Moje meno sa stalo logom, čaute, ja som Gogo… Trochu jednoduchý rým, ale sedí perfektne. GoGo si ho zarapoval v pesničke, ktorú nahral, keď prekročil magický milión svojich odberateľov. To sa dovtedy na našej scéne nepodarilo nikomu. Dnes je ich takmer milión a pol (v čase uzávierky 1.459.446). Gogo – youtuber všetkých youtuberov. Slovenských a českých dokopy. Gogo je jednoducho idol. Nie vás, ale vašich detí. O to skôr by ste mali spozornieť.
Vráťme sa, ufff, takých 17 rokov späť. Gogo mal ani nie tri roky, keď vyšlo prvé číslo časopisu Miau aj s fotografiami od jeho otca. Áno, Maňo Štrauch, Gogov daddy, bol naším prvým redakčným fotografom. Maňove srdce vždy bilo na poplach za všetkých ľudí, ktorým bolo ublížené alebo sa vymykali z bežného mainstreamu a o tom boli aj naše spoločné reportáže. Ako keď sme v bývalej vápenke niekde na strednom Slovensku narazili na partiu týpkov, ktorí z vlastnej iniciatívy triedili odpad (v roku 1999 to bolo niečo neslýchané!) a ďalší na zapadnutých lazoch žili bez televízie a elektriny iba z toho, čo si sami vypestovali. Chápte, boli to roky deväťdesiate, keď nás opájali shoppingové raje, kto vtedy počul o Priateľoch zeme či trvalo udržateľnom živote? Dievča, ktoré pracovalo na skládke odpadu, pre Maňovho trojročného syna Daniela Sebastiána kdesi vyhrabalo pekný angličák. Otec sa veľmi potešil, že chlapcovi prinesie z cesty darček. Z malého chlapca vyrástol mega úspešný youtuber, ktorý na Slovensku a v Čechách rozpútal mega šialenú gogomániu.
Poďme ale pekne po poriadku. Najprv otec, potom syn. Snáď sa nám to podarí nejako premostiť…
Bol si veľmi mladý otec, tuším si mal len 22, keď sa Danny narodil…
Presne tak, v tom čase som už pracoval ako fotograf na voľnej nohe. Vždy som chcel mať deti a veľmi som sa tešil, keď sa Danny narodil. Otcovstvo som si užíval. Syna som mal za kamoša, spolu s ním som prežíval akoby druhé detstvo. Každý deň som ho vozil do škôlky, potom sme šli na ihrisko, tam som ho zoznámil s ostatnými deťmi, lebo Danny bol plaché dieťa. Doteraz ma jeho kamoši zdravia, Maňo, čau, ako ide život…
Vyrastal si v Petržalke, a tá mala povesť betónovej džungle, plnej ponevierajúcich sa decák, ktoré nevedia, čo so sebou…
V Petržalke som prežil úžasné detstvo. Boli sme silná generácia, kamošov som mal v každom dome, hrávali sme basketbalové derby, stavali sme si ponorku v blízkom lužnom lese, lozili sme po veľkých navijakoch na káble, čo zostali po stavbároch, skrývali sme sa v zákopoch, lebo neďaleko nás bola cvičná vojenská lúka. Mal som super detstvo, určite by som nemenil. Boli sme rozdelení po barákoch, hrávali sme proti sebe vojny, chodili sme sa kúpať na jazerá, chytali sme ryby a raky, stavali sme si lietadlá. Naši ma nemohli dostať večer domov! Potom som sa ale zbláznil do basketbalu, tomu ustúpilo všetko…
A potom si objavil fotografiu a tej ustúpil aj basketbal.
U nás v rodine všetci fotili. Obaja dedovia boli zapálení amatérski fotografi, doma sme mali milióny fotiek, všetko dokumentovali. Na Vianoce, keď som mal sedem rokov, dostal som svoj prvý foťák. Začal som fotiť, ale deň D prišiel až o pár rokov neskôr. Mal som dvanásť, keď som na budove SNG zazrel veľký plagát k výstave brazílskeho fotografa Sebastiãna Salgada. Presne si pamätám tú fotku – robotník, čo drží v dlaniach čajové lístočky. Doslova ma to do tej galérie vcuclo a von som vyšiel ako očarovaný. Salgadovu výstavu som videl možno dvanásťkrát. Mágia jeho fotiek ma celkom opantala. To ony rozhodli, že sa stanem fotografom.
Hľadáčik fotoaparátu si už od prvých fotiek smeroval k „poníženým a urazeným.“ Prečo si fotil radšej bezdomovcov, ako trebárs modelky, ktoré boli veľmi v kurze?
Vždy som mal silné sociálne cítenie. Dodnes som mimoriadne citlivý na nespravodlivosť, keď si ľudia ubližujú. Neviem, z čoho to pramení, asi z rodiny, moji rodičia sa vždy zaujímali o druhých ľudí, ako žijú a ako sa im darí či nedarí. Pamätám si, že keď som bol malý, veľmi som ľutoval bezdomovcov, hovorieval som, že keď vyrastiem, kúpim im maslo, lebo som mal maslo veľmi rád… Sila výpovede sociálnej fotografie zatieni aj tú najzvodnejšiu modelku. Položte vedľa seba takéto dve fotky, porovnajte ich… a na modelku, nech môže byť akokoľvek krásna, zabudnete. Nezadrie sa vám do srdca ako špinavá zvráskavená tvár bezdomovca, ktorý spáva vonku, v treskúcich mrazoch v iglu z igelitu…
Si autorom slávnej poslednej fotky Karola Kállaya, s ktorou si v roku 2012 vyhral Veľkú cenu Czech Press Photo. Spolupracovali ste dlhé roky…
Áno, s majstrom Kállayom som pracoval veľmi rád. Pravdupovediac, fotiť som ho chcel už dlhšie, ale mal som pred ním veľký rešpekt. Napokon mi sám navrhol, aby sme tú fotku spravili. On bol totálne multifunkčný fotograf. Čoho sa vo fotke chytil, v tom bol dobrý. Ja mám rád ľudí, a preto mi je blízke fotenie portrétov. Vedieť zachytiť ľudskú dušu a charakter človeka – to ma vždy lákalo. Maestro bol ale nenormálne zábavný, úžasný rozprávač ešte úžasnejších historiek. Bol múdry, veľmi pracovitý a fotografiu miloval.
Dúfal si, že aj tvoj syn bude pokračovať v rodinnej tradícii a prepadne vášni pre fotografiu?
Áno, chcel som, aby Danny videl fotku z pohľadu tvorcu, brával som ho na všetky dôležité fotenia – keď sme šli k prezidentovi aj keď som navštevoval majstra Kállaya. Pomáhal mi so svetlami, bol to taký môj malý kolega. Ale ako každý chalan, stále dobiedzal, aby sme mu niečo kúpili: vláčiky, komiksy… Keď mal asi dvanásť, povedal som mu: poď so mnou nafotiť svadbu, peniaze si rozdelíme a ty si môžeš kúpiť, čo chceš. A on že dobre. Páčilo sa mi, že to prijal ako výzvu. Danny urobil zo desať fotiek, z toho bolo päť lepších, ako moje najlepšie! Alebo ma raz úplne vyviedol z miery, keď na počítači za pár minút upravil fotku, s ktorou som sa ja trápil celý večer. Chlapec bol fakt talent!
Potom sa ale začal nadlho zatvárať vo svojej oranžovej izbe, zvonka na dvere povesil nápis „Recording!“ a zakázal vám vstúpiť. Čo si si o tom myslel?
Vedel som, že hrá hry a nejako ich komentuje, ale popravde – nechápal som, na čo je to dobré. Bol som však rád, že robí niečo, čo ho baví a prekvapilo ma, že v jeho veku tomu dokáže venovať toľko času a energie. Mal vtedy len štrnásť. Vysvetľoval mi, že na YouTube ho môžu sledovať diváci a rozradostene nás informoval, koľko followerov mu zasa pribudlo. Už ich mám tisíc, tešil sa a ja som bol rád, že je šťastný, aj keď som si celkom nevedel predstaviť, aký to má význam. Ale videl som, že ide cieľavedome za svojím. Ako mňa bavila fotka, vášnivo a celým srdcom, jeho bavili videá a YouTube.
Rodičia však neradi vidia, keď ich deti vysedávajú celé hodiny za počítačom a hrajú hry. Ako ste to riešili vy?
S Dannym sa vždy dalo dohodnúť, nebol trucovité dieťa. Povedal som mu, za hodinu konči a on to rešpektoval. Keď som však videl, že už sa blíži k ďalšiemu levelu a potrebuje na to ešte dvadsať minút, povedal som, okej, dohraj to. A on to dohral a vypol počítač. Danny bol odmalička „stará duša“ – nekonfliktný, pohodový, vyrovnaný. Od malinka easy… Tak sme spolu chodili po sobotách fotiť svadby a Danny sa naučil niečo si aj zarobiť. Za prvé peniaze si mohol kúpiť, po čom túžil: Xbox, ďalšiu hru, mikrofón…
… a v júli 2010, sotva štrnásťročný Daniel Sebastian Štrauch založil jeden z prvých youtubových kanálov na Slovensku. Svoje prvé video zverejnil na Silvestra 2011 – tento „historický“ dátum dnes už nájdete aj na Wikipédii. Prezývku Gogo dostal v detstve, vraj to bolo prvé slovo, ktoré povedal. Po vzore amerických letsplayerov začal s komentovaním počítačovej hry Minecraft, v máji 2012 založil kanál GoGosvlog. Jeho televízia GoGoManTV má aktuálne 1 459 446 odberateľov a vo svojom archíve vyše 900 videí rôznych žánrov. GoGoManTV je v Čechách druhý najodberanejší youtubový kanál (po ViralBrothers, ale istý čas prvenstvo patrilo Gogovi), na Slovensku je absolútna jednotka. V roku 2015 sa stal najlepším youtuberom na československej youtuberskej scéne. Minulý rok mu vo vydavateľstve Tatran vyšla kniha Gogo – chalan z internetu, jej česká verzia sa na pultoch kníhkupectiev objavila vo februári 2016. Toľko úryvok z Wikipédie.
Teraz my.
Delíte ľudí na tých, čo pozerajú televíziu a tých, čo fičia na YouTube? V Krátkom Gogovom slovníku vo vašej knihe dokonca uvádzate: televízia – také slovo už nepoznáme, archaizmus…
Vidím v tom skôr generačný rozdiel: mladí ľudia dnes už telku veľmi nepotrebujú a ak ju pozerajú, tak možno len raz za čas spolu s rodičmi (smiech). Všetky kvalitné seriály ako Game of Thrones či True Detectives sa dajú nájsť na internete, môžete si ich pozrieť, kedy chcete, koľkokrát chcete a čo z nich chcete. Mnohí fanúšikovia mi píšu, že v telke nič nedávajú, tak si radšej pozrú moje videá alebo iné videá na Youtube.
Televízia však nemá len zabávať, ale aj informovať, televízie denne vyrábajú množstvo spravodajských formátov…
A zväčša sú o tom, kto koho znásilnil alebo zavraždil a kde sa stala aká smrteľná nehoda. Ale ja sa nechcem obklopovať negatívnymi vecami, spravodajstvo sledujem online cez rôzne appky a keďže všetci dnes máme smartphony, mnoho novinárov využíva hneď v akcii mobil a o tom, čo robia, informujú na sociálnych sieťach. Takže kým vyjde ich reportáž v televízii, my, čo sme na internete, už máme všetky informácie v priamom prenose.
V čom teda spočíva výhoda Youtubu oproti klasickej televízii?
Youtube pre mňa predstavuje nástroj, s ktorým viete váš názor odovzdať celému svetu. Je voľne šíriteľný a to, čo naň môžu ľudia pridávať, je pomerne voľne regulované (nepovoľuje sa ale násilie, extrémistické názory, pornografia). Každý má možnosť prezentovať sa a vytvoriť si vlastný informačný/zábavný kanál a hlavne sa dá využiť na dobré účely. Už sme spolu s YouTubermi vďaka svojim divákom pomohli viacerým charitám, dokážeme tvoriť povedomie ohľadom nejakej témy, lebo youtuber môže riešiť vo svojich videách aj vážnejšie témy.
Youtube ako internetová databáza filmov a videí vznikol pred desiatimi rokmi. Kedy ste ho objavili vy?
So strýkom sme často hrávali počítačové hry, to on mi ukázal YouTube, najradšej tam pozeral zábavné videá Američana Tombuscusa. Vedel som odmalička po anglicky, a tak som nemal problém im rozumieť. Chytilo ma to, doma som si potom sám hľadal ďalších tvorcov a predstavoval si, že raz budem ako oni. Začínal som ako letsplayer. Predtým to na našom Youtube nerobil skoro nik, bol som jeden z prvých. (letsplayer = človek, ktorý nakrúca priebeh počítačovej hry, ktorú hrá a vtipne to komentuje, potom záznam zostrihá a vydá ako video. Niekedy sa s letsplayerom dá zabaviť lepšie, než keby ste hru hrali sami. Predstavte si vtipného komentátora futbalu alebo hokeja…)
Ako letsplayeri začínali aj vaše veľké youtuberské vzory z Ameriky?
Áno, ale tak ako väčšina z nich, aj ja som od začiatku vedel, že chcem robiť aj niečo iné, ako len komentovať hry. Chcel som ľudí zabávať tým, čo robím a hovorím na kameru. Zavretý vo svojej izbe som si skúšal rôzne scénky, skeče, snažil som sa byť vtipný, improvizoval som. Išlo to ťažko, lebo stáť zoči-voči kamere nie je žiadna sranda, hanbil som sa ako pes. Nakrúcal som hodinu, dve a potom to zostrihal na päť minút. Keď som mal prvých tisíc followerov, išiel som sa zblázniť od radosti. (followeri = ľudia, ktorí sa prihlásia na odber videí, a tak pravidelne dostávajú všetko, čo zavesíte na YouTube. Z nich vzniká komunita. Stávajú sa z nich vaši fanúšikovia).To bola pre mňa veľká motivácia, lebo odberateľmi sa meria progres aj kvalita, keď urobíš dobré video, naskočia ti aj vyššie čísla. Ja som so svojimi fanúšikmi od začiatku veľmi intenzívne komunikoval, a to aj nad rámec YouTube, chatoval som s každým zvlášť, pýtal sa, čo sa im na mojich videách páčilo a čo nie, čo by chceli vidieť nabudúce, snažil som sa to nejako vyhodnotiť a popritom som sa stále hľadal.
Je rozdiel medzi tým, keď ste pred piatimi rokmi začínali a dnešnou youtuberskou scénou?
Obrovský! Zo začiatku moji odberatelia lajkovali všetko, čo som urobil, nemali žiadne nároky, veď ani nebolo s kým ma porovnávať. Mal som pätnásť a vlogy som nakrúcal pre zábavu. No ako rástla moja komunita, začal som pociťoval väčšiu a väčšiu zodpovednosť voči tým, čo ma sledujú. A fungovalo to aj opačne: rástli ich nároky na tvorbu. Teraz, keď vydám niečo menej vydarené, ľudia sa do mňa obujú, komunita na nete vie byť veľmi tvrdá a človeka riadne skritizovať. V poslednom období ma už tvrdo porovnávajú s profesionálmi, myslím tým hlavne technickú stránku mojich videí. To je obrovský posun, pred štyrmi rokmi nič také neexistovalo.
Možno predpokladať, že fanúšikovia, s ktorými ste začínali, vám ostali verní a dospievajú zároveň s vami? To znamená, že dnes už nemajú pätnásť, ale dvadsať, a teda aj trochu iné nároky?
Toto riešim posledné mesiace veľmi intenzívne. Počúvam ohlasy a komentáre z komunity – sú ľudia, čo mi píšu, že ma sledujú od prvého videa, možno aj mali nejakú pauzu, ale zasa sa ku mne vrátili. Dnes je moja komunita veľmi rozmanitá a ja sa musím snažiť obsahovo vyhovieť jedným aj druhým. Pre mladších stále hrám a komentujem hry, lebo to ich baví najviac, ale celkovo sa chcem v budúcnosti viac zamerať na tematické videá. Lebo v tom spočíva úspech youtubera – neustále makať na vlastnom, jedinečnom a autentickom obsahu. Chcem teda skvalitniť obsah, napeckovať ho zaujímavými informáciami, viac hovoriť, edukovať. A ešte viac vyjadrovať svoj názor.
Napríklad na čo?
Nedávno som napríklad riešil kauzu amerického youtubera CaptainSparkleza (2 miliardy odberateľov a 9 miliónov videní). Chlapík si totiž kúpil dom za 4,5 milióna dolárov a v tú chvíľu sa na jeho hlavu znieslo more nenávistných a neprajných hejtov. A keďže do toho zamontovali aj mňa, potreboval som uviesť veci na správnu mieru. Žiaľ, každého zaujíma v prvom rade to, koľko zarábam. Keď niekde vyšiel článok „Milionárom v devätnástich“, každý to vztiahol na prachy, a pritom to znamenalo, že mám milión odberateľov. Nechápem ale, prečo by si CaptainSparklez nemohol kúpiť dom, keď si peniaze naň sám zarobil. Mal originálnu myšlienku, prišiel s ňou prvý a dokázal ju presadiť.
Pracujem však aj na ďalšej novej show s názvom Top 10. Do rebríčka od jedna po desať zaraďujem rôzne extrémne javy, veci, udalosti, napríklad desať najstrašidelnejších miest na svete. Scenár si píšem sám, musím k tomu kopec vecí preštudovať, ale stojí to zato, okrem zábavy sa človek dozvie množstvo zaujímavých faktov.
Simonetta Zalová
foto Maňo Štrauch
Celý rozhovor s Gogom si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2016)