chodiť na miesta a rozprávať príbehy ľudí – to je presne pre mňa!“ Šesť mesiacov strávil na Hanojskej univerzite štúdiom vietnamského jazyka (ovláda ho doteraz) a potom sa už naplno vrhol na reportáže.
Iné molekuly vzduchu
Somálsko, Kambodža, Bosna, Rwanda… všade tam, kde sa niečo dialo, nechýbal ani Anderson Cooper. „Začal som chodiť na miesta, kde sú život aj smrť veľmi skutočné a kde ľudia nesmierne trpia. Načúvať ich bolesti mi pomohlo byť schopný hovoriť o tej svojej,“ vysvetľuje, no zároveň dodáva, že ho do vojnových zón láka aj možnosť byť „svedkom histórie“. „Zistil som, že molekuly vo vzduchu sú iné. Na všetkých miestach, kde sa odohráva nejaký vojnový konflikt, je vysoko nabitá atmosféra a niečo v nej ku mne prehovára. Nič pre mňa nie je vzrušujúcejšie, než byť na bojovom poli a bežať tam, odkiaľ ostatní utekajú.“ Netrvalo však dlho a veci mu začali prerastať cez hlavu. Uvedomil si, že na pohľad na zlo a násilie si príliš navykol a začína strácať to, čo je pre dobrého reportéra životne dôležité – ľudskosť. „Videl som tucet tiel a pomyslel som si, iba tucet, to nie je také zlé,“ spomína.
Skutočná hrôza zo seba samého ho však premkla, až keď raz pri kraji cesty uvidel päť tiel, ktoré ležali na slnku niekoľko dní. Koža na ruke ženy sa začínala odlupovať ako rukavica a on fascinovane vytiahol fotoaparát, aby si tento hrôzostrašný detail zvečnil do osobného albumu. Ktosi ho pritom odfotil a neskôr scénu reportérovi ukázal so slovami, aby sa pozrel, čo robí. „Vtedy som si uvedomil, že musím prestať.“ Naďalej však nasadzoval vlastný život, aby ľudí informoval o skutočnom dianí – a v roku 1995 si ho pri tom všimli v spravodajskej televízii ABC News. Začínal ako korešpondent, postupne v hierarchii stúpal a v septembri 1999 sa divákom prvýkrát predstavil ako „anchor“, moderátor v programe World News Now. Pre spoluprácu so CNN sa rozhodol o dva roky neskôr, po strašných udalostiach 11. septembra 2001. Hoci si v tom čase dopriaval pauzu od spravodajstva, ako novinár pocítil, že nemôže stáť bokom od toho, čo sa s jeho krajinou dialo.
Prvý rok v CNN pôsobil ako víkendový moderátor a vojnový korešpondent a po americkom vpáde do Iraku v marci 2003 začal mať na starosti hlavné správy o 19.00. Ako reportér pokrýval v reálnom čase všetky významné udalosti – od bojov v Bagdade cez útoky ostreľovačov vo Washingtone, pri ktorých počas troch týždňov zahynulo desať ľudí až po výbuch raketoplánu Columbia. V polovici roku 2003 dostal v CNN vlastný program, ktorý beží nepretržite až dodnes. V súčasnosti sa relácia Anderson Cooper 360° vysiela v priamom prenose každý pracovný deň od 20.00 do 21.00 a modrooký fešák v nej podrobne svojím originálnym spôsobom referuje o hlavných témach, ktoré aktuálne hýbu svetom. „Myslím, že tradičné poňatie moderátora, ktorý všade bol a všetko videl, je pasé. Ja ako divák viem, že to neberiem. Myslím, že treba byť sám sebou a treba byť skutočný a dokázať si priznať, ak niečo neviete.“ A týmto prístupom si získal obrovské množstvo fanúšikov.
Čosi ako hrdina
Krivka jeho popularity výrazne vzrástla najmä v roku 2005. Začiatkom januára informoval o situácii na Srí Lanke, ktorú 26. decembra zasiahlo ničivé tsunami a o dva mesiace sa už Američanom prihováral z Libanonu, kde prebiehala „cédrová revolúcia“. Ôsmeho apríla pokrýval pohreb pápeža Jána Pavla II. (a zdriemol si na chodníku na Námestí sv. Petra s bundou pod hlavou medzi desiatkami tisícok smútiacich) a na druhý deň už utekal na svadbu princa Charlesa a Camilly Parker Bowles. Začiatkom júla robil reportáže o bombových útokoch z Londýna a v auguste odcestoval do nigérijského Maradi, odkiaľ informoval o katastrofálnom hladomore. A potom udrel hurikán Katrina a celej Amerike ukazoval tragické zábery miest, kadiaľ sa prehnala ničivá smršť a naliehavo žiadal o pomoc, ktorej dlho nebolo. Pamätný je najmä jeho rozhovor s miestnou senátorkou, ktorej zdôrazňoval, že sa politici nemajú čo potľapkávať po pleciach: „Na ulici tohto mesta bolo včera telo ženy obhrýzané potkanmi, lebo tam ležalo 48 hodín a neboli prostriedky na to, aby ho niekto odniesol!“ Ak niekto dovtedy o empatickom bielovlasom reportérovi so slzami v očiach nepočul, teraz sa z neho stal takmer národný hrdina.
Jeden muž však Coopera rozhodne nemusí – Donald Trump, ktorý čelil jeho ostrým otázkam v predvolebnom štúdiu spolu s protikandidátkou Hillary Clinton. Na margo hviezdy CNN sa Trump vyjadril, že „je veľmi, veľmi zaujatý“ a „nemal by byť moderátorom“. Osemnásť cien Emmy a 12-miliónový ročný honorár v CNN však dokazuje, že ostatní si myslia niečo iné. Treba však dodať, že nesympatie sú vzájomné a Cooper sa po Trumpovom zvolení za prezidenta zaradil k jeho najväčším kritikom. Predsa sa však po vypuknutí obrovského škandálu zachoval ako profesionál. Keď jeho spolumoderátorka a priateľka Kathy Griffin v máji 2017 zverejnila na sociálnych sieťach snímku, kde drží masku dobitej krvavej hlavy Donalda Trumpa, vydal oficiálne stanovisko, že je fotografiou „zhrozený. Je skutočne odpudivá a úplne nevhodná.“ A to bol koniec spoločných moderovaní Silvestra v uliciach New Yorku a, čo je horšie, aj ich dlhoročného priateľstva.
Maximálne šťastný
Odvtedy mu počas silvestrovského programu New Year’s Eve Live na CNN už sekunduje niekto iný, snáď ešte lepší. Rozhlasový a televízny moderátor talk show Andy Cohen je totiž Cooperovým najbližším priateľom už vyše dvoch desaťročí, viackrát absolvovali spoločné turné („improvizovanú, necenzurovanú a nezabudnuteľnú noc konverzácie“) a aj v súkromí spolu trávia toľko času, že sa ich často pýtajú, či je medzi nimi aj čosi viac. Obaja to popierajú, hoci pokus tam kedysi bol. Dávno predtým, než sa obaja stali slávnymi, im spoločná kamarátka dohodla rande naslepo. Nikdy k nemu však nedošlo, Cohen totiž porušil základné Cooperovo pravidlo: „Keď sme spolu telefonovali, počas prvých štyroch viet spomenul moju mamu.“
Áno, je to už raz tak, dámy si musia nechať zájsť chuť, modrooký fešák Anderson Cooper je gay. Hoci sa dlhé roky vyhýbal otázkam o svojom súkromí, v roku 2012 vyšiel s farbou von. Prečo mu to trvalo tak dlho (pre svoj coming out sa rozhodol ako 45-ročný), odôvodnil tým, že osobný život novinára by nemal byť pre jeho prácu podstatný. „Aj keď som vďaka môjmu zamestnaniu na očiach verejnosti, snažil som sa udržať si vo svojom živote určitú úroveň súkromia. Uvedomil som si však, že tým, že sa k určitým aspektom svojho súkromného života dlhodobo nevyjadrujem, niektorí ľudia môžu nadobudnúť pocit, že niečo skrývam. Niečo, vďaka čomu sa cítim nepohodlne, zahanbene alebo dokonca vystrašene. Ale to nie je pravda,“ vyhlásil. „Faktom je, že som gay, vždy som ním bol, vždy budem a som s tým maximálne stotožnený, šťastný a hrdý.“
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2022)