Charles, princ z Walesu

 

Nie je to princ z rozprávky. Nebol chrabrý, nezabil draka, nedostal polovicu kráľovstva a nežil so svojou princeznou šťastne až do smrti. Je to len človek, len muž. Robí chyby, občas býva mrzutý a nebol vždy dobrým manželom. Je však aj empatický, tolerantný, vzdelaný a tvrdo pracuje. Prostredníctvom charity pomáha tisíckam ľudí po celom svete. Presadzuje multikultúru a náboženskú znášanlivosť. Jeho oddaná ochrana prírody predbehla dobu. Píše knihy, nakrúca dokumenty, maľuje… To je priveľa na to, aby bol iba synom Alžbety či manželom Diany. Je to Charles, princ z Walesu a robí tento svet lepším.

 

November 19Queen Elizabeth II48, Londýn. Veľká Británia sa len pomaly spamätáva z hrôz vojny. Na tróne sedí kráľ Juraj VI., no jeho zdravie sa rýchlo zhoršuje. Zrak poddaných sa o to viac upiera na jeho dcéru Alžbetu. Jedného dňa, a nebude to trvať dlho, bude vládnuť ona. Na túto úlohu ju napokon pripravovali od narodenia, a tak vie, čo sa od budúcej panovníčky očakáva. Je vzdelaná a rezervovaná, vyhýba sa škandálom a počas vojny slúžila v ženskom pomocnom zbore. V roku 1947 sa vydala za svojho vzdialeného príbuzného, fešného princa Philipa a do roka a do dňa privedie na svet ďalšieho dediča.

 

Princ bez rodičov

Oficiálni životopisci zaznamenali, že sa prvorodený syn budúcej kráľovnej narodil po ťažkom pôrode 14. novembra 1948 o 21:14 v Buckinghamskom paláci v Londýne. Vďaka zvláštnemu výnosu kráľa pritom po prvýkrát neboli prítomní ministri (ako tradiční očití svedkovia). Chlapcovo meno Charles Philip Arthur George, princ z Walesu ohlásili verejnosti o mesiac neskôr.

Poddaní mali po dlhej dobe zasa dôvod na radosť, no detstvo malého princa (i jeho súrodencov Anny, Andrewa a Edwarda) malo od rozprávky veľmi ďaleko. „Je možné, že Alžbeta a Philip boli na deti pyšné, ale žiaden z nich nemal príležitosť ani povahu, aby sa stal pozorným rodičom,“ konštatuje vo svojej kronike Windsorovcov spisovateľ Donald Spoto. Búrliváckemu, nezávislému a pravdovravnému Philipovi bolo akékoľvek rozmaznávanie úplne cudzie. Ako námorník býval často na mori, a tak sa doma zvykol ukázať len na hodinku či dve za týždeň. Aj tých sa však Charles desil. Otec z neho chcel vychovať tvrdého chlapa, tak ho zastrašoval, posmieval sa mu a často ho doháňal k slzám. Podľa Spota „Philip chcel vytvarovať z Charlesa kráľa, ale namiesto toho s ním zaobchádzal ako tyran“. Plachá a zodpovedná Alžbeta síce na rozdiel od manžela zažila šťastné a pokojné detstvo, no teraz mala trón na dosah a na svoje deti jednoducho nemala čas. Stala sa typickou aristokratickou matkou – dobrou, láskavou a nekonečne vzdialenou. Synov a dcéru vídala každé ráno o deviatej a potom až pri čaji alebo pri kúpaní (aj to vraj nikdy neurobila osobne). Do jej kancelárie deti vstupovať nesmeli, a tak malý Charles pred jej dverami zbytočne volával: „Mami, prosím ťa, poď sa so mnou hrať.“ Mama nemohla.

 

CORRECTION Britain Prince Charles

On nepatrí nikam

Keď mal princ z Walesu tri roky, starý otec Juraj zomrel. Matka sa stala anglickou kráľovnou a on dedičom trónu. Rodičia sa mu vzdialili ešte viac. Trávil celé dni len s dvomi opatrovateľkami a guvernantkou Catherine Peebles, ktorá sa starala o jeho vzdelávanie. „Deti boli veľmi zdvorilé, ale myslím, že dosť dobre nevedeli, kto sme,“ priznala sama kráľovná v máji 1954, keď za ňou Charles po dlhšom odlúčení pricestoval do Líbye.

Chlapec prežíval osamelé detstvo a ťažko si hľadal miesto vo svete. Philip navrhol, aby sa Charles vôbec ako prvý dedič v dejinách nevzdelával so súkromnými pedagógmi za múrmi paláca, ale navštevoval štátnu školu a „naučil sa žiť medzi ľuďmi“. V praxi to také jednoduché nebolo. V Hill House School v londýnskej časti Knightbridge sa síce princ naučil čítať, písať a s priemernými výsledkami zvládol aj počty a základy vied, no o skutočnom živote sa dozvedel veľmi málo. Stále ho vozila limuzína, všade s ním chodil ochrankár a peniaze preň predstavovali len mamin obrázok. Hrať s kamarátmi futbal, len tak behať po vonku, nakupovať či upratovať… Charles z bežných radostí a strastí svojich spolužiakov nespoznal vôbec nič. Formálne síce musel dodržiavať školský poriadok, zjesť celý obed v jedálni a upratovať svoje veci, no v skutočnosti sa k nemu všetci správali inak ako k ostatným. Učitelia ho napríklad vôbec nevyvolávali len preto, že ho nedokázali oslovovať krstným menom. A poznámka za nesplnenú úlohu či nebodaj pohovor s rodičmi? Toto v jeho prípade skutočne neprichádzalo do úvahy.

 

Sparťanská výchova

Odkedy sa Alžbeta stala kráľovnou, rodinné záležitosti mal na starosti Philip. A toho Charlesove pocity vôbec nezaujímali. Vo výchove ešte pritvrdil a na jeseň 1957 syna poslal študovať do internátnej školy v Berkshire. Tam si hanblivý, nedôverčivý princ vypil kalich horkosti do dna. „Za to môžu ostatní chlapci. Tvrdia, že som nemehlo, že mám tučné nohy, stále sa mi vysmievajú… Niektorí sú na mňa zlí, prenasledujú ma, stále si musím dávať pozor, aby na mňa neurobili nejaký podraz,“ sťažoval sa Charles jednému zo sluhov. Pred otcom sa síce neľutoval a radšej zdôrazňoval, ako rád trénuje kriket a futbal, no ani to nepomohlo. Philip ním naďalej pohŕdal a preradil ho do školy, ktorá pred mnohými rokmi zocelila aj jeho.

Riaditeľ ústavu v škótskom Gordonstoune trpel utkvelou predstavou, že len rehoľné odriekanie a prísnosť učiní z jeho študentov silných mužov. Škola preto nevynikala akademickými výsledkami, ale sparťanskou výchovou. Charlesova babička (kráľovná matka) osobne presadzovala, aby chlapca radšej poslali do Etonu len pár kilometrov od Londýna. Svojej dcére Alžbete v máji 1961 napísala: „Dúfam, že ho prijmú, lebo by to mohla byť ideálna škola pre niekoho s jeho povahou a temperamentom. Synovia všetkých vašich priateľov sú v Etone a je veľmi podstatné môcť vyrastať s ľuďmi, s ktorými budete neskôr v živote. A bolo by aj milé a dôležité, keby ste mohli Charlesa počas školského roka vídať. Ďaleko na severe by bol príliš odrezaný a osamelý.“ Svokra však Philipa nepresvedčila. Preňho bola škola dobrá, tak bude aj pre syna. 13-ročný Charles si musel zbaliť veci a opustiť všetko, čo mal rád – rodinu, milovanú pestúnku Mabel aj lorda Mountbattena, ktorý mu bol bližší než vlastný otec. Bezpečný, pohodlný a teplý domov vymenil podľa vlastných slov za „väzenie“, kde to „z hĺbky duše nenávidel“.

Gordonstoune ako ústav na výkon trestu aj vyzeral. Železné postele, studené dlážky a žiarovky bez tienidiel, krátke nohavice a okná otvorené aj v zime a predovšetkým každodenný dril – to malo zo štyristo chovancov internátu spraviť chlapov. Každé ráno o siedmej ešte pred raňajkami museli behať a po studenej sprche nasledovalo vyučovanie s dôrazom na pestovanie odvahy a fyzické aktivity ako horolezectvo, záchranárstvo, jachting či hasenie požiarov. Pre princa bolo štúdium náročné aj psychicky. „Nie som spoločenský typ, vždy som mal hrôzu z väčších partií. Vystačím si sám alebo dávam prednosť len jednému priateľovi,“ priznal Charles, ktorý musel v Gordonstoune spávať v „izbe“ s ďalšími šesťdesiatimi spolužiakmi. Väčšina z nich princa neznášala a šikanovala. Pred jeho príchodom zaviedli v jednej z najprísnejších škôl Británie ešte tvrdšie pravidlá. Fajčenie sa začalo trestať bitkou, za pitie hrozilo vylúčenie. A hoci s tým Charles nemal nič spoločné, spolužiaci mu to dali poriadne „vyžrať“. Vysmievali sa mu pre jeho veľké uši, počas rugby doň každý tvrdo narážal a v noci ho udierali do hlavy, pretože chrápal. Ak sa princa niekto zastal alebo sa s ním chcel nebodaj kamarátiť, vyslúžil si od spolužiakov posmešky a sŕkavé zvuky, ktoré naznačovali, že sa mu podlizuje. Väčšina chlapcov to radšej rýchlo vzdala. Neprajníkov neodradil ani čas. Aj po dvoch rokoch bol Charles pod rovnakým tlakom ako na začiatku. „Ľudia v spálni sú hnusní. Celú noc na mňa hádžu papuče alebo ma bijú vankúšmi… Minulá noc bola peklo, doslova peklo. Kiežby som mohol ísť domov,“ zveroval sa v takých chvíľach papieru.

 

Charles 6

Konečne šťastný

Na jar 1966 konečne prišlo vykúpenie – Charlesa preradili do školy v ďalekej Austrálii. „Vzal som tam chlapca,“ povedal jeho spoločník David Checketts, „a späť priviedol muža.“ Hoci boli v Timbertope opäť najdôležitejšími predmetmi orientačný beh a horolezectvo, spolužiaci princa vnímali úplne inak ako doma v Británii a Charles vo svojich sedemnástich rokoch konečne ochutnal šťastie. „Miloval som to tam. Chlapci boli skvelí, veľmi úprimní ľudia. Hovorili presne to, čo si mysleli. Nemal som rád len jedného spolužiaka, ale to bol Angličan.“ U protinožcov Charles rád chodil na výlety do kopcov a navštevoval aj Novú Guineu. Práve tam sa prebudil jeho celoživotný záujem o iné kultúry, ktorý ho priviedol až ku štúdiu na univerzite. Charles si vybral prestížny Cambridge – v októbri 1967 začal na Trinity College študovať antropológiu a archeológiu, na konci prvého ročníka prestúpil na históriu. Vysokoškolský titul získal ako vôbec prvý nástupca trónu v dejinách. Ostatní študenti ho vnímali ako pomerne obľúbeného štíhleho mladíka, ktorý sa stránil spoločnosti a ľahko upadal do rozpakov, najmä kvôli neustálej prítomnosti osobného strážcu. Keď sa však zamiloval do tmavookej dcéry bývalého chilského veľvyslanca Lucie Santa Cruz, podarilo sa mu ochranky zbaviť a údajne s krásavicou strávil mnoho vášnivých nocí v byte, ktorý im požičiaval rektor Trinity. To bolo azda po prvýkrát, čo princovi prinieslo jeho postavenie aj skutočné výhody.

 

Jediný pokus

Po ukončení štúdia nastúpil Charles ku kráľovskému loďstvu, kde strávil roky 1971 – 1976. Ako správny námorník síce s kumpánmi navštevoval vykričané štvrte, popíjal a sledoval ľahké dievčatá, no aj tak ho sužovala samota. Lucia Santa Cruz spomína, že keď sa vracal zo šesťmesačného pobytu na mori, napísal jej, aby sa stretli, keď loď zakotví v prístave. Hoci vedel, že už je zasnúbená s iným, nemá ho vraj kto iný privítať. Vo všeobecnosti sa však princ o nežnejšie pohlavie zaujímal len málo, dokonca sa začalo polemizovať o jeho sexuálnej orientácii. Aby tieto klebety zastavil, vyhlásil v televízii, že musí mať neustále na pamäti, že jeho vyvolená sa možno raz stane anglickou kráľovnou. „Musím si vyberať obzvlášť starostlivo.“

Písal sa však už rok 1978, Charles dovŕšil tridsiatku a nevesty nikde. Podľa princovho komorníka mu vyhovovalo, že je slobodný a po splnení povinností môže robiť, čo sa mu zachce. V hĺbke duše navyše o zmysle manželstva veľmi pochyboval. Istého priateľa sa vraj pýtal, ako je možné, že sa môžu ľudia v jednu chvíľu tak veľmi milovať a o chvíľu sa rozídu navždy. Keď mu ten povedal, že taká zmena je prirodzená, Charles zosmutnel ešte viac. Vedel, že „on má k dispozícii len jediný pokus“.

Kráľovná na Charlesa tlačila, no nájsť horlivú protestantku z dobrej rodiny s nepoškvrnenou povesťou, ktorá sa dobrovoľne vzdá všetkých ambícií v prospech rodenia detí a reprezentovania monarchie – to nebolo vôbec jednoduché. Prvú časť podmienok by snáď spĺňalo viacero dám, s ktorými sa Charles stretával. Na tú druhú však nebola ochotná pristúpiť žiadna z nich. A bol tu ešte jeden zásadný problém – Charlesovo srdce patrilo inej.

 

Charles 7Láska menom Camilla

Camilla Rosemary Shand pochádzala z významného aristokratického rodu z Cornwallu, ktorý postavil polovicu domov v Belgravii, najvznešenejšej obytnej štvrti Londýna. Navštevovala prestížne školy v Londýne, Švajčiarsku a Francúzsku. Bola priama, svojrázna, spoločenská, s podrezaným jazykom a zemitým humorom. Nevynikala krásou, ale vraj bola aj tak neuveriteľne sexi. Priatelia ju charakterizovali ako divošku, ktorá má vždy dobrú náladu, smeje sa, je šťastná a baví všetkých okolo seba. Skrátka, presný opak Charlesa, s ktorým ju spájal len záujem o pobyt v prírode. A láska.

Podľa obľúbenej historky sa Princ z Walesu stretol s vojvodkyňou z Cornwallu na zápase konského póla, kde ho Camilla oslovila slovami: „Moja praprababka bola milenkou vášho praprapradedka, čo vy na to?“ Narážala pritom na ľúbostný vzťah ich predkov Eduarda VII. a Alice Keppel. V skutočnosti však podľa autorky Charlesovho životopisu Stephanie Mayer spomenula túto historku žena, ktorá ich zoznámila – Charlesova dávna priateľka z univerzity Lucia Santa Cruz, ktorá teraz bývala v Londýne s Camillou. Keď ju princ na jeseň 1972 navštívil, pozvala na pohárik aj svoju spolubývajúcu. Charles sa do Camilly zamiloval na prvý pohľad a aj podľa nej to bola veľká láska. Dvor však ich šťastiu neprial, Camilla už nebola panna a sobáš s následníkom trónu neprichádzal do úvahy. Charlesov životopisec Penny Junor v tejto súvislosti pripomína menej romantické fakty. „Zaľúbila sa doň a zobrala by si ho. Žiaľ, nepožiadal ju o to. Nevedel sa rozhodnúť a nedokázal odolať šarmu iných žien, až sa ho Camilla vzdala.“ Vojvodkyňa z Cornwallu teda nakoniec uprednostnila rozum pred citom – v roku 1974 sa vydala za dlhoročného ctiteľa, vysokopostaveného dôstojníka kráľovskej jazdy Andrewa Bowlesa a porodila mu dve deti. Charles si veľmi rýchlo uvedomil, o čo prišiel a Camillu presvedčil, aby sa ďalej stretávali. Napriek všetkému sa ho ani ona nedokázala vzdať…

 

Krutý osud

Princov ľúbostný život bol možno uspokojivejší než kedykoľvek predtým, to však nič nemenilo na skutočnosti, že si musel nájsť aj manželku. Lord Mountbatten mu kedysi povedal, že pred svadbou „by mal mať muž toľko mileniek, koľko sa len dá, ale za manželku by si mal vybrať vhodné, atraktívne a milé dievča… Nehodí sa, aby boli ženy skúsené, ak majú ostať po svadbe na piedestále“. Teraz prišiel s geniálnym nápadom – princ sa predsa môže oženiť s jeho vlastnou pravnučkou Amandou Knatchbull! Ma síce ešte len 16 rokov, ale keď Charles chvíľu počká (a postráži si ju), mohla by byť pre neho ideálnou nevestou. Princ súhlasil a získal tak pre seba ďalší čas. Keď prešli dva roky, Mountbatten rozhodol, že treba vzťah Charlesa a Amandy posunúť ďalej. Navrhol, že vezme vnučku a pridajú sa k princovi počas jeho oficiálnej ceste po Indii (1980). Otcovia potenciálnych snúbencov však tento nápad zamietli. Philip sa bál, že Charlesa jeho slávny strýko zatieni a Amandin otec zasa varoval, že médiá ich vzťah ovplyvnia ešte skôr, než sa sami rozhodnú, či chcú byť spolu. Napokon krutý osud aj tak všetko zmenil. Lord Mountbatten zahynul pri bombovom útoku a zdrvený Charles síce po návrate z Indie požiadal Amandu o ruku, no tá prišla pri atentáte až o troch príbuzných (pradedka, starú mamu a najmladšieho brata Nicholasa). S kráľovskou rodinou už viac nechcela mať nič spoločné. Aj Charlesa strata najbližšieho priateľa zdrvila, ako neskôr priznal, chcel v tom ťažkom období „tiež zomrieť“. Na smútok zabúdal v náručí Camilly, pri prestavbe svojho sídla Highgrove a občas aj na večierkoch u priateľov. A na jednom z nich si konečne vybral nevestu.

 

Princess Diana Prince CharlesKonečne tá pravá

Diana Spencer bola od Charlesa takmer o 13 rokov mladšia. Pochádzala zo starého aristokratického rodu a kráľovskú rodinu poznala od malička – s Charlesovými mladšími bratmi Edwardom a Andrewom sa v detstve hrávala. Spolu so súrodencami vyrastala po rozvode rodičov v otcovom dome na kráľovských statkoch v Sandringhame a v rodinnom sídle v Althorpe. Práve tam spoznala aj korunného princa – v roku 1977 sa niekoľko mesiacov stretával s jej staršou sestrou Sarah a Diane nevenoval ani štipku pozornosti. V júli 1980 to však už bolo iné. Na grilovačke u spoločného priateľa v Petworthe usadili korunného princa vedľa Diany. Už to nebola tá malá nudná sestra, teraz tu sedelo pekné žieňa s veľkými modrými očami a pohľadom srny. Keď Charles v ono sparné popoludnie spomenul Mountbattenovu smrť, Diana povedala: „Vyzerali ste tak smutno, ešte nikdy som nič tak smutné nevidela. Moje srdce krvácalo a pomyslela som si: ´Toto nie je správne, ste úplne sám, mali by ste mať so sebou niekoho, komu dôverujete.’” Princa tento úprimný súcit dojal. Hoci sa do Diany nezamiloval, cítil, že časom by sa to mohlo stať. Hodlal sa s ňou preto stretávať aj naďalej. Najskôr to bolo pozvanie na Verdiho Requiem v Royal Albert Hall, potom nasledovalo spoločné plachtenie a napokon mladá učiteľka sprevádzala princa pri rybačke, čo neuniklo pozornosti ostražitých reportérov. Na Nový rok Diana navštívila Charlesa v Sandringhame a noviny palcovými titulkami hlásali: Našiel princ konečne tú pravú? Charles sa musel rozhodnúť, ako ďalej. Dianu nemiloval, ale spĺňala všetky požiadavky. Pochádzala z aristokratickej rodiny, bola mladá, nesmelá a bez škandálov a zdalo sa, že sa bude dať ľahko pretaviť do podoby dôstojného člena kráľovskej rodiny. Alžbeta nechápala, prečo jej syn s ponukou na sobáš toľko otáľa. Povedala mu, že ďalej to už takto nepôjde: „To by bolo pre nás všetkých neznesiteľné.“ Philip zašiel ešte ďalej a Charlesovi dal de facto ultimátum. Povedal mu, že ak sa nevyjadrí, jeho stretnutia s Dianou musia skončiť, inak by tým utrpela jej povesť aj imidž kráľovskej rodiny. Charles otcovu radu vypočul, na svoju priateľku sa pozrel racionálne a usúdil, že už niet na čo čakať. „Nemilujem ju, ale má tie najlepšie predpoklady,“ povedal údajne. 6. feburára, po siedmich mesiacoch a trinástich stretnutiach, sa Charles Diany vo Windsorskom paláci opýtal, či sa zaň vydá. Ona sa trochu nedôstojne rozosmiala a odpovedala „áno, prosím“. Bola šťastná, a tak si ani nevšimla, že on nie je. Keď sa páru pri príležitosti zásnub opýtal jeden z reportérov, či sú zamilovaní, Diana vyhŕkla: „Samozrejme, že sme.“ Princ ju však doplnil: „Nech už to znamená čokoľvek.“

 

(Celý článok si prečítajte v októbrovom MIAU)

 

Alexandra Kochová

foto Sita