Banksy – Muž za stenou

 

 

Je najslávnejším britským pouličným umelcom, ktorého meno poznajú ľudia na celom svete. Jeho umenie provokuje, rozosmieva, dotýka sa rozjatrených tém a výdatne stláča spúšťače rôznorodých emócií. Hoci Banksy svojou tvorbou zapĺňa ulice a od istej doby aj aukčné domy a súkromné zbierky, jeho tvár zostáva skrytá. Anonymita je pre neho nevyhnutná, keďže to, čo robí, je stále nezákonné. Deň, keď vyjde na verejnosť… Nie, také niečo sa nikdy nestane…

 

Banksy je presvedčený, že umenie by malo utešovať znepokojených a znepokojiť tých, ktorí sú v pokoji. Je čoraz slávnejší, no zostáva v anonymite. Jeho zriedkavé rozhovory sa uskutočňujú cez e-mail alebo prostredníctvom nahrávok so zmeneným hlasom a keď potrebuje zasiahnuť do neprávostí, robí tak cez svoju organizáciu Pest Control (ktorú už nejeden raz nazvali paranoidnou a nedostupnou). Aj keď čoraz častejšie „visí“ v galériách a predáva sa za nehorázne sumy, jeho tvorba sa stále objavuje aj na ulici, nelegálna a dostupná pre každého. Tvrdí, že život v meste, v ktorom budú graffiti legálne, bude „ako večierok, kam budú všetci pozvaní“. Banksy dostal street art do povedomia bežných ľudí aj elít a ulice zmenil na hru na schovávačku, ktorú jeho fanúšikovia milujú. Niektorí sa stále snažia odhaliť jeho identitu, viacerí sa však zhodujú, že správna otázka nie je, KTO je Banksy, ale KDE je – a nie ani tak on ako jeho ďalšie dielo. Sila jeho umenia totiž spočíva aj v zasadení do prostredia, ktoré pointu vybičuje na maximum.

 

Do čierneho

Či už sú to práva zvierat, chudoba, alebo klimatické zmeny, Banksy vždy reaguje na to, čo sa práve deje. Zväčša zasiahne nečakane a triafa priamo do čierneho. Na konci Klimatického samitu OSN 2009 pokryl múry štyrmi maľbami s témou globálneho otepľovania. Jedna z nich na bielej stene zahŕňala červený nápis „Neverím v globálne otepľovanie“, ktorý je čiastočne ponorený pod hladinou. Dostal sa aj do londýnskej ZOO, kde vo výbehu pre slony zanechal nápis „Chcem ísť von. Je tu príliš zima. Chovateľ smrdí. Nuda, nuda, nuda.“. Krátko pred Vianocami k jednej lavičke, kde často prespávajú bezdomovci, prikreslil opraty a sobov Santa Clausa vzlietajúcich nahor. Lavička pritom pôsobila ako sane, ktoré ťahali spiaceho bezdomovca na štedrú jazdu rozdávania darčekov. V čase brexitu na stenu v Doveri namaľoval vlajku Európskej únie a pridal k nej pracovníka na rebríku, ktorý odstraňuje jednu z hviezdičiek. Nešetril ani Američanov na svojej debutovej výstave v New Yorku. Mala pripomínať falošný obchod s domácimi zvieratkami. Do provizórneho výkladu umiestnil napríklad aj sliepku, ktorá sa stará o svoje mláďatá v podobe do zlatista opražených nugetiek zo známeho fastfoodového reťazca, ktoré veselo ďobali do obalu s barbecue omáčkou. „Newyorčania sa nestarajú o umenie, starajú sa o domáce zvieratá, takže vystavujem tie,” vyjadril sa k výstave, na ktorej otvoril otázku priemyselného a klietkového chovu. Svojim výstavám sa vždy snažil dodať dojem tajomna, aby sa návštevník cítil ako „insider“ z úzkeho kruhu pozvaných. Ale kým dosiahol, že ľudia túžili byť pozvaní, muselo pretiecť trochu vody.

 

 

Neviditeľnosť ako superveľmoc

Banksyho popularita je z veľkej časti založená aj na jeho anonymite. Je dôležitá nielen preto, že graffiti je oficiálne považované za vandalizmus a ničenie verejného majetku, ale má aj istú auru príťažlivosti z neznámeho, ktorá by sa pri poznaní detailov mohla vytratiť. „Neviem, prečo ľudia tak radi zverejňujú podrobnosti zo svojho súkromného života. Zabúdajú, že neviditeľnosť je superveľmoc,“ hovorí. A treba mu dať za pravdu, legenda je (takmer) vždy lepšia ako realita. Z oficiálnych záznamov, ktoré prezradil kde-tu v rozhovoroch, je známe len to, že sa narodil v anglickom Bristole okolo roku 1974 alebo 1975. Študoval na Bristol Cathedral School, ktorá je dnes už verejnou školou, v čase, keď tam dral lavice, však musel pravidelne platiť mastné školné. Mnohí diskutujú o tom, že umelec zasadzuje svoje korene do prostredia pracujúcej triedy, avšak možno pochádza predsa len z bohatšej rodiny. Výtvarná mu celkom išla, na umeleckú školu však nepomýšľal – vraj aj z dôvodu, že v tom čase objavil marihuanu. O tom, čo sa dialo medzitým, keď v šestnástich odišiel zo školy a obdobím, keď si urobil meno v umeleckom svete, toho veľa známeho nie je. Banksy spomína, že brigádoval u mäsiara a venoval sa graffiti. Simonovi Hattenstonovi z britského denníka Guardian, ktorému ako prvému a jedinému v roku 2003 poskytol rozhovor tvárou v tvár, povedal, že bol problémové dieťať, že ho načas zo školy vylúčili, dokonca bol aj za mrežami za drobné delikty. Ťažko však povedať, či je to pravda, alebo sa vtedy 28-ročný Banksy len snažil vytvoriť obraz drsného a drzého gangstera ulice. Niektorí, vrátane samotného novinára, sa tiež zamýšľajú, či to bol vôbec Banksy, kto rozhovor poskytol. Tak či onak, v štrnástich sa začal objavovať v bristolskej štvrti Barton Hill, ktorá sa koncom 80. rokov stala mekkou graffiti umelcov a kde bolo možné tvoriť legálne. Zo začiatku sa podpisoval ako Robin Banx, neskôr ako Banksy a neustále experimentoval s graffiti, šablónami aj sprejmi. Hovorieval, že „graffiti je jedným z mála nástrojov, ktoré máš, ak nemáš takmer nič. A hoci nevytvoríš obrázok, ktorý vylieči svet z chudoby, môžeš niekoho rozosmiať, zatiaľ čo ciká.“

Z legálnej steny čoskoro ušiel aj do ulíc a k železničnej stanici, kde s ostatnými graffiťákmi sprejovali vlaky. Vo svojej knihe Wall and Piece spomína, ako raz, keď mal osemnásť, sa na železničnej stanici objavila polícia. Kým ostatní kamoši zdrhli v aute, jeho zastavili tŕnisté kríky, a tak si len rýchlo ľahol pod dodávku, z ktorej na neho takmer hodinu kvapkal olej a čakal. „Ako som tam ležal a počúval polišov na koľajniciach, uvedomil som si, že musím skrátiť maľovanie o polovicu, alebo ho nechať tak.“ Práve tak vraj dostal nápad prejsť z graffiti na šablóny – techniku, pri ktorej si doma dôkladne pripraví výrezy a na mieste cez ne sprejuje na stenu. V troch iných rozhovoroch zasa skonštatoval, že v graffiti bol ozaj zlý, a tak hľadal niečo, čo by mu šlo lepšie. So šablónami však získal viac ako len rýchlosť. „Banksy je génius, ale nie je graffiti umelec. Tí na stenu píšu svoje mená a iné znaky a všetko je len o nich, ich egu a súťaži medzi sebou navzájom. Pri Banksym a ďalších pouličných umelcoch je všetko o verejnosti. Maľujú na rovnaké steny, ale ide o obrázky zachytávajúce čistý humor alebo spoločenský komentár, ktorý okamžite pochopíte,“ vysvetľuje graffiti umelec Daniel Samuel.

 

Vandal mimoriadnej kvality

Banksy využíva mesto ako svoje súkromné plátno, svoj „vandalizmus“ na verejnom priestranstve vysvetľuje ako priamu reakciu na „brandalizmus“ (z anglického brand, značka). Má na mysli akúkoľvek reklamu na verejnom priestranstve, „ktorá vám nedáva na výber, či ju chcete vidieť, alebo nie. Tými, čo skutočne ničia naše štvrte, sú spoločnosti, ktoré čmárajú obrie slogany po budovách a autobusoch a snažia sa, aby sme sa cítili nevhodne, pokiaľ si ich veci nekúpime. Nuž, začali boj. Stena je zbraňou voľby, ktorá ich zasiahne späť.“ Sám seba najradšej označuje ako „quality vandal“ (vandal kvality). Jeho diela nie sú len obyčajným čmáraním, každé má myšlienku. Tých raných by sme však veľa nenašli – väčšina z nich bola už dávno premaľovaná a zničená inými umelcami. Aj to však patrí k pouličnému umeniu a Banksy na vzrušenie z tvorby v teréne nedá dopustiť. Všetok adrenalín, dokonca aj strach, nutnosť tvoriť rýchlo a nepozorovane a zmiznúť do tmy skôr, než sa objavia modré svetlá policajných áut… „Mohli by ste umiestniť všetky moje krámy do galérie Tate Modern a usporiadať mi vernisáž za účasti Tonyho Blaira a Kate Moss premávajúcich sa na kolieskových korčuliach, no stále sa to nevyrovná tomu pocitu, keď sa vám podarí vonku nasprejovať čosi obrovské na mieste, kde to nie je dovolené a nedať sa pritom chytiť. Ten pocit, keď si po práci doma na gauči zapálim cigaretu s tým, že na mňa nemajú, je neskutočný. Je lepší ako sex, ako drogy, ako alkohol,“ pochvaľoval si Banksy vo svojich raných rozhovoroch.

 

Veľa, veľa potkanov

Okolo roku 1993 sa jeho graffiti začali objavovať na vlakoch a stenách domov v okolí Bristolu. Do roku 2003 bolo meno Banksy známe v celom Spojenom kráľovstve a krátko na to aj na celom svete. Prvýkrát formálne vystavoval v roku 2000 v bristolskej reštaurácii, pozornosť však upútal až o tri roky neskôr s pouličnou show Turf War (Vojna trávnikov). Na tajnom mieste, ktoré oznámil len pár hodín vopred, to skutočne „žilo“. V priestore sa nevšímavo tmolili pohyblivé plátna – živé ošípané ozdobené graffiti či jalovica s nasprejovanou podobizňou Andyho Warhola. Nešetril ani kráľovnú Alžbetu II., ktorá práve oslavovala zlaté jubileum – na portréte (tento už aspoň visel na stene) jej prikreslil šimpanziu tvár. Zvieratá mu boli vždy istým spôsobom blízke. Na výstave Crude Oils (Ropa, 2005) si na mušku zobral repliky slávnych obrazov od Clauda Moneta, Vincenta van Gogha alebo Edwarda Hoppera, ktoré mierne „upravil”. K idylickej scéne Monetových nežných ľalií pridal zhrdzavený nákupný košík a kopec smetí vytŕčajúcich z jazierka, Hopperových Nočných vtákov (olejomaľba zobrazujúca distingvovaných zákazníkov nočného baru zvonka cez výklad) zasa zobrazil ako futbalových „hooligans“ – radikálnych fanúšikov, či skôr výtržníkov vo futbalových trenkách, ktorí práve rozbili výklad baru. Akoby to nebolo málo, do londýnskej galérie, kde diela viseli, vypustil dvesto živých potkanov, ktorí splašene pobehovali medzi výstavnými sálami.

Hlodavce boli preň obľúbeným motívom takmer od začiatku. „Ak sa cítite špinaví, bezvýznamní alebo nemilovaní, potom sú potkany dobrým morálnym vzorom. Existujú bez povolenia, nerešpektujú hierarchiu spoločnosti a majú sex 50-krát denne,“ uviedol Banksy, ktorý si skutočnosť, že zo slova „rat“ (potkan)sa dá rýchlo poskladať aj slovo „art“, uvedomil až neskôr. Krysy podsvetia znázorňoval už francúzsky graffiti umelec Blek le Rat, ktorý sa považuje za otca šablónových graffiti. Banksy si potkany rýchlo „adoptoval“, mnohí v uliciach provokovali s tabuľkami, na ktorých bolo napísané „Klameš“, „Vitajte v pekle“ alebo „Prosím, milujte ma“. Stihol ich vytvoriť už desiatky, naposledy aj v časoch lockdownu, kedy do (akože) svojej kúpeľne primaľoval deväť potkanov demolujúcich všetko, čo im príde do cesty (dielo dostalo trefný názov: Moja žena neznáša, keď pracujem z domu).

 

Nepozvaný hosť

V októbri 2003 vošiel do londýnskej galérie Tate Britain vysoký muž s bradou. V tmavej bunde a so šálom okolo krku hladko prešiel cez ochranku, vošiel do miestnosti číslo 7 na druhom poschodí a na stenu nepozorovane prilepil obraz, ktorý vytiahol z ruksaku. Zamaskovaným mužom nebol nik iný ako Banksy a obrazom zasa obyčajná olejomaľba od neznámeho autora, ktorú našiel na trhu. Do výjavu lúky s malou kaplnkou, na ktorú cez koruny stromov dopadajú slnečné lúče, Banksy prirobil policajné pásky, aké zvyknú chrániť miesto kriminálneho činu pred zvedavými pohľadmi. Na sprievodnej kartičke stálo: Crimewatch: Veľká Británia nám všetkým zničila vidiek. Ako neskôr vysvetlil, narážal na posadnutosť Britov kriminalitou a pedofíliou a kritizoval svoju rodnú krajinu, kde sa „každá návšteva pekného odľahlého miesta mení na miesto zločinu, kde môžete nečakane objaviť časti ľudského tela alebo sa stať obeťou obťažovania“. Maľba zostala v galérii veselo visieť asi tri hodiny predtým, než lepidlo prestalo držať a s rachotom dopadla na zem, čím vzbudila pozornosť ochranky. Výstavný čas však nezaváži – misia bola splnená, Banksymu sa do galérie podarilo prepašovať vlastné dielo. V tom čase si sám neustále kládol otázky, čo je to umenie a kto má vlastne právo ho hodnotiť. Neskôr sa pre médiá vyjadril: „Ľudia sa ma často pýtajú, či je graffiti umenie. Nuž, musí byť, keďže teraz visí už aj v zasr…ej Tate. Prejsť si celým procesom, aby vaše umelecké dielo bolo do galérie vybrané, musí byť neskutočne nudné. Je oveľa zábavnejšie jednoducho prísť a pripevniť si ho tam.“ A ešte neskončil. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov umiestnil svoje diela podobným „urob si sám“ štýlom v siedmich slávnych galériách od Paríža cez New York až po Londýn. Ako hodnotí Will Ellsworth-Jones v neautorizovanej Banksyho biografii, išlo o zábavu, ktorá nikomu neublížila (galérie to brali viac-menej s nadhľadom), no Banksymu priniesla medzinárodnú slávu.

 

Policajti, gangster s kvetmi a neobyčajný múr

Banksy neprestal tvoriť a provokovať ani na ulici. V roku 2004 na stene krčmy v britskom Brightone pribudlo ikonické dielo – policajti, ktorí sa bozkávajú v silnom objatí. Či ho prečítať ako výzvu na toleranciu, ukážku ľudskej stránky mužov zákona, alebo ako výsmech, jeden nikdy nevie. Banksy nezahlcuje ľudí dlhými opismi, často nechá svoje diela hovoriť samé za seba. A tiež sa nehrá len na britskom pieskovisku, reaguje na dianie po celom svete. O rok neskôr pribudol na stenu garáže v Jeruzaleme legendárny Flower Thrower, muž oblečený ako výtržník so šatkou cez tvár, ktorý je namiesto Molotovho koktailu pripravený hodiť kyticu kvetov – symbol mieru na konfliktnom území Izraelu a Palestíny. „Najväčších zločinov na svete sa nedopúšťajú ľudia, ktorí porušujú pravidlá, ale ľudia, ktorí ich dodržiavajú. Sú to ľudia, ktorí plnia rozkazy, ktorí zhadzujú bomby a masakrujú dediny,“ myslí si Banksy, ktorého znepokojilo, keď v roku 2000 Izrael začal budovať mohutný múr, ktorým sa oddelil od Palestíny. Múr vedúci cez palestínske územie, rozdelil dediny aj ľudí a prinútil Palestínčanov, aby sa pri každom odchode z vlastnej krajiny pri múre preukazovali pasmi. Keďže múry mal odjakživa rád, vytvoril šablóny, sadol do lietadla a niekoľko dní sa na rebríku výdatne činil. Na sivé betónové monštrum nasprejoval ilúziu diery, za ktorou sa črtá vysnívaný tropický raj a pod dieru umiestnil dve deti v šortkách, držiace vedierka a lopatky. Na stene pribudlo ďalších osem diel vrátane holubice v nepriestrelnej veste či dievčatka, ktoré zväzok balónov pomaly zdvíha ponad múr. Izraelské vojenské jednotky z jeho aktivity neboli príliš nadšené, tentoraz navyše tvoril počas dňa, nie pod rúškom noci, a tak sa ho snažili odohnať aj varovnými výstrelmi do vzduchu, čo okomentoval slovami: „Aké nelegálne je kresliť na múr, ak samotný múr bol Medzinárodným súdnym dvorom označený za protizákonný?“ Jeden miestny Palestínčan ho však neskôr schladil – povedal mu, že svojimi dielami múr skrášlil a keď Banksy za výraz uznania poďakoval, Palestínčan reagoval slovami: „Ale my nechceme, aby ten múr bol krásny, nenávidíme ho. Choď radšej domov.“

 

Zábava na úkor druhých

V novom miléniu sa naďalej venoval vtipkárskym projektom, ktoré kritizovali spoločnosť. V roku 2004 využil bežnú 10-librovú bankovku s podobizňou kráľovnej, ktorú vymenil za tvár Diany, princeznej z Walesu, a nápis Bank of England zmenil na Banksy of England. Anonym potom vhodil tisícky upravených bankoviek do davu počas pouličného karnevalu Notting Hill Carnival, ktoré sa ľudia pokúsili použiť v lokálnych baroch. Netreba pripomínať, že falšovanie bankoviek je kriminálny čin, neexistuje však dôkaz, kto ich vytvoril. Na jeseň v roku 2006 si vystrelil z fanúšikov „zrodenej hviezdy“ Paris Hilton. Keď vydala svoje debutové CD s názvom Paris, za pomoci komplicov vbehol do takmer 50 hudobných obchodov vo Veľkej Británii, kde umiestnil 500 kópií cédečka s upraveným obalom. Booklet obsahoval speváčku – milionárku hore bez alebo Paris ako vystupuje z luxusného auta medzi skupinu bezdomovcov s nápisom „90 % úspechu spočíva v tom, že sa ukážete“. Názvy piesní sa zmenili na provokačné otázky ako „Prečo som slávna?“ „Čo som urobila? a „Načo som?“. Verejnosť si zakúpila mnoho kópií photoshopového CD skôr, ako si ich pracovníci hudobnín stihli všimnúť a odstrániť. Zakúpené kópie sa ďalej predávali cez online aukcie aj za 750 libier.

Vďaka Banksymu sa ľudia na pouličné umenie začali pozerať o niečo zhovievavejšie. Keď na stene kliniky pre plánované rodičovstvo v Bristole pribudlo dielo Well Hung Lover (Dobre zavesený milenec), na ktorom z rímsy okna visí muž, zatiaľ čo sa žena v spodnej bielizni a jej nahnevaný manžel pozerajú z okna), primátor mesta vyhlásil internetovú anketu, v ktorej mali občania rozhodnúť, či maľbu zachovajú. Za jej zachovanie sa vyjadrilo 93 % hlasujúcich, a tak zostala. Banksy nešetril ani Disneyland. Miesto, ktoré je stelesnením rodinnej zábavy, sa rozhodol „ozdobiť“ nafukovacou bábkou v životnej veľkosti. Oblečená v oranžovom overale s čiernou kapucňou na hlave a putami na zápästiach predstavovala väzňa v Guantanáme – americkom väzení na vojenskej základni na Kube, ktoré sa stalo symbolom bezprávia. Banksy si spolu s Thierrym Guettom, samozvaným dokumentaristom, kúpil lístky do parku, na lavičke nafúkol bábiku a prehodil ju cez zábradlie pri húsenkovej dráhe. Potom sa na toaletách prezliekol a odišiel z parku. Thierryho, ktorý nakrúcal scénu, však ochranka zobrala na vypočúvanie. Našťastie sa mu dôkazy podarili rýchlo vymazať. Bez dôkazov ho zakrátko prepustili, nafúknutý väzeň zatiaľ zdobil Disneyland ďalšie dve hodiny, kým ho neodstránili.

 

Sotva legálne

V rukáve mal aj ďalšie prekvapenia. Keď jedného teplého septembrového dňa v roku 2006 do skladu v Los Angeles vstúpili prví návštevníci, naskytol sa im šokujúci pohľad na obrovského indického slona. Tai bol pomaľovaný navlas rovnakým bordovo-zlatým vzorom ako tapeta v provizórnej „obývačke“, v ktorej sa pohyboval. Áno, Banksy vystavoval vyše tri a pol tonového slona. Hoci v slovenčine sa význam trochu stráca, v angličtine sadne priam dokonale – idióm „elephant in the room“ (slon v miestnosti) odkazuje na dôležitý problém či kontroverznú tému, o ktorej všetci vedia, ale nikto o nej nechce diskutovať, keďže ich privádza do nepríjemnej až nebezpečnej situácie. Slonom v obývačke bola globálna chudoba. Aj kvôli tomu sa Banksy odhodlal k novému kroku – večer pred oficiálnym otvorením výstavy Barely Legal (Sotva legálne), rozposlal V.I.P. pozvánky hviezdam showbiznisu. Na výstave sa tak objavil Keanu Reeves, Jude Law či Angelina Jolie a Brad Pitt, ktorí si kúpili niekoľko z ďalších vystavovaných diel. „V dnešnej dobe sa každý snaží byť slávny, ale on si zachováva anonymitu. Myslím, že je to skvelé,“ nechal sa počuť Brad Pitt, ktorý trochu pozabudol, že aj Banksy má okolo seba šikovný PR tím – presne ten, ktorý ho na akciu pozval. Na Banksyho sa však zosunula kopa kritiky. Na mieste sa objavilo mnoho aktivistov za práva zvierat, ktorí tvrdili, že farba na slonovi je toxická (chovatelia to popreli a tvrdili, že slon často hrá vo filmoch, kde sa používajú aj farby či make-up). Aj z toho dôvodu v posledný deň výstavy, na ktorú ľudia čakali v dlhých radoch, slon pomaľovaný už nebol. Banksy však provokoval aj tak – medzi inými napríklad portrétom Matky Terezy, ktorý prekrýval nápis: Od tejto ženy som sa naučil cenné lekcie. Hydratujte (pleť) každý deň.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)