Je jar a všetky ženy už chcú nosiť šaty a svetríky.
Keď strihám ruže, pichá celá záhrada. Pes výska a o chvíľu mu z labky ťahám ruží tŕň. Celá som dopichaná, tu a tam mi tečie krv. A ešte zďaleka nekončím, naopak, na jar treba všetko strihať. Naháňam syna, dcéru, strihajte, odnášajte, hrabte a zbierajte, nech tu máme pekne. V záhrade je pekne vždy. Svieti slnko a zabŕda. V brečtane si robia hniezdo drozdy. O chvíľu rozkvitnú broskyne. Podvečer niektoré halúzky prinesiem dnu a dám do vázy. Na druhý, tretí deň rozkvitnú. Aj v záhrade nám už všeličo kvitne. Narcisy, scyly, modrice, pečeňovník aj zlatý dážď a dulovec…
Muž chodí po záhrade a fotografuje svetlo. Jarné svetlo má všelijaké zelenkavé radostné odtiene.
Vložím kyticu do krištáľovej vázy, hľadám jej miesto na stole a všelijako ju posúvam. Páči sa mi, keď sa na výbruse lomí svetlo aj že je vidno vodu a stonky v nej. Vždy, keď idem okolo, pozdravíme sa s kyticou. Hocikedy sedím vo vedľajšej izbe, dotýkam sa jej očami.
Je tu pekne, aj keď je vojna. Celkom neďaleko. Keď ideme na dovolenku a rátame kilometre, muž hocikedy povie, to urobíme za jeden deň, večer sme tam. Popoludní alebo neskoro večer by sme tam boli.
Pozerám správy a vidím torzá domov. Z niektorých vejú záclony. V rozstrieľanej škôlke už okná nezostali, no vidno detské postieľky. Na žltých poduškách skáču zajace, v črepinách skla a kúskoch omietky sa váľajú hračky. Inde spadla celá stena obytného činžiaku, ale miestnosti zostali. Dom vyzerá ako domček pre bábiky. Vidím kuchyňu, sporák aj kredenc, inde klavír, lustre, diván aj s poduškami, stôl s tým, čo je na ňom, chladničku, veď ešte nevychladli vianočné kaše, stoličky… Vidím mariupolskú ulicu, do ktorej spadlo vianočné osvetlenie, jasne spoznávam hviezdu a sviece, okolo chodia bezradné psy, ešte donedávna sa niektoré z nich vyvaľovali na pohovkách. V sutinách stojí mladá žena s plavými vlasmi v krásnom kožuchu, plače. Vyzerá ako stratená princezná. A popri cestách s obrnenými transportérmi kráčajú malé detičky. Niektoré majú na chrbtoch ruksaky, iné si nesú pod pazuchami hračky. Ich mamy vlečú cestovné tašky alebo igelitky, v rukách zvierajú mobily.
Tie rozškľabené deravé domy boli ich domovmi. Tam trkotali so susedmi, chodili s deťmi na ihriská a do parku, ku zverolekárovi s mačkou, manikérke, kozmetičke, do obchodu, čakali na mužov, kým sa vrátia z práce a potom možno šli niekde na návštevu. Na schodišti bolo počuť, ako ktosi hrá na klavíri, inde uspávali dieťa, milovali sa, pozerali film, pred zrkadlom si možno dáka pani skúšala šaty, čo si popoludní kúpila a jej muž možno prejavil pre tie nové šaty a pani v nich málo obdivu, a tak sa naťahovali a šaty šli potom spať k iným šatám na ramienko do skrine, aby tam čakali na svoju príležitosť, trebárs keď sa oteplí a príde jar, všetko sa rozvonia a v záhradách začnú pichať ruže, no začnú kvitnúť ženám aj na šatách, všetky ženy na jar vyzerajú trochu ako úryvky z lúk, no v móde tento rok sú vraj aj kocky… A možno tam tie šaty visia dodnes, vedľa iných čias ako úryvky z lepších časov, ktovie, či sa tí dvaja ešte stretnú a či si to všetko ešte povedia, kde bude táto žena spať a ako má toto všetko vysvetliť a zdôvodniť deťom, ktoré ničomu nerozumejú. Kráča s ostatnými, tisíci krát dvíha zo zeme špinavého plyšového zajaca, podobne, ako keď chodili na prechádzky, táto prechádzka je však omnoho dlhšia, kráčam už dlho, je mi zima, všade stojíme v rade, vypisujem nezmyselné papiere, znovu papiere, ktosi mi berie malého, nech si vydýchnem, dostanem teplý čaj, znovu papiere, niektorí ľudia sú nervózni, kurnik, neplač, lebo budem aj ja, zavolá alebo nezavolá, prečo nevolá, čo robí mama, prečo nechcela ísť s nami, kde budeme spať, čo budeme jesť, bolia ma nohy, mala som si zobrať tie staré topánky, no tieto sú teplejšie, stratila som po ceste rukavičku, mám všetko?
Opustené domovy sa ceria do ulíc, všetky vázy sú rozbité, je zima a všade sa dymí a nikde nesvieti, len niekde zo zeme vyviera voda a hučí siréna. Kde sa tu vzala detská červená papučka? Lopta? Alebo dámska rukavička? V škole sa zhovárajú vojaci a na nástenke sú stále príklady a výkresy. Téma: Vianoce! Najkrajšie sviatky, lebo sa vtedy narodí Ježiško. Ktosi ho vyhnal z jasličiek, skrýva sa v bunkri v Charkove alebo v Kyjeve, bol odvelený na front, no nemá signál a nemôže zavolať žene, ktorá stojí v rade na hraniciach, vyzerajú všetky ako Madony, s deťmi na rukách, stojím tu s nimi, jedna z nich nesie na rukách mačiatko, hoci sa pozerám na kyticu, čo som priniesla z našej voňavej záhrady, stojím tu s Madonami s igelitkami, s mobilmi, ktoré v tme občas zablikajú ako majáky a potom možno zazvonia, žiješ, sedím s nimi v bunkri, na nemocničných chodbách, všade tie mobily, veziem sa s nimi vo vlaku, ktorý na noc zhasol svetlá a zatemnil všetky okná, aby ho nepriateľ nevidel, spím s nimi v triážnych stanoch…
U nás už jar je. Všetko lezie zo zeme. Tieto jarné dni priniesli mnoho melanchólie. V zime nenapadal sneh. Ja som však o ňom pred Vianocami napísala a nasnežila si sama. Rozlúčila som sa so snehom, hoci sme sa tento rok nestretli. Vždy bude jedna z najmilších vecí, ktoré poznám. V duchu čakám jar a mám strach z leta. Chcela som napísať o tom snehu, o tom ako ho mám rada, o bielej a o svete. Tým som sa s ním rozlúčila. Ale nie naveky. Budúca zima môže byť iná, nie?
Pozerám televíziu a takmer cez všetky hraničné priechody kráčajú Madony. Kráčajú naprieč Európou, našimi mestami, klopú na naše dvere a obloky, otvorte dvere aj srdcia, pustite nás, pomôžete tak sebe aj nám…
Radostné jarné dni a mier vám želá vaša Veve
Veronika Šikulová